14. októbra

Žitie prepodobnej matere našej Petky Tъrnovskej
Otče požehnaj!

Nad slnko jasnejšie osvecuje svet pamäť prepodobnej Petky. Kto by mohol prerozprávať jej zázraky, a pôst, a všetky jej dobré skutky, čo vykonala na zemi? V krajinách Epibatov a Thrákie, a v Tъrnovsku, a v Mízii, a v Dalmácii, a nie len tam, ale aj po celom svete? Náš jazyk nedokáže popísať, ba ani rozum nemôže uchopiť všetky jej zázraky, a pôst, a slzy. Len to, čo uchopiť dokáže, a to som spísal ja, Euthymius patriarcha Tъrnovský, z toho, čo som vedel. A tak aj vy, požehnaní kresťania, počúvajte.

Svätá a prepodobná Petka bola z mesta Epibates [blízko mesta Kalikratia v krajine srbskej¹]. Jej rodičia boli dobrí a blahočestiví ľudia, a nasledovali božie príkazy, konali skutky milosrdenstva a mali mnoho iných dobrých vlastností. A im sa narodila tá čistá Kristova holubica. [Neboli bohatí, nemali ani zlato, ani striebro. A takto skromne si žili, až zo sv. Paraskevy vyrástla dospelá dievčina.²] A okrem nej mali ešte jedno dieťa, chlapca menom Euthymius, ktorý sa napokon stal vladykom [biskupom] v Madite. A dobre ich naučili bázni voči Bohu a zákonu, A potom sa predstavili [pred Boha]. A ostala sv. Petka so svojim bratom Euthymiom, čo sa stal maditským vladykom, a ten tam vykonal mnoho zázrakov, pretože sa posvätil pôstom a dobrými skutkami, a jeho relikvie spôsobujú aj dnes zázračné vyliečenia. A keď sv. Petka pochovala svojich rodičov, zobrala si od nich dobrý príklad. Vtedy sa začala aj postiť, aj klaňať sa [Bohu až po zem], aj bdieť [do noci pri modlitbe], a rozhodla sa žiť ako apoštoli, a na zemi spala bez postele. A potom sa jej naplnilo srdce božskou túžbou ísť do púšte, a aj odišla tam, kde prebývali anjeli. A svoj život viedla ako prorok Eliáš či Ján Krstiteľ: pôst a bdenie, a klaňanie sa a slzy, mráz aj horúčavu, všetko vydržala. A jedla trávu ako pokrm, a aj jej len málo k večeru. A bez prestania sa modlila, a na nič nemyslela v tomto svete. [Nemyslela na] dobré šaty, či na domy, na dobytok, či na bohatstvo. Len za Boha sa jej pri modlitbách oči plnili slzami. A všetky myšlienky sa jej upierali k nádeji voči Pánovi, a myslela na jeho druhý príchod, na posledný súd. [A myslela na to,] ako si okrášli dušu, aby [ako múdre nevesty] sa stretla s Kristom s pripravenou lampou. A aké dobro môže vykonať, aby vtedy začula krotký hlas Pánov, ako si naplní olejom lampu, aby s múdrymi nevestami vošla do raja, aby sa nasýtila jeho krásy, a svetla, a anjelských piesní. Len na to myslela a ťažilo ju srdce touto túžbou, ako len dosiahne ono dobro.

A takto si žila na onej púšti dlhý čas. No zákerný diabol ju neprestával plašiť. A mnohokrát sa premieňal na hrozného zvera, aby ju vypudil z púšte. Avšak sv. Petka mala Boha za pomocníka. A neprestajne sa jej liali slzy z očí, a všetka diabolská prefíkanosť sa kvôli jej modlitbám vytrácala. Takú silu získavala od Boha. A k tomuto sa odhodlávala, aj keď bola ženou; no bola naplnená Duchom Svätým, a diablova moc od nej utekala, a mizla ako dym. Kráľ Dávid prorokoval za takéto ženy, a [tak aj] hovorí: "Zaľúbi sa kráľ do tvojej krásy".

