login::  password::




cwbe coordinatez:
809096
8580402

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::91
total children::25
6 K

show[ 2 | 3] flat


hihihi0
mzpx0
_0
aufhebung0
imnot4
hordenn4
Randolph Carter4
evad[Locked_...4
čo[Locked_OUT]4
skurva.5
krokobox gomont5
sioux5
edvard gray5
pilier[Locke...6
egor6
pht7
KredenZ9
.maio9
kamar10
Nubia10
pstmn10
dita11
ni13
getting high...13
haju13
calmo13
KaT17
ch17
vlastos18
Faun18
horror lamarcki19
denimkolos20
triyen21
Freudov kopernikovsky objav tu stale caka na nase znovuobjavovanie. Tato veta je tak trochu freudiansky PUN, slovna narazka, ktora je tiez jedna z nenapadnych operacii (spolu s prerieknutiami, zabudaniami, omylmi, vtipmi, snami…), cez ktore sa Freud dopracoval k obrysom nevedomia. Co mal povodne byt fyziologicky projekt, ktory chcel namapovat fyziku nervov na zvlastnu psychiku patologie, sa v case (Freudova pracovna metoda bola neustale prepracovavanie teorie pomaly v kazdom dalsom clanku- jeho texty su casto len hypotezy, ktore priamo dalej v nich odmieta a uz len preto su nezvycajne citanie) stale viac posuval do oblasti symbolickeho vyjadrenia nevedomia- nedokonalych dynamickych, funkcionalnych a topografickych opisov, ktorym vzdy nieco uchadzalo. Problem bol jednak v historicky nedostatocne rozvinutej neurovede, no dolezitejsie bolo, ze casom sa ukazovalo, ze lepsi opis fungovania nevedomia je jazykovy ako fyzikalny. Co vidime dnes, je aj snaha ozivit Freuda cez jeho prvotny projekt cez aktualne vedecke metodologie, niekedy sa tomu hovori aj neuropsychoanalyza.

Freudove prvotne intuitivne (Freud mal obdivuhodny vedecko-intuitivny tah na branu- predpovedal napr. synapsy, alebo aj objavy antropologie,lingvistiky dlho po nom) formulacie si vsak pockali na iny teoreticky pokrok, strukturalizmus ci pocitacovu vedu a teorie hier. A tu sme pri Lacanovi, ktory takto znovuobjavil Freuda. Ocistil ho celkom od reduktivneho biologizmu a nevedomie postavil do pozicie strukturacie jazykom.

Co je take dolezite pri tomto objave? Nevedomie je primarne. To je najdrsnejsie vyjadrenie preklopenia ludskej reality s dalekosiahlymi dosledkami, ak by ziskali svoju spolocensku vahu. Nejde o nejaku oblast vydelenu z nasej skusenosti- nasa skusenost je nim zalozena a prepletena. A ked hovorim o nas, nemyslim tak celkom to, co si pod “nami” bezne predstavujeme. To, co sa casom Freudovi podarilo ukazat bolo, ze Nevedomie “hovori” inak ako my- ze subjekt nevedomia a ego sa neprekryvaju. Mechanizmy nevedomia- ako myslenie (jeden by si nemyslel, ze je vysada nevedomej skusenosti)- prebiehaju casto bez zaznamenania. A prave neurozy ci psychozy nam cez rec symptomov (ale aj napr. vtipov) sprostredkuju tuto neznamu risu, ktora preto operuje a vladne potichu u kazdeho, len nie kazdy si vytvori skrze potlacenie patologicky utvar- comu ludovo hovorime nepekne dusevna porucha.

