login::  password::




cwbe coordinatez:
21
8586647

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::2
total children::1
12 K

show[ 2 | 3] flat


Thanatos0
J.F.K.0
Kantova metafyzika morálky zakladá začiatok krízy uvažovania o morálnych súdoch. Nie preto, že samotný Kant by spochybnil existenciu morálky (práve naopak, snaží sa pre ňu nájsť nespochybniteľný racionálny základ). Tvrdý oriešok jeho metafyziky mravov spočíva v spojení slobody s morálnym rozhodovaním. Keď človek vznesie morálny súd v podobe odsúdenia určitého konania (požičiam si tu príklad morálneho zavrhnutia konania kapitána Danka, ktorý sa rád obvešiava titulmi podvodom), tak automaticky vyžaduje od druhého človeka, aby považoval tento súd rovnako za platný. Z čoho však vyplýva takáto požiadavka? Je vôbec oprávnená?

Na základe takýchto úvah dospel Kant k záveru, že na to, aby sme mohli od druhých ľudí (vrátane seba) vyžadovať morálne konanie, musíme predpokladať možnosť slobodnej vôle. Nemalo by totiž zmysel hodnotiť ako morálne alebo nemorálne konanie človeka v situácii, kedy má na výber iba z jednej možnosti, resp. ak slobodného rozhodovania nie je schopný. Stále nám to však nedáva odpoveď na otázku, prečo vznesením morálneho súdu očakávame od človeka, že bude konať práve týmto spôsobom a nie iným. A práve v odpovedi na túto otázku nadobúda Kantova slobodná vôľa oveľa subtílnejšiu podobu, než iba ako možnosť rozhodovať sa medzi dvoma či viacerými možnosťami.

Viaceré etické systémy spájajú posudzovanie toho, čo je morálne, s tým, čo je dobré v zmysle prinášaného úžitku. Tak napríklad utilitarizmus mohol dospieť k záveru, že morálne konanie je také, ktoré prináša čo najviac úžitku, pre čo najvyšší počet ľudí. Paradoxom takýchto systémov však je, že sú pripravené obetovať jednotlivca (alebo menšiu skupinu ľudí) pre záchranu blaha väčšej skupiny, ak si to situácia vyžaduje. Je však možné o ľuďoch uvažovať v matematických kategóriách? Kto by chcel patriť v takej spoločnosti do „menšej množiny“? Aj napriek tomu, že utilitarizmus ospravedlňuje takéto rozhodovanie iba v situáciách, kedy si musíme vyberať medzi dvoma zlými riešeniami, mnoho ľudí odmieta takto uvažovať. Rovnako Kant odmieta úžitok ako odmernú jednotku morálky. Určité konanie môže byť „dobré“ vo vzťahu k zamýšľanému účelu, no to nestačí k tomu, aby bolo aj morálne.


Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že sloboda rozhodovania a morálka sa vzájomne vylučujú. Morálnymi normami sa cítime obmedzovaní. Dokonca, ak sme ich prijali za svoje, tak pri ich porušovaní pociťujeme trest v podobe zahanbenia alebo výčitiek svedomia. Nie je to znakom neslobody? Ak si zoberieme príklad kapitána Danka, tak môžeme dokonca namietať, že sa pri svojom rozhodovaní cíti oveľa slobodnejšie ako niekto, kto dodržiava pravidlá.

Sloboda a nesloboda v Kantovom ponímaní sa ale neviažu ku konaniu podľa toho čo chcem a čo sa mi páči ale viažu sa k účelu konania. Ak je konanie človeka určované vonkajšími podnetmi a snahou dosiahnuť určitý účel, takéto konanie je neslobodné, ovládané vonkajším účelom, ktorý človek nachádza mimo seba. Neznamená to, že každé konanie s ohľadom na účel musí byť aj nemorálne. Môže byť morálne irelevantné. No ak chceme posudzovať konanie ako morálne (a teda slobodné), musí byť podľa Kanta slobodné od vonkajších vplyvov, t.j. musí motiváciu nachádzať vo vnútornom - rozumovom a nie vonkajšom - empirickom zdôvodnení. Inými slovami, platnosť takto vynášaného morálneho súdu musí byť univerzálne aplikovateľná na všetky rozumné bytosti.