A takto prebývala na púšti veľa rokov. A v jednu noc, keď sa modlila a klaňala, a svoje ruky dvíhala k nebesám a plakala, a v tom uvidela božské zjavenie, v ktorom sa jej ukázal anjel v podobe mládenca. A svietil ako sviečka. A povedal jej: "Zanechaj púšť a choď nazad do svojej vlasti, lebo ti prislúša, aby si tam zanechala svoje telo, zatiaľ čo tvoja duša bude vzatá do krásneho a sladkého [nehmotného, beztelesného] raja. Keď sv. Petka uvidela toto zjavenie a začula tie slová, rozumela, že je od Boha, a pochopila, že sa čoskoro predstaví [pred Boha], a radovala sa z toho. A nechcelo sa jaj zanechať púšť, lebo nič nemôže očistiť dušu človeku než púšť. A keď sv. Petka začula onen hlas, aj keď sa jej nechcelo, z onej púšte odišla. A najprv odišla do Carihradu, a tu navštívila Kristov chrám sv. Sofie, a v ňom sa bez prestania modlila. Ako by len človek mohol opísať toľké poklony, všetky dni i noci bdelých modlitieb, jej plač a ťažobu za púšťou? A pochodila po všetkých chrámoch ako pracovitá včielka po jarných kvetinách. A vošla do chrámu presvätej Bohorodičky, čo sa nazýva Blachernae. A tu sa vrhla k ikone Bohorodičky a so slzami v očiach sa k nej modlila so slovami: "Na teba, ó vládkyňo celého sveta, a čo si rodila Pána, na teba kladiem celý svoj život. A k tebe skladám svoju nádej, že sa nadomnou zmiluješ. A nehnus sa odomňa, čo som tvoja slúžka, lebo veď od mladosti som nasledovala tvojho syna a modlila sa k nemu. Ty poznáš, ó Bohorodičko, moju ženskú prirodzenosť, moju slabosť, čo zaťažuje moju dušu. A tak ty, ó svätá Bohorodičko, buď mi pomocníčkou, lebo okrem teba nemám inde nádej. Ty ma veď k dobrej kajúcnosti, aby si ma ochránila od všetkého zla. Lebo keď som bola v púšti, teba som mala za pomocníčku, a teraz, keď som sa vrátila do sveta, aj teraz ma stráž a chráň, a aj tu mi buď pomocníčkou, a kry ma od všetkého zla."

A toto sa pomodlila, a plakala z celého srdca. A vyšla, a odišla do svojej vlasti. A došla do Epibatov, odkiaľ pochádzala. A tam prebývala nemálo času, a nikto ju nespoznával. A aj tu - kto by mohol popísať všetok jej pôst, a klaňanie sa a bdelú modlitbu? Prešiel nejaký čas a pochopila, že sa čoskoro predstaví [pred Boha]. A takto sa mu vtedy so slzami pomodlila: "Človekoľúbiteľu, vladyko, neopúšťaj ma, Tvoju služobnicu, čo som kvôli Tebe všetko zanechala, a prišla za Tebou. Prikáž, ó Pane, Bože môj, anjelu mierne, aby prijal moju dušu, aby mi nebolo zabránené vojsť do Tvojho kráľovstva špinavými a nečistými besmi. No prichystaj ma, aby som bez strachu mohla predstúpiť pred Tvoj strašný trón. Lebo Ty si blahorečený, ó Pane, vo veky vekov, amen." A takto sa pomodlila a odovzdala svoju dušu Bohu. A jej telo pochovali nejakí kresťania, a nikto ju nespoznával, ani nevedel, odkiaľ vlastne prišla.

