login::  password::




cwbe coordinatez:
21
8586853

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::10
total children::5
8 K

show[ 2 | 3] flat


Ticho nemocničnej čakárne rušilo hlasne odfukovanie staršej ženy. Bola celkom čudne oblečená, na hlave divná pletená čiapka, oblečenú mala starú, obnosenú, ufúľanú bielu bundu, šedé tepláky, vychodené špinavé tenisky. Na to teplo, ktoré bolo v chodbe, bola celkom nezvyčajne naobliekaná. Teplo v čakárni ostro kontrastovalo s jej chladným, takmer sparťanským vybavením. Od sociku sa to tu nezmenilo, chladné falošné mramorové obloženie stien a ešte k tomu v šedej farbe, k tomu ohyzdné modré plastové sedadlá. Takmer ako na futbalovom štadióne, teda vôbec sa nehodili k drevenému okrúhlemu stolu, ktorý kraľoval čakárni a na ktorom boli nahádzané časopisy a letáky farmako-spoločností archaických dátumov. Na jednej strane chodby bol par dverí na operačné sály, na druhej druhy par do lôžkovej a ambulantnej časti. Na chodbe nikoho, teda okrem tej fučiacej ženy v divnom oblečení a Eva s Petrom.
"Piči, som tak rada že si tu so mnou" povedala Eva k Petrovi.
Peter sa na ňu pozrel a povedal "Veď okej, mám taký pocit, že asi potrebuješ tu niekoho mat pri sebe teraz."
Eva sa pohrabala v kabelke asi len tak, nič vlastne v nej nehľadala, len chcela získať par sekúnd na odpoveď.
- "Kokos, čo poviem našim keď budem ozaj tehotná?" spýtavo sa pozrela na Petra.
- "Že čau babka, čau dedo" pokúsil sa o vtip Peter.
- "Haha! Si kokot? Ma vyhodia z domu. Zle mi je len čo na to pomyslím, čo ma čaká." odvrkla naštvane Eva.
- "Keď si v strese si mimoriadne vulgárna, takú ta nepoznám" odvetil Peter.
- „Mám nervy kurva, minulý mesiac som to nedostala. Čo sa čuduješ, mam toho snáď malo?" oponovala Eva.
- „Vieš Evy, všetci toho mame v tejto dobe akosi dosť" povedal Peter a zahľadel sa na mobil.
- „Nie si hladná?“ opýtal sa odrazu po chvíli.
- „Nie, zviera mi žalúdok už pár dní, sotva do seba dačo dostanem“ odvetila Eva a zovrela kabelku.
- „Podaj mi sem tú beletriu“ povedal Peter a pozrel na stolík.
- „Akú beletriu boha?“ nechápala Eva.
- „Ježiši, však henten bulvár na stole, čo tu asi voľakto voľakedy zabudol." ukázal Peter na stôl. Eva mu podala mierne vypoužívané a sto ráz prečítané noviny. Peter sa do nich zahľadel a šušťavo otáčal strany. „Pojebaná vianočná žúrka" pomyslela si v duchu Eva a vybavila si studený zasnežený decembrový večer, keď mali vianočný večierok z firmy, kde pracovala. Cely deň mala vtedy pokazenú náladu, navyše dostala od kolegyne infošku, že sľúbené odmeny asi nebudú, taký typicky zaručený hajzlový drb. Štvalo ju to, lebo ťahala celé oddelenie, celý rok makala. Tak si povedala, že sa aspoň večer na žúre poriadne opije. Lepili sa na ňu viacerí, ale najviac slizký Milan, ten upotený sopeľ z personálneho, Eve to bolo akosi jedno, potrebovala odbúrať ten stres z celého roka. Neriešila nikoho a nič, nonšalantne odpaľovala „návrhárov“ a „obchytkávačov“ či „riešičov“. Ako ubiehal ten oslavný vianočný večer, išlo hore aj promile v krvi. Štvala ju táto firma. Jasne, mala tu par ľudí s ktorými si skvele rozumela, hlavne s chalanmi, ale cely ten konglomerát s Nemcami vo vedení bol v podstate úplný shit. Len otroci sme, pomyslela si. Na hovno to bolo celý rok, niežeby sa jej nedarilo, ale keď ona je taký pedant a väčšina kolegov sú darebáci, čo flákajú work a nedoťahujú veci do konca. Lenivosť a darebáctvo u ľudí neznášala. Nevyšlo pár dôležitých projektov, vedenie sa na nej vozilo, sotva to ustála, práve pre neschopnosť a nemožnosť sa spoľahnúť na pár idiotov, ktorým velila. Toto ju privádzalo do zúfalstva a niekedy aj to miernych stavov šialenstva. Koľko projektov jej padlo vďaka ich neschopnosti? Koľko hodín presedela v práci, ponocovala nad projektami, premrhala čas, a potom to niekto poserie, lebo si neurobil čo mal. To nedoťahovanie veci s tými darebákmi, čo sa dovoľovali nazývať jej kolegami ju vážne rozčuľovalo. Asi by som mala zmeniť job, toto ďalší rok nedám, buď niekoho odjebem alebo sa zbláznim ja, pomyslela si Eva.
- "Pojebanci." nahlas si vzdychla Eva do ticha čakárne. Petra to trocha prebralo.
