login::  password::




cwbe coordinatez:
809096
8580402

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::109
total children::28
6 K

show[ 2 | 3] flat


hihihi0
egor0
sioux0
aufhebung0
Faun0
Mushroom Gri...0
s71
denimkolos1
calmo2
čo2
mzpx3
dita3
hordenn3
_3
imnot3
pstmn3
evad7
krokobox gomont8
edvard gray8
skurva.8
pilier[Locke...9
pht10
KredenZ12
.maio12
kamar13
haju16
ni16
KaT20
ch20
vlastos21
horror lamarcki22
triyen24
Freudov kopernikovsky objav tu stale caka na nase znovuobjavovanie. Tato veta je tak trochu freudiansky PUN, slovna narazka, ktora je tiez jedna z nenapadnych operacii (spolu s prerieknutiami, zabudaniami, omylmi, vtipmi, snami…), cez ktore sa Freud dopracoval k obrysom nevedomia. Co mal povodne byt fyziologicky projekt, ktory chcel namapovat fyziku nervov na zvlastnu psychiku patologie, sa v case (Freudova pracovna metoda bola neustale prepracovavanie teorie pomaly v kazdom dalsom clanku- jeho texty su casto len hypotezy, ktore priamo dalej v nich odmieta a uz len preto su nezvycajne citanie) stale viac posuval do oblasti symbolickeho vyjadrenia nevedomia- nedokonalych dynamickych, funkcionalnych a topografickych opisov, ktorym vzdy nieco uchadzalo. Problem bol jednak v historicky nedostatocne rozvinutej neurovede, no dolezitejsie bolo, ze casom sa ukazovalo, ze lepsi opis fungovania nevedomia je jazykovy ako fyzikalny. Co vidime dnes, je aj snaha ozivit Freuda cez jeho prvotny projekt cez aktualne vedecke metodologie, niekedy sa tomu hovori aj neuropsychoanalyza.

Freudove prvotne intuitivne (Freud mal obdivuhodny vedecko-intuitivny tah na branu- predpovedal napr. synapsy, alebo aj objavy antropologie,lingvistiky dlho po nom) formulacie si vsak pockali na iny teoreticky pokrok, strukturalizmus ci pocitacovu vedu a teorie hier. A tu sme pri Lacanovi, ktory takto znovuobjavil Freuda. Ocistil ho celkom od reduktivneho biologizmu a nevedomie postavil do pozicie strukturacie jazykom.

Co je take dolezite pri tomto objave? Nevedomie je primarne. To je najdrsnejsie vyjadrenie preklopenia ludskej reality s dalekosiahlymi dosledkami, ak by ziskali svoju spolocensku vahu. Nejde o nejaku oblast vydelenu z nasej skusenosti- nasa skusenost je nim zalozena a prepletena. A ked hovorim o nas, nemyslim tak celkom to, co si pod “nami” bezne predstavujeme. To, co sa casom Freudovi podarilo ukazat bolo, ze Nevedomie “hovori” inak ako my- ze subjekt nevedomia a ego sa neprekryvaju. Mechanizmy nevedomia- ako myslenie (jeden by si nemyslel, ze je vysada nevedomej skusenosti)- prebiehaju casto bez zaznamenania. A prave neurozy ci psychozy nam cez rec symptomov (ale aj napr. vtipov) sprostredkuju tuto neznamu risu, ktora preto operuje a vladne potichu u kazdeho, len nie kazdy si vytvori skrze potlacenie patologicky utvar- comu ludovo hovorime nepekne dusevna porucha.

Lacanov navrat k Freudovi v nom otvara tri registre vyjadrenia ludskej skusenosti: imaginarny, symbolicky a realny- strukturalizmus nikdy celkom nezvitazil, nevedomie preto nie je len suchy strojovy kod, na ktorom bezia nase ega. Freud to uz videl sam- tento kod vzdy zakryva urcitu nedosiahnutelnost opisu reality. A propos, dalsia dolezita crta tohto objavu je primarne vztahovanie sa k svetu: ludske zvierata nie su nikdy nudni pozorovatelia, ktori racionalne vyhodnocuju svoje dalsie kroky- zakladna skusenost je zalozena na tuzbe- tuzba, ktora nie je emociou, tuzba, ktora plodi tuzbu, tuzba, ktora ma podobu zakona, tuzba, ktora pohana zivot, a ktora ho po prekroceni hranice zakona aj znici - hranica je vzdy len po sprostredkovatelnu realitu, realita nie je nikdy priamo dana.

Lacanov navrat bol hlavne klinicky navrat, vsetko co robil bolo pre rozvoj psychoanalytickej skusenosti vo Freudovom duchu. Tento specialny priestor medzi analytikom a analyzovanym je priestorom, ktory je predurceny pre vyslovne dotknutie sa a otvorenie nevedomia- analytik je ten, kto vie ako v tzv. transferencnej situacii analyzovaneho “zrkadlit” tak, aby svoje naviazania tuzby, ktore ho zvazuju, otvoril, aby sa takto sam (dolezite) oslobodil, samozrejme nie celkom, lebo tuzba vzdy zvazuje. Tato analyticka situacia je celkom odlisna skusenost s velkymi etickymi presahmi, ktora dala spolocnosti velke moznosti ako nebyt celkom otrokom svojho pana nevedomia.

Freud_Second_topography_1933.jpg


Freud-Complete Works
http://www.lacanonline.com
http://nosubject.com
http://www.lacaninireland.com/web/translations/
http://www.lacan.com
https://www.youtube.com/channel/UCj7qTXrhnFOpidqpbtCvTqA




008090960858040208763488
aufhebung
 aufhebung      23.06.2020 - 17:06:47 , level: 1, UP   NEW

008090960858040208742699
aufhebung
 aufhebung      23.04.2020 - 23:32:01 [2K] , level: 1, UP   NEW

00809096085804020874269908743251
sevae
 sevae      25.04.2020 - 13:43:20 , level: 2, UP   NEW
tak uz viem preco aufhebung

prekonceptualne stastie presubjektu a nemoznost jeho vyjadrenia

once we are fkd we cant get unfkd:)

00809096085804020874269908742700
čo
 čo      23.04.2020 - 23:32:44 , level: 2, UP   NEW
chrobák

008090960858040208727285
čo
 čo      19.03.2020 - 21:13:31 [1K] , level: 1, UP   NEW
42-24063921-1.jpg

Bolo otázkou času, kým sa vynoria úvahy o koronavíruse ako o božom treste na ľudstvo. Tá fascinácia ľudskou hriešnosťou a vyžívanie sa vo vlastnej "malosti" a "nehodnosti" v tomto prípade ale naberá nový rozmer. Autor tohto článku si doslova až chlípne užíva kolektívne utrpenie cez hľadanie vinníka v other (Za koronavírus môže LGBTI, skazený západ, džender ideológia atď..) A zároveň nachádza liek vo "vyliečení" tohoto duchovného "zla" či už v západnej civilizácii alebo vo vnútri cirkvi samotnej. Už nestačí iba vyhraniť sa voči sexuálnym menšinám, feminizmu atď. Je potrebné s týmito hriešnymi ideológiami skoncovať, aby mohol nastať ozdravný proces. Surprise surprise kto môže zachrániť svet v týchto ťažkých časoch... Toto je iba bezvýznamný článok, ktorý poskytuje sondu do mysle jedného nešťastníka - na druhej strane táto sonda môže slúžiť ako dobrý obraz o tom, ako je možné, že v čase krízy sa začne hľadať vinník v nejakej skupine ľudí, ktorí vykazujú známky "other".

Svätý Bernardín zo Sieny nás napomína, Tria sunt flagella Dei - tri sú božie biče - Mor, hlad a vojna boli vždy vnímané v dejinách ako prejav Božieho hnevu, ktorý mal privádzať ľudí k hlbokému zamysleniu sa a obráteniu. Rôzny svätci, ako Katarína Sienská, Sv. Ľudovít Montfort, ale i Panna Mária vo Fatime či La Salette nás pozýva k obráteniu sa z hriechov k Bohu.

Koronavírus je naozaj novodobým morom, ako sledujeme utrpenie našich priateľov v Taliansku. Ako nemožno vnímať v kontexte posledných katastrof, ako sú rôzne vojny na blízkom východe, imigračná kríza, schvaľovanie hriechov proti Božiemu zákonu ako zväzky LGBTI, či rozšírená bludná náuka i v Cirkvi, ktorá zaznieva z úst mnohých, ktorí popierajú tradíciu Cirkvi? Nemožno tieto všetky pohromy vnímať, ako milosrdné pozvanie zo strany Boha k obráteniu nášho srdca a konaniu pokánia za naše hriechy, hriechy našich národov i celej civilizácie ? Nepoukazuje snáď táto súčasná kríza koronavírusu na kolaps globalistickej a ekologickej ideológie i sekulárneho štátu, ktorý chcel vybudovať základy nového svetového poriadku v ktorom už pre Boha niet miesta?

https://www.christianitas.sk/skutocna-pricina-koronavirusu/

00809096085804020872728508727316
vrq[Locked_OUT]
 vrq[Locked_OUT]      19.03.2020 - 22:18:55 , level: 2, UP   NEW
"... vyžívanie sa vo vlastnej "malosti" a "nehodnosti"" aká hra mysle je za týmto? Ja som si o takom niečom čítala u Nietzscheho v Ranní červánky, ale už si nepamätám ten kontext presne. Len veľmi matne na také niečo, že človek si vytvoril Boha, aby sa mohol byčovať. Ale na čo?