Lacanov navrat k Freudovi v nom otvara tri registre vyjadrenia ludskej skusenosti: imaginarny, symbolicky a realny- strukturalizmus nikdy celkom nezvitazil, nevedomie preto nie je len suchy strojovy kod, na ktorom bezia nase ega. Freud to uz videl sam- tento kod vzdy zakryva urcitu nedosiahnutelnost opisu reality. A propos, dalsia dolezita crta tohto objavu je primarne vztahovanie sa k svetu: ludske zvierata nie su nikdy nudni pozorovatelia, ktori racionalne vyhodnocuju svoje dalsie kroky- zakladna skusenost je zalozena na tuzbe- tuzba, ktora nie je emociou, tuzba, ktora plodi tuzbu, tuzba, ktora ma podobu zakona, tuzba, ktora pohana zivot, a ktora ho po prekroceni hranice zakona aj znici - hranica je vzdy len po sprostredkovatelnu realitu, realita nie je nikdy priamo dana.

Lacanov navrat bol hlavne klinicky navrat, vsetko co robil bolo pre rozvoj psychoanalytickej skusenosti vo Freudovom duchu. Tento specialny priestor medzi analytikom a analyzovanym je priestorom, ktory je predurceny pre vyslovne dotknutie sa a otvorenie nevedomia- analytik je ten, kto vie ako v tzv. transferencnej situacii analyzovaneho “zrkadlit” tak, aby svoje naviazania tuzby, ktore ho zvazuju, otvoril, aby sa takto sam (dolezite) oslobodil, samozrejme nie celkom, lebo tuzba vzdy zvazuje. Tato analyticka situacia je celkom odlisna skusenost s velkymi etickymi presahmi, ktora dala spolocnosti velke moznosti ako nebyt celkom otrokom svojho pana nevedomia.

Freud_Second_topography_1933.jpg


Freud-Complete Works
http://www.lacanonline.com
http://nosubject.com
http://www.lacaninireland.com/web/translations/
http://www.lacan.com
https://www.youtube.com/channel/UCj7qTXrhnFOpidqpbtCvTqA




008090960858040208675984
aufhebung
 aufhebung      30.10.2019 - 11:43:42 [3K] , level: 1, UP   NEW
Pope Francis has revealed that he sought the help of a psychoanalyst for six months when he was 42 and the leader of the Jesuit order in Argentina during the country’s military dictatorship.

Francis said the weekly sessions with the psychoanalyst helped him a lot. “For six months, I went to her home once a week to clarify a few things. She was a doctor and psychoanalyst. She was always there,” he told Wolton for the 432-page book Pope Francis: Politics and Society.
https://www.theguardian.com/world/2017/sep/01/pope-francis-psychoanalysis

00809096085804020867598408675986
pht
 pht      30.10.2019 - 11:47:11 , level: 2, UP   NEW
big if true

0080909608580402086759840867598608676238
Prospero[Locked_OUT]
 Prospero[Locked_OUT]      31.10.2019 - 00:59:50 , level: 3, UP   NEW
crucifix instinktz awakening ?

008090960858040208672549
aufhebung
 aufhebung      18.10.2019 - 00:03:14 , level: 1, UP   NEW
65 % sedemročných uvádza, že aspoň raz za život mali imaginárneho priateľa. To, že sa s ním dieťa rozpráva, je úplne v poriadku. Je to univerzálny jav vyskytujúci sa hlavne vo veku od štyroch do jedenásť rokov.

008090960858040208672193
aufhebung
 aufhebung      16.10.2019 - 21:15:34 , level: 1, UP   NEW
toto je very cool aj ked porozumenie si ziada znalost lacanovskych terms

na druhej strane to dobre ilustruje vseobecne pozorovatelny totalitarny charakter japonskej civilizacie (yuck) a jej odvratenu stranku rozmanitost perverzii (toho mechanizmus)- zapad tak casto pritahujuci kewl aspekt (yuck)
https://ogswrs.blogspot.com/2019/01/why-lacan-says-no-one-who-dwells-in.html

Summary : It is often said that Lacan remarked that the Japanese are unanalysable, and in fact it is true that there are very few psychoanalysts and very little demand for analysis in Japan. I present here my reflections on this based on Lacan’s remarks about the Japanese language and the Joycean lalangue.


What in Japanese prevents one who dwells in that language from having a need or a possibility of experiencing psychoanalysis ? A possible Lacanian answer is : its lalinguistic structure which disfavours a signifier representing for another signifier the subject and which favours the predominance of master significance.