***

Takto viedla svoj život na zemi, a tam našla veľký pokoj [a dobro]. No Pán nedopustil, aby bola navždy skrytá v zemi, aby jej čisté a sväté telo ostalo skryté a zabudnuté, no vykonal na jej ostatkoch podivný zázrak. Jeden mních žil na stĺpe a postil sa blízko onoho miesta, kde bol hrob sv. Petky. Jedného dňa [pristála v Epibatoch loď na ktorej] umrel jeden námorník, ktorého telo hodili k jeho stĺpu. Začal páchnuť tak hrozne, že sa k nemu nikto nemohol od smradu priblížiť. Aj onen stĺpnik nemohol ten pach strpieť, a tak zliezol a vyhľadal ľudí, aby vykopali veľkú jamu pre ono telo. Oni ho vypočuli a ako kopali, narazili na telo sv. Petky, vyzerajúce zdravo a krásne, pričom vychádzala z neho príjemná vôňa, pretláčajúca smrad [druhej mŕtvoly]. A keďže tí ľudia boli hlúpi a nerozumní, nepochopili, že ono telo je sväté. Nikto veď nevedel, že tam je pochovaná sv. Petka, keďže tam ležala už dlho. Dumali, čo urobia, až napokon si povedali medzi sebou: "Načo budeme kopať inde, veď táto jama je dosť široká aj hlboká, hoďme tam tú mŕtvolu, nech tu nesmrdí. Ak tamto telo bude nejaké sväté, Boh si ho vyberie." A tak zakopali onu mŕtvolu pri tom svätom tele a rozišli sa domov. Jeden z nich, dobrý kresťan menom Georgij, sa tiež pobral domov, a večer vstal, aby sa pomodlil ako vždy. Keď potom zaspal, [vo sne] uvidel nejakú ženu, akoby kráľovnú, sediacu na zlatom, svietiacom stolci. Okolo nej stálo mnoho krásnych, svetlých vojakov. [Georgij] sa zľakol, padol na zem a rozochvel sa, keď sa na tú krásu už nedokázal viac pozerať. Jeden z tých krásnych, svietiacich mladíkov k nemu pristúpil, vzal ho za ruku a povedal mu: "Vstávaj, Georgie. [Takže vy ste] nechali ono smradľavé telo pri tele sv. Petky? Teraz pôjdeš, rýchlo vyberieš jej ostatky, a uložíš ich do zlatej urny, lebo kráľ sa potešil jej dobrote. A Pán ju takto preslávi po celom svete." Potom aj ona sama mu povedala: "Rýchlo vyberte moje ostatky a uložte ich na pekné miesto, lebo nemôžem už ten smrad viac trpieť. Čo sa nebojíš Boha, že by vás ohňom spálil? Aj ja som [len] človek, narodená od otca a matky, a to miesto, kde ste, čo voláte Epibates, je moja vlasť." Tej noci sa podobný sen prisnil aj inej žene, dobrej kresťanke menom Eufémia. Aj ona počula podobné slová, a dostala príkaz, aby ich ešte ráno všetkým vyrozprávala, aby ich Boh ohňom nespálil. A tak ráno obaja vyšli a vyrozprávali svoj sen všetkým Epibaťanom. Tí sa rýchlo zíšli, a s radosťou vykopali tie ostatky ako drahý poklad, a veľmi ich udivilo, ako jej sväté telo bolo zdravé, krásne a voňavé. I vzali ono telo so sviecami, spolu s kadidlom, tymiánom, myrhou, a mnohými inými vonnými prípravkami, a uložili ho s radosťou do chrámu sv. apoštolov.³

Tam vykonala sv. Petka mnoho zázrakov. Posadnutí vyzdraveli, a tiež chorí, hluchí a slepí. Ktokoľvek došiel s čistou vierou a láskou voči sv. Petke, nech mal akúkoľvek chorobu, hneď vyzdravel. A tak sa stala známou po celej epibatskej krajine, a nielen tam. Čoskoro sa stala známou aj v Carihrade a po celej zemi. Prešla nejaká doba, grécke kráľovstvo sa oslabilo, na rozkaz boží [do krajiny] vpadli Rimania [Frankovia] a Carihrad dobyli. Ako vraví kráľ Dávid: "s palicou železnou ho vzali". Frankovia plienili všetko v Carihrade, pokradli zlato aj striebro, aj cirkevné rúcha a náčinie, čo si veľmi cenili, a napokon aj sväté relikvie. Všetko odnášali do Ríma. Toto museli trpieť Carihradčania aj ctihodný zbor kňazov, vzdychajúc a trápiac sa z veľkej ťažoby. A tak len sa ponevierali ako mŕtvi, modlili sa Bohu a vraveli si: "Vstávaj, ak spíš, ó Pane, lebo zabudol si na našu chudobu a trápenie". Aj inak sa vtedy modlili a rozmýšľali.

V tom čase ctihodný kráľ tъrnovský Ivan Asěn, syn starého bulharského kráľa Asěna, držal svoju ríšu mocnou rukou. Nijak sa nezľakol Frankov, keď dobyli Carihrad, ale naopak zhromaždil svoje vojská, aby porazil nečestných. Zabral mnoho krajín: na rozkaz boží hrdinsky vtrhol do zeme macedónskej a podmanil si ju; aj Svätú horu Athon, aj Solún s okolím, aj celú zem Thessálsku, aj Tripolsko a Dalmáciu, čo prináleží k zemi Albáncov, a dobyl ju až po Drač. A po všetkých krajinách, čo zabral, ustanovil metropolitov a biskupov, žiarivých a čestných, so svojimi svätými xristobulmi, čo sú teraz v slávnej lavre na Svätej hore. A nestačili mu tie zeme, čo bol dobyl, no vytiahol aj na Carihrad a dobyl ho. Frankovia, ktorých tam našiel, sa mu poklonili a podčinili, stali sa jeho poddanými a odovzdali mu daň.

