login::  password::




cwbe coordinatez:
809096
8580402

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::65
total children::13
6 K

show[ 2 | 3] flat


aufhebung0
A Schwester0
čo0
pht0
haju1
egor1
hihihi1
_1
calmo1
imnot1
KredenZ1
kamar1
ni1
emotionally ...1
sioux1
Randolph Carter3
evad3
kljucevskaya4
KaT5
ch5
dita5
.maio6
vlastos6
pilier6
Faun6
pstmn6
horror lamarcki7
skurva.7
denimkolos8
triyen9
Freudov kopernikovsky objav tu stale caka na nase znovuobjavovanie. Tato veta je tak trochu freudiansky PUN, slovna narazka, ktora je tiez jedna z nenapadnych operacii (spolu s prerieknutiami, zabudaniami, omylmi, vtipmi, snami…), cez ktore sa Freud dopracoval k obrysom nevedomia. Co mal povodne byt fyziologicky projekt, ktory chcel namapovat fyziku nervov na zvlastnu psychiku patologie, sa v case (Freudova pracovna metoda bola neustale prepracovavanie teorie pomaly v kazdom dalsom clanku- jeho texty su casto len hypotezy, ktore priamo dalej v nich odmieta a uz len preto su nezvycajne citanie) stale viac posuval do oblasti symbolickeho vyjadrenia nevedomia- nedokonalych dynamickych, funkcionalnych a topografickych opisov, ktorym vzdy nieco uchadzalo. Problem bol jednak v historicky nedostatocne rozvinutej neurovede, no dolezitejsie bolo, ze casom sa ukazovalo, ze lepsi opis fungovania nevedomia je jazykovy ako fyzikalny. Co vidime dnes, je aj snaha ozivit Freuda cez jeho prvotny projekt cez aktualne vedecke metodologie, niekedy sa tomu hovori aj neuropsychoanalyza.

Freudove prvotne intuitivne (Freud mal obdivuhodny vedecko-intuitivny tah na branu- predpovedal napr. synapsy, alebo aj objavy antropologie,lingvistiky dlho po nom) formulacie si vsak pockali na iny teoreticky pokrok, strukturalizmus ci pocitacovu vedu a teorie hier. A tu sme pri Lacanovi, ktory takto znovuobjavil Freuda. Ocistil ho celkom od reduktivneho biologizmu a nevedomie postavil do pozicie strukturacie jazykom.

Co je take dolezite pri tomto objave? Nevedomie je primarne. To je najdrsnejsie vyjadrenie preklopenia ludskej reality s dalekosiahlymi dosledkami, ak by ziskali svoju spolocensku vahu. Nejde o nejaku oblast vydelenu z nasej skusenosti- nasa skusenost je nim zalozena a prepletena. A ked hovorim o nas, nemyslim tak celkom to, co si pod “nami” bezne predstavujeme. To, co sa casom Freudovi podarilo ukazat bolo, ze Nevedomie “hovori” inak ako my- ze subjekt nevedomia a ego sa neprekryvaju. Mechanizmy nevedomia- ako myslenie (jeden by si nemyslel, ze je vysada nevedomej skusenosti)- prebiehaju casto bez zaznamenania. A prave neurozy ci psychozy nam cez rec symptomov (ale aj napr. vtipov) sprostredkuju tuto neznamu risu, ktora preto operuje a vladne potichu u kazdeho, len nie kazdy si vytvori skrze potlacenie patologicky utvar- comu ludovo hovorime nepekne dusevna porucha.

Lacanov navrat k Freudovi v nom otvara tri registre vyjadrenia ludskej skusenosti: imaginarny, symbolicky a realny- strukturalizmus nikdy celkom nezvitazil, nevedomie preto nie je len suchy strojovy kod, na ktorom bezia nase ega. Freud to uz videl sam- tento kod vzdy zakryva urcitu nedosiahnutelnost opisu reality. A propos, dalsia dolezita crta tohto objavu je primarne vztahovanie sa k svetu: ludske zvierata nie su nikdy nudni pozorovatelia, ktori racionalne vyhodnocuju svoje dalsie kroky- zakladna skusenost je zalozena na tuzbe- tuzba, ktora nie je emociou, tuzba, ktora plodi tuzbu, tuzba, ktora ma podobu zakona, tuzba, ktora pohana zivot, a ktora ho po prekroceni hranice zakona aj znici - hranica je vzdy len po sprostredkovatelnu realitu, realita nie je nikdy priamo dana.

Lacanov navrat bol hlavne klinicky navrat, vsetko co robil bolo pre rozvoj psychoanalytickej skusenosti vo Freudovom duchu. Tento specialny priestor medzi analytikom a analyzovanym je priestorom, ktory je predurceny pre vyslovne dotknutie sa a otvorenie nevedomia- analytik je ten, kto vie ako v tzv. transferencnej situacii analyzovaneho “zrkadlit” tak, aby svoje naviazania tuzby, ktore ho zvazuju, otvoril, aby sa takto sam (dolezite) oslobodil, samozrejme nie celkom, lebo tuzba vzdy zvazuje. Tato analyticka situacia je celkom odlisna skusenost s velkymi etickymi presahmi, ktora dala spolocnosti velke moznosti ako nebyt celkom otrokom svojho pana nevedomia.

Freud_Second_topography_1933.jpg


Freud-Complete Works
http://www.lacanonline.com
http://nosubject.com
http://www.lacaninireland.com/web/translations/
http://www.lacan.com




008090960858040208623193
čo
 čo      08.05.2019 - 15:36:50 (modif: 08.05.2019 - 19:48:27), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Pozostatok z doby, kedy človek (ako dieťa ešte v spojení s matkou) zažíval neobmedzený pocit sebestačnosti a stavu uspokojenia, predstavuje Ideal ego. Nesie so sebou akýsi sentiment počiatočného narcisizmu. Ego teda nie je možné stotožniť s ideal ego, pretože tento stav pocitu počiatočnej sebestačnosti je nenávratne stratený. Počas psychického vývoja prechádza ego človeka fázami, v ktorých si začína uvedomovať svoju oddelenosť od matky, od okolitého objektového sveta. Je takpovediac nútený zaujať pozíciu voči týmto objektom/vymedziť sa na jednej strane, na druhej strane sa musí vysporiadať s nárokmi, ktoré na neho kladú najskôr rodičia, neskôr život v spoločenstve ľudí a v spoločnosti celkovo. Z tejto formácie vzniká ego-ideal, ktoré má bližšie k superegu a stojí voči ideal egu skôr k opozícii (aj keď nie vždy nevyhnutne). Ego-ideal nie je už len akousi spomienkou, sentimentom voči pôvodnému stavu sebestačného detského narcisizmu. Je čiastočne obrazom toho, kým by človek chcel byť (ale nie je) - aký by chcel byť, pričom v tomto obraze sú zahrnuté požiadavky superega.


V spise venujúcom sa psychológii skupín, popisuje Freud úlohu ego-ideálu, ktorú zohráva pri formovaní a udržiavaní libiduálnych väzieb človeka na objekty (idey alebo osoby vodcu), do ktorých ľudia premietajú obraz ego-ideálu. Takáto identifikácia ego-ideálu s nejakou ideou alebo vodcom skupiny spôsobujú, že človek svojou participáciou v skupine nachádza určité uspokojenie vo forme odobrenia zo strany ego-ideálu. To je umocnené skutočnosťou, že čím viac v konformite človek jedná so skupinou, tým väčšiu ochranu človek v rámci skupiny zažíva. Za určitých podmienok sa môže priblížiť do takého stavu identifikácie so skupinou, ako keby sa až vytratil pôvodný konflikt medzi ego-ideálom (a požiadavkami superega) a ideal ego, ktoré za normálnych okolností zažíva izolovaný človek v rámci spoločnosti. Preto majú jednotiace idey (ako náboženstvo, ideológie, identita na základe nejakých znakov) na jednej strane taký potenciál spájať ľudí a pomáhať im dosahovať spoločné ciele, no na strane druhej sa takáto silná identifikácia spája aj s nepriateľstvom alebo až nenávisťou voči tým, ktorí do skupiny "nepatria". Či už preto, že nezdieľajú spoločné znaky, vlastnosti alebo ideály.

008090960858040208608043
aufhebung
 aufhebung      21.03.2019 - 01:09:22 (modif: 21.03.2019 - 01:11:07), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
vzhladom na to, ze sa teraz v seminari venujeme transferencii, odkladam sem tento prihodny post z redditu, na jeho nasledne osvetlenie co sa tam v skutku deje z pohladu lacanovskej analyzy, ci je ten postup dobry atd

Looking for some insight into what It means that I evoked jealousy in my therapist (T).

(I feel some of how my therapy is failing rn is that I’m more concerned about his reactions and responses than of my own — useful for me to note)

I was isolated from society and had basically given up in the world and my life. I stumbled on my T last year. Three months in I noticed that I felt like I was in love with him (what you all call transference to make it sound less threatening I guess...). Anyway, earlier this year I got back into the swing of things. I got a job and very soon all the love I felt for my therapist found a home in a coworker. I matched with my coworker on Tinder (which evoked some sort of reflexive exclamation from my therapist). I guess from there I knew that my T was going to be a little more involved in this than I expected, but probably as much as I wanted him to be. As I described my feelings for my coworker to my T, there was another motive — to make my T jealous. Well I told my T about my coworker’s sexually uninhibited Tinder profile and he was highly critical of the coworker. I knew something was amiss, and had a few ideas about what it could mean.

Next session I told him I couldn’t make sense of his reactions. He surprised me by telling me that my top theory was correct: He was jealous that my feelings had “transferred” to someone new. It didn’t seem like a big thing. He said it nonchalantly. But for me, well for me my feelings for him resurfaced and were even more full-blown.

I told him he needed to tell me why he revealed that to me. He replied that he wanted to be honest about what he was feeling at that time (I think he said at that time, and thinking about it now, it makes me think the feelings were limited to that moment I guess???). I also think he was trying to show me that feelings, jealousy or not, don’t have to turn into the monstrosities that they do with me; they can be manageable. But then it made me think, fuck, have I just been feeding his ego? Does this even have anything to do with me? I wanted to make him jealous, but I wanted it to be rooted in feelings for me. And now that I have the jealousy and I don’t know that it was rooted in real feelings, I feel so hungry for more.

He and I have this as a topic to be continued in next session but I feel so obsessed about it and would really appreciate some insight.

I need to admit to my T that I want to seduce him, ambivalently yet fervently. I don’t know that I would actually take any action but I have lots of fantasies about it. I find them soothing. But then being there once a week is jarring, just because of the sharp contrast to my fantasies, in which I’m completely uninhibited and free by the idea of having sex with him. Maybe that’s the allure of the sexual acts? I don’t have to be bound by words, terrible things they can be. I really do wish he would fuck my brains. Or just hold me.

I think I have no idea of what the difference is between love and sex, or maybe I don’t know whether they are compatible.

