moderny mytus o Draculovi sa vdaka Stokerovi zvycajne spaja s nemrtvymi a hematofagiou, pricom obcas sa kritici mylne domnievaju, ze suvislosti s historickou postavou vojvodu Vlada III. (1431-1476) niet

napokon, zachovana korespondencia z jeho ruk nam dava obraz uplne iny, no aky hrozovladca a tyran by svoje listy koncil slovami ako i bogъ da vi veseli?

no korene mytu siahaju do doby nie tak nedavnej: historky o jeho ukrutnostiach sa sirili este za jeho zivota, a uz v r. 1462 ich isty Sas z Brasova spisal; v 16.storoci bolo zopar pribehov o jeho sadistickych excesoch spisanych aj v lubozvucnej cirkevnej slovancine, z coho vychadza aj nasledujuci preklad; podobnost postavy so vtedajsim, tiez nie prave ludomilnym carom Ivanom IV., bola nepochybne cisto nahodna...


Bol raz jeden vojvoda v Muntenskej zemi, kresťan gréckej viery, menom Drakula latinským jazykom, no našim, ruským - Diabol; taký zákerný, ako jeho meno.

Raz k nemu prišli vyslanci od tureckého cára. Keď vošli a poklonili sa, podľa svojho obyčaju si nesňali čiapku zo svojich hláv. Vtedy sa ich spýtal: "A to prečo tak činíte? Prišli ste k veľkému pánovi a takéto hanebnosti robíte!" No oni mu odpovedali: "V našej krajine držia páni tento obyčaj." On im povedal: "Potom chcem aj ja váš zákon presadzovať, nech hrdo stojíte." A rozkázal svojim, aby vzali železné klince a pribili im čiapky k hlavám. A púšťajúc ich povedal: "Odkážte vášmu pánovi, keď k nemu prídete, že ak aj on si na vaše hanebnosti zvykol, my sme si nezvykli. A teda nech nerozosiela svoj obyčaj nám a do iných zemí a k ich pánom; lebo iní nechcú mať jeho zvyky."

Turecký cár sa kvôli tým poslom rozzúril a vytiahol s vojskom na Drakulu, s veľkou silou. Ten vtedy zozbieral všetky vojská, čo mal, a pobil veľa Turkov, útočiac na nich v noci, lebo proti veľkému ľudu (vojsku) sa nemôže s malým ľudom biť a navrátiť (živý). Keď sa z tej bitky vrátil, začal tých, čo sa s ním vrátili, prezerať, že aké majú rany. U koho našiel rany spredu, tomu vzdal česť a slávu a pasoval ho za rytiera; no kto bol ranený zozadu, toho dal naraziť na kôl, hovoriac: "To je zbabelec, smrad." Lebo keď vytiahol na Turkov, vravel svomu vojsku: "Kto pomýšľa na smrť, nech nejde so mnou a ostane tu." Keď sa to dopočul (turecký) cár, odtiahol s veľkou hanbou a nedovolil si už na neho zaútočiť.

Turecký cár k nemu poslal vyslanca, aby mu (Drakula) odovdzal daň. Drakula vtedy prijal vyslanca s veľkými poctami, ukázal mu všetko svoje bohatstvo a povedal mu: "Nielenže cáru daň odovzdám, lež vstúpiť chcem do jeho služby s celým svojim vojskom a veliteľmi (? со всею казною); a ty povedz cárovi: keď pôjdem k nemu, nech rozkáže, aby nikto neublížil mne ani mojim ľuďom, keď pôjdeme po jeho zemi; a ja čoskoro pôjdem k tebe; prinesiem daň i sám k nemu prídem." Keď cár počul od svojho posla zvesť, že Drakula chce vstúpiť do jeho služieb, zaradoval sa; lebo v tých časoch viedol vojnu s cármi a krajinami Východu. A rozposlal po mestách celej svojej zeme, aby neublížili Drakulovi, keď bude tiahnuť ich zemou, a ešte nech mu česť vzdávajú. A Drakula zozbieral všetky svoje vojská a vyrazil, i cárski poslovia mu prišli vzdať veľkú česť. On pochodoval tureckou krajinou 5 dní, a zrazu sa obrátil a začal plieniť mestá aj vsi, a premnoho toho vyplienil i rozsekal, jednych na koly narazil, druhých na poliach posekal a popálil, ani kojencov neušetriac, i celú tú zem pustou učinil, mnoho kresťanov vo svoju zem odviedol, i veľkú korisť si vydobyl. Vtedy si predvolal poslov, čo mu mali vzdať česť a pustil ich so slovami: "Povedzte cárovi, čo ste videli: koľko som mohol, toľko som mu poslúžil; a ak sa mu moja služba páčila, aj nabudúce mu rád takto poslúžim." No cár, zarazený od hanby, mu nijak neublížil.