Keď tam [kráľ Ivan Asěn] všetko dobyl, tiež sa dopočul o sláve sv. Petky, o tom, aká je svätá, o jej liečení a zázrakoch. Vážne sa nad ňou zamyslel a srdce mu zahorelo. A ako keď smädný jeleň túži za vodou, tak aj kráľ Ivan Asěn zatúžil po jej svätých relikviách. Veď jej zázraky boli známe po celom svete. A tak sa kráľ vrátil do Tъrnova, a tu vymyslel dobrú a vyrovnanú dohodu [o prímerí]. Vtedy vyslal rozkaz Frankom do Carihradu, hovoriac: "Nechcem ani vaše striebro, ani zlato, ani perly, ani drahé kamene. Len jedno od vás chcem. Vo vašom franskom panstve je jedno mesto, Epibates, v ktorom sú ostatky sv. Petky. To sväté telo aj s urnou mi dáte. To je všetko, čo od vás chcem." Keď to Frankovia v Carihrade pochopili, hneď sa pripravili, poslúchli kráľa celým srdcom, a poddali sa jeho rozkazu. Poslali mu list s poklonou, v ktorom vraveli: "Nech sa stane vôľa tvoja, kráľu na mnohé letá, čo si želáš, vezmi si. Ak aj naše duše by si chcel, skláňame sa pre tebou." Keď to počul kráľ, zaradoval sa, až sa cítil, akoby lietal po nebi. Z veľkej radosti nevedel čo robiť, pomyslel si: "Aj keby som mal dať všetko svoje zlato a striebro s polovicou svojho kráľovstva, sv. Petku prinesiem do svojej ríše." Vtedy vyslal presvätého Marka, metropolitu velikoprěslavského s veľkými poctami, aby priniesol telo prepodobnej Petky z mesta Epibates do slávneho mesta Tъrnova. A vladyka tam aj odišiel, a vykonal všetko, čo bolo potrebné, vzal ony relikvie, a ako šiel, chválil Boha i prepodobnú Petku. A keď prešiel hranice franského panstva a vošiel na územie bulharské, všetci z okolitých miest i dedín mu vyšli v ústrety so sviecami, i kňazi v kňazských rúchach, a spoločne odprevádzali sv. Petku s kadidlom, tymiánom, myrhou a inými príjemnými vôňami. Keď čestný kráľ Ivan Asěn rozumel, že mu nesú ostatky sv. Petky, vyšiel z mesta peši, [a s ním] aj jeho matka Elena, jeho kráľovná Anna, spolu so všetkými svojimi bojarmi. [S nimi šli aj] patriarcha kýros Vasilij, spolu so všetkými kňazmi a diakonmi, a všetkým ľudom z mesta. A všetci šli peši štyri poprištia, kým ju stretli s veľkými poctami. Aj kráľ sa poklonil až po zem, pobozkal jej ruky aj telo čestne. A všetci sa jej s pocťou poklonili a bozkávali ju. Zaniesli ju do mesta do kráľovského chrámu a uložili ju tam v roku 1202 od narodenia Kristovho. Dodnes spôsobuje zázračné vyliečenia každému, čo k jej urne prichádza s čistou vierou, [vďaka] milosti a láske k človeku nášho Pána, Ježiša Krista. Tomu buď sláva na veky vekov, amen!


*****

podla ranej novobulharskej redakcie z damaskinov Tixonravova, Berlinskeho, Ljubljanskeho, Popa Ioanna a Popa Punča, a tiez Nedelnych pouceni Sofronia biskupa Vracanskeho

v novsej verzii od Dmitrija Rostovskeho (Kniga žitii svętyxъ, t.1, s.582-586, tu) Zitie pokracuje: Tъrnovo je dobyte Turkami a sultan si neporusene telo svatice prenesie do haremu; tu vsak sposobuje zazracne uzdravenia jeho sluhom, kvoli comu mnohi z nich prestupuju na krestansku vieru, a tak ho venuje carihradskym krestanom; roku 1641 sultan posiela Petkine relikvie moldavskemu kniezatu Ivanu Vasilievmu; ten ich uklada v katedrale v Iaşi, kde lezia dodnes


¹ - podla Rostovskeho (Epibates bola vsak dedina pri Carihrade, daleko od Kalikratie aj Srbska)
² - podla popa Punca (tu, s.165 f.)
³ - tu sa verzia u popa Punca konci