- "Kroť sa trocha Eva. Neviem kto je teraz pojebanec, nevidím ti do hlavy, ale snáď nie tí doktori ku ktorým ideš." Eva sa naňho pozrela, pousmiala sa.
- "Ale nie Peťo, to mne len tak lietajú myšlienky." A opäť sa zahĺbila do seba a svojich myšlienok. Po polnoci si z večierka veľa nepamätala. Zobudila sa bohvie kedy, asi ráno, v izbe penziónu, kde mali žúrku. Mala ale fakt strašné okno a nemala nohavičky. Navyše jej chýbal aj sveter. Navyše, vedľa nej v posteli ktosi, koho nepoznala, alebo radšej vlastne ani nechcela spoznať. „Bolo niečo, nebolo niečo? blyslo jej hlavou. V kúpeľňovom zrkadle na ňu pozeralo čosi, čo nespoznala asi ona sama. Karikatúra jej samej. Mobil vybitý, hlava na sračky, bolo jej zle a chcelo sa jej grcať. Len nie zo zbytku alkoholu, ktorý stále cítila, ale zo samej seba. Boha, čo sa stalo? Nevedela si spomenúť. Chytro si pobalila svoje veci, ticho sa vytratila z izby, prebehla okolo spiacej vrátničky penziónu a vyšla von. Chladný vzduch vetra vonku jej upokojil rozhorúčenú hlavu. Cestou k autobusu linkovej medzimestskej dopravy sa trocha skoncentrovala, snažila rozpomenúť na detaily večera, ale vzdala to, na to bola stále dosť na kašu. Proste to nešlo. Nevie prečo, ale v hlave jej utkvela ešte jedna príhoda z toho rána po večierku. Po príchode na zastávku sa postavila do radu stojacich ľudí. Autobus meškal, bolo jej chladno. Nezvykla chodiť v zime naostro. Ľudia mĺkvo hľadeli pred seba do kaše na ceste rozjazdeného čerstvého snehu, alebo ťukali do mobilov. Bola jej zima, bola rozbitá, snívala o teplej sprche, skultúrnení seba samej, slepačej polievke od mamy a svojej posteli. Po chvíli sa v zákrute objavil autobus, teplou oranžovou farbou vysvietené čelo autobusu, oznamujúce jeho číslo a smer kam ide. Vydýchla si, nezmrzne tu. Otvorili sa dvere a rad sa pomaly začal posúvať k dverám. Znenazdajky, ešte než stihol nastúpiť prvý v rade z autobusu sa vystrčila strapatá blonďavá hlava škeriaceho asi dvadsaťročného chlapca, ktorý vyskočil do snehu, postavil sa k dverám a veselo pozdravil prvého v rade: „Dobré ráno! Nech sa páči!“ Ten ostal asi sekundu zaskočený z nečakanej situácie, odzdravil a vsunul sa k vodičovi. Rad sa opäť pomaly posúval ku vstupným dverám, ten kučeravý mládenec, ovešaný tromi taštičkami na obnosenej bunde každého veselo zdravil. Po šiestom či siedmom cestujúcom ktorý vstúpil do autobusu sa Eva pomaly dostávala k dverám, zvnútra vodič pobavene ktorémusi platiacemu povedal: „Nó to viete, máme teraz takú službu, mi pridelili stewarda.“ Niektorý ľudia sediaci vo vnútri sa pobavene zasmiali. Rad vonku sa postupne skracoval, mládenec pokračoval v zdravení každého nastupujúceho osobitne a popritom ich povzbudzoval. „Mladá pani, sme radi že cestujete touto linkou!“ povedal veselo Eve ako prišla k predným dverám a chcela nastúpiť, na odpoveď však nečakal, a otočil sa k stojacim ľudom na zastávke, ktorý čakali na iný spoj a zvolal „Nó, poďte aj vy týmto busom, nestojte tu na zime, zvezie vás kam chcete“. Eva pobavene pozerala na mládenca, ktorý si s pohľadov ľudí na zastávke zjavne hlavu nerobil. Eva nastúpila ako posledná, zaplatila, sadla si kúsok od vodiča na voľné miesto a cez okno pozerala, ako sa mládenec usmial, oboma rukami zamával na rozlúčku autobusu a zmizol za zastávkou.
- „Toho poznáte?“, spýtala sa vodiča akási pani sediaca vpredu.
- „Áno, odvetil vodič a pokračoval: "je to troška magor, ale neškodný. Aj jeho otec bol taký blázon, toho som poznal, ale obesil sa a on ho vraj našiel. Odvtedy je takýto, nemá to asi v hlave v poriadku.“ povedal vodič a vyšiel z autobusom zo zastávky.
- „Já bych ho vyhodzil z autobusu vén“ utrúsil poznámku akýsi pán „ná co má takýto blbec co bjehat po venku“ pokračoval záhorácky. „Vypáda jak nejaký feťák, asi to též bere, volajaké svinstvo. Si myslím teda.“
Eva sa naňho otočila, vyzeral ako Einstein ale bez fúzov, ale v poslednej chvíli si kúsla do jazyka. Uvedomila si, že je úplne rozbitá a nemala energiu hádať sa a vysvetľovať tomu truľovi, že chlapec je možno len mentálne postihnutý, ale určite nie feťák. Na chvíľu zabudla, čo riešila ešte pred pár minútami. Pozerala sa radšej von z okna a zababušila sa do kabáta. Záhadu zmiznutých nohavičiek a neznámeho v izbe penziónu nevedela pochopiť.

