login::  password::




cwbe coordinatez:
21
8617770

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: moderated
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
commanders
polls

total descendants::5
total children::0
10 K

show[ 2 | 3] flat


pilier0
zuza1


Často sa hovorí, že súčasný človek nie je nábožný. Je tu síce pár obstaróžnych individuí, "svätých kostí" či "funďákov", ale vo všeobecnosti je človek súčasný dieťaťom Osvietenstva. Osud bol nahradený rozumnou perspektívou. Bohov vymenili jeho vlastné potreby, nároky a úspech. Eschatologické kategórie raja či podsvetia vytesnili kvantifikovateľné premenné tohto sveta: výška platu, počet zamestnancov či net worth. Človek súčasný nie je nábožný, ale skôr náročný.

Z druhej strany, ako charakterizujeme spoločenstvo ľudí? Každé, historické aj súčasné, si môžeme rozobrať z hľadiska toho, čo je preň normálne, čo si váži, čomu sa každodenne alebo sviatočne venuje. Vo svete konfesnej plurality (a ešte viac vo svete stretu civilizácií, v dobe anabáz, džihádov, krížových výprav či objaviteľských výprav) prežíva silná tendencia pripisovať jeden alebo druhý zvyk určitému náboženstvu ako diskrétnemu kultúrnemu komplexu. Tento jav však súvisí s tendenciou Osvietenstva takéto zvyklosti rozpoznávať a upozorňovať na ich nerozumný charakter: môžu byť síce trpené ako prvky identity daných spoločenstiev, no s rozumným charakterom jeho náročenstva nie sú v podstate kompatibilné. Ako Indiáni, aj starí bohovia boli Osvietenstvom vykázaní do rezervácií, pod prísnym dohľadom spoločnosti citlivej na ich fanatizmus a výkyvy nálad. V tomto je naše náročenstvo bližšie náboženstvu predkonfesného sveta. Väčšina bohov koexistovala jeden popri druhom, zapáliť kadidlo jednému neznamenalo automaticky vyvolať žiarlivosť a hnev druhého ako v judeokresťanskej tradícii. Toto náboženstvo bolo skôr rozširované množstvom zvykov a modiel, ktoré sa potom hromadili v ekumenických centrách, akým bol trebárs rímsky Pantheón alebo Jeruzalem za vlády kráľa Ahaba. Tieto zvyky boli v jednotlivých krajinách síce odlišné, no nedostatok komunikácie medzi nimi umožňoval ich koexistenciu bez toho, aby si bežný človek rozdiely uvedomoval.

Ktorý zvyk však charakterizuje náročenstvo súčasné od náboženstiev starých? Kde sú "hranice" jeho "rezervácií"? Tie nie sú vždy zreteľné na prvý pohľad. Osvietenstvo (asi nechtiac) prebralo interpretačné schopnosti kresťanstva, ktoré integrovalo mnohé staré pohanské zvyky cielene, nahradzujúc starú symboliku svojimi svätcami a biblickým naratívom. Veľká noc dnes prežíva pokus o akýsi novopohanský revival ako "Sviatky jari", charakterizovaný folklórnymi tradíciami, provokačnosťou šibania oproti globalizovaným hodnotám (ktoré však tiež presakujú obrazmi zajacov, kuriat a iných, exogénnych symbolov), a samozrejme predaj cukroviniek či posledná možnosť zalyžovať si. Je však absurdné tvrdiť, že ide o objavovanie starých náboženských zvykov, tento revival je motivovaný inak. Nepredstavuje službu starým božstvám, či už judeokresťanskému alebo praindoeurópskemu, slúži potrebám kolektívnej sebaidentifikácie. Navodzuje korenizáciu, naviazanie moderného človeka na jeho zem a kolektív, rieši deprivácie spôsobené atomizáciou a individualizmom, kultúrnymi "kotlami" globalizáce. Inými, slovenskejšími slovami, obnovuje pocit domova a bezpečia v rodinnom kruhu, hreje srdiečko osamelých jedincov ako vatra zapálená so súkmeňovcami. Korbáč je ako lano, ktorým sa jedinec drží "svojho", aj keď ide o dievča, ktoré ním je práve (samozrejme, len symbolicky!) bité. Ako rituál má svoju racionalizáciu aj v rámci osvietenských imperatívov, keďže človek sociálne deprivovaný, bez patričnej korenizácie, bude menej efektívny v práci, náchylný k extrémnym postojom a podobne. Týmto spôsobom sa daný sviatok integruje do náročenstva celospoločenského.

