Včera sme skončili 9dňový splav Hrona od prameňa k Dunaju. Ja som sa pridala až v piatok od úseku Kalná nad Hronom po sútok s Dunajom. Niekto hovorí, že dolný úsek Hrona je nuda, ale čo ja viem. Dolný úsek je logicky lenivejší, rieka tu tečie v inej krajine, je to iná voda, s inou náladou, je tu ticho, niekedy má človek pocit, že zastal čas. Ja som ho najviac užila keď som sa občas ocitla celkom v predu, vtedy má človek štastie na ornitologické pozorovania. Vidieť letieť volavky koridorom rieky v tiahlom meandri so štrkovými lavicami, ostrovčekmi, popadanými konármi a to v absolútnom tichu, mne to evokuje niečo archaické, impozantné. Mať vlastný malý kajak asi sa sem chodím raz začas izolovávať.



Čiže, podľa mňa sa dolný úsek dá, problém sú skôr tie vodné elektrárne - Turá, Šárovce a Želiezovce. Jednak vytvárajú kilometrové vzdutia, je to na nich morda, človek cez ne musí prenášať, no a samozrejme ten ekologický dopad.

Malá vodná elektráreň



Bodaj by sme ich na treťom ročníku nášho symbolického splavu o päť rokov už búrali.





Dunaj je pekná rieka. Je to to také akurátne zakončenie, človek sa až tak nadýchne toho priestoru okolo.





Moje tri malé impresie. Na Dunaji mi už odcádzalo zápästie, ale bolesť je jedna z vecí na ktoré si človek na vode zvykne. Prvú noc ma boleli ruky, že som nemohla spať, druhú ma boleli rovnako, ale naučila som sa to ignorovať. Ďalšia vec je, že človek začne byť štastný z mála, pocit konfortu sa mu posunie oveľa nižšie. Pevná zem, plechová brána, o ktorú si človek oprie chrbát a ciga, nebola som štastnejšia.



ďašia vec sú ľudia, starí aj noví. Na vode sa človek zblíži aj s úplne cudzími ľudmi a nakoniec ostane aj sentimentálny.



a posledná - spali sme vonku pod nebom, čoho ja nie som veľký fanúšik, ale jednu búrkovú noc som mala taký, až hypnotický zážitok z akustiky, stromov nad hlavou a cikád všade naokolí a po ňom som zdivela, už sa mi ani nechcelo spať v chate.



Kto by ma náhodou ale teraz volal spať von, už ma to prešlo.