Z myšlienok na večierok a príhodu z autobusu ju vytrhlo hlasné zvonenie mobilu, ktoré porušilo pokojné ticho na chodbe nemocničnej čakárne. Pekne idiotské zvonenie máš ty.. pomyslela si Eva.
- „No hááálooo!“ zvolala divne poobliekaná pani, spomalenými pohybmi mávala rukami v ktorých držala telefón.
- „Počkáááj, neočujem ťa!“ a prepla si telefón na hlasitý odposluch.
- „No já tu čakám a bolí ma to,... nó... a ty si kdé?“ hlasno rozprávala do telefónu, ktorý mala položený na ruke ako tanierik. Hlasu z telefónu nebolo rozumieť, ale zjavne riešili nejaký „závažný“ gynekologický problém.
- „Neviem kde je doktórka, nechala ma tu čakat a nekam utékla.“ hovorila žena do telefónu.
Po pár vetách hovor ukončila šťavnatou nadávkou smerom k dverám ambulancií, schovala telefón a veľmi pomaly sa rozvalila s roztiahnutými nohami do neprirodzenej polohy na plastové sedadlá, pričom hlasne vzdychala. „Asi od bolesti, nevedno, pomyslela si Eva, keď na ňu pobavene s Petrom pozerali, čo to vystrája za divadlo. Po chvíli sa otvorili na lôžkovej časti dvere a vyšla von sestra. Než stihla čokoľvek povedať, tá divná žena sa strhla, prekvapivo rýchlo sa posadila z tej divnej polohy a hlasno povedala: „Koho hľadáte!? Mňá? Mňá hľadáte?“
- „Nie, hľadám sanitára“ odvetila prekvapene sestrička.
- „Nó, tak ten tu ani nebol.“ zareagovala žena. Sestra bez slova zavrela dvere a žena sa opäť rozložila na sedadlách. Po necelej minúte vyšla von iná sestrička, a než stihla čokoľvek urobiť či povedať, žena sa opäť bleskovo poskladala na stoličke a opäť sa hlasno dožadovala pozornosti:
- „Mňa voláte? Už ide pani dochtórka?!“
- „Nie pani, nehľadám vás,“ odvetila sestra. „Sem nejdete. Tu je lôžkové, vy idete vedľa, do tých dverí, pri ktorých sedíte.“
- „Ahá...“ sklamane odvetila žena, a hneď potom ako sestra zatvorila dvere sa opäť rozložila do tej čudesnej polohy. Eva s Petrom sa na seba pobavene pozreli. Na operačných sálach zabzučali dvere, vyšiel muž v bielom a ťahal za sebou posteľ s ležiacou pacientkou. Opatrne prešiel k dverám do lôžkovej časti, poškriabal prstom na dvere, ktoré mu hneď otvorila sestra.
- „Nó už móžem ísť? Né? Si tu zo mna piču robíte, že? Dokedy tu budem čakať!?“ zakričala cez chodbu žena. Sestrička na ňu bez slova pozrela veľavravným prísnym pohľadom a nesúhlasne zavrtela hlavou. Vtiahla dnu sanitára s posteľou s spiacou pacientkou a zatvorila dvere. Na chodbe sa rozhostilo ticho. Peter odložil noviny, a pošepky povedal Eve: „Títo cigáni, to sú takí perfektní herci, tí zahrajú hocičo, aj infarkt, len aby nemuseli čakať. Ako malé deti.“ Len čo to dopovedal, na ambulancii sa otvorili dvere, vyšiel mladý pohľadný doktor, dal si ruky v bok a pozrel na divne tú rozloženú ženu. Prísne jej povedal: „Nekričte tu, doktorka má prácu, príde si po vás, vydržte.“ Prekvapená žena sa nezmohla na slovo, len si odfúkla. Potom sa pozrel na Evu a povedal: „Tak poďte...“