0080909608580402087272850872731608727329
čo
 čo      19.03.2020 - 22:33:57 , level: 3, UP   NEW
je v tom kus identity. u feuerbacha to bolo naopak - človek vložil do boha všetky svoje superlatíva v maximálnej možnej miere, aby ich mohol uctievať ako vonkajší objekt :)

mne to v niektorých extrémnych prípadoch pripadá, ako taká zvláštna submisivita (voči bohu), v ktorej taký človek nachádza určitý druh uspokojenia. Problém nastáva, ak tento pocit submisivity voči bohu očakáva od všetkých ostatných naokolo. Všimni si zároveň ale, že je to veľmi rafinované "podriadenie" sa - pretože takýto človek zároveň disponuje predstavou, aké správanie je prípustné a správne. Tak ho tyransky vyžaduje aj od druhých. Môže sa tak de facto stať predĺženou rukou boha, ktorému sa tak podkladá. A ak sa iní ľudia správajú inak, tak očakáva, kedy na nich padne boží hnev. Týmto smerom je vedená tá úvaha. Podľa mňo to tým ľuďom v skutočnosti dáva pocit moci nad inými.

008090960858040208727285087273160872732908727336
vrq[Locked_OUT]
 vrq[Locked_OUT]      19.03.2020 - 22:41:01 (modif: 19.03.2020 - 22:42:54) [1K] , level: 4, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Áno, základ morálky. Inak ja som dnes nechtiac počúvala staré české tramské piesne a uvedomila som si, že byť Bohom, tak tieto pozemské dietky asi len milujem. Že oni si tak žijú v takom vlastnom svete, na kraji vesmíru a spievajú si o koralke. Tak som vlastne prišla na to, že ak je Boh aj pocitovo, tak to musí byť len láska. Ako keď máš džungarské škrečky v akváriu.

00809096085804020872728508727316087273290872733608727337
čo
 čo      19.03.2020 - 22:43:58 , level: 5, UP   NEW
<3
obsypala si sa popradskou kávou pri tom?

0080909608580402087272850872731608727329087273360872733708727351
vrq[Locked_OUT]
 vrq[Locked_OUT]      19.03.2020 - 23:04:52 , level: 6, UP   NEW
Vieščo nie, skúšala som sa čo najnevkusnejšie obliecť, aby mi to ladilo k mojej rúške a droguliarom. U mňa má to rútenie sa do tmy taký karnevalový priebeh. Ako z Bachtina.

49677860372_7b81c1a387_w.jpg

008090960858040208727285087273160872732908727336087273370872735108727352
čo
 čo      19.03.2020 - 23:07:31 , level: 7, UP   NEW
veď sa odfoť celá

00809096085804020872728508727316087273290872733608727337087273510872735208727354
vrq[Locked_OUT]
 vrq[Locked_OUT]      19.03.2020 - 23:14:26 , level: 8, UP   NEW
Komplet to vyzerá tak stupídne, že to sa ani sem odvážim dať

00809096085804020872728508727304
aufhebung
 aufhebung      19.03.2020 - 21:50:09 , level: 2, UP   NEW
coho sa menej bojim je efektivne hadzanie viny na konrektneho baranka
v tomto sa virus vymyka napr antisemitskej prenaske, lebo je tazke najst niekoho imunneho
snahy o to ofc budu a uz su, ale myslim si ze nebudu tak dobre fungovat, ako v pripade jasneho rozlisenia bohati-mocni a ostatni luzri atd

virus aj dobre poukazuje na vsetky tie omylne harmonicke predstavy ucelenej prirody, ktoru sme prilis vychylili a skor na to, ze neustale balansujeme a hrame o zivot

bude teraz celkom zvlastne sledovat, v uz pokrocilo-sekularizovanej dobe, ci nas teraz caka nieco na sposob proliferacie new age bullshitov alebo rast autonomie u vacsej skupiny- podla mna podmienky uz nehraju v prospech upevnovaniu cirkvi

0080909608580402087272850872730408727307
čo
 čo      19.03.2020 - 21:55:58 , level: 3, UP   NEW
ano, tiez si myslím. preto som aj písala, ze to povazujem skôr za taký zúfalý výkrik jedného nešťastníka.
na druhej strane je to pre mňa ale fascinujúce - ako sa dokážu takéto zdôvodnenia zrodiť v niekoho hlave a ako mu to (asi) dáva vysvetlenie, prečo sa niečo také - nad čím nemáme veľmi kontrolu - vlastne deje. Vždy je príjemnejšie poznať dôvod nejakej katastrofy ako ju prežívať ako úlne nezmyslenú a bezdôvodnú. Je jedno, že v tomto prípade je to odôvodnenie iba vyhalucinované :)

008090960858040208727285087273040872730708727311
aufhebung
 aufhebung      19.03.2020 - 22:04:11 , level: 4, UP   NEW
hm maju v tom jasno

O NÁS
Portál Christianitas vznikol, aby vzdelával, inšpiroval a bojoval. Európska civilizácia sa materiálne vzmáha k výšinám pomyselného Babylonu, avšak duchovne sa prepadla k spodnejším kruhom Danteho inferna. Revolučný proces, ktorý presahuje obe strany našej polarizovanej spoločnosti, rozkladá posledné zvyšky základov, na ktorých stála naša civilizácia. My ho chceme zastaviť s pomocou Tej, ktorá „rozšliape hadovi hlavu“.

Náš najväčší nepriateľ sa nevolá socializmus ani liberalizmus. Nenesie ani meno nacionalizmu či globalizmu. Náš boj nie je bojom proti konkrétnym osobám, ktoré sa upísali rôznym ideológiám. Našim hlavným protivníkom je Revolúcia zrodená na počiatku vekov z odporu najvyššieho anjela – satana voči Bohu, obnovená z gnostických utópií stredoveku, požadujúca utopickú rovnosť v každej oblasti života. Náboženská a politická jednota kresťanskej Európy narušená protestantskou revolúciou prišla neskôr v 18. storočí racionalizmu a osvietenstva o ďalší oporný stĺp – politickú autoritu. Francúzska revolúcia v mene rovnosti a slobody zavŕšila predchádzajúce omyly vraždou vlastného kráľa – raj na zemi však nevytvorila a nastolila tyraniu. Závisťou napájaná Revolúcia sa následne zamerala na ekonomickú oblasť, kde lákavými sľubmi o skončení chudoby a majetkovej nerovnosti uvrhla veľkú časť Európy do novej tyranie: komunisticko – socialistickej, ktorá mala svoju kozmopolitnú aj nacionalistickú verziu.

00809096085804020872728508727304087273070872731108727313
čo
 čo      19.03.2020 - 22:14:02 , level: 5, UP   NEW
hh info "O NÁS", ktoré je "O NICH"

0080909608580402087272850872730408727307087273110872731308727318
aufhebung
 aufhebung      19.03.2020 - 22:22:46 , level: 6, UP   NEW
Chceme vytvoriť zárodky autentického protirevolučného hnutia, vyvracať omyly modernej doby a bojovať za objektívnu Pravdu.

otvoreni reakcionari
celkom ma obliala 18 storocna nostalgia

008090960858040208675984
aufhebung
 aufhebung      30.10.2019 - 11:43:42 [3K] , level: 1, UP   NEW
Pope Francis has revealed that he sought the help of a psychoanalyst for six months when he was 42 and the leader of the Jesuit order in Argentina during the country’s military dictatorship.

Francis said the weekly sessions with the psychoanalyst helped him a lot. “For six months, I went to her home once a week to clarify a few things. She was a doctor and psychoanalyst. She was always there,” he told Wolton for the 432-page book Pope Francis: Politics and Society.
https://www.theguardian.com/world/2017/sep/01/pope-francis-psychoanalysis

00809096085804020867598408675986
pht
 pht      30.10.2019 - 11:47:11 , level: 2, UP   NEW
big if true

0080909608580402086759840867598608676238
Prospero
 Prospero      31.10.2019 - 00:59:50 , level: 3, UP   NEW
crucifix instinktz awakening ?

008090960858040208672549
aufhebung
 aufhebung      18.10.2019 - 00:03:14 , level: 1, UP   NEW
65 % sedemročných uvádza, že aspoň raz za život mali imaginárneho priateľa. To, že sa s ním dieťa rozpráva, je úplne v poriadku. Je to univerzálny jav vyskytujúci sa hlavne vo veku od štyroch do jedenásť rokov.

008090960858040208672193
aufhebung
 aufhebung      16.10.2019 - 21:15:34 , level: 1, UP   NEW
toto je very cool aj ked porozumenie si ziada znalost lacanovskych terms

na druhej strane to dobre ilustruje vseobecne pozorovatelny totalitarny charakter japonskej civilizacie (yuck) a jej odvratenu stranku rozmanitost perverzii (toho mechanizmus)- zapad tak casto pritahujuci kewl aspekt (yuck)
https://ogswrs.blogspot.com/2019/01/why-lacan-says-no-one-who-dwells-in.html

Summary : It is often said that Lacan remarked that the Japanese are unanalysable, and in fact it is true that there are very few psychoanalysts and very little demand for analysis in Japan. I present here my reflections on this based on Lacan’s remarks about the Japanese language and the Joycean lalangue.