Something something projective identification???

008090960858040208607538
aufhebung
 aufhebung      18.03.2019 - 23:27:21 (modif: 19.03.2019 - 00:26:40), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
https://epochemagazine.org/eros-and-thanatos-freuds-two-fundamental-drives-50a82a11a389

For now we can summarise the dynamics of Eros and Thanatos as such: Each living being has an inherent tendency towards self-destruction, the dissolution of its own unity. But right from its conception, libidinal energy is injected into it from the outside until a certain level is attained, where, due to the pleasure principle, the living being feels the urge to channel its libido to the outside by using another living being as its object and passing on its libidinal energy. That way, the object’s tendency towards self-destruction is neutralised.

008090960858040208605205
čo
 čo      13.03.2019 - 08:42:12 (modif: 13.03.2019 - 10:48:55) [2K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
pokračovanie k diskusii: https://kyberia.sk/id/8605129

k tvojmu editu:
Freud je dosť rozporuplná postava – v tom, ako pracoval ako terapeut a k čomu na konci svojho života dospel. Keď si čítaš jeho spisy (ktorých nie je málo), veľa pracuje so svojimi konceptami a prepracováva ich. Je za tým taká zaujímavá storka ale priznám sa, že toto nebolo niečo, čomu som sa venovala primárne a zďaleka nemám zatiaľ od Freuda načítané toľko (hlavne kazuistiky), aby som aj ja neskĺzavala do nejakých simplifikácií ale pokúsim sa teda napísať niečo k tomu. Vopred sa ospravedlňujem za dĺžku. Freud bol jeden z prvých, ktorí začali počúvať pacientky (hlavne ženy), ktoré trpeli určitým súborom symptómov - vtedy označovaných ako hystéria. Čo Freuda zaujalo, že skoro všetky tieto ženy rozprávali o sexuálnom zneužívaní v detstve zo strany otca. V tej dobe sa samozrejme toľko o zneužívaní v rodinách nevedelo, ani že môže spôsobovať symptómy, ktoré sa dnes označujú ako PTSD.

V začiatkoch pracoval teda na teórii, že tieto hysterické symptómy (ktoré boli dovtedy bežne označované - ako už naznačuje názov - za špecifickú slabosť žien spojenú s ich pohlavím) sú vyvolané týmto sexuálnym zneužívaním. Neskôr však nastal zlom v tom, že sám Freud sa svojej teórie "zľakol" - keď si uvedomil rozsah, v akom by sa zneužívanie v rodinách odohrávalo v prípade, ak by bol jeho predpoklad správny. To je to obdobie, kedy Freud poopravil svoju teóriu takým spôsobom, že tvrdil, že pacientkam sa tieto veci v skutočnosti nemuseli udiať, ale že tie ženy si tieto spomienky nejako spätne vytvorili.

Do toho prišla prvá svetová vojna a zrazu veľa mužov - vojakov, sa začalo psychicky rútiť a mali hysterické symptómy (to čo sa neskôr práve "vďaka" tomu rozsahu, v akom sa to dialo mužom, zadefinovalo ako PTSD). Pre všetkých to bol obrovský šok - naozaj to bolo vysoké percento vojakov, ktorí boli zrazu labilní a správali sa ako "hysterické ženy". A toto je veľmi krutá história v rámci psychiatrie ale aj patriarchálne založenej spoločnosti, ktorá slabosť u mužov nepripúšťala. Najprv sa tieto symptómy, ktoré nápadne pripomínali hystériu, označili ako shellshock – a ich pôvod sa nehľadal v psychike, ale v mechanickom poškodení v dôsledku vojnových poranení. No neskôr sa zistilo, že „shellshockom“ trpia aj muži, ktorí neboli priamo na fronte a toto zdôvodnenie sa začalo rútiť. S týmito mužmi bolo veľmi drasticky zaobchádzané, mnohí boli popravení za dezertérstvo, pretože neboli schopní bojovať – liečili sa elektrickými šokmi, hypnózou, robili sa na nich rôzne experimenty. ale to je iná storka, ktorú uvádzam preto, že je dôležitá z hľadiska vývoja diagnózy PTSD vs. hystérie...

Hoci Freud - pokiaľ viem - nepracoval s vojnovými veteránmi, tak tieto veci so záujmom sledoval a veľmi to ovplyvnilo aj jeho ďalšiu prácu a pohľad na hystériu. Ako terapeut bol F ambiciózny a ctižiadostivý - veľakrát mal tendenciu pretláčať svoje predstavy o pôvode psychického utrpenia svojim pacientkam prostredníctvom aktívneho výkladu pôvodu ich symptómov. Mnohé tieto pacientky následne prechádzali do odporu, ktorý blokoval zdarný postup terapie. Asi takým najznámejším prípadom terapie, z ktorej mu pacientka odišla, je prípad Dory. Ja by som povedala, že tuším, prečo sa ten odpor dial - a ano, boli to práve tvrdenia tipu, že pacientka po zaobchádzaní, ktoré sa jej dostalo, vlastne túžila bez toho, aby si to uvedomovala. Čiže sa jednalo z jej strany o nevedomú túžbu (tu upozorním na rozdiel medzi nevedome - podvedome - trochu ma zarazil ten výraz "podvedome" u toho psychoanalytika čo si sem dávala - taký výraz psychoanalýza nepoužíva, resp. výraz podvedomie evokuje, že sa jedná o niečo, čo je „pod“ vedomými procesmi. A toto je veľmi nesprávny výklad Freudovej teórie nevedomia). Takže ano, potiaľto by to, čo povedal ten pán, súhlasilo s Freudovým prístupom v určitom čase, kedy ešte stále pracoval na „vývoji“ psychoanalýzy ako terapeutickom nástroji. No neskôr tento postoj prehodnotil a sám ho spätne kritizoval. Sám si uvedomil, že takýto spôsob výkladu - ak je navyše používaný priamo v terapii - nie je správny a núti analyzantom pohľad psychoanalytika. Ale damage was done a niektoré školy psychoanalýzy prebrali tento prístup - napríklad už ego-analýza, ktorú som ti spomínala a ktorej propagátorkou bola najmä Freudova dcéra Anna. Súčasťou tejto psychoanalytickej línie, je aktívne vstupovanie psychoanalytika do výkladu psychických symptómov pacientov a akýsi postup „napraviť“ ich tým, že psychoanalytik prenáša svoje predstavy o zdravom egu na svojho pacienta.

Freud je teda veľmi kontroverzná postava - jeho teória sa určitým spôsobom vyvíjala a menila, preto je náročné si u nej urobiť obraz a orientovať sa na základe nejakého výseku z jej vývoja - čo žiaľ (v prípade egoanalýzy) niektoré školy robia. To, k čomu F dospel, bolo zistenie, že nie je možné zbaviť psychického utrpenia pacientov tým, že im bude ponúkaný psychoanalytický výklad ich symptómov s očakávaním, že tento výklad racionálne príjmu a tým symptómy vymiznú. Veľa nedorozumení vzniká primárne z toho, že koncept nevedomia je veľmi ťažko uchopiteľný - niektorí ľudia si pod ním predstavujú iba súhrn nejakých zážitkov, spomienok, ktoré v nevedomí ako keby "spia" alebo si predstavujú nejaké automatické procesy, ktoré sa odohrávajú v psychike človeka bez toho, aby si ich uvedomoval. Stále však s oblasťou nevedomia pracujú ako s niečím, čo sa riadi racionálnymi predpokladmi a závermi. Jednou z charakteristík nevedomia – tak ako tento koncept prepracoval Freud, je práve to, že sa vymyká racionalite – logickým kategóriám.

Jeden zo základných konceptov v psychoanalýze je tzv. "repetícia" - v krátkosti sa jedná o koncept, podľa ktorého sa všetci (nielen traumatizovaní ľudia) opakovane ako keby mimochodom ocitajú počas života v určitých situáciách, ktoré nesú určité spoločné znaky. Nejedná sa však ani tak o samotné situácie (teda že žena si „zámerne – nevedome“ vyhľadá násilnícky vzťah) ako skôr o psychické/mentálne reakcie – spôsob vzťahovania sa človeka ku svojej skúsenosti a okolitému svetu. Ten koncept je vystavaný na tom, že prostredníctvom repetície k človeku takpovediac „prehovára“ jeho nevedomie – to, čo bolo potlačené/neartikulovateľné, sa snaží dostať na povrch. A keďže určitá časť ľudskej skúsenosti, ktorá „kvasí“ v nevedomí, nemá racionálny základ, prípadne spôsob jej uchopenia u konkrétneho človeka je v rozpore či už so spoločenskými normami alebo vonkajšou realitou, zostáva potlačená. Artikuluje sa potom spôsobom, ktorý niekedy môže byť neškodný ale v extrémnejších prípadoch sa môže prejavovať ako súbor neurotických symptómov alebo celkovo psychického utrpenia. O čo sa v tomto prípade človek skutočne snaží, je vyriešiť rozpor, ktorý nastal v dôsledku napr. traumy, cestou čo najmenšieho odporu. To, čo sa v nevedomí skrýva, sa takýmto spôsobom prejavuje práve v repetícii. Môže to byť v skutočnosti pre človeka také neuchopiteľné až iracionálne, že prerastie až do stavu psychózy. A psychózu nie je možné podľa Freuda liečiť už v psychoanalýze. Keď som čítala tú vetu, na ktorú som tu potom zareagovala, presne nad týmto som uvažovala - či to dotyčný iba z nedbanlivosti zjednodušene podal a neuvedomil si ako tá formulácia vyznieva, alebo či to naozaj vníma takto. Pretože pochopenie, ku ktorému som dospela na základe toho, čo mám doteraz načítané (a ktoré do veľkej miery vychádza z Lacanovej školy) nie je to, že človek si „nevedome vyberá“ konkrétne životné situácie. Ale spôsob, akým reaguje v situáciách, v ktorých sa ocitá – spôsob, akým sa vzťahuje k vonkajšej realite – je podmienený z veľkej časti nevedomými procesmi, ktoré sa snažia takýmto spôsobom predierať napovrch.

Neviem, či sa mi podarilo zodpovedať tvoju otázku. Ak si nájdeš čas aj takto verejne, veľmi rada by som počula viac o tom fenomenologickom prístupe a v čom vnímaš rozdielnosti medzi ním a tým, čo som tu teraz popísala.