Koniec prvej časti ":-)




000000210858685308631047
KARL
 KARL      30.05.2019 - 21:23:04 , level: 1, UP   NEW
ja som takto 1.1. 2006 stravil na pohotovosti a hladal pohotovostnu lekaren pre spoluziacku co potrebovala tu 24h tabletku.

00000021085868530863104708631897
burinka
 burinka      03.06.2019 - 09:32:34 , level: 2, UP   NEW
Tam sa pisu pribehy sami o sebe.

000000210858685308587078
Macarat
 Macarat      19.01.2019 - 19:25:51 , level: 1, UP   NEW
Na ZŠ sme zvykli podčiarkovať slová s opakujúcim sa základom.

Bola celkom čudne oblečená, na hlave divná pletená čiapka, oblečenú mala starú, obnosenú, ufúľanú bielu bundu, šedé tepláky, vychodené špinavé tenisky. Na to teplo, ktoré bolo v chodbe, bola celkom nezvyčajne naobliekaná

000000210858685308587067
azazel
 azazel      19.01.2019 - 18:02:53 [1K] , level: 1, UP   NEW
Nejaky gentleman (gentleperson) by sa nasiel na zhrnacku?

00000021085868530858706708587192
diagnoza: avanturizmus
 diagnoza: avanturizmus      20.01.2019 - 11:44:03 , level: 2, UP   NEW
načo tá gendrová korektnosť - však man znamená človek

0000002108586853085870670858719208587405
azazel
 azazel      21.01.2019 - 09:43:13 , level: 3, UP   NEW
Ani nie, ono je to sposobene historickym kontextom, kedy zeny boli menej dolezitou castou spolocnosti a nemali dostatocne garantovane svoje prava. Preto sa rozne *man v sucasnom jazyku menia na *person.

000000210858685308587059
Brahmin
 Brahmin      19.01.2019 - 17:40:52 , level: 1, UP   NEW
Dufam ze nieje tehotna vyzera ze s nou je v robote sranda.

00000021085868530858705908587066
burinka
 burinka      19.01.2019 - 18:02:01 , level: 2, UP   NEW
v druhej casti sa dozvies.

000000210858685308586855
čo
 čo      18.01.2019 - 22:50:31 , level: 1, UP   NEW
pls neber to vzlom ale porob odstavce v texte, nech sa to dá čítať :)

00000021085868530858685508586859
burinka
 burinka      18.01.2019 - 23:07:01 , level: 2, UP   NEW
Fixnem. Thnx