You've got one bullet left. Alebo ako znie slovensky preklad v nejakom akcnaku so Steavenom Seagalom z 90tych rokov: Uz mas iba jednu gulku vlavo.
Alebo v mojom pripade radikalna orchiektomia vpravo. A tak zo dna na den uz mam doslova iba jednu gulku vlavo.

Zijes si svoj stereotyp, a zrazu, v priebehu 2 dni sa tvoj zivot zmeni. Zrazu uz to nie je ze som ajtak a vo volnom case sa venujem synovi, citam knihy a obcas capoeire. Zrazu som onkologicky pacient. "Mam rakovinu" - stale mi to proste nejde vyslovit. Neviem si to pripustit, ci sa s tym stotoznit. Je to pre mna strasne surrealne.

Momentalne vyzera byt ale vsetko dobre - teda aspon tak dobre, ako moze byt, vzhladom na okolnosti. Vsetky vysledky po operacii vysli ciste, nepotrebujem ziadnu dalsiu liecbu, cize for the time being, vlastne ani neviem ci mozem hovorit ze mam rakovinu.
Jeden den mi "nic nebolo", na druhy den som mal hned operaciu a den na to uz mozem hovorit ze som porazil rakovinu? Je to tak lahke? Neurazam tym tich "naozajstnich" onkologickych pacientov?

Mam este kopu otazok na ktore som si nestihol zodpovedat. Niektore su narocne, niektore su az hlupe. Na niektore nikdy nebudem poznat odpoved.
Ako mam odpovedat na otazky "Co nove? Zdravi ste?" ? Ako ma clovek teraz premyslat nad buducnostou? Mam setrit? Minut peniaze za dovolenky? A co syn? Bude vyrastat bez otca? Neprezivam to velmi? Neprezivam to malo? Prezivam to "vhodne"?
Mohol som spravit nieco inac? Mam to tajit? Povedat to rodine? Celej rodine? Nedostane babka z toho infarkt? Ako to naozaj prezivaju moji rodicia? A co kamosi? Napisat o tom semi-anonymny blog? Nie je to prilis osobne? Kolko K-cok z toho bude?


Ta neistota ze co cloveka caka za rok, dva, desat je stale niekde tam v pozadi. Kazdy den. Kazdu chvilu ked sa len tak zamysli nad zivotom.
Ci sa to zas pri dalsom vysetreni neobjavi inde. A ci vlastne tie vysledky boli naozaj ciste. Kto vie.

Najtazsie bolo obdobie kym som sa dozvedel vysledky histologie a CT. Histologia sice nedopadla najlepsie ako mohla (bol to predas len zhubny nador), co sa sice cakalo, ale clovek stale dufa aj v to mizive percento. CT aj krvne testy ale vysli ciste.
A uplne najtazsie v tomto obdobi pre mna bolo, pozerat sa na mojho 8 mesacneho syna, z ktoreho som uplne na makko, ako sa na mna smeje, a rozmyslat nad tym ze co ak ani nebude poznat svojho otca.


Kazdy clovek vie ze zivot nie je bez konca, a ze koniec moze prijst kedykolvek - a aj tak si vacsina vacsinou casu ide svoj daily grind.
Choose a life. Choose a job. Choose a career. Choose a family. Choose a fucking big television...
Cez vikend na pivo, do mestskeho lesa, ci po novom mozno do zoo. V lete na dovolenku do Chorvatska (po obraz). Na bike (a fajku) do Slovinska. V zime lyzovat.



(Tu odporucam knihu https://www.goodreads.com/book/show/54785515-four-thousand-weeks. Cakal som nejaku "yet another productivity" knihu, ale vobec. Nasiel som v nej kopu skvelych a relevantnych myslienok o zivote a o case stravenym zitim. Do dvoch slov by som knihu zhrnul ako "pozitivny nihilizmus")


Som celkom prekvapeny, ze aj napriek vsetkemu cim sme si s manzelkou presli (prve tehotenstvo skoncilo v piatom mesiaci potratom, potom sme dlho nevedeli opat otehotniet), a co nas v zivote este caka (neistota), som na tom psychicky naozaj dobre. Trosku som cakal ze to nebudem psychicky zvladat, a stale zvazujem aj nejaku terapiu (keiro :* https://kyberia.sk/id/9051429), zatial som sa k tomu ale nedokopal - vravim si ze to zvladam. A naozaj si to aj myslim.
Mozno za to moze aj to, ze momentalne nemam vobec ziaden stres z prace - uz 6 tyzdnov som na PN, emaily necitam, a aj ked nahodou nejaky precitam, tak ho ignorujem. Zivotne priority sa mi naozaj uplne upravili.

