V prílohe pripájam článok, v ktorom je dosť podrobne popísaná genealógia zavrhnutia seduction theory (ST) Freudom.

V roku 1896 Freud predstavil teóriu o pôvode hystérie, podľa ktorej je táto dôsledkom seuálneho zneužívania v detstve. Teória nevzbudila v "odborných kruhoch" veľký záujem a sám Freud od nej po roku 1896 postupne začal upúšťať až vypracoval novú - psychoanalytickú - teóriu, ktorá mala vysvetľovať príčiny vzniku hystérie.

V psychoanalýze je tento bod zlomu označovaný za kľúčový, no upustenie od ST je tiež označované mnohými - najmä feministickými teoretičkami traumy - za akúsi "zradu" hysterických pacientiek Freudom. Napríklad Judith Herman vo svojej knihe Trauma a uzdravenie - násilie a jeho dôsledky: od týrania v súkromí po politický teror ukazuje paralely medzi hystériou a postraumatickou stresovou poruchou spôsobenou zneužívaním a tiež u vojnových veteránov. Vyčíta Freudovi, že zavrhnutím pôvodu hysterických príznakov v sexuálnom zneužívaní, upadli dôsledky sexuálneho násilia v psychiatrii do zabudnutia na ďalšie dlhé desaťročia. Prejavy PTSD sa museli vo veľkom ukázať až na vojnových veteránoch, aby sa psychiatria začala traumou seriózne zaoberať.

Čo je na celej tejto histórii ešte obzvlášť zaujímavé je, že bez tohto zásadného obratu by takmer určite neboli vypracované mnohé zo základných teoretických základov psychoanalytickej teórie. Freudovi sa vyčítalo, že ST zavrhol z dôvodu, že jeho teória nevyvolala žiadnu odozvu v lekárskych kruhoch. Avšak genealógia jeho skorých aj neskorších vyjadrení k ST a korešpondencia s priateľom Fliessom, odokrýva iné motívy. Keď Freudovi hysteričky rozprávali o sexuálnom zneužívaní, ktoré zažili spravidla od svojich otcov, Freud správne identifikoval prejavy hysterických symptómov ako dôsledkov zneužívania. Zároveň bol však presvedčený, že zneužívanie (spravidla v období dospievania), kedy sa hysterické symptómy prejavili prvý krát, nie je prvou takouto traumou, ale iba spúšťačom. Preto hľadal (v súlade s inými svojimi teóriami-najmä represia a nevedomie) prvotné traumatické zážitky v rannom detstve. Veril totiž, že sú ukryté v nevedomí a v analýze ich treba priniesť do vedomia, a uvedomením si prvotnej traumy sa uvoľní potlačené a spolu s tým sa vytratí aj dôvod na hysterické symptómy, nastane uzdravenie. Toto sa mu však nepodarilo a udial sa presný opak - všetky pacientky a pacienti mu z terapie časom "zutekali" bez toho, aby dosiahol terapeutické úspechy.

Ešte v článku z roku 1896 prezentoval, že disponuje 18 prípadmi hystérie (u 12 žien a 6 mužov), ktoré sa mu podarilo úspešne vyliečiť práve prostredníctvom ST. V skutočnosti Freud prezentoval úspech skôr, než ho reálne dosiahol. Korešpondencia s priateľom Fliessom z tej doby ukazuje, že Freud bol o pravdivosti svojej teórie natoľko presvedčený, že úspech očakával každú chvíľu. Skôr, než ho však dosiahol, zutekali postupne všetky pacientky. Je nemožné zrekonštruovať, čo sa počas týchto sedení v analýze dialo - sú predpoklady, že scény zneužívania v rannom detstve (medzi prvým a tretím rokom života) Freud svojim pacientkam a pacientom vsugerovával - čo u nich mohlo vyvolávať zbytočnú (a bolestnú) retraumatizáciu, odpor a mohlo viesť až k odchodu z terapie. Freud pre svoje zaslepenie "prvotnou traumou sexuálneho charakteru" v rannom detstve, podcenil silu traumy, ktorá bola spôsobená zneužívaním v neskoršom detstve alebo v čase dospievania. Seduction theory zavrhol, zneužívanie v rannom detstve vyhlásil za fantázie hysteričiek a aj na základe týchto predpokladov rozvinul veľmi podrobný a prepracovaný teoretický koncept psychoanalýzy.

Súbor symptómov, ktoré boli vo Freudovej dobe označované ako "hystéria" dnes spadá (mimo iného) aj do kategórie postraumatická stresová porucha. Ich spúšťačom a príčinou nie je výhradne sexuálne zneužívanie - spadá sem množstvo udalostí, ktoré vyvolajú v človeku pocit reálneho alebo domnelého ohrozenia na živote, zdraví alebo hrozia vážnou ujmou. Napriek tomu, sa symptómy PTSD (hystérie) nerozvinú u každého človeka - a to je niečo, čo zaujalo aj Freudovu pozornosť a nútilo ho hľadať príčiny hystérie oveľa hlbšie v rannom detstve.

Freudova ST bola polovičný fail - z viacerých dôvodov. Nepodarilo sa mu pracovať s traumatizovanými pacientkami a pacientami natoľko, aby sa mohli priblížiť k uzdraveniu, pre hľadanie "skutočného pôvodu" traumy umenšil význam tej, ktorá bola "spúšťačom" a následná psychoanalytická teória, ktorú rozpracoval, stavia na nie pevných základoch a v mnohých ohľadoch logicky dochádza k chybným záverom. Napriek tomu všetkému, opisuje prejavy traumy intuitívne veľmi presne a rovnako presne hľadá ich pôvod vo vzťahu jednotlivca či jednotlivkyne a spoločnosti (ktorej hlavným reprezentantom je u Freuda rodina). Útek hysteričiek z terapie, ktorý zažíval Freud aj neskôr znova a znova (napríklad prípad Dory) a ktorý ho tak trápil, sa dá interpretovať viacerými spôsobmi: nesprávne a pre hysteričky zraňujúce výklady, nie veľmi vysoká mienka o ženách a "motívoch" ich správania, ktorá sa musela prejavovať aj v samotných výkladoch... Jedna vec, ktorá však určite stojí za zmienku a ktorú hysteričky pri svojich únikoch symbolizovali a ktorú podľa mňa rozpracoval neskôr až Lacan je, že svojimi únikmi z terapie (ale aj z medziľudských vzťahov celkovo) dávali skôr najavo, že radšej TO nebudú mať, ako keby o TO mali prísť. Nie je práve TO hlavným predmetom a prínosom psychoanalýzy?