Morálny súd sa teda neviaže na miestne zvyklosti, vierovyznanie a podobne. Je výsadou človeka ako inteligentnej, slobodnej bytosti. Jediné, čo podľa Kanta rozhoduje o morálnosti alebo nemorálnosti určitého konania, je vzťah človeka k zákonu, pre ktorý má pomenovanie Kategorický imperatív.

Kategorický imperatív znie: "Konaj tak, aby sa maxima tvojho konania mohla na základe tvojej vôle stať všeobecným prírodným zákonom." Maximou Kant rozumie "subjektívny princíp chcenia" (čiže pohnútky, z ktorých človek koná). A keďže morálne môžu konať iba inteligentné bytosti (schopné slobody od vonkajšieho úžitku), ďalšia forma KI znie: „Konaj tak, aby si používal ľudstvo tak vo svojej osobe, ako aj v osobe druhého vždy ako účel a nikdy len ako prostriedok.“ (t.j. nepoužívaj druhých ako prostriedky k napĺňaniu svojich cieľov).

Ak aplikujeme KI na kapitána Danka, tak jeho konanie pri získaní titulu bolo nemorálne: sledovaný cieľ (získanie titulu) neváhal dosiahnuť využitím iných ľudí a ich práce, ako prostriedkov k dosiahnutiu svojho cieľa. Neznamená to však, že ak by titul dosiahol vlastným usilovným štúdiom a prácou, bolo by jeho konanie morálne. Z pohľadu KI mohla byť cieľom jeho konania primárne radosť nachádzaná v štúdiu alebo v dosiahnutí určitého spoločenského postavenia. Bolo by teda morálne irelevantné, no podvodom sa stalo jeho konanie nemorálnym. Popri kategorickom imperatíve hovorí Kant totiž ešte o hypotetických imperatívoch. A tie predstavujú každé ľudské konanie, ktoré sleduje nejaký účel (a teda blaho konajúceho človeka). Dôležité je, aby človek pri napĺňaní hypotetických imperatívov, neprichádzal do rozporu s imperatívom kategorickým.


Takto sa Kantov morálny systém javí primárne ako negatívne vymedzujúci – t. j. zakazuje konanie, z ktorého by sa nemohol stať univerzálne platný zákon (alebo aj inak – ktorý nerešpektuje ostatné inteligentné bytosti ako účely o sebe). Srandista Kant to ale dotiahol ešte ďalej a tvrdí, že konanie v súlade so zákonom (legalita) nie je to isté ako konanie pre zákon samotný (moralita). Dodržiavanie KI imperatívu totiž môže byť a mnohokrát je v súlade s rôznymi hypotetickými imperatívmi (už spomínané obhájenie rigoróznej práce uskutočnené čestným spôsobom). Nech sú pohnútky činnosti človeka akokoľvek vznešené (získavanie poznania, pomoc druhému človeku z lásky ku nemu a pod.), ak táto činnosť sleduje určitý účel, ktorého cieľom je v konečnom dôsledku blaho človeka, môžu byť označené za legálne, no nemajú ešte morálny rozmer. Označenie „morálne“ je tak v pozitívnom zmysle vyhradené pre veľmi úzky okruh konania, v ktorom je jedinou pohnútkou človeka samotný rešpekt k zákonu a to aj v prípade, že výsledok takéhoto konania prinesie človeku bolesť.

imm

Kategorický imperatív tak predstavuje čistú formu morálneho zákona – jeho účelom nie je žiadne vopred zadefinované „spoločenské dobro“ alebo úžitok – jeho cieľom je úcta k zákonu a prostredníctvom úcty k zákonu aj úcta k človeku ako inteligentnej, slobodnej bytosti a k celému ľudstvu.

Je Kantova vízia morálky aplikovateľná a dosiahnuteľná v realite? Sám Kant odpovedá na túto otázku negatívne. Inteligentná bytosť, ktorá by konala vždy pre zákon samotný, nemôže podľa neho existovať v reálnom – empirickom svete. A to práve preto, že človek je stále priveľmi úzko spätý s javovým svetom – prírodou. No má v sebe aj kúsok niečoho božského (a pre Kanta je naozaj inteligentná bytosť, ktorá koná vždy slobodne, nikým iným, než Bohom). To, že človek je schopný morálnych súdov, že pociťuje v sebe povinnosť, ktorú mu ukladá morálny zákon a predpokladá túto schopnosť aj u ostatných inteligentných bytostí, je pre Kanta dôkazom zvláštneho postavenia medzi ostatnými živočíchmi – schopnosti človeka konať slobodne.