Analýza úlohy Veľkej noci, teda "Sviatkov jari" pre súčasnú spoločnosť nám takto odhaľuje ďalší prvok jej náročenstva. V predošlých rokoch sa často hovorilo o "konzume" ako jeho hlavnej charakteristike, za jeho "chrámy" sa považovali hypermarkety, jeho "Siónom" bol Parndorf, jeho "bohmi" boli módni dizajnéri a Steve Jobs. Tento pohľad nemá síce ďaleko od pravdy (a každý sviatok ma svoj potlačový prvok, míňanie prostriedkov na dary a rituálne pomôcky, v prípade spomenutého okrem cukroviniek tiež tie korbáče, maľované vajíčka a pod.), no ťažké je povedať, či ide o niečo charakteristické. Trh je do každého náboženstva nejakým spôsobom integrovaný, tým pádom však nepredstavuje jeho alternatívu. Trh sa náboženstvu skôr podriaďuje: Ježiš síce vyháňa peňazomencov z chrámu, no dáva ich za vzor v podobenstve o talentoch, aj Buddha si berie dvoch obchodníkov za svojich prvých učeníkov.

Opisovať dnešnú spoločnosť ako "konzumnú" je teda povrchné. Vystihuje to len jej metabolizmus, vyhýbajúc sa otázkam o jej podnetoch a predstavách. Trhoviská pritom naberajú stále viac mediálny charakter, unifikujú sa, presúvajú sa do železničných staníc a iných dopravných uzlov ("ne-miest", ako o nich hovorí Marc Augé), ak nie rovno do priestorov virtuálnych (nie nadarmo je Bezos tým najbohatším). Vďaka svojej finančnej moci síce dokážu občas naoktrojovať nejaký ten rituál alebo dokonca sviatok (Black Friday), no zo svojej podstaty trendy skôr nasledujú než určujú. Aj svoju symbolickú hodnotu strácajú rýchlo: stačí postaviť hypermarket nový, väčší či lepšie dostupný. Hodnotový systém náročenstva nie je postavený ani tak na konzume v prítomnosti, ako skôr v nárokoch na budúcnosť.

Nietzsche kedysi s posmechom opisoval nové modly, ktoré by sme dnes nazvali ideológiami nacionalizmu a socializmu, teda etnickej resp. triednej solidarity. Aj tieto, podobne ako pluralizované, konkretizované konfesie dôb predošlých, boli zamerané na budúcnosť, na eschatologickú perspektívu. Jedno sľubovalo tisícročnú ríšu, v ktorej sa jedinec mohol obetovať pre jej trvanie; druhé svetlé zajtrajšky beztriednej spoločnosti, kde sa mohol obetovať pre tento beztriedny, spravodlivý charakter. Žiadané obete však boli privysoké. Štát sa tým pádom zmenil z nositeľa ideológie na jej obetného baránka (alebo skôr kozla poslaného Azazelovi), ktorý sníma hriechy ľudí. Štát je teraz vždy vinný. Zbohatlík stavia niečo ohyzdné v centre mesta? Štát mu v tom nevedel zabrániť. Chcem postaviť niečo krásne ja? Štát mi hádže polená pod nohy. Vezmem svoju manželku v lodičkách na dlažbu po Kapitulskej? Štát je zodpovedný za stav chodníka. Univerzálny charakter nášho náročenstva štátu, tomuto reliktu pluralitnej spoločnosti, nežičí.

