Velka noc je sviatkom v mnohom typickym pre zapadnu kulturu. Vyjadruje jej divoke ambicie, nechava na chvilu horiet svoje vnutorne rozpory. Vo svojej podstate je radikalnejsou formou Fasiangov a predadventnych sviatkov, odmietanim tvrdej logiky hmotneho sveta, ktora sa v tazkom zimnom obdobi neodbytne ukazovala chorobami, hladom, smrtou. Jej krestansky obsah je spochybnenim smrtelnosti (akoby sa priroda o nej vobec chcela bavit!), ten zidovsky zas jednym prostrednikom do tvare nositelov svetskej autority, spochybnenim jej vysady pouzit zbran; je to sviatok, stavajuci nebesky a pozemsky poriadok proti sebe. Ide, koniec-koncov, o skusanie hranic, provokovanie bozstiev. Jeho destabilizujuci charakter sa ukazuje uz len na tom, ake tazke je dohodnut sa na jeho datume; nehovoriac o sprave jeho hmotnych pamatnikov. Ako sa kedysi Mojzis vyhranil voci vladnucemu Bohu-Faraonovi, veriac, ze na svojej strane ma borca z vyssej sfery, tak aj o par storoci neskor po nom mavol rukou nad jeho knazmi Jezis. Z tohto pohladu ide o sviatok, ktory stal v dost silnom kontraste s chapanim antickeho polyteizmu. Jarne sviatky z perspektivy tohto suboru kultov (bolo by zavadzajuce ho nazvat jednotnym nabozenstvom) byvali skor udrziavacie, potvrdzujuce neprerusenost vecnych, spolahlivych cyklov. Revolucie na styl Mojzisa a Jezisa, vyzyvajuce dobove chapanie sakralnej sfery, predstavovali v prvom rade hybris, hriech drzosti voci bohom. Nech bolo odstranenie Cezara akokolvek ritualizovane, neprinieslo novy clanok viery ci schizmu, len dalsiu sosku v Panteone.

To samozrejme neznamena, ze ide o ciste judeokrestansky sviatok. Okrem novsich javov, vzislych z chapania sviatkov ako obdobi zvysenej spotreby (cokoladove zajace, vyrobky pseudofolklornych remesiel), Velka noc so sebou nesie nepochybne mnozstvo kulturneho dedicstva zo starsich obdobi. Pochopenie tychto zvyklosti je velmi zlozite kvoli viacerym faktorom. Cast starych zvyklosti, nadobudsia charakter symbolickeho vyjadrenia odporu voci pokrestanceniu (napr. nosenie obeti k pramenom, pohreb zehom), bola sankcionovana; ine zvyklosti vtedy stratili so sirsim kontextom svoj vyznam. Na ine zvyklosti sa zabudlo, kedze pokrestancenie silne zasiahlo aj nositela pamati - jazyk. V pripade slovanskych jazykov je mozne, ze podobnych nabozenskych "newspeakov" bolo v historii viac: teraz mozeme len spekulovat, ci vyrazy typu div ci čudo predstavovali božstvo, obrad, obeť, alebo všetko naraz. Archeologicke nalezy o tom mlcia, anticki autori tiez. Napokon, dalsie zvyklosti boli integrovane do novych kontextov: jednak krestanskou reinterpretaciou, v novsom obdobi zas do konstruktu narodneho folkloru, domnelych lokalnych tradicii, podporujucich mytus jedinecnosti, jednoty, a historickej kontinuity kolektivu. A sice javy ako vianocny stromcek, valentinka, kraslica, alebo, v nasom prostredi, korbac nadobudli nove, vyznamnejsie miesto v kulture dnesnych cias (ako monstrancie, sakralne predmety signalizujuce cas zvysenej spotreby, vystavovane na premiovych regaloch a plagatoch ako na akychsi oltaroch) nez kedysi, novy vyznam dokonale prekryva stare suvislosti a znacenia.