Ešte úplne na záver k Freudovi – vo veľa veciach týkajúcich sa sexuality a termínov ako napríklad kastračný, oidipov komplex, penis envy atď – bol myslím Freudov prístup dosť doslovný. To, ako tieto pojmy prepracoval Lacan – že ich preniesol do symbolickej roviny – dosť zmenilo niektoré závery, ktoré je možné v rámci psychoanalýzy urobiť. Ale to by bolo už na ďalšiu veľmi dlhú diskusiu. Píšem to sem iba preto, že nevnímam celého Freuda ako písmo sväté a sú veci, s ktorými zásadne nesúhlasím, no zároveň si nemyslím, že ten koncept „podvedomého výberu“ (aby som použila výraz z rozhovoru) je niečo, čo z Freuda nevyhnutne vyplýva.

e: typo

00809096085804020860520508606030
evad
 evad      15.03.2019 - 00:01:27 [1K] , level: 2, UP   NEW
ad zaver druheho odstavca „To je to obdobie, kedy Freud poopravil svoju teóriu takým spôsobom, že tvrdil, že pacientkam sa tieto veci v skutočnosti nemuseli udiať, ale že tie ženy si tieto spomienky nejako spätne vytvorili.“
z toho ako to chapem ja, tak F. potom dochadza k tomu, ze tie spomienky nemusia byt realne, moze sa jednat o fantazie. Nasledne formuluje domnienku, ze ide vlastne o nevedome priania, ktore sa uspokojuju (gratifikuju) symbolicky, tj v snoch, prerieknutiach a pod. Kedze v nevedomi plati „princip slasti“ je jedno akou formou sa tento naplni, staci symbolicka. Od toho je krocik k formulacii teorie o oidipovom komplexe.

potrebovala by som asi zdroj k tomuto „No neskôr tento postoj prehodnotil a sám ho spätne kritizoval. Sám si uvedomil, že takýto spôsob výkladu - ak je navyše používaný priamo v terapii - nie je správny a núti analyzantom pohľad psychoanalytika.“ – spomenies si pls, kde to bolo? nevedela som, ze sa F. dopracoval k takemu obratu, to znie celkom fajn.


no ale spet k tomu nestastnemu vyroku psychiatra v clanku ze „Ženy, které byly zneužívané, si často volí problematické partnery, bývají „slepé“, dávají prostor pro zneužití svého dítěte. Podvědomě. Pokud zažijete silné trauma, musíte ho pořád opakovat, ne doslovně, ale v různých variacích, dokud to nezačnete řešit a léčit se.“
Ked si citam Tvoj popis repeticie, tak mi pride, ze sa to s tym nevylucuje. Len to mozno povedal tak, ze nestastne pouzil spojenie „zeny si volí“. Zvolit si nieco, alebo vybrat si nieco implikuje nejaku intenciu, (volime si nieco pre nieco, ma to nejake vlastnosti ktore chceme apod) cize aj vedome rozhodnutie subjektu a to v pripade procesu, ktory prebieha v nevedomi nie je uplne dobre mozne. Kedze aj ty to interpretujes tak ze „žena si „zámerne – nevedome“ vyhľadá násilnícky vzťah“ – tam si vlozila slovko "zamerne" tj z toho este viac vyplyva ta intencia, z toho usudzujem, ze tiez si to vyjadrenie toho psychiatra citala takto.

Takze ano zjednodusil, mozno kvoli tomu, ze iba chcel, aby to bolo pre ludi zrozumitelnejsie. ale v podstate ked povieme, ze niekto si nevedome nieco vyberie, vs. ze niekoho reagovanie na urcite situacie a vztahovanie sa je podmienene nevedomymi procesmi (a preto si vyberie tak ako si vyberie), tak konecny vyznam je v podstate ten isty, nie? Akurat ta zlozitejsia formulacia je "poctivejsia" a nedava az tak vela priestoru pre vyklad typu, ze na tom ma dotycny subjekt naozaj svoju vlastnu zasluhu.

Ten proces repeticie ako ho popisujes podla Lacana je mi sympaticky. Nemam ho vobec nacitaneho (a ani v blizkej dobe nemam kapacitu ho studovat), ale uz imo ide viac „k veci samej“, teda k tomu o co sa snazime aj vo fenomenologickom / existencialnom pristupe k psychoterapii. Zaujimavych terapeutickych pristupov ovplyvnenych existencialnou filozofiou je viac (logoterapia, existencialna analyza), ale konkretne som mala na mysli Daseinsanalyzu (DA) – je malo dobrych textov online, vycsinou skor knihy, ale tu je celkom pekne popisana historia http://www.i-f-da.org/index.shtml#2 , alebo este https://cs.wikipedia.org/wiki/Daseinsanal%C3%BDza

Vramci DA sa tiez pracuje s tym, ze klient ma vplyvom napriklad traumy specificke vzorce vztahovania sa k sebe aj k svetu, ale nepracuje sa s konceptom nevedomia (aj ked dost casto sa po uspesnej liecbe obsah uvedomovaneho znacne rozsiri), pracuje sa so subjektivnym vyznamom vsetkeho s cim sa clovek stretava a respektuje sa jedinecnost subjektivnej skusenosti, tj ked sa robi DA dosledne (zial z praxe sa zas ukazuje ze to dokaze malokto :) tak nic z toho, co sa v terapii deje, by sa nemalo prevadzat a porovnavat s nejakymi zobecnenymi zakonitostami o tom ako funguje ludske psyche. Pracuje sa s dimenziami existencie, takzvanymi existencialmi, podla toho ako ich klient v terapii postupne otvara. Cielom je rozsirenie alebo otvorenie novych moznosti vztahovania sa k svetu a autenticita. Terapeut sa snazi nic neredukovat, nic neprevadzat na nieco co to nie je, zostat „pri veciach samych“, (viz Husserl) v jazyku bezprostrednej zitej skusenosti. Znie to zaujimavo, ma to vsak aj svoje obmedzenia, zakladnym je asi zlozitost a naroky na pochopenie pristupu a tym padom je malo ludi ktori to robia, relativne malo zdrojovej literatury oproti inym smerom, absolutna nekompatibilita so sucasnou evidence based psychoterapiou...

Dalsim, kto sa na vec pozeral fenomenologicky je Carl ROgers, ktoreho vacsina ludi pozna iba skrz casto karikovany rogeriansky pristup. Rogers ale zdoraznoval, ze jediny sposob ako sa druhemu porozumiet, je porozumiet jeho jedinecnemu vnutornemu vztaznemu (referencnemu) ramcu, ako sposobu, ktorym clovek preziva seba a svet. V tomto ho vnimam velmi blizko tomu DA pristupu.

0080909608580402086052050860603008609518
čo
 čo      25.03.2019 - 22:08:15 , level: 3, UP   NEW
Pýtala si sa ma na ten zdroj tvrdenia, že psychoanalytickú techniku Freudko prepracoval (a od aktívneho ponúkania výkladu v analýze - prešiel k pasívnejšiemu prístupu rozvíjania voľných asociácií u analyzantov). Citujem z toho zdroja vybrané spisy III (str 149):

Nedá se mi zbytočne připomínat těm, kdo se analýze učí, jaké dalekosáhlé změny prodělala psychoanalytická technika od svých začátku. Nejprve byla zaměřena na moment tvorby symptomu a dusledně usilovala o to, navodit reprodukci psychických pochodu, které v oné situaci proběhly, aby se dosáhlo jejich odeznění umožneného vědomou činností.

Cíle, kterých se mělo dosáhnout, bylo vybavení vzpomínek a odreagování pomocí hypnotického stavu. Potom, když jsme se hypnózy vzdali, nastoupil do popředí ukol uhodnout z volných asociací analyzovaného to, co jsi odmítal vybavit jako vzpomínku (moja poznámka - to sú práve tie aktívne analytické výklady) Výkladovou prací a sdelením jejich výsledku nemocným se měl jejich odpor obejít. .... Nakonec se vyvinula konsekventní dnešní technika, kdy se lékař vzdává zaměření na určitý moment nebo problém, spokojuje se se studiem aktuálního psychického povrchu analyzovaného a výkladového umění používá pouze k tomu, aby rozpoznal odpory, které na tom povrchu vystupují, a aby je pacient učinil vědomými. Dochází tak k novému zpusobu dělby práce: lékař odhaluje odpory, o kterých nemocný neví, jsouli tyto odpory překonány, vypráví tak nemocný o zapomenutých situacích a souvislostech často bez jakékoliv námahy. Cíl těchto technik zustává nezměněný. z deskriptivního hlediska: vyplnění mezer ve vzpomínce, z dynamického hlediska: překonání vytěsňovacích odporu.

008090960858040208605205086060300860951808609529
evad
 evad      25.03.2019 - 23:02:02 , level: 4, UP   NEW
diky :)

0080909608580402086052050860603008606042
aufhebung
 aufhebung      15.03.2019 - 00:42:40 , level: 3, UP   NEW
btw lacan mal velky prienik s fenomenologmi aj heideggerom pri rozvijani svojich konceptov

0080909608580402086052050860603008606040
aufhebung
 aufhebung      15.03.2019 - 00:40:29 , level: 3, UP   NEW
k tej "sedukcnej teorii", ktora ani nebola teoriou, sa oplati toto pozriet
http://pmc.iath.virginia.edu/text-only/issue.101/11.2caruth.txt

0080909608580402086052050860603008606039
aufhebung
 aufhebung      15.03.2019 - 00:34:05 , level: 3, UP   NEW
ak mas od freuda vybrane spisy III, cekni vybavovani vzpominek, opakovani a propracovani z roku 1914- str 419- myslim ze tu uz je jasne ze pacient nie ze opakuje zabudnute, ale ze v analytickej situacii akoby prvykrat prezival to potlacene a moze sa k tomu vobec nejako postavit- a tu uplne odmieta vsugerovanie nieco pacientovi ako nielen neefektivne z hladiska uspesnej liecby ale najma nemoralne - podobne ako predobraz v hypnoze

008090960858040208603949
aufhebung
 aufhebung      09.03.2019 - 22:05:08 [1K] , level: 1, UP   NEW
tajny lacanov seminar https://kyberia.sk/id/8603943

PM me pass

00809096085804020860394908603960
vrq
 vrq      09.03.2019 - 23:29:41 [1K] , level: 2, UP   NEW
Nevidim :(

008090960858040208602913
aufhebung
 aufhebung      06.03.2019 - 13:45:41 [1K] , level: 1, UP   NEW
V predošlom texte sme uviazli na hranici zákona a túžby, pred ktorou sa nás snažia spasiť filozofie životosprávy. Aby sme mohli ísť ďalej, treba najskôr priblížiť podivnosť túžby samej.

Prírodu sme ovládli a pomaly ju zahubujeme a ironicky sa zdá, že antropocentrizmus má nakoniec pravdu - sme takí dôležití, že bez nás to nepôjde ďalej. To, že sme do seba takto zahľadení, že ťažko vôbec dokážeme prekonávať ľudské hľadisko, nie je náhoda. Vnímame len to, čo je nám nejako symbolicky sprostredkované, a vždy sa musí vy/nájsť nové kolektívne spojivo- ako napr. koncept antropocénu- aby sme vôbec mohli uchopiť, že niečo mimo nás sa rúca. Táto reťaz významu, po ktorej sa pohybujeme a historicky ju obmieňame, to čo nazýva Lacan sieť signifikantov (signifierov), len vďaka nej tvoríme spoločenstvo, len cez ňu sme živí. Inými slovami, surová “prírodná” realita je nám neprístupná- to čo vnímame a chápeme je len jej drobný výsek, ktorý sme si skrotili skrze efekty jazyka a reči, ktorých pole pôsobnosti je v nevedomí.