In actual Japanese society this conditions on one hand the prevalence of nationalistic paranoia, and on the other hand the prevalence of various sexual perversions which are so much various forms of acting out to escape from the suffocating effect of the predominance of master signifier.

Most of my patients come to psychoanalysis because they are not capable of being sufficiently pervert nor paranoiac in those particularly Japanese ways.

I only pray that more Japanese people may find the way of psychoanalytic sublimation to escape from those Japanese ways of paranoia and sexual perversions.

008090960858040208670926
aufhebung
 aufhebung      12.10.2019 - 22:17:16 , level: 1, UP   NEW
https://lareviewofbooks.org/article/sex-without-identity-feminist-politics-sexual-difference/

In your work, you posit the relevance of both Lacanian psychoanalysis and Marxist theory to feminist struggles today. How do you understand the connection of these theories to feminism?

ALENKA ZUPANČIČ: I’m convinced that there is a very strong affinity if one understands feminism as something that is not reducible to the struggle between two sexes or genders — like men and women — but as the movement and the theory that brings out and insists on tectonic points which structure this and other social struggles. Feminism is a social movement. It cannot be reduced to a description of different kinds of discrimination. It should always bring in the question: What is it that makes and sustains this kind of discrimination and division, say, into hierarchical genders? What purpose does it serve? To say that it serves the purpose of subjecting and subduing women would be a tautological answer. Feminism is also not simply about the psychology of the sexes. It insists that there is something in the social structure itself which sustains and generates this division. This is what characterizes emancipatory struggles in general, and why they should, whenever possible, combine and support each other instead of fighting their own feuds. If they are truly emancipatory, they use and activate these world-structuring points of negativity, rather than focus on questions of identity.

Your last book, What IS Sex?, revolves around this notion of negativity, which is at the heart of the psychoanalytic theory of sexuality. Can you elaborate on negativity as a concept? How can we theorize sexuality outside of a framework of identity?

The term “sexual” or “sexuality” has always been a core notion of psychoanalysis. A core notion which was not at all about naming something which we might describe by way of sexual activities that cohere into identities. This positivist notion of sexuality — that we all know what it is — dominates today. But for Freud, sexuality is not, as is sometimes said, at the bottom of every other problem, but something that, in and of itself, constitutes a problem. A problem for every subject to grapple with, that every subject is divided by. It is a negative core of any identity, not its positive foundation.

This is why there are no direct, immediate sexual identities. Even when one identifies with one’s anatomy, this is already an identification, there is nothing immediate about it. Sex involves much more than anatomy, even when it coincides with our anatomy. The popular opposition between genders as biological or else socially constructed is a false opposition: there is no “biological gender” in the sense of identity, because identity is by definition never immediate, “biological” in this sense. Biology, anatomy is obviously a factor; it is far from insignificant. But a sexed subject does not simply emerge out of this or that anatomy, but out of its symbolization, including its rejection. Biological versus social is a misleading opposition in this respect, if we take “social” simply to refer to an alternative, non-biological positivity and forget that the social is predicated upon a fundamental non-immediacy — this is what I call negativity. Social is not simply the opposite, or the other of biological. It involves a relationship to the biological. And the term relationship as such testifies to a constitutive gap, interval, non-immediacy. I am what I am, but never simply directly. One always becomes what one is, and this is to be taken quite literally. It does not mean that at the end of some long and painstaking formative process we finally become what we are: it means that even our most “immediate” identity already involves a becoming in the sense of what one could call with Kant a “transcendental decision” or transcendental choice of character.