Taký hrozný bol Drakula vo svojej zemi, nemohúc sa nasýtiť zlom, čo by mohol popáchať, zbíjania či zlodejstva, lžou či nepravdou; nikto si od neho nemohol život vykúpiť, či už bol duchovným, bojarom alebo prostým človekom, nech už bol akokoľvek bohatý.

Bola raz jedna studňa na nejakom mieste, chladivá a sladká, a mnohí k tomu prameňu prichádzali z ďalekých krajín. A prichádzali mnohí ľudia k tomu prameňu, aby sa z neho napili. Drakula dal vyrobiť veľký, podivný a zlatý krčah (? чару), a položil ho na ten prameň. A keď sa niekto chcel napiť tým zlatým krčahom, potom ho položil nazad na rovnaké miesto, lebo nikto sa ho zo strachu neodvážil vziať...

Prišiel k nemu vyslanec od uhorského kráľa Mateja, Lech (Poliak; alebo Vlach?) rodom, nemalý človek. A rozkázal mu (Drakula) poobedovať s ním medzi mŕtvolami, a pred nimi ležal kôl, zlatý, veľký, hrubý a vysoký. A spýtal sa posla: "Povedz mi, na čo som sem ten kôl dal?" Vyslanec sa hrozne vyľakal a povedal: "Pane, mne sa zdá, že nejaký veľký človek voči tebe zhrešil, a takto mu chceš pripraviť počestnú smrť." Drakula na to povedal: "Pravdu si vyriekol: ty si veľkého pána kráľovský vyslanec: ten kôl je pripravený pre teba." On mu odpovedal: "Ak si, pane, zaslúžim smrť, urobím ako chceš: si spravodlivý sudca: nie ty, ja sám sa usmrtím." Drakula sa rozosmial a povedal: "Ak by si mi takto neodpovedal, naozaj by si na tom kole skončil." Vtedy mu vzdal veľké pocty, obdaroval ho, a prepustil ho hovoriac: "Ty buď mojim vyslancom, a iný nech sa neopováži, ak sa najprv nenaučí, ako sa s veľkými pánmi hovorí."

Raz Drakula obedoval pod trupmi mŕtvych ľudí narazených na koly, množstva okolo jeho stola. A posli prichádzali k nemu, jedli s ním chlieb, a on sedel v prostriedku. Jeho sluha stál pred ním, a nemohol vydržať onen smrad, a tak si zapchal nos a sklonil hlavu na stranu. Drakula sa ho spýtal: "Prečo to robíš?" - "Pane, nemôžem ten smrad vydržať." Drakula rozkázal naraziť ho na kôl a povedal: "Tam si vysoko: tam k tebe smrad nedojde."