Navonok sa teda javí, že platí Aristotelova téza o spoločenskom zvierati. Lenže otázka znie, či máme niečo spoločné aj s tým zvieraťom. A tu sme pri radikálnej odlišnosti: človek má podľa Freuda pudy, ale tieto pudy nie sú inštinktuálne ako u zvierat; ľudský pud je iná jednotka, nefunguje ako vzorec účelného správania. Z hľadiska pudu sme nedokonalé zvieratá- pretože tento pud si musíme podriadiť cez spomenuté kultúrne vzorce, aby sme mohli vôbec ko/existovať ako ľudia. Skúsenosť ukazuje pud v jeho surovej neopracovanej podobe ako polymorfný a pervezný, ktorý nemá špecifický objekt, ktorý by ho uspokojil a predsa neustále vytvára tlak na uspokojenie. Od mala akoby nám ostali zbytky pangealogickej sexuality roztratené po tele v erotogénnych zónach a sexualita ako sa otvára u človeka nie je zďaleka pôvodne erotická/genitálna (musíme sa postupne cez signifier naučiť “ako” sexu a čo si potom výnimočne pod ním predstavujeme), ale skôr vyjadrením akéhosi zmätku, ktorý samozrejme poznáme len cez dodatočný efekt. Myslieť o človeku ako tvorovi, ktorý by nebol formovaný kultúrou je takmer nemožné- nedostali by sme živočícha ako iné, ale akési amorfné stvorenie, ktoré akoby si už nepamätalo svoje predošlé ucelené bytie, ale zároveň nemalo žiaden nástroj, ktorým by tento vzdialený vnem mohlo dosiahnuť.

V našej skúsenosti máme tento chaotický pud preložený do túžby, ktorá je síce nevedomá, ale smeruje už ku spoločensky mediovaným objektom. Paradoxné je, že aj obyčajné zažehnanie hladu nie je u človeka čisto biologická operácia: vždy je v danom akte jedenia ešte niečo navyše, požehnanie zhora- takto sa stoluje a toľkoto je už dosť, ale aj nemožnosť úplného uspokojenia hladu- toto nie je celkom ono a čoskoro sme opäť hladní. Podľa Freuda vždy pri snahe o akékoľvek uspokojenie túžby dochádza ku sklamaniu, a to preto, že konkrétny spoločenský objekt túžby je len slabým odtienkom dokonalej “Veci” (das Ding), ktorá poskytla úplné uspokojenie- možno si ho predstaviť ako stav dojčiatka spojeného s matkou, ktorý sa však raz musel skončiť a ostáva ako akási predloha najbližšie dosiahnuteľná jeho halucinovaním. Toto nemusíme brať ako vývinový opis, ale skôr štrukturálny opis nedostatočnosti, ktorý má predobraz v dokonalej Ding. Nejde o to, či sme to naozaj takto prežili, ale že spätne sa zdá, akoby áno, akoby práve takáto skúsenosť bola blízka tomu neuhasiteľnému tlaku pudu. Preto je skúsenosť psychoanalýzy tá, že ak nám niečo prináša uspokojenie, nejde nikdy o nové uspokojenie, ale o znovunachádzanie uspokojenia, aj keď opäť paradoxne- to dokonalé sa nikdy nemuselo udiať.

Túžba nás teda dialektikou cez kultúrne vzorce učí ako s ňou máme narábať. Štrukturálne si môžeme vizuálne predstaviť jej pôsobenie akoby krúžila okolo Ding umiestnená v určitých spoločenských reprezentantoch významov- signifieroch, ktoré predstavujú náhradné nedokonalé objekty. Práve v tomto napätí medzi mŕtvym signifierom túžby a pudom, ktorý signifier nepokrýva dostatočne, je zhrnuto vysvetlená podstata ľudského osudu: naša túžba nikdy nebude dostatočná, jej pôsobenie je v neustálom míňaní a posúvaní sa medzi nedostatočnými objektami- táto operácia nemá v skutočnosti žiaden hlbší zmysel ako len udržiavanie túžby.

Túžba je vždy túžba Druhého, čo znamená, že skôr ako túžime, už je naša túžba kultúrne sprostredkovaná- to znamená, že sme z hľadiska existencie v spoločenstve akoby zaživa mŕtvi. Problém je v tom, že kedže svet vnímame cez túžbu Druhého (sieť signifierov), máme o ňom určitú predstavu všemocnosti, a skôr akoby sme si pripustili, že Druhý je nedokonalý (toto nevieme, lebo oblasť Druhého je v nevedomí) a tiež len chabá skonštruovaná záplata za Ding, jeho chyby berieme na seba. Kvôli tejto domnelej dokonalej predstave Druhého, ktorú kompenzujeme braním zodpovednosti za jeho nedokonalosti na seba, vznikajú neurózy, pri ktorých Druhý ostáva nedotknutý a naše nevedomie vykoná symptomatické operácie, ktoré našu túžbu potlačia, tak aby ako tak mohla byť uspokojená, ale zároveň Druhý celý. Pri psychóze je vzťah k Druhému iný- Druhý je subjektu uzavretý, a preto sa akoby tá surová realita, ktorú Druhý nahrádza, vracia v určitých krutých podobách. Ale o tom inokedy.

A tu sme pri danej hranici a pri otázke či zákon Druhého vždy vedie k poslušnému potlačeniu túžby. Psychoanalýza neprišla s vlastnou etikou, skôr kritikou etiky tým, že ukázala ako toto dokonalé dobro, o ktorom všetci filozofi tušia, a o ktoré sa máme rôznymi technikami pokúšať, nie je dosiahnuteľné, a že toto Dobro za hranicou zákona je neodlíšiteľné od radikálneho Zla, to je tá povestná Ding postavená mimo zákon. Zákon nás “chráni” (alebo aj superego bráni) pred jej prekračovaním a predpisuje “dobrá”, ktoré sú dosiahnuteľné cestami nerozbíjajúce spoločenstvo. Tieto zástupné dobrá, ktorých primát preferuje filozofia životosprávy, nám teda vyzdvihujú represiu ako dobrý model žitia, pretože existujú len pri akceptovaní toho, že túžba je dovolená iba taká, ktorá je požehnaná morálkou spoločenstva. Byť neurotikom je teda z pohľadu týchto filozofií svojím spôsobom ideál, pretože nemajú žiaden spôsob ako pochopiť túžbu mimo aritmetiky dobier.

Znamená to však, že je možné žiť len pred hranicou? A byť svojím spôsobom len odkázaní na to, čo nám ponúka aktuálny symbolický poriadok?
Sade ukázal, že za hranicou túžby je niečo, čo Lacan nazýva jouissance- teda neohraničené uspokojenie, ktoré nemá pred ničím zábrany. Sade musel siahnuť po fantázii, aby udržal obete vo večnom utrpení, aby slasť mučiteľov nikdy neskončila. Toto je jeden obraz transgresie, ktorá je založená na modeli perverzie, v ktorej sa nekontrolovaný pud premiestňuje do subjektu-mučiteľa, stiera rozdiel medzi subjektom a objektom a výsledkom je totálna deštrukcia- takéto spoločenstvo, v ktorom by si subjekt osoboval miesto Ding nemôže existovať.

Existuje však spôsob transgresie, ktorý nevedie k záhube v podobe jouissance pervertov, a ktorému sa podarí sprostredkovať pud bez potlačenia túžby. Freud tento osud pudu nazval sublimáciou- jeho teória však spočívala len v tom, že človek našiel uspokojenie vo vyššej spoločensky uznanej činnosti, ktorá mala napr. umelcovi nahrádzať okamžité zrieknutie pudu. Lacan sublimáciu posunul tak, že nemusí ísť o spoločenské uznanie objektu vhodného na sublimovanie, ale že sa práve určitou hrou signifiera, teda remodeláciou predstavivosti objekt (môže ísť o hocaký predmet ako krabička cigariet, nie nevyhnutne vysoké umčo) získava “auru” Ding- získava dôstojnosť toho zakázaného dokonalého Dobra (Zla), ku ktorému nemáme prístup. Je jasné, že v sublimácii nejde o priamy kontakt s reálnou Ding , lebo ten nie je možný (je to imaginárny/fantastický vzťah), ale je to to najbližšie, čo sa nám ponúka ku skúsenosti za hranicou. Operácia, ktorá prebieha pri sublimácii spočíva v tom, že dochádza k určitému kreacionistickému (ex nihilo) pozdvihnutiu veci k dôstojnosti Ding, tak ako kedysi prvýkrát vymodelovali vázu okolo ničoho a stvorili prototyp kultúrneho objektu reprezentujúci Ding. Takto tiež historicky vznikol ideál romantickej lásky na Západe, v čase keď znásiľnovanie žien bolo spôsobom pytačiek. Vidíme tu teda, že nie subjekt sa stáva všemocným, ale mení sa objekt- človek získava prístup k tomu, čo je mu zakázané bez toho, aby sa zároveň stieral odstup od objektu jeho spotrebovaním a zničením.

Je to teda oblasť estetického vnímania sveta, ktorá nám sprostredkuje túžbu poza jej zákonnú hranicu bez toho, aby sme sa stali násilníkmi a vrahmi- Ding je tu ako nedotknuteľný objekt, ktorý máme možnosť v umeleckom stvárnení prežiť a spätne premietnuť do svojej situácie. Preto si Lacan vyberá model antickej tragédie a jej katarzívneho aspektu ako príznačného príkladu Ding. Zvlášť Sofoklove tragédie majú postavy, ktoré pôsobia ako päsť na oko a vymykajú sa svojou podivnou krásou, od ktorej si nemôžeme získať konkrétne poučenie do života, ale vieme si premietnuť perspektívu neobjavenej sily vedúcu k možnej premene uviaznutej túžby, ktorá nás ťahá dole. Antigona nie je postava, ktorá žiari špeciálnym etickým postojom- dá sa vnímať ako sebecká a nepríjemná, chladná, je práve stuhnutím nedostupnej Ding. Už od začiatku je mŕtva- v zóne dvoch smrtí, ale to jej práve dáva možnosť prekročiť hranicu túžby, za ktorou je smrť (najskôr v spoločenstve) a držať sa svojej túžby bez nutnosti jej potlačenia. Rovnako jej protivník, Kreón najskôr pôsobí neoblomne- tu vidíme akoby stret zákonov (zákon božstiev, zákon vladára) a túžob - Kreón vydáva svoju túžbu za zákon, ale prelakne sa keď si uvedomí, že prekročil hranicu. Antigona naopak od začiatku chce umrieť a nič jej túžbu pochovať brata nemôže zvrátiť. Je celkom jedno či mala alebo nemala morálnu pravdu- vieme nájsť viac interpretácii za aj proti, teda nejde o obsah jej skutku- jej krása spočíva práve v tom, že jej konanie stráca konečný význam (pre spoločenstvo), vymyká sa z pochopenia, ale naberá svojim príkladom spomínanú noblesu. Jej osud sa nedá replikovať, ale máme tu predstavený inak neprístupný kontakt s tým, že Druhý je nahý, a že túžba subjektu má aj svoj singulárny charakter, ktorý nemusí vždy robiť kompromisy.