What in Japanese prevents one who dwells in that language from having a need or a possibility of experiencing psychoanalysis ? A possible Lacanian answer is : its lalinguistic structure which disfavours a signifier representing for another signifier the subject and which favours the predominance of master significance.

In actual Japanese society this conditions on one hand the prevalence of nationalistic paranoia, and on the other hand the prevalence of various sexual perversions which are so much various forms of acting out to escape from the suffocating effect of the predominance of master signifier.

Most of my patients come to psychoanalysis because they are not capable of being sufficiently pervert nor paranoiac in those particularly Japanese ways.

I only pray that more Japanese people may find the way of psychoanalytic sublimation to escape from those Japanese ways of paranoia and sexual perversions.

008090960858040208670926
aufhebung
 aufhebung      12.10.2019 - 22:17:16 , level: 1, UP   NEW
https://lareviewofbooks.org/article/sex-without-identity-feminist-politics-sexual-difference/

In your work, you posit the relevance of both Lacanian psychoanalysis and Marxist theory to feminist struggles today. How do you understand the connection of these theories to feminism?

ALENKA ZUPANČIČ: I’m convinced that there is a very strong affinity if one understands feminism as something that is not reducible to the struggle between two sexes or genders — like men and women — but as the movement and the theory that brings out and insists on tectonic points which structure this and other social struggles. Feminism is a social movement. It cannot be reduced to a description of different kinds of discrimination. It should always bring in the question: What is it that makes and sustains this kind of discrimination and division, say, into hierarchical genders? What purpose does it serve? To say that it serves the purpose of subjecting and subduing women would be a tautological answer. Feminism is also not simply about the psychology of the sexes. It insists that there is something in the social structure itself which sustains and generates this division. This is what characterizes emancipatory struggles in general, and why they should, whenever possible, combine and support each other instead of fighting their own feuds. If they are truly emancipatory, they use and activate these world-structuring points of negativity, rather than focus on questions of identity.

Your last book, What IS Sex?, revolves around this notion of negativity, which is at the heart of the psychoanalytic theory of sexuality. Can you elaborate on negativity as a concept? How can we theorize sexuality outside of a framework of identity?

The term “sexual” or “sexuality” has always been a core notion of psychoanalysis. A core notion which was not at all about naming something which we might describe by way of sexual activities that cohere into identities. This positivist notion of sexuality — that we all know what it is — dominates today. But for Freud, sexuality is not, as is sometimes said, at the bottom of every other problem, but something that, in and of itself, constitutes a problem. A problem for every subject to grapple with, that every subject is divided by. It is a negative core of any identity, not its positive foundation.

This is why there are no direct, immediate sexual identities. Even when one identifies with one’s anatomy, this is already an identification, there is nothing immediate about it. Sex involves much more than anatomy, even when it coincides with our anatomy. The popular opposition between genders as biological or else socially constructed is a false opposition: there is no “biological gender” in the sense of identity, because identity is by definition never immediate, “biological” in this sense. Biology, anatomy is obviously a factor; it is far from insignificant. But a sexed subject does not simply emerge out of this or that anatomy, but out of its symbolization, including its rejection. Biological versus social is a misleading opposition in this respect, if we take “social” simply to refer to an alternative, non-biological positivity and forget that the social is predicated upon a fundamental non-immediacy — this is what I call negativity. Social is not simply the opposite, or the other of biological. It involves a relationship to the biological. And the term relationship as such testifies to a constitutive gap, interval, non-immediacy. I am what I am, but never simply directly. One always becomes what one is, and this is to be taken quite literally. It does not mean that at the end of some long and painstaking formative process we finally become what we are: it means that even our most “immediate” identity already involves a becoming in the sense of what one could call with Kant a “transcendental decision” or transcendental choice of character.

I believe psychoanalysis was the first theory to articulate that there was no such thing as a natural sexual identity. This is what Freud’s Three Essays on the Theory of Sexuality were all about. Freud constantly emphasized that there was nothing spontaneous or directly self-evident in the sexual identities that we tend to adopt, let’s say at the age of puberty, if not before. This is why he looked closely into so-called infantile sexuality, for which he was very much scorned. There is in fact a whole process of identification, of repression, of desire, and of course, of elected ways of enjoyment that occurs in order for sexuation to take hold. But even when it takes hold, it does not simply do away with these polymorphously perverse drives that for Freud were characteristic of infantile sexuality. They do not simply disappear when we become sexually mature. Yet I don’t see this polymorphous perversity as constituting, in itself, the disruptive or “emancipatory” element of human sexuality. Far from being simply disruptive, it rather functions as a glue in the patchwork of our sexual identity, compensating, as it were, for the absence of both biologically and symbolically pre-established or guaranteed “sexual relation,” to use the Lacanian formula. It is the latter — the nonexistence of an immediate, “guaranteed” sexual relation — that constitutes the disruptive and disorienting element of sexuality.

To sum up, psychoanalytic theory conceives of sexuality as something which fundamentally disorients the human being, not as something which provides him or her with a solid identity. If the notion that sexuality is at the basis of identity has any meaning, it can only have it in this sense: it is at the basis of any identity because it uproots the subject from the immediacy of her being. And this uprooting, this non-immediacy, is the condition of any symbolic identity. In fact, we can use psychoanalysis in order to interrogate identity itself, both conceptually and as a meeting ground for social struggle.

At the same time, psychoanalysis still elaborates a concept of “sexual difference,” which is far from unequivocal. In everyday language, people usually think of it in terms of “difference between man and woman.” But Lacanian psychoanalysis understands it quite differently, as a “split” crossing the subject.

On the abstract or philosophical level, this singular notion of difference is not something radically new or unique. We find it in the history of philosophy, and Deleuze, for example, appropriates it with his distinction between individual differences and individuating difference. Simply put, this would be the distinction between differences that exist between individual entities, and a more radical difference that is involved in generating these individual entities as individual entities, or such as they are. What is unique in psychoanalysis is how it develops this [latter] distinction out of its findings concerning human sexuality and sexuation.

Sexual difference is not simply difference between sexes as individual entities but, more fundamentally, the difference — negativity — involved in the constitution of these individual entities. The problem that many people today have with psychoanalysis arises not simply with this distinction, but with the fact that it stops at two (or at “not (fully)-two,” yet somehow two-related). Why not multiplicity? At the level of logic, the answer is very simple: when dealing with multiplicity you only see individual differences, that is differences between individual entities. You don’t see the negativity or impasse that (possibly) generates and determines them. Whereas with sexual difference you get to see it, in a way: sexuation is the way in which this negativity or difference (the difference that makes a difference, so to say) is inscribed into positive entities by way of one of them not constituting an entity in the same way as the other. Otherwise you’d be back to difference as difference between individual, positive entities.

Obviously, both sexes are part of this sexual antagonism or antagonism of the sexual, but they are not situated at the same level. Feminine position embodies — not in any substantial sense, of course — the very contradiction of sexuality as such. In this sense, it is a difference that creates difference.

And this is also where many objections to psychoanalysis come in. The theory insists on a certain asymmetry of the sexes, and grants emancipatory potential to sexual difference because it brings out this asymmetry as a stumbling block of the symbolic order itself. I’m not speaking about inequality, I’m speaking about the asymmetry of the symbolic, social order, a certain inconsistency that the order struggles with. As it struggles, it produces all kinds of positive images and roles of men and especially of women — what women are, what they should do, how they should behave, et cetera — in order to cope with what is not there, the point of negativity of the symbolic order itself.

You said there was emancipatory potential in this asymmetry of the sexes. What would feminist struggles understood in this way actually look like? What can feminism do with this?

Feminism as social struggle had, and hopefully still has, the capacity to confront the seemingly smooth functioning of the social order with its hidden presuppositions and exclusions. Today we talk a lot about violence (against women, minorities), mostly in terms of specific acts of violence (rape, sexual blackmail), but we talk much less of the so-called systemic violence: the violence involved in, and required for the ordinary peaceful functioning of the given social order. Invisibility of this violence usually springs from the fact that it is engaged in framing injustice as something else than injustice, for example as a natural division of the social space. To fight this, it is not enough to expose this framing as an ideological smoke screen behind which we can see things as they really are. There is not “behind”; the frame is right there for everybody to see. But we don’t see it, because it only frames the picture in a negative way, for example by telling you where it starts. So you need to make this framing appear within the picture itself and problematize it.

And feminist struggle did this. When it started to occur as a political movement, it focused on inscribing the split, as a division between different worlds (public and private, masculine and feminine, et cetera), into one and the same world. Society is not composed of man and women; it is split, and this split is repressed. This is not the same as to say that women are repressed. Women were, are, oppressed, but this is not the same as repression, in the psychoanalytical sense of Verdrängung, of the split inherent in the structuring and curving of social space. Without making this split of negativity part of the picture, significant shifts in the structure cannot really occur. This is what feminism is about; it is not primarily about neutralizing social differences, but about bringing them to light, and attempting to affect the very structuring of the social space. To do something to/with this divide, and not simply to try to climb to the right side of it.