Kvoli tomu si kulturni antropologovia - ci uz dnesni, alebo Herodotovia a stredoveki misionari chrliaci siru na pohanov - zasluzia ohromny obdiv. Poskytuju nam pohlad do mysli beznych ludi, ktori sa neocitli prave v subehu sil celych narodov, ako senatorskych nozov zdvihsich sa svojho casu proti Cezarovi. Predovsetkym, upriamuju nam pozornost na podstatne otazky: kto, kedy, ako, a hlavne, preco - na koho slavu, v suvislosti s ktorym bohom ci mytom - vykonava nejaky obrad?

Sibacka je, samozrejme, z tohto hladiska prilis zlozita na jeden blog. Podobne ritualy jednak nadobudli vyznam ako sucast narodnych "panteonov" svojich jedinecnych folklornych zvyklosti - hoci v detailoch sa "vychodoslovenske" oblievanie viac podoba na polske smaganie (cisto lexikalne - vypozicka z nem. Schmack) nez na pomlazku v zapadnejsich krajoch. Vynucovanie si vysluzky - symbolickej alebo skutocnej - pomocou korbacov z mladych konarov (alebo aj bez nich) pritom nie je domenou zapadnych Slovanov, ako by sa na prvy pohlad mohlo zdat, celkom bezne aj u Nemcov najma zo Saska, ale aj v inych oblastiach, kam sa slovanske kmene nedostali. "Obete" ritualu su (boli?) v tychto oblastiach nielen zeny, ale casto aj samice dobytka; ide o ritualy predovsetkym erotickeho charakteru, pricom sibajuci muz predstavuje medium, prenasajuce silu mladosti zo stromu ako samcieho boha, prebudivsieho sa zo zimy. Oproti tomu, na Balkane nachadzame sibanie skor v obdobi Fasiangov, napr. novorocne survakane v Bulharsku. Sibajucimi su v tomto pripade skor deti, sibanymi zas dospeli a starsi. Ritual v tomto pripade predstavuje skor preklenutie socialnych hranic: prekonanie ostychu pri komunikacii so starsimi, vysluzka v tomto pripade nesie v sebe aj moment prerozdelovania statkov. Bezne je vidiet aj Romov, ako za vysluzku sibu bielych - mimo sviatku nepredstavitelne. Sibanie v nasej oblasti (nazvime ju trebars karpatskou), predstavuje akysi prechodny variant, spajajuci eroticky aj socialny prvok.

Stredoveki cestovatelia ako trebars Ibn Ya'qub spominaju u "Saqalibov" vzajomne slahanie sa a oblievanie vodou, spajane s vyuzivanim sauny, no to je tazko spojit s masovym charakterom nasich obradov. V antickom Rime bola sibacka vo februari - lupercalia - pri ktorom sa zeny, tuziace po dietati, nechali slahat remenmi. Dalekym pribuznym moze byt mamuralia, obradne vyhananie postavy odenej zvieracimi kozami pocas Marcovych id, zahrnajuce aj jej sibanie. To vsak pripomina skor sucasne vynasanie Moreny a podobne personifikacie zimy. Oblievanie sa v ramci rimskych ritualov vyskytovalo v tom istom obdobi, no slo o cistenie trub a stitov - ludi asi nie. Krestansky povod je pravdepodobnejsi: krstenie bolo na zaciatku v podstate zidovskou tevilou, uplnym ponaranim, vykonavanym na zaciatku velkonocnych obradov, na vecer Bielej soboty. Ritualna ocista bola nasledovana pomazanim celeho tela olejom, co nebol len odkaz na Krista ako 'pomazaneho', teda zidovskeho krala, ale aj na ulohu krestana ako bojovnika viery. Urcita suvislost s ocistnymi ritualmi rimskej armady tu teda moze byt. Zapojenie oblievania do sibackovych ritualov (najma v Polsku) je zrejme spojene s ovela neskorsim masovym pokrestancovanim; snad ako jeho parodia.