Psychoanalýza, tak ako ju rozvinul Lacan, sa snaží odkryť práve tento singulárny charakter túžby. Proces analýzy preto vôbec nie je príjemná záležitosť- vyžaduje si dve aktívne strany, dve túžby dvoch subjektov nevedomia, ktorej jedna pomôže nájsť svoje naviazanie druhej v Druhom. A teda, neprichádza do úvahy hocaká náprava analyzovaného na obraz analytika- tento buržoázny sen homeopatickej spoločnosti- to sme späť pri ignorácii singularity a násilnému usmerňovaniu túžby do Druhého- aj preto vidíme taký podivný jav, že nestačí analyzovanému povedať, kde uviazol, ale musí sa po lane vyšplhať sám, aby sa vyslobodil. Preto je psychoanalýza vždy etickou záležitosťou, a nie je žiadna príbuzná technika, ktorá by dokázala odkryť človeku túto svoju skrytú časť, ktorá ho sužuje. Je jasné, že túžbu nie je možné a ani žiadané nasledovať- ako sme videli, je slepá, nie je v nej nejaký zmysel. Sme v paradoxnej situácii, kde sme uväznení v túžbe, ktorá sa nedá uspokojiť preto, že sme nenašli, to čo stále hľadáme a musíme sa zmieriť s tým, že to nikdy nenájdeme, lebo to nie je možné. Ale kultúrne sme zviazaní tak, že našu singularitu musíme pred sebou skrývať a takpovediac si vyberať medzi zástupnými dobrami spoločnosti, príslovečným šťastím a túžbou. Spoznať nevedomú túžbu a nasledovať ju vždy predpokladá obetu, vzdanie sa dobra a pohodlia Druhého, je to až hrdinský akt v pravom zmysle slova.

008090960858040208599159
aufhebung
 aufhebung      24.02.2019 - 15:50:48 [3K] , level: 1, UP   NEW
Nie je zvláštne, že selfhelp literatúra, ktorá sa predáva v tisíc násobkoch filozofickej, je najmä “dumbdown” zhrnutie jej múdrostí? Nie je zvláštne, že pri čítaní prežívame taký ten pocit “toto som už predsa vedela” a jej efekt je skôr uchlácholením, že máme na to sa zlepšiť. Vždy som bol -aj keď neochotne- implicitne skeptický voči predstave, že ľudské šťastie je otázkou nastavenia životného štýlu. Každé ráno a večer mindfull session o tom, ako čo najlepšie predchádzať/odstraňovať utrpenie, prípadne nabúravať endorfíny a tiež vedieť ako narábať s ľuďmi, aby sme toto-tamto dosiahli. A hlavne striedmo. Prečo sa potom zväčša nijak títo praktici ataraxie nelíšia od tých druhých, keď ich bližšie pozorujeme (okrem narcistického oboznamovania, čo robia)?
Tieto kalkulácie ako dosiahnuť Dobro, to sú dejiny etiky do istého momentu- Kant je ešte stále pokračovateľom Aristotela a stoikov v tom, že uňho na konci figuruje aj Dobro, jeho revolúcia však znamená, že svoj zákon zbavuje všetkej matérie- zákon platí ako formálny zákon a žiadne lifestylové kalkulovanie sprevádzané šťastím nemá nič spoločné s jeho dosiahnutím. Ešte stále je tu odkaz na dokonalý poriadok podobne ako v tradícii, ktorý je hlasom tohto zákona. Najbližšou sprevádzajúcou emocionalitou pri napĺňaní tohto zákona je bolesť. Prečo bolesť? Pre našu nedokonalosť a priľnavosť k empirickým skratkám. Že morálne konanie bolí je ďalšia intuitívna trefa. Čo ak je táto bolesť vyjadrením niečoho iného neprístupného?

Ak nás niečo psychoanalýza naučila je, že pred sebou a druhými kryjeme naše túžby. Ľudský subjekt je rozdelený (“nevie”) a ku svojej dominantnej nevedomej časti nemá priamy prístup a ak už sa k nej v bežnej situácii vzťahuje, je to najviac popieraním jej obsahu. Vzniká tu dialektický rozpor medzi tým čo chceme, a to čo nám ego dovolí chcieť. Dialektický preto, že tieto dve veci sú previazané až tak, že jedna druhú spoluvytvárajú, teda nevylučujú sa. Ľudská túžba nie je pokračovaním biologickej potreby. V prírode nemá žiaden ekvivalent, pretože je vyjadrením určitého základného nedostatku. Jej efekty poznáme len z jej pôsobenia, ale aby sme ju vedeli pochopiť, potrebujeme postulovať štrukturálny bod, absenciu, okolo ktorej sa historicky ex nihilo utvára.

Freudov záver bol, že na určitom mýtickom potlačenom bode rastie celá kultúra alebo inak povedané prvé zákazy, od ktorých sa odvíja už pozitívne formulovaný zákon. Čo je zvláštne je, že tieto zákazy sú zároveň aj pri ich vedomom prekračovaní celková realita možností toho, ako môže niekto konať. Konkrétnejšie povedané: desať prikázaní, ktoré nachádzame v istej miere všade, vyrástli na neprekročiteľnom tabu, o ktorom nevieme, ale tieto prikázania už prekračovať môžeme a stále to tak robíme, to sú naše dejiny. V skratke by sa dalo povedať, že túžba a zákon sú dve strany jednej mince. Takto by sa mohlo zdať, v čom je problém- nestačí odkryť tieto skryté túžby? Problém je v krehkosti hranice, na ktorej stojí kultúra, a čo znamená jej prekročenie.

Freudove zhrozenie nad kresťanským príkazom “milovať blížneho svojho (čítaj hocakého cudzinca) ako seba samého” nám paradoxne ukazuje na takéto citlivé miesto. Na prvý pohľad je divné, prečo by bezpodmienečná láska nemala byť pokračovaním rozširovania mravného zákona. Berieme to už ako frázu, ale reálne tým nežijeme. Je to tým, že nie sme dosť dobrí? Láska k blížnemu nám otvára priestor, ktorý chránime aj pred sebou: ani seba pred sebou nie je možno dokonale milovať, aj pred sebou máme isté zábrany vzhľadom na naše sklony, ktoré sa ukazujú častejšie, ako si pripúšťame aj v malých náznakoch. Čo vám prvé napadne, keď niekto povie: tu ma máš a rob so mnou čo chceš? Totálnu obetu? Nope. Táto bezdpomienečná a absolútna láska potom nechráni pred deštrukciou, skôr ju poháňa, pretože sprístupňuje miesto plné pôžitku z ničenia, ktoré sme pred sebou starostlivo schovali, a keď ho vidíme, berieme ho ako odchýlku.

Ak sa niekto v dejinách myslenia snažil ukázať miesto za touto hranicou, bol to markýz de Sade. Lacan si ho vyberá ako nemysliteľného Kantovho spoločníka, aj keď navonok sa zdá, či môže byť niečo vzdialenejšie ako tieto dve postavy. Sadeov celoživotný projekt sa často spája s povrchným pozorovaním, že mu šlo o vytvorenie systému bezbrehého užívania slastí. Ale je jasné, že užívanie slastí pre získavanie slasti je preň patologické, podobne ako pre Kanta. Kant síce vnímal túžbu ako patologickú, ale práve Sade ukazuje slepé miesto v Kantovi, keď túto túžbu oslobodzuje od všetkého materiálneho a dáva jej charakter kategorického imperatívu. Túžba je vládnuci princíp, ktorý treba natiahnuť do nekonečna- žiadne vyvrcholenie ju nemôže zmariť, čo je veľmi podobné tomu ako Kant odkazuje vrchol etiky do nesmrteľného života, lebo až tam je dosiahnuteľná dokonalosť. Rovnako ako Sadeove pohŕdanie cnosťami, ktoré treba neustále negovať pripomína Kantove podradenie cností ako patologických čŕt nedostačujúcich jeho formálnemu imperatívu. Sade išiel až tak ďaleko, aby “porazil” prírodu, ktorej základný obraz je krutosť, aby stvoril postavu antiboha- najvyššej bytosti zla, suverénneho pána, ktorý vládne nad prírodou, opäť proťajšok je v Kantovej slobodnej bytosti v ríši praktického zákona. Tento zákon neprihliada na druhých kvôli druhým, je nereciprotívny, človek poslúcha len jeho zákon pre zákon, a rovnaké vyjadrenie vlády rozumu nájdeme u Sadea, ktorého libertíni sú tí, ktorí ho dokážu nasledovať bez ohľadu na konzekvencie pre seba a druhých.
Obaja sa vzájomne dopĺňajú a odkazujú navzájom na svoje slepé miesta. Dá sa povedať, že jediné čo ich zachraňuje je fantázia/nadzmyslový svet, kde sú ich projekty realizovateľné. Kant nevidí, že zákon ťahá ďalej len túžba a Sade nevidí, ako veľmi je jeho túžba zavislá od neustálej prítomnosti zákona, ktorý potrebuje prekračovať. Dobro a zlo sú tu stále striktne oddelené, naivne sa dialekticky definujúce. Kant nevidí, že ten krutý a tichý hlas zákona, je hlas Druhého, teda poriadku kultúry a Sadeova imortizalizacia jeho obetí, ktorým mučenie nič neuberá na kráse, je hranicou toho, čo mu sprostredkuje predlžovanú túžbu. Konečný objekt, ktorý chcú obaja dosiahnuť, je nedosiahnuteľný, uniká, lebo je ešte stále v dialektickom zovretí túžby a zákona.

Títo dvaja autori nám ukazujú pravdu našej intuície o “selfhelp filozofii”. Realita nie je tvorená ako machinácie s prežívaním slastí: tu trochu viac a tu trochu menej. Na hranici túžby stojí obeť, ktorú platíme. A keby to šlo, boli by sme radi, aby princíp slasti platil, pretože by stačilo robiť budhistickú gymnastiku a všetko by bolo fajn. Ale túžba je nesmrteľná a vždy sa vracia. Je jasné, že jej hranicu nechceme a nemôžeme prekročiť- milovať blížneho cudzinca so všetkým znamená odovzdať sa smrti. Znamená to, že ideológiu šťastia treba pochovať, lebo nás len robí mrzutými. Žiť za hranicou nejde, ale títo dvaja autori naznačujú, ako ísť ďalej, ako sa s ňou vyrovnávať a pracovať, a o tom možno next time.