There is still this prevalent liberal picture of the social space: all fundamental social problems have been solved, there are just some remaining pockets of inequality that remain, and we can deal with them by means of identity politics and political correctness. But I think it is quite clear that some fundamental social problems are far from being solved, and we witness growth in the scale of social differences. As a social movement, feminism has to ask the question: on what side does it want to fight its struggles?

008090960858040208664054
čo
 čo      20.09.2019 - 19:58:44 , level: 1, UP   NEW
https://lithub.com/in-search-of-hysteria-the-man-who-thought-he-could-define-madness/

Why did Charcot medicalize hysteria and hypnosis? There is good evidence that he wanted to demystify all phenomena touted by the church as miracles. He hoped to substitute neurological explanations for religious ones. Auras, visions, imperviousness to pain, miracle cures (especially curing the blind): he wrote all of these off as hysterical symptoms. Epiphanies, the ecstasies of the saints, if not the resurrection itself, could be explained neurologically. Accounts of such religious phenomena, catalogued extensively by Charcot and reenacted onstage by Blanche and other hysterics as attitudes passionnelles, peddled a not-so-subtle form of anticlerical materialism to a hungry audience.

008090960858040208655984
aufhebung
 aufhebung      24.08.2019 - 14:31:06 (modif: 24.08.2019 - 14:32:32), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
venovane komentarom, diskusiam, studiu tretieho Lacanovho seminaru
61PqsraHrWL.jpg

00809096085804020865598408695248
aufhebung
 aufhebung      01.01.2020 - 19:56:03 , level: 2, UP   NEW
Základná vec, ktorú nám chce Lacan zdeliť je, že pri psychoanalýze, je základnou jednotkou signifier, a teda odlíšiť sa od hľadačov významov, vykladačov snov na základe ich zmyslu. Význam prichádza až sekundárne, nevedomie má štruktúru jazyka zloženého z jednotiek, ktoré samé o sebe význam nemajú.

Pre človeka je situácia zložitá, pretože bytie je mu dané takto nepriamo a musí sa akoby vnoriť do tejto orientačnej siete, len cez ktorú môže bytie prijať. Z tohto pohľadu sa zdá, že Oidipov komplex nie je len nejaké riešenie dospievajúcej sexuality, ale všeobecne dáva zakladajúcu odpoveď na otázky, ktoré vyvstávajú smerom k bytiu. Nejde o imaginárnu úroveň, aj keď sa zdá, že sa mediuje imaginárno- tak napr. môžeme zle chápať kastračný komplex ako reálny strach z kastrácie, ktorého dôsledkom je nové usporiadanie túžby. Ale pointa je práve uchopiť phallus symbolicky, teda ako signifier vďaka ktorému dochádza u oboch pohlaví k rovnakej forme identifikácie cez Phallus, pretože ženská pozícia nie je symbolicky vyjadrená: LACKUJE na druhú.

Pre túto odvodenosť imaginárneho phallu do symbolického máme aj viac žien hysteričiek ako mužov hysterikov: Lebo tým, že muž má bližšiu imaginárnu oporu v symbolickom- akoby mu bolo viac očividné, čo znamená byť muž, ale čo znamená byť žena? Krajné otázky bytia- čo to znamená priviesť niekoho na svet, čo to znamená umrieť? akoby mali byť už zodpovedané prácou signifiera, ale problém je v tom, že to robia nedostatočne a neurózy sú toho dôsledkom. Nebyť tejto symbolickej intervencie, tak človek je len zhluk čiastkových pudov orientovaných na objekty.

Prečo treba zdôrazniť, že signifier nič neznamená- pretože pointa je, že sa cez neho dostaneme do určitého klbka vzťahov, cez ktoré svetu rozumieme, ale ako taký nie je ešte jednotkou významu. Podstatné je nejaké usporiadanie týchto signifierov, ich kombinatorika, ich vzájomné postavenie, ktoré sa v čase a dejinách mení, ich diferencia, z čoho ten význam pramení- nie je daný priamo v nich. To je vidieť práve pri jeho zlyhávaní, ako v prípade psychóz. Pri neuróze ešte sme ešte v klbku, len nám dôležité spojivá nepripadajú samozrejmé- sú tam medzery, symptomatické náhrady, kdežto pri psychóze sme z klbka vypadli, stratili niť celkom.

Schreberova pozícia nevzíde z otázky hysterika, čo to znamená byť mužom/ženou- jeho prepsychotický stav začína ako ohrozenie existencie, keď sa ukáže absencia orientačného bodu, ktorý po celý čas podľa Lacana bola nanajvýš imaginárna identifikácia s mužstvom, ale chýbalo Meno otca ako symbolická identifikácia. V čom je rozdiel? Zdá sa, že neurotik aj psychotik hľadajú riešenie v simulácii ženstva, ale u Schrebera je to kompenzácia toho, že nepozná ani obsah otázky, pomocou ktorej sa dovtedy identifikoval, počuje len nástojčivé volanie.

Zlyhávanie primordiálneho signifiera má teda najskôr účinky na “nevýznamovej” úrovni, a práve cez ne, chce Lacan vysvetľovať halucinačné stavy. Počúvajme psychotika, ale zaoberajme sa štruktúrou jeho jazyka, nie významom. Psychotik je teda vystavený tomu, že zrazu sa pred ním otvorí diera bytia skrze operáciu zvanú Verwerfung, čo zažíva ako kompenzáciu na nevedomej úrovni prácou signifiera, ktorá ústi do halucinácie. Miesto identifikácie s otcovskou funkciou, je tu obraz krutého otca (možno preto, že obraz otca bol taký neprístupný, že neumožnil preniesť to symbolické) na imaginárnej úrovni vo vzťahu odcudzenia a súboja bez možnosti utvorenie nejakého uceleného rámca osobnosti.

Lacan hovorí o troch spôsoboch ako sa niekto môže stať otcom: bežný ako imaginárny súboj s otcom, ktorý ústi do symbolickej identifikácie, potom ako simulácia otcovstva cez rituál couvade, čo je iný názornejší typ symbolickej transpozície, a pri Schreberových halucináciach malých mužov a spermií, ide o realizáciu reálneho otca, teda niečoho nemožného/nepredstaviteľného.

Freud podľa Lacana sám predpovedal štrukturálnu lingivistiku opismi práce signifiera v neurózach- kondenzácia ako metafory a premiestnenie ako metonýmie.

Tu je dôležité to nevýznamové odlíšenie- pre Lacana je základná práca signifiera, teda symbolických reprezentantov nevedomia, založená čisto akoby na matematickej operácii so zameniteľnými signifiermi- dobrý príklad sú rozvinuté metafory, kde význam nemáme ako získať so spojenia slov ako významov, ale zo syntaktickej štruktúry, podľa ktorej sa skladajú vety. Ďalší príklad sú afázici, ktorí radia za sebou určité vety, ale nedokážu vyjadriť význam, napriek tomu, že ho majú, prípadne nevedia inými slovami opísať.

Signifiere fungujú ako jazykové jednotky, ktorých usporiadanie medzi sebou sprostredkuje známu kolektívne zdielanú realitu, pričom najväčšie záhady bytia, sú vďaka nim nejako zodpovedané. Primordiálny signifier, niečo ako master key k sociálnemu, funguje ako pripínací- kotviaci bod, ktorý okrem toho, že je prepojený s celou sieťou významov, akoby ihneď sprostredkoval subjektu jeho miesto. To je problém Veľkého Druhého, čo je efekt jazyka, ktorý umožňuje “odpočinúť” subjektu z imaginárneho zajatia protipólu agresívneho druhého/ega. Je to zneistenie na jednej strane, ale na druhej strane možnosť odpovedať na predostretú otázku, vopred pripravenou cestou signifiera- to je tá spomenutá diaľnica, ktorá prepája jasne miesta na mape jednoduchým spôsobom, kdežto pri ceste po lokálnych komunikáciách, sa oveľa ľahšie stratíme.

Schreber sa teda dostal do situácie, ktorú ostatní zvládajú, lebo získajú odkaz Signifiera “Byť otcom”, resp. Meno otca. Lacan pripomína neintuitívnu vec, že nič nie je menej intuitívne ako len tak vedieť, čo znamená byť otcom. Nedá sa to len tak odpozorovať- a tu je vidieť silná stránka signifiera ako štrukturálnej jednotky- pretože tá je primárna- nestačí to spraviť naopak, oboznámiť niekoho významami, vymenovať atď., ale ten signifier akoby osvetĺoval každú situáciu retroaktívne, ale aj do budúcna, dával nejaký subjektívny význam, aby subjekt z pozície do ktorej je interpelovaný, vedel odpovedať. Schreber podľa Lacana postrádal túto možnosť, a výsledkom bolo, že jeho subjekt bol odkázaný na vlastné vypracovanie otázky, ktorá naňho útočila- a to sú tie halucinácie a ich fragmentarizačný, kontinuálny, prezmyselný alebo nezmyselný dopad, ktorý viedol k tomu,že Schreber znovuvyskladal Veľkého Druhého zo seba, svojho ega, kde otázku aj zodpovedal, sám seba zaradil do pozície ženy kopulujúcej s Bohom.