Raz vydal nariadenie po svojej zemi, hovoriac: "Kto je starý alebo niečim postihnutý, alebo chorý, slepý alebo chromý, akýmkoľvek neduhom postihnutý, nech každý príde ku mne, a ja vás zbavím utrpenia." I zišlo sa nespočetné množstvo postihnutých, očakávajúc od neho veľkej milosti. On postavil veľký chrám, a keď ich tam zhromaždil, rozkázal im dať jesť a piť koľko len chcú. Oni jedli a veselili sa. Drakula k nim vtedy prišiel hovoriac: "Čo vám ešte odomňa treba?" Všetci mu vtedy odpovedali: "Nech Boh vie, pane, o tvojej výsosti, koľko ti dal rozumu." (?) On im povedal: "Chcete, aby som vás zbavil utrpenia na tomto svete, aby ste už nič nepotrebovali?" Oni ho vtedy úporne prosili, aby niečo veľké spravil, a všetci hovorili: "Chceme, pane." Vtedy rozkázal chrám uzamknúť (a podpáliť), a keď ich upálil, povedal svojim bojarom: "Vedzte, čo som spravil: po prvé, aby nezavadzali ľuďom (? да не стужають людямъ), aby nikto nebol chudobný v mojej zemi, lež všetci bohatí; po druhé, oslobodil som ich, aby nikto netrpel na tomto svete od chudoby a neduhov."

Raz prišli k nemu dvaja latinskí mnísi z Uhorskej zeme kvôli almužne. On rozkázal rozdeliť ich. Jedného zavolal k sebe, poukazoval mu veľké množstvo ľudí na koloch a kolesách, a spýtal sa ho: "Robím dobro?" Mních mu povedal: "Nie, pane! Činíš zlo, bez milosti trestáš. Pánu prislúša byť milostivým, a tí, čo sú na koloch, sú mučeníkmi." (Potom) si zavolal druhého mnícha a spýtal sa ho to isté. Ten mu odpovedal hovoriac: "Teba, pane, určil Boh, aby si zločincov trestal a dobrých chválil (жаловати): a tí, čo krivo jednali, dostali svoj údel." Vtedy si zavolal prvého mnícha a povedal mu: "Ty načo vyliezaš zo svojej cely a chodíš k veľkým pánom, keď nič nevieš? Keď teda sám hovoríš, že sú to mučeníci, tak urobím jedného aj z teba, aj ty sa s nimi pomuč." A rozkázal naraziť ho na kôl, pričom druhému rozkázal dať 50 dukátov zlata: "Ty si rozumný človek;" - a rozkázal ho vyprevadiť s poctami na vozoch do Uhorskej zeme.

Raz k nemu do mesta prišiel kupec z Uhorskej zeme, i rozkázali mu zanechať voz a ulici pred palácom aj s tovarom, pričom on sám spal v paláci. Vtedy niekto prišiel a ukradol mu z voza 160 dukátov zlata. Kupec išiel k Drakulovi a povedal mu o stratenom zlate. Drakula mu povedal: "Poď, túto noc dostaneš zlato (naspäť)." A nariadil po celom meste hľadať zlodeja, hovoriac: "Ak nevrátite ukradnuté (zlato), celé mesto vyhubím." A rozkázal, aby na voz dali v noci jeho zlato, a priložil ešte jednu zlatku. Keď kupec (ráno) vstal, spočítal vrátené zlato, a ešte druhý raz, aj tretí raz, a vždy mu vychádzala jedna zlatka navyše. Vtedy išiel k Drakulovi: "Pane! Prepočítal som svoje zlato a jedna zlatka bola navyše." Vtedy priviedli zlodeja aj so zlatom. Drakula kupcovi povedal: "Choď v pokoji! Ak by si mi o zlate navyše nepovedal, dal by som ťa naraziť na kôl spolu s tým zlodejom."

Keď raz Drakula cestoval, uvidel na nejakom úbožiakovi úbohú, zodranú košeľu (? срачицу худу, издрану), a spýtal sa ho: "Máš ženu?" On mu odpovedal hovoriac: "Mám, pane." Drakula mu povedal: "Vezmi ma k sebe domov." Keď k nemu prišiel, videl, že jeho žena je mladá a zdravá, a povedal mužovi: "Zasial si ľan?" On mu odpovedal: "Pane, mám ho veľa," - a ukázal mu ľan. A Drakula povedal žene: "Prečo si voči svojmu mužovi tak lenivá? Tvoj muž musí orať a siať a teba živiť; je tvoja povinnosť mu spraviť čistý a pekný odev, a ty, súc zdravá telom, ani košeľu mu poriadnu nespravíš. Ty si vinná, a nie tvoj muž: keby tvoj muž nenasial ľan, on by bol vinný." A rozkázal jej odťať ruky, a trup naraziť na kôl.