00809096085804020859915908601321
čo
 čo      01.03.2019 - 15:24:12 [1K] , level: 2, UP   NEW
Pole "etiky túžby", ktoré otvára psychoanalýza, leží mimo dobra - v zmysle úžitku. Mnoho návodov na dobrý život stále operuje v kategóriách univerzálne platného dobra, resp. dobrého života. V skratke by sa dalo povedať, že najväčšia námietka voči takýmto návodom je niečo ako: nielenže neexistuje jedno dobro - dobro pre všetkých - dobro (ktoré trpiacemu/nespokojnému človeku) stále ako keby uniká. "Jediné univerzálne platné" tvrdenie, ktoré vieme o "dobre" povedať a ktoré by sa teda vzťahovalo na všetkých, je túžba, ktorá zostáva u väčšiny ľudí neobjavená. A jeden zo spôsobov, ako ju môže človek spoznávať, je práve cez prejavy toho, čomu hovoríme "svedomie" - v podobe pocitu viny - v prípade psychického utrpenia prejavujúceho sa až sebazničujúcimi alebo patologickými sklonmi. Je ťažko predstaviteľné, že nejaký návod určený masám, môže človeku sprostredkovať takéto veľmi individuálne poznanie jeho vlastného cieľa - naopak, je to "práca", ktorú musí človek urobiť "sám". a to asi nie je moc veľká útecha. Na druhej strane to neznamená, že sa máme bezbranne odovzdať a ignorovať svoje pocity nespokojnosti, frustrácie a utrpenia, pretože ukazujú práve na túto našu túžbu.

To, že žijeme v dobe, kedy sa iluzórne sprístupnenie centrálne zadefinovaného dobra čo najväčšiemu počtu ľudí, stalo politickou "úlohou" (ako protiklad napríklad k ešte nie tak dávnym časom, kedy bolo sledovanie osobného dobra kastovnou výsadou) je na druhej strane v ostrom protiklade k tomu, ako sú ľudia (ne)spokojní so svojimi životmi. Ako keby si stále nachádzali nové zámienky na nespokojnosť - akokoľvek sa zvýšila životná úroveň. Túžba (ktorá človeka poháňa a spôsobuje aj utrpenie) teda nie je to isté, čo potreba. Psychoanalýza potom poskytuje čiastočne odpoveď na otázku, že ako je možné, že napriek pokrytiu základných ale aj umelo vytvorených potrieb, sú ľudia nespokojní a stále žiadajú viac v nádeji, že toto bude "ono" čo ich uspokojí. Uspokojenie je napokon možno iba chvíľkové (dalo by sa to prirovnať až k závilosti).

Asi by som nesúhlasila úplne s tým, že predstava šťastia je scestná - možno len všeobecne rozšírená predstava o tom, čo znamená šťastie (znova ako predstava určitého dobra), sa nekryje s tým, k čomu je smerovaná túžba. To potom možno vytvára nedorozumenia a v konečnom dôsledku sklamanie, spomínanú frustráciu. To je myslím to, čo v závere seminára o etike psychoanalýzy Lacan najviac kritizuje - že konanie bežných ľudí je stále do veľkej miery motivované tými vonkajšími dobrami. Rovanko poznávanie a umenie, ktoré majú sublimačný potenciál - slúžia veľakrát nie túžbe, ale znova všeobecnej predstave dobra.

Pri nasledovaní tohto všeobecne zadefinovaného dobra v rozpore so singulárnou túžbou sa ľudia nemôžu nikdy zbaviť psychického utrpenia a "výčitiek svedomia". V prípade, že dajú prednosť kalkulu s dobrom pred túžbou, tak sa neustále previňujú voči sebe so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vychádzajú.

0080909608580402085991590860132108601333
aufhebung
 aufhebung      01.03.2019 - 15:49:05 , level: 3, UP   NEW
je urcite rozdiel medzi tym ako si povedzme epikurejci stastie predstavovali a ako sa k nemu malo dopracovat, ked povedzme spolocensky status bol definovany inak ako vonkajsim znakom bohatstva, ale skor politicky a dnesnou ideologiou stastia, ktora je prudko individualna ako americky sen a zavisla ako pises na utilitarnom deleni "dobier"- z coho vyplyva, ze stastie je taka nadoba, ktora stoji na pomyselnom konci uspesneho zivota v danom spolocenstve- nech uz je akokolvek usposobene- ale ked si zoberieme freudiansku topologiu tuzby na pozadi chaotickeho pudu, ktory kruzi okolo toho miesta, ktore sa snazi tuzba zaplnit- tak tu vidime, ze nieco ako konecne dobro a uspech su iluzorne a ze stastie, vo vyzname v akom sa odveky pouziva nie je vhodny signifier pre ludsku orientaciu, ak ho teda clovek berie nekriticky
o co prinosnejsie by bolo priniest ludom naopak etiku zalozenu nie na hedonizme, ale na stradani- nie ze by si to ludia nezili bezne, predpokladam, ze vacsina ludi zije v tom, ze najvacsi zmysel ma pre nich, ked robia nieco co nie je lahke, kde treba prekonavat prekazky- ale nakoniec sa to aj tak potom prelozi do tej vysledkovej ideologie stastia- co si myslim, ze je dost velky sebaklam, ked si niekto povie, ze ked toto spravi, odteraz uz som stastny

008090960858040208599159086013210860133308601349
čo
 čo      01.03.2019 - 16:30:35 , level: 4, UP   NEW
a ešte doplním - aby zase nedošlo k nedorozumieniu - ako základný rozpor vnímam to, že na jednej strane je človek odkázaný na život v spoločnosti. Vzťahy s blízkymi ľuďmi sú súčasťou tak jeho psychického zdravia ako aj pocitu naplnenia v živote. Čiže jeho dobro je závislé nielen od neho samého ale v tomto zmysle aj od iných ľudí. Na druhej strane to, čo psychoanalýza označuje ako "túžba", je veľmi singulárne (nie v zmysle individualistické ale v zmysle, že túžbu nie je možné kolektívne zadefinovať). To znamená, že to jadro, okolo ktorého sa tvorí človek ako subjekt a miesto, z ktorého sa potom vzťahuje aj k ostatným ľuďom a k svojej existencii, musí každý najprv objaviť a potom aj ustáť sám. Nemôže mu byť diktované zvonka.

00809096085804020859915908601321086013330860134908601369
aufhebung
 aufhebung      01.03.2019 - 17:11:54 , level: 5, UP   NEW
na tuzbe je zaujimava jej dialektika- tu su uzitocne tie Lacanove tri registre- a vo dvoch je jasne, ze tuzba nie je vobec singularna- ze je tuzba Druheho- ci uz v imaginarnom, kde je tuzba akoby zrkadlovy obraz toho co chce druhy, alebo symbolickom, kde je velky Druhy, az v tom tretom registri Realu, kde sa uz tuzba nekryje s pudom dostava priestor jej singularna kvalita- takze by som to postavil tak, ze najtazsie je odhalit tu singularitu, ale ta je totalne mediovana a vzdy bude Druhym, ta singularita vsak ukaze, ze Druhy je svojim sposobom nahy, ze nad nami nevladne- to je jeden sposob ako uchopit neurozu- najst ten lack v Druhom a prestat ho pripisovat sebe

008090960858040208599159086013210860133308601341
čo
 čo      01.03.2019 - 16:10:47 (modif: 01.03.2019 - 16:12:12), level: 4, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
asi tam bude vždy nejaký balans, ktorý budeš musieť sledovať. Dokonale šťastná spoločnosť je utópia. a práve tým, že ľudia žijú v spoločnosti a jednotlivé "dobrá" prichádzajú do vzájomného konfliktu. Práve preto ale v praxi nefunguje ani utilitarizmus. aj keď by som veľmi spochybnila, do akej miery je "západná" civilizácia naozaj utilitaristická (čiže do akej miery napĺňa realizácia tejto predstavy svoju vlastnú definíciu?) keď si zoberieš, že stále napĺňame potreby iba určitej skupiny ľudí na úkor iných skupín a ak to rozšírime na celú planétu, tak na úkor možnosti budúceho života na tejto planéte vôbec.

00809096085804020859915908601321086013330860134108601367
aufhebung
 aufhebung      01.03.2019 - 17:05:57 , level: 5, UP   NEW
prave toho hladiska "dokonale stastna je utopia" by sme sa mali zbavit- lebo stale to predpoklada kalkul- nejde o to zmierit sa s tym, ze ak nie dokonale, tak aspon nedokonale, to je rovnaka logika v pozadi

jasne, bavime sa na urovni ideologii- to je podla mna rozhodujucejsie ako uroven "realneho stavu", lebo ten je nakoniec aj tak vzdy uchopeny cez prizmu toho symbolickeho, takze aj ked nie je utilitaristicka, kludne moze dominovat tento pohlad, aj ked nema nic spolocne s odrazom v materialnom svete

00809096085804020859915908599295
mitb[Locked_OUT]
 mitb[Locked_OUT]      25.02.2019 - 09:39:52 , level: 2, UP   NEW
>skeptický voči predstave, že ľudské šťastie je otázkou nastavenia životného štýlu
ak to nastavenie chapeme ako mindset, precitat dost knih, pochopit nieco (mat ten pocit), je to asi hlupost
aj ta mindfullness meditacia je viac, ako len nastavenie, v podstate zacina tam, kde ten mindset prinesie nejake rozhodnutie robit to
da sa spytat, ci stastie, aspon v predstave nejakeho spravneho, ergo konecneho zivotneho stylu, je to, co chceme, asi nie, nie celkom, ale mam pocit, ze zijeme v dobe, ktora nam dava az neznesitelne vela priestoru ukajat sa tymito myslienkami

0080909608580402085991590859929508599338
aufhebung
 aufhebung      25.02.2019 - 11:22:57 , level: 3, UP   NEW
chcel by som povedat, ze z hladiska doby, ale tato teza je uplny mainstream ak ju zoberieme v najvseobecnejsom meritku- ten chalanko v sude, ktory vytrolloval alexandra velkeho bol tiez pokracovatel tejto tradicie
ale hej, dnes si na wellbeing happiness industry ludia buduju kariery

aby som ale celkom na slast nenadaval- zit hedonisticky je vcelku dobra strategia, lebo nie je nieco ako lifestyle opak- to opacne je v zone smrti a tam sa da byt isty okamih len- cize je to skor o urcitom poznani, ktore v spravnom case vieme vyuzit a takpovediac obetovat tu libru masa s vedomim, ze inak nemozeme
a mozno sa aj lahsie zije cloveku, ktory ma nastroj oslobodit sa od tlakov kultury

