Strašne veľa myšlienok, strašne veľa vízií mi v tejto unavenej fáze ide hlavou. Už ich radšej ani nikomu nehovorím. S 3 deťmi, gazdovstvom a alternatívnym "biznisom" sa to vraj už nepatrí. Neviem, možno mám okolo seba toxických ľudí. A možno som stále rovnako naivný ako keď som mal 20. Alebo 30, to som bol tuším ešte naivnejší. Keď sa zasnívam, jeden mi povie že to vidím všetko príliš vedecky. Druhý mi povie, že som neukotvený snílek. Tretia mi chce polichotiť, že mám príliš široký záber. Štvrtá mi bez vyzvania radí, že by som mal prasatám zabárať šrot, lebo to tak robila jej starká. A mne sa práve stretli v hlave všetky vízie, z ktorých neviem či aspoň časť naplním - jazerá, nádrže, ryby, sochy, altány, tony hmyzu, tisice stromov, stovky oviec. A divočina všade okolo, medzitým aj v tom.

Po čase počúvam Spasiteľa Duny. Vidim vlakna posplietane do buducnosti, len sa po nich pohybujem velmi pomaly, preskakujem z jedneho na druhe a klbka sa odvijaju o to pomalsie. Ale vsetky. Naraz.

Vyhorety motivujem a demotivujem ludi, dakujem bohu ze mi zaplatia za moj cas, v ktorom im to vsetko mozem povedat. Aj tu krutu realitu, aj tie sny a moznosti. A pocuvat ich sny a strachy. Lebo ti, ktorym to okolo seba hovorim, vidia len linearny jednorozmerny uzitok. Dobri ludia, inteligentni, a zaroven tak jednoduchi, prizemni a skodlivi. A potom sa pozriem, aky jednoduchy, prizemny a skodlivy som, a nalejem si treti pohar vina.

Mozno to aj malo nejaku pointu, ale potreboval som cast z toho zmatku polozit niekam mimo svojej hlavy. Rano sa bude zase tvarit upratane a zivit rodinu.