I believe psychoanalysis was the first theory to articulate that there was no such thing as a natural sexual identity. This is what Freud’s Three Essays on the Theory of Sexuality were all about. Freud constantly emphasized that there was nothing spontaneous or directly self-evident in the sexual identities that we tend to adopt, let’s say at the age of puberty, if not before. This is why he looked closely into so-called infantile sexuality, for which he was very much scorned. There is in fact a whole process of identification, of repression, of desire, and of course, of elected ways of enjoyment that occurs in order for sexuation to take hold. But even when it takes hold, it does not simply do away with these polymorphously perverse drives that for Freud were characteristic of infantile sexuality. They do not simply disappear when we become sexually mature. Yet I don’t see this polymorphous perversity as constituting, in itself, the disruptive or “emancipatory” element of human sexuality. Far from being simply disruptive, it rather functions as a glue in the patchwork of our sexual identity, compensating, as it were, for the absence of both biologically and symbolically pre-established or guaranteed “sexual relation,” to use the Lacanian formula. It is the latter — the nonexistence of an immediate, “guaranteed” sexual relation — that constitutes the disruptive and disorienting element of sexuality.

To sum up, psychoanalytic theory conceives of sexuality as something which fundamentally disorients the human being, not as something which provides him or her with a solid identity. If the notion that sexuality is at the basis of identity has any meaning, it can only have it in this sense: it is at the basis of any identity because it uproots the subject from the immediacy of her being. And this uprooting, this non-immediacy, is the condition of any symbolic identity. In fact, we can use psychoanalysis in order to interrogate identity itself, both conceptually and as a meeting ground for social struggle.

At the same time, psychoanalysis still elaborates a concept of “sexual difference,” which is far from unequivocal. In everyday language, people usually think of it in terms of “difference between man and woman.” But Lacanian psychoanalysis understands it quite differently, as a “split” crossing the subject.

On the abstract or philosophical level, this singular notion of difference is not something radically new or unique. We find it in the history of philosophy, and Deleuze, for example, appropriates it with his distinction between individual differences and individuating difference. Simply put, this would be the distinction between differences that exist between individual entities, and a more radical difference that is involved in generating these individual entities as individual entities, or such as they are. What is unique in psychoanalysis is how it develops this [latter] distinction out of its findings concerning human sexuality and sexuation.

Sexual difference is not simply difference between sexes as individual entities but, more fundamentally, the difference — negativity — involved in the constitution of these individual entities. The problem that many people today have with psychoanalysis arises not simply with this distinction, but with the fact that it stops at two (or at “not (fully)-two,” yet somehow two-related). Why not multiplicity? At the level of logic, the answer is very simple: when dealing with multiplicity you only see individual differences, that is differences between individual entities. You don’t see the negativity or impasse that (possibly) generates and determines them. Whereas with sexual difference you get to see it, in a way: sexuation is the way in which this negativity or difference (the difference that makes a difference, so to say) is inscribed into positive entities by way of one of them not constituting an entity in the same way as the other. Otherwise you’d be back to difference as difference between individual, positive entities.

Obviously, both sexes are part of this sexual antagonism or antagonism of the sexual, but they are not situated at the same level. Feminine position embodies — not in any substantial sense, of course — the very contradiction of sexuality as such. In this sense, it is a difference that creates difference.

And this is also where many objections to psychoanalysis come in. The theory insists on a certain asymmetry of the sexes, and grants emancipatory potential to sexual difference because it brings out this asymmetry as a stumbling block of the symbolic order itself. I’m not speaking about inequality, I’m speaking about the asymmetry of the symbolic, social order, a certain inconsistency that the order struggles with. As it struggles, it produces all kinds of positive images and roles of men and especially of women — what women are, what they should do, how they should behave, et cetera — in order to cope with what is not there, the point of negativity of the symbolic order itself.

You said there was emancipatory potential in this asymmetry of the sexes. What would feminist struggles understood in this way actually look like? What can feminism do with this?

Feminism as social struggle had, and hopefully still has, the capacity to confront the seemingly smooth functioning of the social order with its hidden presuppositions and exclusions. Today we talk a lot about violence (against women, minorities), mostly in terms of specific acts of violence (rape, sexual blackmail), but we talk much less of the so-called systemic violence: the violence involved in, and required for the ordinary peaceful functioning of the given social order. Invisibility of this violence usually springs from the fact that it is engaged in framing injustice as something else than injustice, for example as a natural division of the social space. To fight this, it is not enough to expose this framing as an ideological smoke screen behind which we can see things as they really are. There is not “behind”; the frame is right there for everybody to see. But we don’t see it, because it only frames the picture in a negative way, for example by telling you where it starts. So you need to make this framing appear within the picture itself and problematize it.

