login::  password::




cwbe coordinatez:
101
63564
63565
5595951
64342
9002912

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::11
total children::5
58 K

show[ 2 | 3] flat


mateno1
306006513-10228881840289692-1044354619342169571-n

Po dvoch týždňoch od Tour de Felvidék sa mi takmer vrátil cit v palci na nohe, najvyšší čas poznačiť si, čo sa vlastne stalo.

Štartovalo sa o polnoci z piatka na sobotu zo Stakčína, najvýchodnejšej vlakovej stanice na Slovensku, na bicykli cestou do Bratislavy bolo treba navštíviť čo najviac bodovaných miest a v pondelok na výročie Slovenského národného povstania doraziť doobeda do Marka Twaina.

Mal som plán prísť na štart vlakom, ktorý mal mať príchod tesne pred polnocou, nakoniec ale meškal skoro hodinu, prišiel som dávno potom, ako ostatní vyrazili. Pod tankom mi nechali fľašu piva, dali sme si ho napoly s Karolom, ktorého dookola povláčila navigácia a hodinu po štarte bol na štarte. Zapriali sme si šťastnú cestu, on vyrazil smer Ruské sedlo, ja na Dargov.

Je jedna v noci, Snina, Humenné, Strážske, keď zakloním hlavu, nadomnou je neuveriteľná nočná obloha. Do obce Dargov prichádzam bočnými cestami, na lavičke autobusovej zastávky pri hlavnej ceste si trištvrtehodinu pospím, budí ma budík, cez Dargovský priesmyk prechádzam za svitania. Prvý bod získavam pri nefunkčnom vodotrysku v Herľanoch, druhý v Slanci. Nové tretry ma tlačia, učím sa koľko kilometrov viem prejsť naraz kým už ma prsty na nohách bolia príliš a musím zastaviť, aby som si ich rozcvičil, učím sa jazdiť s tretrami nacvaknutými na pedále obutý iba napoly, zisťujem, že mojím limitom na tejto ceste nebude bolesť zadku, chrbtice, svalov, ale toto.

Pomedzi letisko a US Steel sa pripájam na južnú trasu Košice-Bratislava, odpájam sa pred Zádielskou tiesňavou, v ktorej je na obed príjemne chladno, pomedzi turistov vybieham hore, na Zádielskej chate (3. bod) si dávam vysmážaný syr, hranolky, tatarku a pokračujem ďalej do kopca smer Bôrka, Lúčka, Kováčová, Drnava. Veľmi krásny a veľmi chudobný kraj. Za Krásnohorským Podhradím mierim do Uhornianskeho sedla k Panne Márii Snežnej, čo sa rýchlo ukazuje ako o dosť vážnejší kopec, než som čakal. Ležiac na zemi dakde v štvrtine tohto mordoru zvažujem, či tento bod stojí za tú námahu a či sa radšej nevrátiť, ale nakoniec ho dokončujem bez vody, pomerne na pokraji s energiou (4. bod). Zjazd naspäť do Krásnohorského Podhradia, cez Rožňavu, smer Štítnik. Cez Slavošovský tunel (5. bod) do Magnezitoviec, večera s Martinom na brehu nádrže Miková vo Flipperi a odtiaľ už v úplnej tme do Muráňa. Za zvukov rodinnej oslavy z Penziónu u sysľa dumám, kde by sa dalo najbližšie prespať, najskôr cielim na rozhľadňu pri Zbojskej, nakoniec ale ostávam už v prístrešku pri pramene Šťavice v Tisovci.

Po piatich hodinách spánku na lavičke sa budím hodinu pred svitaním, opúšťam vyladenú polohu, v ktorej som si zároveň dokázal udržať teplo, nespadnúť z lavičky a vyhnúť sa kvapkaniu cez dieru v streche. Keď prestane pršať vyrážam. Na Zbojskej už opäť husto prší, keď sa to trochu zmierni, pokračujem, ale v Michalovej musím zase zastať pod strechou, lebo už je to príliš. O chvíľu kašlem na to a vyrážam aj tak ďalej, zisťujem, že kompletne mokrý som zabudol na to, že ma bolia prsty, nepohoda jedného druhu nahradila inú. Pred Breznom prestáva pršať, s tatom telefonicky konzultujem predpoveď počasia v tejto oblasti, keďže mne satelitné snímky oblakov na SHMU nehovoria vôbec nič, povzbudzuje ma, vyzerá to dobre, idem ďalej.