Majstri mu spravili železné sudy; nasypal do nich zlato a uložil ich do rieky, no tých majstrov dal posekať, aby nikto o ich diele (? содѣланнаго имъ окаянства) nevedel, len jeho diabolský menovec.

Raz proti Drakulovi vytiahol uhorský kráľ. On tiež vyrazil proti nemu. Stretli sa a udreli na seba v bitke; a Drakulu zajali živého: jeho vlastní ho vydali po vzbure; a keď ho doviedli ku kráľovi, ten ho prikázal uvrhnúť do temnice. A sedel 12 rokov vo Vyšehrade na Dunaji, štyri míle od Budína. Zatiaľ do Muntenskej zeme posadili iného vojvodu. No ani keď sedel v temnici, nezanechal svojich zlých obyčajov, a tak lovil myši a vtáky, čo (? mu) kúpil(i) na trhu, a trestal ich: narážal ich na koly a iným hlavy odtínal, iným trhal perie a tak ich púšťal. V temnici sa naučil šiť a tým sa živil.

Keď ho kráľ Matej vyviedol z temnice, priviedol ho do Budína a dal mu dom v Pešti oproti Budínu... Jedného dňa nejaký zlodej prišiel na jeho dvor a skryl sa tu; jeho prenasledovatelia ho (však) našli. Drakula zobral svoj meč, vyskočil z paláca a odťal hlavu drábovi, čo držal zlodeja, a zlodeja pustil. Ostatní bežali ku kráľovi a povedali mu, čo sa stalo. Kráľ vtedy poslal k nemu posla s otázkou: "Prečo si tak učinil?" On odpovedal: "Nevykonal som nič zlé, on sám seba zabil tým, že vošiel do domu veľkého pána... Ak by som vo svojom dome našiel toho zlodeja ja sám, ja by som ho vydal alebo oslobodil od smrti." Kráľ sa so všetkými udivil jeho srdcu.

Keď umrel ten vojvoda v Munténskej zemi, kráľ mu poslal do temnice (odkaz), že ho môže prepustiť, aby bude chcieť byť Munténskej zemi vojvodom ako predtým a prijme latinskú vieru; ak nebude chcieť, že umrie v temnici. Drakula si však vybral časné pred nekonečným, odpadol od pravoslávia a zanechal pravdy, opúšťajúc svetlo a prijímajúc tmu. Videl, že už nezvláda ťažobu temnice, a tak sa začal pripravovať na večné muky a zanechal pravoslávnu vieru, kresťanskú, grécku, prijímajúc latinský blud. Kráľ mu dal však dal vojvodstvo na Munténskej zemi, a tiež sestru svoju rodnú za ženu. Ona mu porodila 2 synov, pričom žil ešte 10 rokov a potom umrel v blude.

Jeho koniec bol takýto: keď žil v Munténskej zemi, vpadli do nej Turci a začali plieniť. On na nich udrel; a Turci ušli. Drakulovo vojsko ich bez milosti sekalo. Drakula od radosti vybehol na jednu horu, aby videl, ako sekajú Turkov. Keď sa však oddelil od svojho vojska, jeden (z jeho vojakov) ho považoval za Turka a udrel ho kopijou. Vidiac, že ho idú zabiť jeho vlastní, pobil 5 zo svojich vojakov. Jeho samého však viacerí prebodli kopijami, a tak bol zabitý.


podla Buslajeva (s.211-213) - http://gen.lib.rus.ec/book/index.php?md5=3DEA5F79A4C94190FABE631CA60A55C4