00809096085804020865598408662477
aufhebung
 aufhebung      14.09.2019 - 18:01:30 (modif: 14.09.2019 - 18:05:58) [3K] , level: 2, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Psychoanalýza umožňuje neodvrhnúť psychotikov svet len ako nezrozumiteľný svet blázna. Práve naopak je to asi prvý diskurz v dejinách, ktorý má nástroje na to, aby síce nie “prekladom” zmyslu psychotických bludov, ale ich znázornením v štrukturácii sveta dokázal ukázať celkovú komplexnosť ľudskej skúsenosti založenej na nevedomí.

Ak sa pozrieme na psychotický blud, a porovnáme ho s bežnou skúsenosťou, získavame určitú kontinuitu javov, ktoré sa dajú vysvetliť, ktoré u “normálneho” subjektu sú realizované tak, aby príliš nevyčnieval. Teda nie je to tak, že by šlo o totálnu diskontinuitu, že by sa zrazu niečo v psychotikovi úplne zlomilo a preplo ho to do videnia a počutia niečoho “neskutočného”. Na takéto frázy treba vedieť najskôr opísať bežnú ľudskú skúsenosť, ktorá je všetko len nie intuitívne prekladanie reality do opisného jazyka.

Čo kvalitatívne tak odlišuje bludy a halucinácie od bežného vnímania? V prvom rade, negatívne sa dá povedať, že to nie je obsahový charakter, ale formálny, istota (istota imaginárna), s ktorou sa psychotik vo svojom svete s bludmi stretáva. Rovnako nie je ani problém v tom, že by nevedel, že niečo vníma inak ako ostatní, teda uvedomuje si nadprirodzenosť toho čo pozoruje, ale táto istota niečoho akoby zoslaného “zhora” namierená práve preňho, je práve definičný rozdiel. Nejde tak ani o to, že by tým bludom rozumel ako sa bežne rozumie, ale jednoducho sú mu natískané, aby niečo kompenzovali, čo ostatní majú a jemu chýba.

Tu sa musíme obrátiť na užitočný opis štrukturácie sveta ako imaginárny, symbolický a reálny.
To, čo nepsychotici bežne zažívajú je tiež určitá istota (istota v pozadí symbolického), lenža táto istota je v konečnom dôsledku neistota, ktorá vôbec umožňuje koherenciu ich sveta. Iným slovami, istota nepsychotikov je v symbolickom svete, spoločnom zrozumiteľnom zdielanom, ktorý potichu beží niekde na pozadí a má štruktúru jazyka. Toto je to čo voláme diskurz, v rámci ktorého bez nutnosti vysvetľovania, keď niekto niečo povie, nemusí povedať všetko to zamlčané na to, aby druhý nejako rozumel. Tento symbolický svet je teda triadický medzi mnou, tebou a Ním. ON je kto? Je ton garant diskurzu, kedysi volaný Boh, ktorý tu je skôr ako sa narodíme, a cez ktorý sa učíme uchopiť svet- svet je takto mediovaný a nikdy nie je entitou ovládanou inštinktami.

Pre psychotika má tento ON úplne iný charakter, dalo by sa povedať, že je mu upretý spolu so všetkým, čo k tomu prináleží, teda umožnením spoločenského žitia. V bežnom diskurze práve tento ON, veľký Druhý, dáva v komunikácii s druhým možnosť tejto komunikácie, umožňuje jej hladkosť, pretože je vždy nejaké riešenie, aj keď nie je jasné v danej komunikácii (hovorí pravdu, klame), ako druhého doplniť. Paradoxne komunikácia prebieha hladko, lebo sú zamaskované priepasti (prácou signifiera), ku ktorým sa človek dostane až vo chvíli keď opustí bežnú hantýrku a začne pokladať krajné otázky zmyslu. Toto môžeme konkrétne aplikovať na náboženskú skúsenosť, ktorá dáva/la ľuďom väčšinu dejín rámec bežnej skúsenosti.

Neveriacky Schreber sa stáva tiež veriacim, ale jeho Boh je celkom iný ako kresťanský. Ak kresťanský boh je garanciou reality (v tomto čase si myslím, že Lacan používa Reálno ako efekt diachronického/nezrozumiteľného blúdenia medzi niekoľkými diskurzmi), Schreberov boh je ten čo zavádza, čo nevie, dokonca je sám od Schrebera závislý, a nakoniec celé bytie sa stáva od jeho činnosti závislé. Opäť prekladom cez iný register tu vidíme boha, ktorý zostúpil z pozície neprístupného Druhého, do pozície druhého, teda zo symbolickej roviny do imaginárnej, s dôsledkom, že chýba garant reality na jeho mieste. Týmto garantom sa stáva Schreber. Dalo by sa povedať teda, že všetky halucinácie a bludy Schrebera sú akoby jeho rozpriestranením a fragmentáciou ega.

Nejde o to, že by ego u nepsychotického človeka bolo dobrým nástrojom syntézy bordelu vnemov, práve naopak. Aj u nepsychotického človeka sa stretávame s formou narcistickej identifikácie, ktorá je založená na odcudzení seba-ako-druhého. To čo Lacan ukazuje je, že táto skúsenosť na imaginárnej úrovni sa deje aj u bežného človeka, pre ktorého však nemá práve vďaka intervencii Druhého (a nie dobre fungujúceho ega) blud charakter psychózy. Používa pekný príklad diskurzu slobody, ktorý každý nejako pre seba vnútorne má, ale nielenže je nespojiteľný s predstavou suseda, ale ani nie je realizovateľný, práve kvôli efektu Druhého spôsobujúceho jeho zabrzdenie.

Ak by sme chceli psychózu uchopiť mimo tieto dva registre, ďaleko sa nedostaneme, uviazneme buď v sémantickom pekle, alebo neopraviteľnom statuse ega, ktoré sa chce brániť pred útokmi. Na aberácii psychózy ako rozrušenia dobrého operovania jazyka si práve vieme uvedomiť čo všetko nenápadne operuje v nevedomí- vidíme jazyk, ktorý buď dáva zmysel bez jeho možnosti spostredkovania druhému, útoky plného zmyslu, ktoré sa nedajú komunikovať, alebo úplný nezmysel, pri ktorom však neustále prebieha vnútri psychotika nutkanie ho doplniť.

Vidíme, že ak sa pre psychotika uzatvorí táto symbolická sieť, štrukturálne povedané, chýba mu ukotvujúci primordiálny signifier, musí si z materiálu signifierov upliesť vlastnú, vlastný symbolický universe, ktorý musí neustále udržiavať, čo môže viesť k celkovému vzdaniu sa spoločného sveta s druhými. Iným slovami, kontinuálne nevedomie pre bežného človeka nie je upreté a neustále z neho čerpá, a psychotik kompenzuje sebou, svojimi výtvormi, ktoré akoby prichádzajú zvonka a keď by mali skončiť prinášajú obrovskú bolesť, preto ich musí stále udržiavať, lebo by zrejme znamenali úplnú symbolickú smrť. Táto mýtická akceptácia prvotného signifiera je úplne kľúčová na to, aby sa z človeka stal aspoň neurotik, teda aby dokázal aspoň potlačiť, teda preložiť do iného vyjadrenia svoju túžbu v danom diskurze, psychotik nemá takýto nástroj, a bludy sú preňho kompenzácie tohto prvotného zázemia.

00809096085804020865598408656358
aufhebung
 aufhebung      26.08.2019 - 14:52:41 , level: 2, UP   NEW
There are always things that don't hang together. This is an obvious fact, if we do not begin with the idea that inspires all classical, academic psychology, which is that human beings are, as they say, adapted beings, because they are living, and therefore it must all hang together. You are not a psychoanalyst if you accept this. To be a psychoanalyst is simply to open your eyes to the evident fact that nothing malfunctions more than human reality. If you believe that you have a welladapted, reasonable ego, which knows its way around, how to recognize what is to be done and not to be done, and how to take reality into account, then there is nothing left to do but send you packing. Psychoanalysis, and this it shares with common experience, shows you that nothing is more stupid than human destiny, that is, that one is always being fooled. Even when one does do something successfully, it is precisely not what one wanted to do. There is nothing more disappointed than a gentleman who is supposed to have attained the pinnacle of his wishes. One only need speak with him for three minutes, frankly, as perhaps only the artifice of the psychoanalytic couch permits, to know that in the end all that stuff is just the sort of thing he could not care less about and, furthermore, that he is particularly troubled by all sons of things. Analysis is about becoming aware of this and taking it into account.
It is not by accident, because it couldn't be otherwise, that by a bizarre stroke of luck we go through life without meeting anyone but the unhappy. One says to oneself that there must be happy people somewhere. Well then! unless you get that out of your head, you have understood nothing about psychoanalysis. That is what I call taking things seriously. When I told you things had to be taken seriously, it was so that you would take precisely this point seriously, that you never take anything seriously.

