„Feminizmus prestal existovat v momente ako vypukla vojna“. Otacam sa smerom k Lize a Alli a pozeram sa s udivom, ze preco vybrali tuto temu a ako to vlastne myslia. Alla, ktora ma lepsiu anglictinu mi vysvetluje, ze ako je vsetko v modernej spolocnosti krehke a ako sa v momente pre nich cely svet, v ktorom sa hrdo pohybovali uplne rozsypal. Hovori o tom, ze vsetky role sa zvratili naspat do nejakeho zvlastneho bodu a muzi chrania, zeny su chranene a vsetci tento status quo beru ako fakt.

Sme spolu druhy den a nie je to uplne najlahsie. V nedelu v noci mi blikla sprava od znameho z Kyjeva, ci nemozem pomoct jeho kamaratkam a odpoved mu pride do par sekund. Na druhy den cakam na stanici na vlak z Kosic a kyvem babam, ktore sa stanu mojimi spolubyvajucimi na dalsi tyzden. Nalozim im veci, zoznamime sa a beriem ich na kratku okruznu jazdu centrom. Ukazujem im vysvieteny palac a vysvieteny hrad v ich narodnych farbach. Su unavene z celonocneho cakania na hraniciach, vratime sa preto rychlo domov a robim veceru.

O niekolko hodin neskor uz Liza spi a s Allou pozerame na nocnu Bratislavu. Dopriali sme si vsetky zasoby vina a potahujem balenu cigaretu. Uz dva tyzdne mam na nu prvykrat odkedy som prestal fajcit chut. Alla sa pozera na nocnu Bratislavu, a pyta sa, ci je to vzdy take tiche. Usmejem sa a odpoviem „ano, takto tiche to je vzdy“. Pozerame sa v tichosti nocnych autobusov a vlakov dalej a Alla hovori, ake je to neuveritelne, ked mestom neznie zvuk siren a nevybuchu bomby. Pocuvam ju, nekomentujem.

Ostatne je to tak lepsie. Nechavam im pravo vyberu tejto temy. Nevytahujem ju, ked nemusim, pripadne kym to nie je nutne. Nepoznam plnu mieru toho, co si zazili a verim, ze bude lepsie, ked to z nich nebudem tahat. Miestami prepuknu v plac. Stane sa to este velakrat.

Obe baby sa poznaju velmi dlho. Pochadzaju z Donetska. Jedna je vystudovana reziserka, druha produkcna, herecka a modelka. Obidve v ramci svojich studii natocili kratke dokumenty o svojich babkach. Pozerame ich o jednej v noci a ked vidim tu biedu, v ktorej tito ludia ziju, drti ma obrovsky smutok. Jedna babka, ucitelka matematiky si musi po svoj dochodok vo vyske 50 Eur chodit kazdy mesiac 5 hodin na ukrajinske uzemie. Odmietaju vsak odist, je to ich region. Su to hrde ukrajinky, komentuje Liza.

Pytam sa, ci si myslia, ze ak by sa konalo v separatistickych oblastiach referendum o pripojeni k Rusku dnes, ci by bol vysledok stale pozitivny. Vravia mi, ze urcite ano, pretoze ti ludia si myslia, ze bomby, ktore na nich dopadaju su ukrajinske. Ony same usli z regionov v 2014 a urobili tak aj vsetci mladi, ktorych poznaju. Neostal tam takmer nikto sudny. Ukazuju mi na videu vtaky, ktore sa usidlili v dierach po vystreloch na stanici v Donetsku. Surrealne. Pripomina mi to Chorvatsko na prelome milenia.

Po dvoch dnoch sa pocet zien v mojej starostlivosti neplanovane rozsiri na styri. Idem na svoje limity, ale atmosfera je super. Allu a Lizu doplnila Nasťa a Vika. Su to vsetko kamosky. Vika je uspesna modelingova fotografka, Nasťa je graficka dizajnerka. A nemal by som zabudnut na kóšku Košku, alebo mačku Mačku, ktorej hlavnou potravou su lieky na upokojenie. Je oblubenym miestom je radiator za gaucom. Vynikajuce, ked ju potrebujete dostat naspat do klietky.

Liza mi hovori, ze nove baby su vegetarianky. Rychlost a sposob, ktorym vsak vecer zjedli kuracie stehna tomu neodpovedal. Vika a Nasťa totiz povodnu informaciu poopravili; tri dni hladu a jedna klobasa ich po desiatich rokoch priviedli naspat k nevyberaniu, a ze sa k tomu mozno raz vratia. Zjedli aj kožku (nie Kožku).

Vika to nesie zo vsetkych najtazsie. Schadzame z poobednej prechadzky z Pajstuna. Sme vsetci obleceni ako deti zo stanice Zoo s obcasnou modnou taskou a velmi vyberanou obuvou. Este ze som nestihol zaniest prec svoje stare mikiny. Vika sa dva krat prudko rozplace. „Mala som taky dobry zivot! Taky dobry zivot! Milovala som ho. Vsetko bolo super.“ Ak neratam Nasťu, ktora prehovori velmi zriedka, tak najlepsie sa drzi Liza. Je sice najmladsia, ale pise a opravuje si portfolia, CVcka, koordinuje sa so znamymi a planuje si vsetko. Vela casu travi na mobile a posiela podporu kamaratom, ktori ostali doma branit. Uz skor sme si povedali, ze je to jedna z najdolezitejsich veci, co mozu v tejto situacii robit. Byt s tymi, ktori maju iny druh povinnosti.

Plany sa prudko zmenili. Dve baby odchadzaju do Warszawy, jedna do Berlina. Posledna so mnou ostane este dve noci, aby dnes odisla na letisko do Portugalska. Ide za kamaratmi. Ako dlho tam ostane nevie, ale vsetky sa chcu stretnut v Berline a idealne pracovat v umeleckej sfere. Rozhodili sme siete na vsetky strany, a plno mojich znamych v Berline nam okamzite a bez vahania pomohlo. Som rad, ze mam okolo seba skvelych ludi.

Nasa skupinovka sa volala Camp Bratislava. Baby sa smeju, ze to ozaj bolo ako taky kemp. Gitara, jedlo a male vylety. Vsetci si vsak prajeme, aby to bolo za inych okolnosti. Musim slubit, ze o par mesiacov pridem do Kyjeva a zoberu ma do „Kosatky“, ich oblubeneho podniku. Ze mi ukazu vsetky ich miesta. Suhlasim, pretoze verim, ze to tak bude. Pre istotu si overuju, ci este stale stoja a nastastie vsetky stoja, takze zatial nas plan plati.

Cely zivot v malych batozkoch. Smejeme sa, kolko sa do nich zmesti a kolko vlastne treba. Na tom, co je vsak v zivote najdolezitejsie sa zhodneme bez pripomienok. Niekto to hlada cely zivot, niekomu to ukaze zivot z minuty na minutu v jedno chladne februarove rano.