Na úvod musím priznať, že politiku teraz ani veľmi nesledujem. Normálne to nedávam. Samozrejme, že to na mňa útočí odvšadiaľ, ale ak sa dá, vyhnem sa tomu.

Anyway, dnes sa mi snívala haluz jak mraky..
Bola som na kúpalisku v nejakom zatopenom lome. Boli tam pohádzané vraky automobilov z rokov, kedy sa ľudia nechávali s dierou v hlave v kufri, či spadli náhodou z útasu do stredu jazera.
Hrialo príjemné letné slnko len tak akurát, aby človeku nebola zima ani keď vylezie z vody mokrý. Všetko bolo zaliate takým teplým žltým svetlom. Nie oranžovým ako pri západe, ani s oparom ako pri východe, proste žlté slnečné svetlo na všetkom ako z detských obrázkov. Takmer som cítila na jazyku chuť kakaovej zmrzliny, čo ju teta v stánku vždy poriadne zarovnala na miniatúrny kopček a nenechala ani gram navyše, ktorý si si za svoje 3,-SK rozhodne nezaslúžil.

Akurát som šla do vody, keď sa pri nás pristavil Mikuláš Dzurinda aj s nejakým ochrankárom za sebou (ten jediný nebol v plavkách ale vo full obleku).

Dzurinda vyzeral, že sa nám chce s niečim pochváliť (a tiež bol veľmi hrdý na to, že tam jediný zaplával ďalej od brehu, až za útes z vrakov áut). Nechala som ich tak a skočila som do vody. Pozerala som sa na seba z brehu ako plávam pod vodou čo najďalej kým sa vynorím.. no vlastne som bola stále tam takže Dzurinda spustil svoj brag o novej strane ktorú zakladá a o tom ako ide veci meniť a možno sa dokonca chcel s nami poradiť čo si myslíme, že by bolo najlepšie.

S chladom v hlase (a hlave) mu odpovedám niečo v zmysle, že je ďalší "spasiteľ" v poradí, na ktorého vyšlo obdobie, ktoré sa nedá spasiť takže bohužiaľ nemá šancu nič zmeniť aj keby to myslel úprimne. Dejiny sú rozbehnuté po sínusoide a teraz je čas aby sme boli v sračkách.
Moc sme si to ani neuvedomili, ale bolo dobre. A keď je dobre, tak sa rodia zlí ľudia, hlúpi ľudia, až sa to napokon celé vyvalí ako hnis spod chrasty a nutne musia prísť zlé časy.
Vravím mu, teraz s tým 10 rokov nič neurobíte.
Ale keď je zle, tak sa rodia dobrí ľudia a dobré myšlienky. Spomenula som si pri tom na pesničky Karla Kryla, ale na môj osobný údiv mi žiadna nezačala hrať v hlave, takže som opäť pokračovala vo svojej plamennej dooms-day reči.

Dzurinda sa niekedy popri tom ako som hovorila, že to bude trvať veľmi konkrétne 10 rokov, schoval za roh. Je už starý a ďalšej šance stať sa spasiteľom sa už možno ani nedožije. Ale tvrdil, že ma počúva.

Vyzeral ako klasický dedko. Celý bol bledý a koža na ňom ovísala, čo podtrhli aj jeho vyblednuté žlté plavky (boli to také tie obtianuté "slipky" ako inak, ale moc som to neštudovala).
Ochrankár bol zmätený, lebo očividne som mu ubližovala len nevidel násilie a tým pádom bol zbytočný.
Moji kamaráti sa zatiaľ medzi nami opaľovali v tieni vraku nejakého väčšieho náklaďiaku.