Mala som dnes potrebu kontaktu s ludmi. Nie uplne kontakt skor take “nebyt sama v dave”. tak som zasla uplne oldschoolovo do vinarne a posadila sa k baru vyzbrojena zapisnikom a knihou.
Ako prve som si uvedomila, ze mam absolutny blok vytiahnut si knizku, ktora je osobna. Normalne sa hanbim. A pritom tip na tu knihu mam z podcastu, ktory zvyknem pocuvat. No big deal. Ma asi 100 stran a mam ju “rozcitanu” mesiace. Ale jej nazov je brutalne usvedcujuci. Ok, uznavam, fail #1.

Druhy fail je, ze som si vytiahla zapisnik, hura hura, po 100 rokoch sa mozem zblizit so svojimi myslienkami lenze tak velmi sa bojim, ze mi niekto nazrie cez plece, ze naschval pisem necitatelne a po kazdej druhej vete radsej otocim list a vobec - uplna paranoja..
tak super, sla som medzi ludi! hura! chybala mi spolocnost..

Typek co ma vypite trochu viac nez ja o hodinu, sediaci na bare rovnako ako ja, pozdvihne pohar na pozdrav ked sa idem napit. OMG! toto! toto je ako z filmu!!! Uplne kostrbato sa pokusam napodobnit toto gesto. zo slusnosti a pre to, ze toto sa deje vo filmoch a nie naozaj. Mohol zostat ako misteriozny gentleman v mojej bujnej fantazii, ale po nejakom case sa rozhodol, ze ten dojem pokazi a pride sa “rozpravat”.
S barmanom sa asi poznaju a on na neho hned celkom zjavne gestikuluje aby mi dal pokoj.
To je na jednu stranu fajn na druhu stranu to je uplne vypovedne o tejto dobe. Este som naozaj nestihla nijak zareagovat ani pozitivne ani negativne a uz je z toho typka bandita narusujuci moj osobny priestor.. A mozno ho len pozna a vidi ze je opity.. moznosti je neurekom. Rovnako ako tem, s ktorymi sa da nadviazat rozhovor.
Zo vsetkych moznosi sa rozhodne pouzit tu do ktorej sa mi vazne nechce - vsimol si ze som lavacka.
Cele je to strasne kostrbate a smiesne. On je aspon pripity ale ja fak nemam inu vyhovorku nez ze som necakala, ze dnes este poviem viac slov nez “zaplatim, dovidenia”.

konecme odide. Nie ze by som vyslovene chcela aby sa so mnou nebavil ale moc to neslo ani jemu ani mne.

a tadaaaa co sa stane v dalsom okamihu? Vsimnem si ze v rohu v takej zivej skupinke ludi sadi moj nieco-ako-ex. Pamatam sa na nase posledne stretnutie (uz len kamaratske) kedy som s nim chcela zajst sem do vinarne (lebo to mam blizko a bola zima) a on trval na tom, aby sme sli do ineho podniku kde ani nemaju dobre vino. Nakoniec z neho vypadlo, ze nechce mat dalsi podnik ktory by mu pripominal mna. Zagulala som ocami rovnako ako vy teraz a odvtedy sme sa nestretli.
Zrovna mam na sebe tielko, ktore mi daroval, nie ze by som ho nejak casto nosila proste nahoda..

Typek s “lavorukou uchylkou” sa medzicasom pristavil este 3x ale drzi sa temy. Vraj lavoruki ludia sa nerodia.
Stale som neprisla na nic co by som mu mohla na to povedat a keby aj, asi by ma nepocuval takze uz sme nieco ako barovi stari znami. Ked ho tu niekedy stretnem znovu pozdravim ho pripitkom lavpu rukou. Dufam ze bude triezvy a nebude chapat kto som.

final (mozno) fail #3: nemam chut citat noviny a doomscrolling socialnych medii a vlastne hocico co obnasa bezduche civenie do mobilu mi pripada rovnako trapne ako nazov knizky co mam v taske, zapisky v zosite, rozhovor o lavorukych a otocenie sa do prava k stolu s exom takze ma zachranila kyberia. lebo cierna a zelena. surove pismo. ziadne K-cka ale blog.
A konecne mam pocit ze som medzi ludmi ale nie s (cudzimi) ludmi. A to som povodne chcela nechat mobil doma..