And feminist struggle did this. When it started to occur as a political movement, it focused on inscribing the split, as a division between different worlds (public and private, masculine and feminine, et cetera), into one and the same world. Society is not composed of man and women; it is split, and this split is repressed. This is not the same as to say that women are repressed. Women were, are, oppressed, but this is not the same as repression, in the psychoanalytical sense of Verdrängung, of the split inherent in the structuring and curving of social space. Without making this split of negativity part of the picture, significant shifts in the structure cannot really occur. This is what feminism is about; it is not primarily about neutralizing social differences, but about bringing them to light, and attempting to affect the very structuring of the social space. To do something to/with this divide, and not simply to try to climb to the right side of it.

There is still this prevalent liberal picture of the social space: all fundamental social problems have been solved, there are just some remaining pockets of inequality that remain, and we can deal with them by means of identity politics and political correctness. But I think it is quite clear that some fundamental social problems are far from being solved, and we witness growth in the scale of social differences. As a social movement, feminism has to ask the question: on what side does it want to fight its struggles?

008090960858040208664054
čo[Locked_OUT]
 čo[Locked_OUT]      20.09.2019 - 19:58:44 , level: 1, UP   NEW
https://lithub.com/in-search-of-hysteria-the-man-who-thought-he-could-define-madness/

Why did Charcot medicalize hysteria and hypnosis? There is good evidence that he wanted to demystify all phenomena touted by the church as miracles. He hoped to substitute neurological explanations for religious ones. Auras, visions, imperviousness to pain, miracle cures (especially curing the blind): he wrote all of these off as hysterical symptoms. Epiphanies, the ecstasies of the saints, if not the resurrection itself, could be explained neurologically. Accounts of such religious phenomena, catalogued extensively by Charcot and reenacted onstage by Blanche and other hysterics as attitudes passionnelles, peddled a not-so-subtle form of anticlerical materialism to a hungry audience.

008090960858040208655984
aufhebung
 aufhebung      24.08.2019 - 14:31:06 (modif: 24.08.2019 - 14:32:32), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
venovane komentarom, diskusiam, studiu tretieho Lacanovho seminaru
61PqsraHrWL.jpg

00809096085804020865598408662477
aufhebung
 aufhebung      14.09.2019 - 18:01:30 (modif: 14.09.2019 - 18:05:58) [3K] , level: 2, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Psychoanalýza umožňuje neodvrhnúť psychotikov svet len ako nezrozumiteľný svet blázna. Práve naopak je to asi prvý diskurz v dejinách, ktorý má nástroje na to, aby síce nie “prekladom” zmyslu psychotických bludov, ale ich znázornením v štrukturácii sveta dokázal ukázať celkovú komplexnosť ľudskej skúsenosti založenej na nevedomí.

Ak sa pozrieme na psychotický blud, a porovnáme ho s bežnou skúsenosťou, získavame určitú kontinuitu javov, ktoré sa dajú vysvetliť, ktoré u “normálneho” subjektu sú realizované tak, aby príliš nevyčnieval. Teda nie je to tak, že by šlo o totálnu diskontinuitu, že by sa zrazu niečo v psychotikovi úplne zlomilo a preplo ho to do videnia a počutia niečoho “neskutočného”. Na takéto frázy treba vedieť najskôr opísať bežnú ľudskú skúsenosť, ktorá je všetko len nie intuitívne prekladanie reality do opisného jazyka.

