login::  password::




cwbe coordinatez:
101
63535
21
8893566

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::2
total children::2
21 K

show[ 2 | 3] flat


V meste Rosendorf je práve zemetrasenie, ale Tom nič netuší, lebo tvrdo spí.
Mohla by mu na hlavu padnúť celá budova a nezobudil by sa. To už by sa zobudil naozaj málokto, ale Tom by sa neprebral ani na ten krátky okamih nepríčetnej hrôzy a paniky sekundu pred tým, než by mu susedova smaltovaná vaňa rozdrtila lebku ako strúčik v lise na cesnak.
Zaujímavé je, že ak by sa Tom predsalen na ten posledný okamih svojho života zobudil, určite by ho viac než panika zo smrti zaujal fakt, že sused má v obývačke potažmo spálni (podľa pôdorysu budovy to nemohlo byť inak) vaňu.
Stačil by ten krátky okamih, len záblesk vedomia a on by spokojne zomrel s odpoveďou na pálčivú otázku - prečo má uprostred izby vlhký strop aj keď tadiaľ nevedie žiadne potrubie a navyše býva na prízemí. Ten vlhký strop bol asi jedinou vadou inak útulného bývania. Niekto by možno prejavil istú mieru nespokojnosti kvôli hluku prichádzajúcemu z rušnej ulice a neďalekého baru so starosvetským názvom Ruža, ktorý už aj sám čo-to napovie o svojich štamgastoch, ale nie Tom. Aj s fľakom na strope uzavrel akési nepísané prímerie. Kým sa bude držať v sektore medzi prasklinou v panele a závesom lustra a nebude nezdravo meniť farbu do saténovo-rokfortovej, môže zostať. Stále je to lepšie než musieť zájsť za starým pánom z prvého poschodia a vypytovať sa ho na pôvod vlhkosti, sťažovať sa a tak vôbec.

Sused nad ním bol známy čudák. Každý z bytovky sa ho stránil. Pre jeho večne namrzený výraz tváre a neprestajné vykašliavanie hlienu sa ho nikto ani zo zdvorilosti nepýtal ako sa má. Ak predsalen niekto spravil tú chybu, a spravil ju vždy len raz, okamžite to oľutoval. Po oslovení starý pán totiž okamžite ustrnul presne v tej polohe, v akej sa práve nachádzal. Niekedy uprostred schodiska s jednou nohou hore a druhou dole s tvárou hľadiacou kamsi do opačnej strany chodby, inokedy zas na prahu dverí s kľučkou v ruke a jednou nohou pokrčenou v kolene. Nasledovalo unavené dvihnutie dlhého šedivého obočia a ozvalo sa mľasknutie aké vydá niekto, kto roky neprehovoril a jeho slinné žľazy stratili motiváciu udržiavať v ústach konštantnú prevádzkovú vlhkosť. Napokon došlo aj na povestný dlhý nádych doprevádzaný nezdravým chrčaním odkiaľsi z hĺbky, ktorá musela byť omnoho omnoho väčšia než sa zmestí do jedného ľudského tela. Ako dieťa som si predstavovala, že v starom pánovi, lebo starý sa už hádam aj narodil, vznikajú všetky meluzíny a výchrice.
Celý tento proces bol tak znepokojivý, že pýtajúci si musel uvedomiť aký monštrózny a temný kolos svojou neuváženou zdvorilosťou uviedol v chod. Obvykle skôr, než by zo starého pána čokoľvek vyliezlo, a Boh vie, že by to nebolo o nič menej temné než dielo šialeného Abdula Alhazreda, zakňučal s hranou ľahkovážnosťou pozdrav adekvátny k tej-ktorej dennej dobe a vyparil sa za dverami vlastného bytu.

Bolo zemetrasenie. V tejto časti sveta dosť neobvyklý úkaz. Ľudia tu nemajú vybudované inštinkty pre tento druh hrozby a adrenalín im nevyskočil ani pri tancujúcich šálkach na poličke. Až keď sa zo stropov začali uvoľňovať šróby, na ktorých mali povešané LCD obrazovky, začali ľudia splašene vybiehať na ulicu.
Ale nie Tom. Ani jeho horný sused.

Tom tvrdo spal jeden zo svojich bezsenných spánkov. Ráno sa zobudí a malý kúsok omietky z premočeného stropu bude mať nalepený na svojom nahom tele. Ako nemé varovanie pred tým, čo sa mohlo, ale nestalo. Rutinne skontroluje, či sa fľak drží vo vytýčenom koridore a vyhodí kus omietky do koša. Uvarí si silnú kávu do kempingového plecháčika. Všetky ostatné šálky sú porozbíjané na podlahe. Televízor nevlastní, takže napriek všetkému potrebuje kofeín. Niekto by sa možno čudoval ale nie Tom. Tom je zvyknutý. Vie, že má tvrdý spánok.
Raz dávno sa zobudil sediac v zamknutom medzimestskom autobuse presne 6:35 ráno, kedy mu doma pravdepodobne zazvonil budík. Odvtedy budík nepoužíva. Aj tak by mu bol nanič ak by sa nebudil sám od seba. Pamätá si tiež, ako sa zobudil v detskej izbe rodičovského domu a jeho mama mala monokel, natrhnutý kútik pier a jeho otec bol preč napriek tomu, že do továrne obvykle odchádzal až autobusom 7:16. 

Horný sused choval žltú andulku. V obchode mu zaklamali, že ak na ňu bude dostatočne dlho rozprávať, naučí sa odpovedať mu. Opustene vyzerajúci dôchodci na to celkom zaberali. Starý pán jej každé ráno nežne pískal akúsi pesničku neurčitej no nemennej melódie. Nikdy sa neodvážil na toho krehkého vtáčika naozaj prehovoriť. Bál sa, že by andulku vystrašil tak ako ostatných.
Je po zemetrasení a dvierka na klietke sú otvorené.

Na ulici postávajú obyvatelia bytovky v smiešnych pyžamách. Niektoré majú motívy Walt Disney. Trasú sa zimou a na tváre skrivené od desu a nešťastia im dopadajú prvé ranné lúče. Mickey Mouse a Daisy, Princezna Pocahontas vydutá nadváhou majiteľky nočnej košele aj pruhované trenírky vyšúchané takmer do priesvitna, ktoré má každý muž, a ktoré sa už nedajú nikde kúpiť. Asi sa dedia z otca na syna. 
Zo stromu nad nimi sa ozýva znepokojivé pískanie andulky, ktoré znie taker až chrapľavo.