Cestou smer Banská odbočujem do Ľubietovej, kde na chalupe (6. bod) nachádzam partiu, robia mi turka, zoznamujem sa s ďalšou účastníčkou - Monikou, ktorá sem dorazila predomnou, je tu sranda a sedel by som tu aj celý deň, ale radšej čo najskôr idem ďalej, mám pred sebou ešte trasu s pár otáznymi miestami, ktoré vôbec nepoznám, nechcem riskovať, že narazím na niečo podobné, ako Uhornianske sedlo, čo by ma mohlo príliš zdržať.

V Banskej Bystrici si dávam v McDonalde burger, hranolky, namiesto koly milkshake, koláč, všemožné aditíva, ktoré mi núka panel, spolu približne miliarda kalórií. Sliač, Budča, v Trnavej hore prechádzam cez Hron dolinou do dediny Močiar (7. bod). Odtiaľ ďalej cez kopce do Banskej Štiavnice, kde si v donutérii už pomerne hotový popri dobíjaní telefónu dobíjam cukor postupne každým z nealko nápojov v ponuku a nakoniec aj malinovým donutom. Cez Štiavnické bane, kde je tak neuveriteľne krásne, že by som tam asi chcel dožiť, idem ďalej cez kopce, z ktorých odbočujem do ešte väčších kopcov a na konci dediny Uhliská si v pote tváre beriem ôsmy bod.

Je šesť hodín večer a mám stres z toho, že mi dochádzajú baterky v telefóne, svetlách aj powerbanke, dávam si za cieľ dostať sa do tmy do Levíc a tam to nejako vyriešiť. Treťou vesmírnou rýchlosťou idem dole z kopcov a potom sa začína nížina. Keď som bol v kopcoch, tešil som sa na ňu, ale po pár kilometroch jej mám dosť, nebaví ma, nerozumiem jej. V Leviciach hľadám smart lavičku, za bežných okolností ten najpekelnejší nápad v oblasti mestského dizajnu, za aktuálnych okolností spásu, kde by som si nabil zariadenia. Napodiv nijakú nenachádzam, čo je zvláštne, keďže Levice sú také mesto, že by to človek čakal. Zisťujem, že vlastne powerbanka ešte čosi zvládne, svetlo tiež drží, takže to, čím som sa stresoval posledného pol dňa neexistuje.

Zas je tma a nevidím nič okrem pár desiatok metrov cesty pred sebou, oproti idúce autá a autá, ktoré ma míňajú, občas miniem nejakú dedinu, snažím sa ešte pred spaním prejsť čo najviac zo zvyšku. Za miesto nocľahu si volím lavičku pred kostolom v Palárikove, vraj tu dakedy dávno bývala časť našej rodiny, pripravujem si to ako vysvetlenie, keď ma prídu zobudiť policajti, ako narušiteľa inak perfektného verejného poriadku obcí na juhu. Po hodine pokusov zaspať na lavičke to vzdávam, lavička sa zvažuje, stále som napätý, aby som nespadol. Ľahám si rovno na zem a o dve hodiny sa budím, trasiem sa od zimy, vzdávam to zo spánkom a vyrážam ďalej možno dve hodiny pred východom slnka.

Ako posledný deviaty bod dávam kompu pri Vlčanoch, ktorá o štvrtej ráno a vraj ani neskôr nepremáva a zisťujem z navigácie, že na ostrov Orliaka Morského to už asi nestihnem. Následne už len prežívam zvyšok cesty cez Šaľu, Galantu a pár dedín do Bratislavy.

Do Marka Twaina prichádzam o 9:30, ešte je zatvorené, ostatní účastníci sú ešte na ceste, tak sa idem dať domov do poriadku, kde zisťujem, že som hotový, na after párty už neviem dojsť, zaspávam.

Takto nejako to teda bolo. Prešiel som 620 kilometrov a nastúpal 5800 metrov, videl som veľmi rozmanité Slovensko, bolo to strašné aj pekné. Dobré to bolo.