Posledne mesiace som toho mal v praci fakt vela. Koncom minuleho roka nam hackli firmu (https://kyberia.sk/id/9009266) a zasifrovali nam vsetky servre, a od vtedy slo vsetko dolu vodou. Prve tyzdne sme len recoverovali. Zatial co sa kopila dalsia robota . A od vtedy to uz bolo len dohananie a nestihanie. Stres. Work-life balance zacala byt smykacka zlym smerom.
Zacinal som pocitovat prve priznaky vyhorenia. V mojich 33 rokoch si hovorim, ze celkom skoro.
K tomu prispel aj covid. Od zaciatku som na HO, a do officu uz som sa nevratil. Mozem, ale uz mi to nedava az taky zmysel. Dovtedy som dochadzal 4x do tyzdna z BA do Viedne vlakom - ano, na jednej strane zabity cas.
Ale na druhej strane, to bol cas pocas ktoreho som mal klud pocuvat audioknihy, podcasty, ci si robit kurzy na Udemy. Zaroven mi to garantovalo pracovnu dobu 9-17. Do kancelarie som z metra dosiel o 8:55, a najneskor o 17:05 som musel vyrazit aby som stihol vlak.
Tuto dobu sa snazim dodrziavat aj na HO. Ale realita je vela krat taka, ze ma syn zobudi o 6 - so zenou mame dohodu ze ona k nemu vstava pocas noci, a ja ho beriem ked vstane do obyvacky aby ona mala este 2-3 hodiny neruseneho spanku. Niekedy ale uz o 7:30 je syn spat u manzelky, a ja si poviem, ze ved dnes zacnem aj skoncim skor. Lenze o 15:30 samozrejme neskoncim, lebo ved toto hori, tamto nestiham, na toto cakaju, a tu mam este nejaku pozvanku na meeting o 17:00. A tak z 8h a skorsieho konca dna sa stava 10h v praci.

To sa ale zmeni. Pre niekoho je praca poslanim. A to je ok. Pre mna je to ale len praca. A to je podla man tiez ok. Mam ju rad. Ale stale je to len praca. Nezalezi mi na nej viac ako na rodine, kamaratoch, zazitkoch a situaciach ktore clovek len tak zaziva. Je to iba prostriedok.

Anyways. Uz sa mi to nejak natahuje a prechadzam do inych tem...
Len som chcel vlastne povedat, ze si castejsie uvedomujte co je pre vas vo vasom zivote dolezite a na com vlastne az tak nezalezi. Castokrat clovek zisti ze to ako stravi cas, nereflektuje jeho priority...



(A na uplny zaver nejaka rada muzom - nie len "hrcky" na semeniku, ale aj nahle zmensenie, ci v mojom pripade zvacsenie semenika (bezbolestne) vyzaduje fakt hned vysetrenie - a ak je to potrebne, operaciu robia hned/na druhy den. Operacia je tiez nieco uplne ine ako som si predstavoval- nie je to rozrezanie mieska a "odcvaknutie semenika", robi sa to rezom v oblasti podbruska, uplne needukovane len pre predstavu by som to prirovnal k cisarskemu rezu. Moznost celkovej anestezy, alebo "od pasu dole". Celkova sa velmi neodporuca, tak som si dal pichnut tu do chrbta - neskutocne hnusny pocit ked po operacii nevies ani len pohnut palcom na nohe...)

(A chcel som tu dat vsuvku s mojimi skusenostami so zdravotnictvom a tak celkovy priebeh, ale nejak som sa rozpisal, davam to do separatneho blogu)
https://kyberia.sk/id/9059121