Poznámka: Ak by sme pripustili, že kapitán Danko nie je inteligentá bytosť, v tom prípade nemôžeme posudzovať ako morálne alebo nemorálne ani jeho konanie. Môžeme iba konštatovať, že kapitán Danko nie je schopný slobodného rozhodovania, pretože mu k tomu chýba potrebná inteligencia.




000000210858664708586719
aufhebung
 aufhebung      18.01.2019 - 15:53:33 [1K] , level: 1, UP   NEW
podme spojit debatu o blind spot of science s kantovou tezou o slobodnej voli:
na jednej strane kant uznava v prirode kauzalitu medzi javmi (kritiky vznikli ako odpoved na newtona), na druhej strane hovori ze je to spojitelne so slobodnou volou, kt nepodlieha prirodnej kauzalite a ma svoju vlastnu kauzalitu

vznika tu teda zdanlive protirecenie: ako je mozne na jednej strane, ze vsetko co pozorujeme podlieha prirodnemu zakonu a my sa tomu vymykame? je slobodna vola len nasim zdanim determinovanej kauzality na ktoru nemame vplyv?

kant hovori ze nejde o nejake dve reality- prirodnu a moralnu, kde platia ine zakony, ale ze su suladne, kdezto tu mravnu spoznavame priamo ako vec o sebe a tu prvu ako empiricky jav

suhlasila by si s takouto formulaciou? clovek nie je nezavisly od prirodnej kauzality, je nou dokonca determinovany, ale ta sloboda znamena moznost ako retroaktivne urcit, ktore priciny stali za mojim konanim

00000021085866470858671908586771
čo[Locked_OUT]
 čo[Locked_OUT]      18.01.2019 - 18:54:18 , level: 2, UP   NEW
clovek nie je nezavisly od prirodnej kauzality, je nou dokonca determinovany, ale ta sloboda znamena moznost ako retroaktivne urcit, ktore priciny stali za mojim konanim

neobmedzovala by som to iba na retroaktívne určenie. to, čo nie je podľa Kanta možné, je absolútne vylúčenie hypotetických súdov v rozhodovaní počas života človeka, ktorý má zároveň aj svoje telesné potreby a motivácie ku konaniu, ktoré čerpá z javovej/empirickej reality. Kant teda tvrdí, že o rozhodovanie na základe KI sa máme - ako slobodné bytosti - usilovať. A áno, retroaktívne vieme určiť, čo bolo pohnútkou nášho rozhodovania. Ak ňou bola snaha, usilovanie o konkrétny cieľ (so zámerom ovplyvniť vonkajšiu realitu želaným spôsobom, od čoho si človek sľubuje pre seba nejaké dobro), tak v tom prípade sa nejedná o slobodné konanie v morálnom zmysle. Preto sa ako keby ľahšie vopred určuje ako morálne také konanie, ktoré napriek tomu, že je v súlade so zákonom, môže človeku spôsobiť nepohodlie alebo priamo ide proti jeho sebeckým zámerom.

Človek - tak ako som to pochopila ja - sa z prírody vymyká svojou schopnosťou pociťovať úctu/rešpekt voči morálnej povinnosti, ktorá je zároveň príčinou aj účinkom jeho konania. A to je rozdiel medzi konaním slobodným a neslobodným - ak by sme totiž poznali všetky pohnútky človeka a veci, po ktorých túži, a predpokladali by sme, že človek bude konať iba v súlade s týmito svojimi pohnútkami (teda v rámci hypotetických imperatívov) podľa Kanta by sme dokázali úspešne predpovedať každé jeho rozhodnutie/konanie - pretože jeho konanie by bolo týmito pohnútkami vopred determinované. Podľa mňa si môžeme v tomto prípade predstaviť človeka kľudne ako nejaké laboratórne zvieratko, ktoré môžeš motivovať k určitému správaniu iba tým, že mu "predhodíš" objekt jeho chcenia.

Čo robí správanie človeka ako inteligibilnej bytosti podľa Kanta iným, ako správanie iných živých tvorov, je práve tá schopnosť slobodne sa rozhodnúť aj v rozpore s vonkajšími príčinami. V tom prípade môže byť sám človek príčinou svojej vôle.