00809096085804020865598408655986
aufhebung
 aufhebung      24.08.2019 - 14:35:55 (modif: 24.08.2019 - 14:42:12) [1K] , level: 2, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Lacan začína vyhranením sa k neplodným spôsobom psychológie, či už ako “objektívnych prirodzených” procesov, alebo ako umenia rozumenia. Ak chceme vkĺznuť do vedeckého pochopenia, nezaobídeme sa čisto nekonceptuálnym uchopením reality. Pre Lacana je svet RSI- Reálny, Symbolický a Imaginárny. Psychoanalýza nemôže byť len etiologickým opisom, lebo by sme ostali na úrovni imaginárnej, a nemôže byť ani procesom rozumenia druhému, pretože nám ujde komplexnosť symbolickej časti, ktorá je nevedomá. Dobrý príklad k tomu je s dieťaťom, ktoré keď prvé razy dostane facku, sa obracia na rodiča, aby si interpretovalo či ide o pochvalu alebo pokarhanie. Zdá sa, že žiaden psychický jav nie je okamžitá samozrejmosť nevyžadujúca interpretáciu. A potom je tu ešte realita, ktorá je u Lacana nie vonkajšok, ale skôr niečo od čoho cez S a I človek uteká, aby mohol vôbec byť bežným človekom. Imaginarita je spoločná so zvieratami, je to určitá vizuálna schematizácia sveta, ktorá napr. signalizuje vhodné správanie a vyčleňuje subjekty z celej mozaiky fragmentovaných objektov, je určitou kontinuitou sveta. Symbolický poriadok naopak funguje na diferenciách, nie na plynulých významoch, ale na odlišnosti a čo táto odlišnosť implikuje pre odlíšeného. Je to ako priradenie určitej funkcie v hre s pravidlami, ako figúrke v šachovej partii. Realita je, keď prvé dve schémy zlyhajú. Nedá sa povedať, že by realita bola skôr, lebo u človeka také nie je možné, ale vo všetkých odchýlkach a poruchách vidíme, že bez organizácie I a S by nebol spoločenský život možný, žiť v Realite sa nedá.

Ak budeme chcieť určiť psychózu, vymedziť od neurózy, budeme sa orientovať cez takto rozvrhnutú štrukturáciu sveta. Musíme zistiť aký je kvalitatívny rozdiel medzi neurotickým symptómom a psychotickým bludom. Freud v krátkych článkoch o psychóze z raného obdobia dospieva k záveru, že sa môžu dosť podobať. Aj jeho odlíšenie neurózy, ktorá potláča pud ID a psychózy, ktorá je nevysporiadaním Ega s vonkajším svetom, je dosť neurčité a vidíme výhody Lacanovho štrukturálneho opisu. Ak sa vrátime k Freudovmu článku Negácia, nájdeme tam základnú schému lámania medzi neurózou a psychózou. Neuróza je zrejme prevalentná životná štruktúra, lebo prvotné potlačenie sa sformuje u každého. Toto však Freud ešte neoznačuje ako neurózu, no takýto nukleus nosíme v sebe: keď sme si osvojovali svet od mala, došli sme k tomu, že niektoré veci sme vôbec nespracovali (Verwerfung), a tie ktoré sme spracovali (Bejahung), niektoré sme neskôr pod vplyvom kultúry museli obmedziť, tieto druhé sa pre nedostatok lepšieho termínu/alebo práve pre jeho priľnavosť spadajú pod kastračnú hrozbu, o týchto nechceme nič vedieť ani keď sme “zdraví”, a keď príliš zlyhajú ochranné mechanizmy a vznikne škodlivý symptóm ako toho kompenzácia, až to je v pravom zmysle slova neuróza- návrat potlačeného. Ten prvý mód- Verwerfung, k tomu na rozdiel od neurotického symptómu, ktorý dokážeme aspoň symbolicky popierať- negovať, ak sa k nemu analytik prepracuje, k tomu nie je žiaden symbolický prístup. Tzn., v nejakej skorej situácii nie že príde ku kastračnej hrozbe, teda určitému momentu slúžiacemu na neskoršie potlačenie, ale takáto “ochrana” kastračnou hrozbou je celkom odopretá a nahradená čím? Práve halucinačným bludom.
Preto pri psychóze Lacan hovorí formulaicky, že čo bolo vypudené zo symbolického, to sa vracia v reálnom. Reálne je to neusporiadané, to ktoré si subjekt skladá sám z prichádzajúcich vnemov, či neusporiadaných fragmentov symbolickej siete, do svojej koherencie.

schemaL.gif

Na to, aby sme pochopili rozdiel medzi halucináciou a bežnou komunikáciou, na to nám nestačí model rozumenia medzi dvoma. Lacan v celom úvode očividne brojí proti diktátu rozumenia, ktorý zjavne prevláda v bežnom obraze klinickej praxe aj dnes. Rozumenie je preňho orientácia v imaginárnom, vždy keď niekomu rozumieme, mali by sme zneistieť. Aj v prípade psychózy sa ukáže, že trvanie psychotika na význame svojich bludov, je paradoxne z dôvodu neistoty preň ich samozrejmého významu. Vysvetlenie prečo rozumenie nemôže byť dobrou metódou sa odkrýva na štrukturálnej úrovni. Rozumenie by stačilo, keby mal jazyk pevnú sémantiku, keby bol len sled významov priradených slovám, lenže jazyk sa používa v reči, ktorá sleduje tzv. pravidlá signifiera- niektoré veci nie je možné vyjadriť len významom, ale práve ich diferenciou použitia, odkazom vždy na iný význam alebo zaradením do určitého typu diskurzu, ktorý sa môže odlišovať od iného a tiež je historicky podmienený. Reč nikdy nie je len samostatná výpoveď, ale je určitým spôsobom podradená a každý prejav reči akoby predpokladal svoje požehnanie, je na ňom založený, je pokladaný ako otázka, čakajúca na odozvu. A táto neistota v reči, tento efekt by sa dal chápať ako veľký Druhý. Ak s niekým bežne komunikujeme, bez tohto rozmeru sa nezaobídeme, nikdy nie sme len dvaja v dialógu, kultúrne spolužitie je možné len na základe tohto “tretieho” v pozadí, alebo inými slovami na efekte nevedomej siete signifierov, ktorá spoluutávara Druhého. Lacan tento bežný vzťah k Druhému v komunikácii označuje ako invertovaný, teda že k nám od Druhého prichádza jeho odkaz v invertovanej podobe.

Problém psychóz je v rozrušení tejto triadickej štruktúry. Pre psychotika Druhý splýva s druhým, teda jeho imaginárnym alteregom. To aj znamená, že blud je potom akási neochvejná samozrejmosť. Bežná komunikácia nie je nikdy iba vyslovením tvrdenia, ale akoby už vždy reakciou na niečo v pozadí, akoby už vopred pripravená odpoveď, a to je dané práve tou štruktúráciou nevedomej siete signifierov, hry založenej na pevných pravidlách, ktorú stále v reči hráme, psychotik však ak niečo tvrdí počas halucinácie, tento proces nespúšťa, on akoby počul len svoju odozvu, aj keď má dojem akoby sa rozprával s inou bytosťou. Preňho je subjekt nevedomia vlastným egom.

Pre psychotika je teda vzťah malého druhého a veľkého Druhého iný ako toho, ktorý netrpí bludmi. Bludy sú nástojčivé významy samé o sebe- nespoliehajú sa na diachronické zaradenie k ďalším významom existujúcich v zdielaných diskurzoch, ale sú samy celkom plné významu alebo celkom prázdne (ako čisté repetície)- sú to určité konkrétne stelesnené signifiere, ktoré psychotikovi akoby samé (z reálna) vyskakujú na rozum- pri nich vidíme potvrdenie toho, ako sa odpútava od veľkého Druhého v pozadí. Druhý už nie je záhadou, ale akoby sám hovoril za subjekt nevedomia, ktorý sa ocitá (štrukturálne povedané) v Egu. Takto vzniká vlastný diskurz psychotika, ktorému sa teda nedá rozumieť, alebo Lacan to prirovnáva určitým ezoterickým filozofom budujúcim si svoje systémy podľa vlastných axiómov. Psychotik nepočuje Druhého v invertovanej podobe, ale halucinácie sú len imaginárne alúzie, projekcie (nie v zmysle projekcie do druhého) ktoré prichádzajú zvonka, z reálna, ktorými pláta svoje fragmentované telo. A propos- táto fragmentácia je v pozadí každého (aj nepsychotického) ega, a je znakom Reálna, z ktorého sa v postupnom vývoji človek odpútava do symbolického sveta. O psychóze sa teda nedá povedať, že by bola návratom k imaginárnej fragmentácii, ale že je to skor snaha o jej predídenie.