Čo kvalitatívne tak odlišuje bludy a halucinácie od bežného vnímania? V prvom rade, negatívne sa dá povedať, že to nie je obsahový charakter, ale formálny, istota (istota imaginárna), s ktorou sa psychotik vo svojom svete s bludmi stretáva. Rovnako nie je ani problém v tom, že by nevedel, že niečo vníma inak ako ostatní, teda uvedomuje si nadprirodzenosť toho čo pozoruje, ale táto istota niečoho akoby zoslaného “zhora” namierená práve preňho, je práve definičný rozdiel. Nejde tak ani o to, že by tým bludom rozumel ako sa bežne rozumie, ale jednoducho sú mu natískané, aby niečo kompenzovali, čo ostatní majú a jemu chýba.

Tu sa musíme obrátiť na užitočný opis štrukturácie sveta ako imaginárny, symbolický a reálny.
To, čo nepsychotici bežne zažívajú je tiež určitá istota (istota v pozadí symbolického), lenža táto istota je v konečnom dôsledku neistota, ktorá vôbec umožňuje koherenciu ich sveta. Iným slovami, istota nepsychotikov je v symbolickom svete, spoločnom zrozumiteľnom zdielanom, ktorý potichu beží niekde na pozadí a má štruktúru jazyka. Toto je to čo voláme diskurz, v rámci ktorého bez nutnosti vysvetľovania, keď niekto niečo povie, nemusí povedať všetko to zamlčané na to, aby druhý nejako rozumel. Tento symbolický svet je teda triadický medzi mnou, tebou a Ním. ON je kto? Je ton garant diskurzu, kedysi volaný Boh, ktorý tu je skôr ako sa narodíme, a cez ktorý sa učíme uchopiť svet- svet je takto mediovaný a nikdy nie je entitou ovládanou inštinktami.

Pre psychotika má tento ON úplne iný charakter, dalo by sa povedať, že je mu upretý spolu so všetkým, čo k tomu prináleží, teda umožnením spoločenského žitia. V bežnom diskurze práve tento ON, veľký Druhý, dáva v komunikácii s druhým možnosť tejto komunikácie, umožňuje jej hladkosť, pretože je vždy nejaké riešenie, aj keď nie je jasné v danej komunikácii (hovorí pravdu, klame), ako druhého doplniť. Paradoxne komunikácia prebieha hladko, lebo sú zamaskované priepasti (prácou signifiera), ku ktorým sa človek dostane až vo chvíli keď opustí bežnú hantýrku a začne pokladať krajné otázky zmyslu. Toto môžeme konkrétne aplikovať na náboženskú skúsenosť, ktorá dáva/la ľuďom väčšinu dejín rámec bežnej skúsenosti.

Neveriacky Schreber sa stáva tiež veriacim, ale jeho Boh je celkom iný ako kresťanský. Ak kresťanský boh je garanciou reality (v tomto čase si myslím, že Lacan používa Reálno ako efekt diachronického/nezrozumiteľného blúdenia medzi niekoľkými diskurzmi), Schreberov boh je ten čo zavádza, čo nevie, dokonca je sám od Schrebera závislý, a nakoniec celé bytie sa stáva od jeho činnosti závislé. Opäť prekladom cez iný register tu vidíme boha, ktorý zostúpil z pozície neprístupného Druhého, do pozície druhého, teda zo symbolickej roviny do imaginárnej, s dôsledkom, že chýba garant reality na jeho mieste. Týmto garantom sa stáva Schreber. Dalo by sa povedať teda, že všetky halucinácie a bludy Schrebera sú akoby jeho rozpriestranením a fragmentáciou ega.

Nejde o to, že by ego u nepsychotického človeka bolo dobrým nástrojom syntézy bordelu vnemov, práve naopak. Aj u nepsychotického človeka sa stretávame s formou narcistickej identifikácie, ktorá je založená na odcudzení seba-ako-druhého. To čo Lacan ukazuje je, že táto skúsenosť na imaginárnej úrovni sa deje aj u bežného človeka, pre ktorého však nemá práve vďaka intervencii Druhého (a nie dobre fungujúceho ega) blud charakter psychózy. Používa pekný príklad diskurzu slobody, ktorý každý nejako pre seba vnútorne má, ale nielenže je nespojiteľný s predstavou suseda, ale ani nie je realizovateľný, práve kvôli efektu Druhého spôsobujúceho jeho zabrzdenie.