Nároky, ktoré si kladie náročenstvo, sú mnohoraké, no pre jednotlivca sladšie. Jednak ide o nárok na formovanie budúcnosti. Dizajnéri, spomenutí v predošlom odseku, sa o svoj svätý status delia s rôznymi ľuďmi schopnými svojimi myšlienkami a výtvormi vzbudiť pozornosť, určovateľmi trendov. Výraz "konzum" nevystihuje presne ani náročenské rituály, ktoré vykonávame. Oveľa významnejšou je pozornosť, ktorú trendom ponúkame. Pod "konzumom" sa neraz mylne myslí buď púhe obrátenie pozornosti k reduplikovateľnému dielu (napr. "songu", teda určitej nahrávke) či trhová výmena, ktorá zvyčajne ku konzumu vedie. Tak ako pri voľbách sa nestávame "konzumentami" svojich kandidátov, tak aj dizajnér si, ako prorok, žiada stúpencov. Samotný konzum je, ako eucharistia, len potvrdením účasti na trende, priloženie ruky k formovaniu budúcnosti. Ako si to kedysi želal Fromm, človek súčasný nechce len "mať" svoj Mac, on chce "byť" Mac-om, človekom schopným oceniť nielen kvalitu produktu, ale aj hodnotu myšlienky, čo ho stvorila. Možnosti kickstarterovej a podobnej podpory inovácií dáva obsiahle možnosti jedincovi v tejto oblasti. Eschatologická dimenzia súčasného náročenstva sa nemusí viazať na nedeľné rituály, nachádza priestor aj v každodennom prechádzaní feedu na svojej sociálnej webstránke. Jedným klikom môžeme pridať kameň na pyramídu dnešných faraónov.

V starších náboženstvách popri prorokoch a svätcoch existuje aj konzervatívnejší prvok v podobe kléru, kňazskej a mníšskej vrstvy, ktorá dohliada na dodržiavanie rituálov a svoj život zasväcuje službe. V našom náročenstve sa síce ľahko identifikujú inovátori, no nie každý rád vyhľadáva tých konzervátorov. Evokuje to pohľad nazad, do rezervácií diskretizovaných konfesií, do temných zákutí pamäte na totality a divoké revolúcie, na krv, ktorá kropila prvé výhonky našej kultúry.

Takýto konzervatívny prvok, akési osvietenské pravoslávie, predstavuje idea udržateľnosti. Jej nositeľmi a propagátormi bývajú síce skôr tradičné autority - štát, EÚ, OSN, akadémia - ale aj menšie organizácie a uskupenia, hlásajúce udržateľnosť ako prostriedok prehĺbenia zodpovedného života, najmä v oblasti majetkových práv či ochrany prírody. Medzi týmito inštitúciami nepanuje vždy súlad. Tak ako dochádzalo k bojom o investitúru, k sporom medzi rehoľami a kráľmi, tak aj dnes sa nedá povedať, na čom by sa naše náročenstvo zhodovalo, že treba "udržať". Pre jedných predstavujú takíto aktivisti brzdu inovácie, pre iných je ich agenda hlavný priestor, kde sa inovácie žiadajú. Tento aspekt nášho náročenstva má však aj iné sprievodné javy. Kde inovácie neprichádzajú, tam sa pozornosť rozptyľuje ich nedostatkom. Vtedy sa otvára otázka udržateľnosti symbolickej, ktorú poznáme aj pod značkou konzervativizmu politickej pravice.

Obe tieto hodnoty, inovácia a udržateľnosť, majú charakter božstiev, presahujúcich rámce jednotlivých národných kolektívov. Či už prijmú formu ideologického Dia, oktrojovaného štátnou mocou, alebo domácej Vesty, napĺňajúc chladničku etickými potravinami, nedá sa povedať, že by medzi "slovenskou" a trebárs "francúzskou" udržateľnosťou bol rozdiel. Osvietenstvo takéto rozdiely nepripúšťa. Vznikajú síce spontánne, no univerzálna platnosť týchto hodnôt je z hľadiska náročenstva neodškriepiteľná, mimo oblastí, kam by rozum mal kedy vojsť. Kto by predsa rozumne volil žiť v neudržateľnom, neinovojúcom sa svete? Kto by chválil bývalý režim za jeho skostnateľosť byrokraciu, za Černobyľ, za žiguláky? Tieto javy nebude ani kritizovať (kritiku si predsa "zaslúžia" len gulagy, Jáchymov a pod.), nebude im venovať pozornosť. Len kacír by si to dovolil porovnať. Osvietenosť osvietenskej civilizácie, univerzálnej vo svojej rozumnosti, nie je nadobúdaná vo forme vedomého, rozumného úsudku. Inými slovami, je to len milosť bohov inovácie a udržateľnosti, že v nich veríme.





axone ...