008090960858040208599159085992950859933808599356
mitb[Locked_OUT]
 mitb[Locked_OUT]      25.02.2019 - 11:52:47 , level: 4, UP   NEW
lahsie sa slubuje znovuzrodenie ako smrt :)
ale asi to bude podobne, ako s alkoholom podla junga, v principe nie je zle zazit hedonisticke znovuzrodenie, akurat je to cele naopak, clovek sa narodi a potom zomrie v kocovine

00809096085804020859915908599274
ametyst
 ametyst      25.02.2019 - 02:53:19 (modif: 25.02.2019 - 03:00:22), level: 2, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
a co tak sny? ked snivame, spime tiež žijeme a ja si myslím, že sny sú za tou hranicou, kde si môžeme svoje túžby realizovať a realizujeme, sny nie sú náhodné, vystupuje v nich tiež duša len nevedomá reality, hodená do výrov udalostí, tvoriaca či spolutvoriaca udalosti. Nevedome si každý plní sny v snoch. To že je naše vedomie pútané k "bdelému" stavu neznamená že inde si nedokáže plnohodnotne ulietať. Možno aj pre nízku hodnotu akú dávame snom v našich životoch nedokážeme prekonávať isté túžby v tomto živote, alebo nevieme pochopiť, čo nám naše podvedomie konkrétnymi snami našepkáva a že najlepšie urobíme keď si z toho niečo zoberieme. Jung sa dosť venoval snom a je zaujimavé, že dospel aj k poznatku, že sny môžu prekračovať aj čas a priestor a môžu byť tiež súčasťou parapsychologických fenoménov, čo je evidentne odkaz na synchronicitu. Sny kompenzujú vedomý postoj k svetu. Istým spôsobom ľuďom vyhovuje takáto kompenzácia, ale pravda je niekde uprostred. Práve som dopozerala film Under the silver lake, je to ten najdivnejší film, čo som asi kedy videla, ale tých odkazov je tam mnoho a viac pripomína sen ako realitu...vlastne aj ked je taky cudesny burcuje ludi zamysliet sa nad rutinnou kazdodennou realitou bez hladania niečoho skrytého. Moja túžba je hladať to skryté, a práve o tom to je čím viac sa na to človek zamerá tým viac to vidí, tým viac sa to napĺňa. Určite sa napĺňajú aj povrchnejšie túžby keď sa na ne niekto sústreďuje, otázkou len ostáva ktoré túžby komu za čo stoja, že im venuje svoj čas.
a čo sa týka tých prikázaní a túžby nemyslím že to je princíp zakázané jablko najlepšie chutí, skôr je to nevedomosť a opovrhovanie kvôli neznalosti. Každý má vrodenú morálku a nejaké prikázania nestoja v ceste, jediné čo tam stojí sú budúce následky činov a tým sa nedá vyhnúť, pre mna je to niečo ako karma alebo potom ešte výchova a rôzne bloky, traumy z minulosti.
vyspelejsie mimozemske civilizacie existuju

0080909608580402085991590859927408599336
aufhebung
 aufhebung      25.02.2019 - 11:14:54 , level: 3, UP   NEW
sny este nie su za tou hranicou, o ktorej tu pisem- za hranicou tuzby a zakona- cez sny dokazeme pozorovat urcitymi sposobmi (snovymi myslienkami, ktore su formou skor ako obsahom) ako sa tuzba ohyba a transformuje a vieme ju odtial niekedy vykladom ziskat- freudova teza bola, ze hlavna funkcia sna je splnenie tuzby- v spanku je oslabeny mechanizmus represie tuzby a ta takto prenika pozmenena cenzorovana do vedomia- stale vsak aj tak za bdenia nie sme pred sebou schopni sami toto desifrovat, a ani nie tak kvoli nezrozumitelnosti ako pokracujucej represii

prave na spore freuda a junga vyrastlo to co tu nazyvam za hranicou tuzby- jung sa priklonil k tomu co na zaciatku oznacujem ako selfhelp motiv v dejinach myslenia- teoriu libida a teda tuzby, ktora ma v sebe sexualny aspekt dezinfikoval na vseobecnu psychicku energiu, na ktorej potom budoval vzdusne zamky a freud miesto toho coraz vymykajucim javom vo svojej klinickej skusenosti pomenoval protiklad principu slasti- pud smrti
trvanie na sexualnom charaktere tuzby nehovori o podradnosti tuzby, ale skor o zvlastnosti sexuality, ze to nie je nieco tupe biologicke- vzdy je k potrebe ako napr. hlad pridane nieco navyse, nieco pozivacne- na rozdiel od junga tu nie je dosiahnutelna rovnovaha, ale od zaciatku prave akesi slepe miesto, ktore nasa tuzba ma zaplnit- ale nikdy ho nepokryje, vzdy je objekt nedostatocny- preto je tu aj ten drasticky zaver, ze tuzba a stastie nie su kompatibilne, a teda urcity eticky postoj by mal s tymto vediet pracovat

008090960858040208599159085992740859933608599384
ametyst
 ametyst      25.02.2019 - 12:58:25 (modif: 25.02.2019 - 13:03:57), level: 4, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
no neviem o akych tuzbach sa to bavime, ale ja nesuhlasim s freudovymi tezami o vsemocnej sexualite.ked niekto prevezme nad sebou prave dusevnu a duchovnu moc tak nejaka sexualita ho nemoze ovplyvnovat. nie vsetci sa riadime nejakymi vrodenymi pudmi. ale vlastne co je tu ta filozoficka otazka? preco ludia nemanifestuju viac svoje tuzby nech su uz akekolvek alebo co? je jasne ze v niecom sa mozu vydat viac na cestu plnenia a v niecom radsej zostanu v tom v com su lebo u nich prevysi pocit pohodlia alebo neviem, ale vzdy je to o slobodnej volbe...da sa vsetko len treba chciet...
a ako som pisala tie sny sprostredkuju to co si clovek upiera, takze mozno aj preto su ludia viac vyrovnani a nejdu tak priamociaro za naplnanim svojich tuzob. napr. ked mas stereotypny zivot tak v sne mas rozmanity a aj preto nemas potrebu nieco robit so svojim zivotom, nehovorim ze to tak uplne musi byt ale na nejakej podvedomej urovni asi je. kedze polovicu zivota prespime a presnivame ma to na nas na nasu psychiku velky dopad.

vyspelejsie mimozemske civilizacie existuju

00809096085804020859915908599274085993360859938408600544
kamar
 kamar      28.02.2019 - 00:40:22 , level: 5, UP   NEW
vacsinou len freud hovori o snoch ako o nenaplnenych tuzbach. staci sa posunut k jungovi, kde uz ide jak o serie snov, tak o tzv velke sny. nechcem sa zatial zamotavat do diskusie, som na zaciatku vycviku. inak sam jung sexualitu ako vsemocnu (a vobec, nazyval to tak jeden alebo druhy?) odsudil, v tavistotickych prednaskach hovori, ze sexualita, ktora je pokladana ako tabu a vo freudovom obdobi rozhodne, je nieco, kam sa daju schovat rozne problemy (pretoze je to tabu), pritom to tak vobec nemusi byt. inak si myslim, ze sexualita ovplyvnuje kazdeho, ci chce ci nechce, len nie az tak, ako sa domnieval freud. to uz je nejaky cas prekonane.

Daß… daß sie leben wird, wenn sie leben will. Aber weißt du, die Menschen sind nicht immer gut gewesen zu ihr.

0080909608580402085991590859927408599336085993840860054408601364
ametyst
 ametyst      01.03.2019 - 16:54:40 (modif: 01.03.2019 - 16:59:17), level: 6, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
ako jasne ze nejak ovplyvnuje, ci ako tuzby alebo aj naopak traumy...
hej je to dost silne, podla mna v tom druhom extreme traumy este ovela mocnejsie. skor som myslela ze sexualita zalozena vylozene na tuzbe je nieco co neovplyvnuje zivot kazdeho, ako tie primitivne vtipy ci co to bolo, co som kedysi pocuvala, ze zeny myslia na sex kazdych 10min a chlapy kazde 2s.

vyspelejsie mimozemske civilizacie existuju

008090960858040208587745
čo
 čo      22.01.2019 - 00:06:48 [4K] , level: 1, UP   NEW
Pokúsim sa o také cvičné porovnanie úvah o slobode, morálke a šťastí, ktoré na jednej strane vyplývajú z Kantovej kritiky praktického rozumu a na strane druhej z Freudovej eseje "Nespokojnosť v kultúre", ktorá je venovaná podobným otázkam - aj keď nie v takej systematickej a podrobnej forme.

cd

Freud sa v tomto spise odráža od princípu slasti, ktorý podľa psychoanalýzy stojí za mentálnymi procesmi – na jednej strane sa človek snaží ochrániť pred tým, čo mu spôsobuje utrpenie, na strane druhej sa snaží dosiahnuť šťastie napĺňaním svojich túžob. Už od najrannejšieho veku sa dieťa učí, že niektoré jeho potreby, túžby (a z nich vychádzajúci nepokoj) môžu byť uspokojené iba zvonka, resp. je závislé spravidla od matky (napríklad nasýtenie, potreba blízkosti). Neskôr si človek uvedomuje, že niektorého utrpenia nie je možné zbaviť sa (pretože jeho zdroje vychádzajú z vnútra JA), zdroj iného je vonkajší. K princípu slasti sa tak pridáva princíp reality, ktorý Freud označuje za skromnejší. Ten umožňuje potlačenie niektorých túžob, resp. ich uspokojovanie náhradnými spôsobmi, prípadne stiahnuť sa z prostredia a situácií, ktoré človeku spôsobujú nepríjemné pocity. Je to zároveň proces, v ktorom sa JA vymedzuje voči vonkajšiemu svetu. Ak je nepríjemných vzruchov priveľa alebo z nejakého dôvodu prevalcujú človeka, môže to viesť až k neurózam alebo iným psychickým ochoreniam.

Širšie spoločenstvo (neskôr civilizácia - kultúra) poskytuje človeku istú mieru ochrany, možnosti spolupráce a napĺňaní spoločných cieľov, nesporne pre neho vytvára nové možnosti realizácie. V porovnaní so stavom, kedy by bol človek odkázaný iba sám na seba – na jednej strane by mal naozaj neobmedzenú slobodu, na druhej strane by sa vyčerpával tým, že o ňu musí neustále zápasiť s inými ľuďmi. Život v kultúre ale ukladá tiež veľa obmedzení, ktoré môžu a aj v mnohých prípadoch kolidujú s jeho vlastnými záujmami. Túto prácu teda Freud venoval tomu, ako sa človek vyrovnáva s kultúrnymi obmedzeniami, ako si nachádza vlastné miesto, háji vlastnú slobodu a zároveň ako dokáže žiť medzi ľuďmi – v spoločnosti, ktorú potrebuje. Veľkú časť teda venuje práve otázkam morálky, svedomia, jeho genéze.