0080909608580402086559840865598608659321
čo
 čo      04.09.2019 - 21:43:57 (modif: 04.09.2019 - 21:55:05) [1K] , level: 3, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
aký je kvalitatívny rozdiel medzi neurotickým symptómom a psychotickým bludom.(?) Freud v krátkych článkoch o psychóze z raného obdobia dospieva k záveru, že sa môžu dosť podobať. Aj jeho odlíšenie neurózy, ktorá potláča pud ID a psychózy, ktorá je nevysporiadaním Ega s vonkajším svetom, je dosť neurčité

Freud dosť explicitne rozlišuje medzi neurózou ako pokusom o útek pred realitou a psychózou ako pretvorením reality. Neuróza aj psychóza sú tak rôzne spôsoby vysporiadania sa s tým istým "problémom" - ako nájsť (ako jednotlivci) svoje miesto v spoločnosti a vysporiadať sa s požiadavkami, ktoré sú na nás kladené "zvonka"? Ako zosúladiť rôzne trenice a rozpory medzi vlastnými túžbami a spoločenským poriadkom? V prípade neurózy teda ide o konflikt medzi Egom a ID (JA a TO), v prípade melanchólie medzi Egom a Superegom a v prípade psychózy je pretváraná celá realita. Tam, kde neurotik uteká pred realitou aby sa vyhol Other, melancholika masochisticky trestá jeho superego, psychotik pretvára vonkajšiu realitu - samozrejme vo svojom vnútornom prežívaní. Pre psychotika je toto pretvorenie rovnako spôsobom ochrany, ako pre neurotika útek. Na rozdiel od neurotika, si však psychotik neuvedomuje vonkajšiu realitu (ktorá je zdrojom jeho utrpenia). Preto je také ťažké až nemožné u psychóz rozrušiť sieť bludných významov, prostredníctvom nejakých "racionálnych" argumentov. Psychotikova myseľ si nájde vždy nové a nové interpretácie, aby udržala konzistentnosť bludu (v jeho vnútornom svete).

Čo je pozoruhodné (a na čo lacan upriamuje pozornosť), ako veľmi sa to, ako psychotik narába s realitou, v skutočnosti podobajú tomu, ako narába cez sieť významov s realitou aj "normálny" človek, považovaný za psychicky zdravého. Zásadný rozdiel je však v tom, že kým psychotik ako keby úplne obchádzal Druhého, zdravý človek zdiela sieť významov s ostatnými ľuďmi. Pekne na príklade psychózy podľa mňa vidno, ako veľmi sme pre bytie vo svete a spolunažívanie s inými ľuďmi odkázaní na určitý zdieľaný spoločenský poriadok a sieť významov, v rámci ktorých sociálnu realitu konštruujeme. tak sa totiž môže javiť v rámci nejakého spoločenstva určitý spôsob zmýšľania alebo konania úplne "normálny", kdežto "zvonka" (pre človeka, ktorý pochádza z inej kultúry alebo historického obdobia), môže toto konanie alebo zmýšľanie vyznievať úplne nezmyselne - psychoticky. Ak začnú v platnom spoločenskom poriadku vznikať trhliny a nekonzistentnosti, otvára sa cez tieto možnosť preusporiadania spoločenského poriadku. Kým táto zmena neprebehne, tak tieto nekonzistentnosti (samozrejme nielen tie) môžu byť pre určitú časť predisponovaných ľudí podhubím psychotických prejavov. Mohla by byť potom psychóza (ako obranný mechanizmus) vyjadrením určitej nemožnosti bytia jednotlivca v určitej spoločnosti a následným pokusom konkrétneho človeka znovuusporiadať vzťah medzi spoločenskou realitou a jej významom/zmyslom?

Schreberov prípad ukazuje, ako sa psychóza neutávara izolovane od spoločenských, kultúrnych či rodinných kontextov ale čerpá z nich svoj materiál. To, čo je na psychóze konkrétneho človeka možné chápať ako jedinečné, je potom jeho nevedomie - v psychóze chorý človek prehovára sám k sebe - prehovára k nemu jeho nevedomie bez toho, aby nutne rozumel, čo sa mu snaží povedať.

008090960858040208655984086559860865932108659341
aufhebung
 aufhebung      04.09.2019 - 23:04:54 , level: 4, UP   NEW
freud to rozlisuje, ale velmi intuitivnymi opismi, ktore su skor take obrazne nacrty
predstav si, ze to nemas prelozene do tych Lacanovych registrov RSI, co ti da zvrat "pokus o utek pred pudmi" vs "pretvorenie reality (realita u freuda nie je Real a nejde ani o vonakjsiu realitu- to co v tych esejach pouziva ako realitu, tym imho mysli lacanovsky povedane nejaku pravdu subjektu) na zaklade superega"- asi nie velavravne, aspon mne teda, ostali by sme len pri schematickom pochopeni, a v praxi bolo vidiet, ze psychoanalyza dalej nedokazala zachytit- odhalit ten rozdiel medzi odlisnymi sposobmi "Potlacenia"- Verneinung a Verwerfung- co je az Lacanova zasluha- napr ta ego psychoanalyza

povedal by som ze psychotik si nie ze neuvedomuje vonkajsiu realitu, ale ze jeho vztah k nevedomiu je odlisny ako u neurotika- nechcem nic vediet(ale viem)+ symptom vs neviem(celkom som odmietol vedenie)+ blud(potrebujem vediet ale len v ramci toho co som uplne neodmietol)- cize to druhe nie je navrat potlaceneho, ale akoby vlastna konstrukcia na velmi dolezitom mieste absentujucom v urcitej koherencii subjektu smerom k spolocenskemu poriadku

ono, si myslim, ze aj to nerozumenie druhej kulture (pokial nejde o martanov, ktori nepochadzaju z jedneho ci par predkov), nie je este psychoticke
aspon to co vieme z antropologickych studii, tak je tam urcite minimum spolocne a na zaklade toho minima (ktore moze byt formulovane negativne ako tabu) sa pomocou variacii tvoria rozne typy kultur- ktore si ale uplne nenerozumeju, a nie je tazke ich pochopit, aspon na nejakej vonkajsej urovni
psychoza je iny vztah k tomuto spolocnemu minimalnemu diskurzu v pozadi, diskurzu ktory je dost neurcity a posobi dost neisto na to, aby sa dal zdielat v roznych castiach sveta v roznych casovych obdobiach
to ide mimo rozumenia v zmysle, ze nebezi na odvodeni toho minimalneho diskurzu v pozadi, ale je to uplne svojsky vytvor, ktoremu nerozumie ani psychotik, jemu je akoby diktovany, nieco sa od neho pozaduje. schreberov teologicky rezim je dost odlisny od teologickych nacrtov ake pozname v dejinach- je jasne, ze casti su prebrane z mytologie, ale tie prvky rozdrobenia bohov, toho aspektu boha, ktory nema kontrolu, ktoreho treba zachranit a vlastne nic nevie a zavisi od schrebera..atd..- to nie je boh ako sa v spolocnych dejinach utvoril

aj nepsychotickemu cloveku behaju po rozume take predstavy ale dokaze ich zastavit, kdezto psychotik ich nevie odlisit, nema tam tu neistotu, otaznik smerom k Druhemu

008090960858040208647729
čo
 čo      26.07.2019 - 23:32:16 (modif: 27.07.2019 - 09:52:21) [1K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
hb-89-15-19

Je rovnosť medzi mužmi a ženami v dnešnej dobe aktuálna téma? Prístup ku vzdelaniu, možnosť hodiť si lístok do volebnej urny či rovnaké práva a povinnosti pred zákonom - to všetko je už vyriešené. Agenda feministických hnutí je mnohými ľuďmi vnímaná prinajlepšom ako neaktuálna, v horšom prípade ako vyjadrenie nenávisti namierenej voči mužom a okliešťovanie ich práv. Ešte v extrémnejších prípadoch ako útok na tradičnú rodinu. Hlbšie a viacej skryté dôvody, ktoré by priznávali legitimitu pôsobenia feministických hnutí, sú buď prehliadané alebo marginalizované. Zdá sa, že zmätok vládne aj v predstavách, o čo feministickým hnutiam v skutočnosti ide. Vyhnať ženy od sporáka alebo ich uviazať ku detskej postieľke, kde môžu byť pre spoločnosť "jediným skutočným prínosom"? Nahradiť mansplaining womansplainingom? Umelé predlžovanie konverzáce a revolúcia na jazykovom ústave prostredníctvom zavádzania nových označení pre ženské povolania, kompenzované zrušením prechyľovania ženských priezvisk?

Žena vytvorená z adamovho rebra mu v Biblii podáva jablko zo stromu poznania. Dnes mu podáva jablko dženderu. Čo ak je takáto žena - v jednom aj druhom prípade - výtvorom muža? Existuje vôbec žena mimo mužského diskurzu?

Do Weiningerových poznámok o ženách, mužoch a židoch som sa začítala po tom, ako som dočítala Schreberov popis paranoidnej psychózy, ktorá sa dá z časti chápať (cez krízu autority) ako Schreberove vyrovnanie sa s krízou mužskej identity. Tá vychádza z postavenia žien a mužov na prelome 19. a 20. storočia. Podarilo sa nám v dnešnej dobe prekročiť diskurz, ktorý krízu identity spôsobuje? Je voľnejšia fluktuácia medzi mužskou a ženskou identitou a potreba byť uznaný/uznaná ako muž alebo žena, znakom prekonania tohto diskurzu alebo je - naopak - znakom toho, že je ním ľudská existencia stále do veľkej miery determinovaná?