V súvislosti s Kantovou kritikou praktického rozumu ma zaujalo, ako Freud zdôvodňuje morálku. Porovnanie týchto dvoch je zaujímavé práve z toho dôvodu, že pristupujú k problematike veľmi rozdielne.

Problém slobody

Kant od začiatku odmieta konanie, motivované výhradne dosahovaním osobného šťastia, ako neslobodné. Kdežto princíp slasti u Freuda nabáda človeka k napĺňaniu svojich túžob a všetky obmedzenia, ktoré mu kultúra ukladá, sú pre neho buď priamo zdrojom utrpenia alebo ho nútia túto energiu transformovať a prelievať do iných – náhradných činností. Nenaplnené (alebo nedostatočne naplnené) a teda potlačené túžby, sú zdrojom agresivity, ktorú ak človek nemôže priamo vybiť na objekte, voči ktorému je primárne namierená, tak ju obracia do svojho vnútra, voči JA. Tak je podľa psychoanalýzy možné to, čo nazývame svedomím.

Svedomie sa voči JA obracia s tým väčšmi ničivou silou, čím si človek viac zvnútornil morálne princípy stojace v priamom rozpore s jeho šťastím. Podľa Freuda dochádza k tomuto zvnútorneniu už v detstve, kedy sa dieťa stretáva s rôznymi zákazmi a obmedzeniami zo strany rodičov (otca). Tieto zákazy sú jednou z príčin ambivalentných pocitov, ktoré k rodičom dieťa prechováva - na jednej strane pociťuje agresivitu k ich autorite, na druhej strane lásku. Jedným z možných riešení tohto rozporu je zvnútornenie zákazov a obmedzení - tak sa vytvára nadja - svedomie.

Prirodzenosť človeka vo Freudovom ponímaní nie je vôbec taká vznešená ako je tomu u Kanta, pre ktorého je každá inteligibilná bytosť nositeľom morálneho zákona, ktorý v sebe iba „musí“ objaviť. Veľká časť morálneho cítenia u Freuda ako keby pochádzala priamo z kultúry a bola človeku „nanútená“ v procese začlenenia sa do spoločnosti ako určitý mechanizmus ochrany pred stratou lásky.

Požiadavka univerzálnej platnosti morálnych súdov

Ešte zaujímavejšie je, ako Freud a Kant rozdielne riešia vyžadovanie dodržiavania morálnych zásad od druhých ľudí. Ak by malo totiž svedomie výhradne vyrovnávaciu -trestajúcu funkciu pre Ja – subjektu, ktorý je nútený žiť s obmedzeniami kultúry výmenou za výhody, ktoré mu toto spolunažívanie prináša - ešte by to nevysvetľovalo, prečo pociťujeme rozhorčenie v prípade nemorálneho konania iných ľudí.

Kantove riešenie je nutne formalistické (ak si požiadavka univerzálnosti morálnych súdov, s ktorými sú na jednej strane vznášané, protirečí s rôznorodosťou morálnych súdov v závislosti od času a miesta kde ľudia žijú, a ak sa nechceme vzdať morálky úplne, jediné, čo môžeme vyvodiť ako univerzálne platné je forma zákona – teda KI). Freudove riešenie – „kultúrneho svedomia“ dáva priestor rôznorodosti mravov vzťahujúcich sa ku kolektívnej skúsenosti a potrebám civilizácie na rôznych miestach a v rôznom čase. Za touto „lokálnou“ morálkou je potom vždy iba spoločný mechanizmus – a tým je potreba udržať členov toho ktorého spoločenstva pokope. Rovnakú obetu vlastného šťastia, akú prináša jednotlivec, má „právo“ požadovať s rovnakým pocitom rozhorčenia aj od iných členov spoločenstva, ktorého je súčasťou. Kant teda ako keby nachádzal čistú formu akou sú morálne súdy vznášané (nezávisle od ich obsahu) a Freud sa pozerá skôr na ich praktickú funkciu v spoločnosti a pre jednotlivca, pri ktorej na obsahu morálnych súdov záleží práve z toho dôvodu, že kladú prekážku medzi JA a jeho túžby.

Freud na rozdiel od Kanta reflektuje aj realitu, v ktorej nie každý človek pociťuje rovnakú nevôľu pri porušení morálneho zákona alebo dokonca čo i len pri pomyslení na jeho porušenie. Vraví, že čím viac si človek zvnútorní určitý morálny princíp a snaží sa konať podľa neho, tým viac ho gniavi – teda neprináša mu v konečnom dôsledku ani slobodu ani želanú úľavu od utrpenia, ktoré spôsobuje ujma na jeho vlastnom šťastí.

U Kanta je schopnosť rozpoznať morálny zákon vlastná každej inteligibilnej bytosti. Aj keď je pravda, že nie každý sa prostredníctvom tohto rozpoznania dopracuje k morálnemu konaniu, resp. nie u každého preváži rešpekt k zákonu nad vlastným záujmom. Tento Kantov pohľad sa musí javiť ako dosť idealistický keď zoberieme do úvahy, že niečo ako "svedomie" nie je rovnako vyvinuté u každého človeka. Jednou z výhrad voči Kantovemu ponímaniu svedomia ako niečoho, čo je každej inteligentnej bytosti inherentné, je tzv. "morálka zlodejov". V skratke - aj v bande zločincov môžeme v rámci skupiny pozorovať určitú "morálku", ktorá káže napríklad nezradiť iných členov skupiny. No asi ťažko by sme jej princípy označili za súladné s KI.

Blaženosť a šťastie

Pre Kanta blaženosť človeka ako inteligibilnej bytosti neleží v pôžitkoch, ktoré v ľudskom ponímaní predstavujú jeho vlastné dobro a šťastie. Blaženosť je možné dosiahnuť v konformite so zákonom, ktorá je zvnútornená – teda sa stáva príčinou konania. A to je zároveň to, čo Kant rozumie skutočne slobodným konaním, ktorého je schopná inteligibilná bytosť. Rozumie Kant blaženosťou to isté, čo pomenováva Freud šťastím pre JA? Zjavne sa tieto dve podoby šťastia nekryjú – pre Freuda je šťastie (ku ktorému človeka ženie princíp slasti) vždy aj akýmsi „pozemským“ - parciálnym šťastím. U Kanta je blaženosť niečo, čo stojí nad osobnými pohnútkami a motívmi jedinca. Je Kantova blaženosť jeho "parciálnym šťastím"? Je jeho predstava utopickej civilizácie, v ktorej ľudia konajú na základe morálnych pohnútok (zbavení vonkajších - "telesných" motívov) niečím, ako riešením Freudovej nespokojnosti v kultúre?

Freud je dosť pesimista čo sa týka „vývoja“ kultúry do nejakého bodu v budúcnosti, kedy sa tento rozpor podarí vyriešiť a urovnať k spokojnosti všetkých jednotlivcov. Ako keby nechával každého človeka v pozícii, v ktorej si musí sám „vydobiť“ svoje miesto v spoločnosti a nájsť spôsob, ako na jednej strane minimalizovať utrpenie a na strane druhej aby sa mu podarilo v niečom nachádzať aj vlastné šťastie. Je veľa spôsobov, akými sa človek snaží dopracovať k vlastnému šťastiu – od zhýralých, cez náhradné (cez prácu, štúdium, umeleckú tvorbu) až k vyhýbaniu sa utrpeniu či k umŕtvovaniu zmyslov.

Ako jednu možnosť zmiernenia nespokojnosti v kultúre „navrhuje“ ako isté riešenie (aj keď nie určite úplné a definitívne) rozporu medzi záujmami civilizácie a jednotlivca, pripraviť človeka na zdroj utrpenia, ktorý pramení zo života v spoločenstve – aby to uvedomenie dokázal lepšie spracovávať toto utrpenie.

Freudov popis vývoja svedomia sa mi zdá viac realistický – Kantov je viac idealistický a aj menej dôsledný na miestach, kde naráža na prekážky. Najväčšiu šancu na úspech pri hľadaní uspokojenia má pre jednotlivca zrejme kombinácia viacerých stratégií, no žiadna nezaručuje úspech. Prípadný relatívne šťastný a pokojný život bude kombináciou viacerých faktorov – vrodenej konštitúcie, zvolenej stratégie a „vonkajšieho šťastia-v zmysle priaznivých okolností“, ktoré človeka v živote postretnú. Nanucovanie určitého vzoru usilovania sa o šťastný/naplnený život je potom naozaj možné vnímať iba ako ďalšie násilie na človeku. Zároveň je ale jasné, že túto „prácu“ hľadania zmyslu nemôže nikto spraviť za druhého.

00809096085804020858774508588069
vrq
 vrq      22.01.2019 - 21:03:42 (modif: 22.01.2019 - 21:04:49), level: 2, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Prirodzenosť človeka vo Freudovom ponímaní nie je vôbec taká vznešená ako je tomu u Kanta, pre ktorého je každá inteligibilná bytosť nositeľom morálneho zákona, ktorý v sebe iba „musí“ objaviť. Veľká časť morálneho cítenia u Freuda ako keby pochádzala priamo z kultúry a bola človeku „nanútená“ v procese začlenenia sa do spoločnosti ako určitý mechanizmus ochrany pred stratou lásky.

Nerieši toto dnes už neuroveda? Napr. František Koukolík v Sociální mozek https://www.martinus.sk/?uItem=72809#description (e: ale isto aj iní, len nemám aktuálny prehľad)

0080909608580402085877450858806908591641
al-caid
 al-caid      02.02.2019 - 09:22:54 , level: 3, UP   NEW
ako moze neuroveda odpovedat na otazky ako "Proč jsou někteří lidé tak bezcitní a otrlí, jako by neměli srdce" alebo "Jaká je povaha náboženství"?

to prve je subjektivny pocit, ako mozes vedecky skumat nieco, co sa vylozene bije s akoukolvek modernou vedou? clovek, co sa zda tebe akoby bez srdca, sa mne moze zdat ako vrucny ludomil; daj zhrnak, ako sa vyhyba neuroveda takymto skeptickym obratom

a podobne "povaha náboženství" - no ktoreho? da sa hovorit o nabozenstve ako o jednoznacnom vsekulturnom jave? ukazuje EEG rovnake vystupy u meditujuceho buddhistu, u krestana pri eucharistii, u rimskeho augura, ked sa hrabe v crevach?

veda existovala aj v case Freuda, no stale jej stal naproti individualisticky postoj moderneho cloveka, ktory si na tieto otazky musel hlada vlastnu odpoved

008090960858040208587745085880690859164108592133
vrq
 vrq      04.02.2019 - 09:46:10 (modif: 04.02.2019 - 09:46:32), level: 4, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Tá anotácia je popularizačná. Tu som nahrala obsah a kapitolu o morálke https://goo.gl/BVcxEv Nečítala som ale to roky, nepostavím sa preto plne za obsah a tá kniha je z roku 2006.

Náboženstvo? V pohode https://bit.ly/2Uaq787 Rovnako ako láska a x iných vecí