Muži toho o ženách popísali veľa ale málokto si dal tak veľmi záležať, ako Otto Weininger na tom, aby definitívne vyriešil "ženský problém". Filozofické úvahy vedené v súlade s rozšíreným kultúrnym a vedeckým diskurzom svojej doby nazval Pohlavie a charakter, aby v zápätí dokázal, že hoci muž disponuje tak pohlavím ako aj charakterom, žena žiaden charakter nemá. Je púhou fikciou bez autonómie a integrity, bez duše, vlastne vôbec nejestvuje. Celé bytie ženy sa točí okolo sexuality. Je zmesou prostitútky a matky - dvoch identít spojených s čírou sexualitou - pričom väčšina žien sú skôr prostitútkami ako matkami. Prostitútka myslí iba na rozkoš, ktorú zažíva pri sexuálnom akte s mužom. Svoju ostýchavosť a zdržanlivosť v sexuálnych otázkach ženy iba predstierajú, aby pobláznili mužov, ktorých vznešené a romantické JA je čistotou priťahované. Muž nie je iba sexuálnou bytosťou - narozdiel od ženy sa zaujíma o veci ducha: umenie, vedu, filozofiu... Žena je hmotou, ktorú muž formuje. Ak sa aj zaoberá nejakými vznešenými vecami, robí to iba preto, aby zaujala muža.

Ak si myslíte, že obraz ženy zachráni identita starostlivej a obetavej matky, ste na omyle. Weininger nehodnotí ženu - matku o nič viac ako ženu prostitútku. Žena, ktorá je viac matkou ako prostitútkou, si rovnako nievie vážiť individualitu muža - zaujíma ju iba to, aby jej urobil deti. Ak sa takáto žena venuje niečomu "vznešenému", tak je to iba kvôli svojim synom. Nemá totiž pocit vlastnej integrity, hodnoty alebo potrebu pestovať vlastný charakter. Materstvo - spojené s rozmnožovaním - je tak tiež iba sférou prináležiacou k sexualite.

Feministitcké hnutia a snahy o emancipáciu na prelome 19. a 20. storočia vníma Weininger ako pomýlené. Neobáva sa ohrozenia rodiny ˇ(vymretie ľudského druhu by mu vôbec nevadilo - práve naopak, ukončenie rozmnožovania vníma ako jediné možné etické východisko). Prekáža mu predstava, že neexistujúca žena by mala byť postavená naroveň mužovi, ktorému sa nemôže nikdy rovnať. Z princípu je totiž otrokyňou a slúžkou, nevlastní inteligibilné JA schopné konať pre vec samotnú - potrebuje muža k tomu, aby jej existencia mala zmysel - či už na súlož alebo na to, aby jej spravil dieťa. Jej existencia nemá žiaden iný - hlbší význam. Kdežto muž - ten tvorí veľké veci a myšlienky - tie sú jeho pravými "deťmi" - deťmi ducha. V každom mužovi je prítomný génius a muž má morálnu povinnosť tohto génia rozvíjať. Ak aj žena niekedy niečo napíše alebo vytvorí, je to iba preto, aby poslúžila mužovi, zaujala ho. Nie je to pre vec samotnú. Výtvor ženy teda nie je znakom génia. Je iba znakom jej vlastného podrobenia.

Podobnú mienku ako o ženách, má Weininger o židoch. Hoci sa venuje "židovskej otázke" iba na záver svojho spisu, ktorého primárnym účelom je dokázať ničotnosť žien. V nacistickom nemecku sa Weiningerove antisemitské postoje (hoci sám bol židom, no dištancoval sa od svojho židovstva konverziou na "nemeckejší" prostestantizmus) budú tešiť obľube. Toho sa však Weinginger nedožije, pretože krátko po publikovaní svojho diela spácha ako 23 ročný samovraždu.

Zaujímavé je, v akej miere čerpá z tradície osvietenstva - najmä z Kantovej morálnej filozofie a tézy o inteligibilnom Ja človeka- ktorý je tak pre Kanta ako aj Weingingera bielym mužom. Ideál slobodného, racionálne mysliaceho človeka, ktorý robí rozhodnutia na základe svojho rozumu v súlade s prírodnými zákonmi. Ten sa v osvietenstve vynára ako nová identita o ktorú sa má človek usilovať, no zároveň sa ako prototyp pripisuje mužskej časti populácie. Boli to napokon muži, ktorí "vynašli rozum" kým boli "ich" ženy, matky, dcéry a sestry - existenčne závislé od podpory a ochrany mužov - zaneprázdnené pôžitkami zo súlože, starostlivosťou o deti a mužov, ktorých priazeň si touto starostlivosťou chceli získať. Tak mohlo dôjsť k tomu, že univerzálna ľudskosť a univerzálne práva, sa pripisovali iba mužom. A to bez toho, aby "otcovia" osvietenských myšlienok videli logický rozpor medzi ideálmi a realitou, v ktorej naďalej fungovala spoločnosť. Nerovnocenné postavenie žien a ľudí "podradných" rás v spoločnosti vnímali ako dôsledok akýchsi "ženských ne-kvalít". Vo svojej obmedzenosti a mizogýnnej zaslepenosti si neboli schopní uvedomiť to, že túto identitu a výsadné postavenie čerpajú z pokorenia a útlaku žien.

Tak sa mohlo stať, že Weininger v domnienke, že opisuje akúsi femínnu esenciu ako neodškriepiteľný fakt, podal v skutočnosti obraz dosledkov nerovnosti pohlaví v spoločnosti. To, že (aj narozdiel od prevládajúceho názoru, ktorý staval na piedestál "aspoň" materstvo) radikálne znehodnotil všetko, čím ženy aj z tejto nerovnej pozície do spoločnosti prispievali, je dôsledkom takto ad absurdum vyhnaného esencializmu.

Weiningerova kniha sa dočká po jeho smrti veľkého verejného ohlasu - najmä od (v tej dobe výlučne mužskej) "vedeckej-lekárskej obce", ktorej nie je cudzie eugenické ani mizogýnne uvažovanie. Nájdu sa aj ostrí oponenti, no kniha sa nijako nevymyká odbornému diskurzu svojej doby - vytvorenému biológmi, psychiatrami, gynekológmi či sexuológmi. Čo vedia o ženách títo vážení muži - okrem toho, čo sami zinterpretovali cez svoju dualitstickú (a často esencionalistickú) optiku muž ≠ žena, ktorá zároveň slúžila k vystavaniu ich vlastnej, "mužskej" identity? Mužskej dávam do úvodzoviek, pretože vychádza z predpokladu, že existuje suma vlastností, ktoré sú maskulínne (a všetko opačné je potom femínne). Suma vlastností, ktoré by nemohli byť rozvíjané bez starostlivosti žien - matiek, žien - manželiek. K akému inému radikálnemu záveru potom mohol dospieť Weininger - vychádzajúc z pozície patriarchálnej spoločnosti, ktorá si cení všetko to, čo umožňuje rozvíjať mužom s podporou starostlivosti žien, no zároveň sa snaží udržiavať status quo ženskej existenčnej závislosti? Bol vôbec z tejto pozície možný nejaký iný záver než ten, že žena neexistuje?

Chandak Sengoopta, ktorý podáva v knihe Otto Weininger - Sexualita a věda v císařské Vídni prehľad dobových vedeckých diskurzov, o ktoré sa Weininger pri tvorbe svojej tézy opiera, upozorňuje na zaujímavý rozpor zámeru a výsledku, ktorý sa Weiningerovi (zrejme nechtiac) podaril:

Weiningerova analýza vede k některým poněkud provokativním závěrum: reprodukce druhu je sexuální, a tudíž zavrženíhodný úkol. V tomto úkolu je však žena nejvyšší. Jediný ušlechtilý zpusob, jak být otcem, je pro Weiningera "zplodit " velká díla. K tomuto otcovství však často dopomáhá promiskuitní, biologicky neplodná prostitutka. Prestože si tedy Weininger dal za cíl negovat ženskou subjektivitu, ve skutečnosti jen potvrdil totální moc ženy nad fyzickou reprodukcí a její signifikantní moc nad duchovní produktivitou "velkých mužú". Z abstraktního hlediska kantovské etiky snad Weininger mohl prokázat, že žena "není nic". Ale z konkrétnejšího, definitivnejšího hlediska skončil jeho komplikovaný, spletitý a scholastický argument tím, že potvrdil ženskou moc nad životem, muži a kreativitou. To je jiste na Knize Pohlaví a charakter tím nejvetším paradoxem.

Weiningerove poznámky k sexualite otvárajú ešte jednu dôležitú otázku: akým spôsobom by mali feministické hnutia hovoriť o sexualite a podrobení, aby sa nechytili do pasce Weingingerovho diskurzu? Či sa budú snažiť negatívne vymedziť voči domnelej maskulinite alebo sa budú snažiť vybudovať pozitívnu - ženskú identitu, vždy sú nútené vysporiadať sa s diskurzom, ktorý existenciu autentickej skúsenosti žien neguje. Suma skúsenosti a vlastností, ktoré boli v minulosti zahrnuté pod množinu maskulínneho (a ktorým je v spoločnosti pripisovaná hodnota) neberie do úvahy celú ľudskú skúsenosť a všetky jej rozmery. Zároveň je vystavaná na negovaní - vymedzovaní sa voči všetkému "ženskému". Niečo zásadné tu chýba - ľudská skúsenosť žitá a prerozprávaná z pozície ženy, no prostredníctvom naratívov, ktoré nestavajú na sexuálnej/gender identite a nie sú reakciou na esencialistický dualizmus.

E: doplnené linky