Ak by sme chceli psychózu uchopiť mimo tieto dva registre, ďaleko sa nedostaneme, uviazneme buď v sémantickom pekle, alebo neopraviteľnom statuse ega, ktoré sa chce brániť pred útokmi. Na aberácii psychózy ako rozrušenia dobrého operovania jazyka si práve vieme uvedomiť čo všetko nenápadne operuje v nevedomí- vidíme jazyk, ktorý buď dáva zmysel bez jeho možnosti spostredkovania druhému, útoky plného zmyslu, ktoré sa nedajú komunikovať, alebo úplný nezmysel, pri ktorom však neustále prebieha vnútri psychotika nutkanie ho doplniť.

Vidíme, že ak sa pre psychotika uzatvorí táto symbolická sieť, štrukturálne povedané, chýba mu ukotvujúci primordiálny signifier, musí si z materiálu signifierov upliesť vlastnú, vlastný symbolický universe, ktorý musí neustále udržiavať, čo môže viesť k celkovému vzdaniu sa spoločného sveta s druhými. Iným slovami, kontinuálne nevedomie pre bežného človeka nie je upreté a neustále z neho čerpá, a psychotik kompenzuje sebou, svojimi výtvormi, ktoré akoby prichádzajú zvonka a keď by mali skončiť prinášajú obrovskú bolesť, preto ich musí stále udržiavať, lebo by zrejme znamenali úplnú symbolickú smrť. Táto mýtická akceptácia prvotného signifiera je úplne kľúčová na to, aby sa z človeka stal aspoň neurotik, teda aby dokázal aspoň potlačiť, teda preložiť do iného vyjadrenia svoju túžbu v danom diskurze, psychotik nemá takýto nástroj, a bludy sú preňho kompenzácie tohto prvotného zázemia.

00809096085804020865598408656358
aufhebung
 aufhebung      26.08.2019 - 14:52:41 , level: 2, UP   NEW
There are always things that don't hang together. This is an obvious fact, if we do not begin with the idea that inspires all classical, academic psychology, which is that human beings are, as they say, adapted beings, because they are living, and therefore it must all hang together. You are not a psychoanalyst if you accept this. To be a psychoanalyst is simply to open your eyes to the evident fact that nothing malfunctions more than human reality. If you believe that you have a welladapted, reasonable ego, which knows its way around, how to recognize what is to be done and not to be done, and how to take reality into account, then there is nothing left to do but send you packing. Psychoanalysis, and this it shares with common experience, shows you that nothing is more stupid than human destiny, that is, that one is always being fooled. Even when one does do something successfully, it is precisely not what one wanted to do. There is nothing more disappointed than a gentleman who is supposed to have attained the pinnacle of his wishes. One only need speak with him for three minutes, frankly, as perhaps only the artifice of the psychoanalytic couch permits, to know that in the end all that stuff is just the sort of thing he could not care less about and, furthermore, that he is particularly troubled by all sons of things. Analysis is about becoming aware of this and taking it into account.
It is not by accident, because it couldn't be otherwise, that by a bizarre stroke of luck we go through life without meeting anyone but the unhappy. One says to oneself that there must be happy people somewhere. Well then! unless you get that out of your head, you have understood nothing about psychoanalysis. That is what I call taking things seriously. When I told you things had to be taken seriously, it was so that you would take precisely this point seriously, that you never take anything seriously.

00809096085804020865598408655986
aufhebung
 aufhebung      24.08.2019 - 14:35:55 (modif: 24.08.2019 - 14:42:12) [1K] , level: 2, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Lacan začína vyhranením sa k neplodným spôsobom psychológie, či už ako “objektívnych prirodzených” procesov, alebo ako umenia rozumenia. Ak chceme vkĺznuť do vedeckého pochopenia, nezaobídeme sa čisto nekonceptuálnym uchopením reality. Pre Lacana je svet RSI- Reálny, Symbolický a Imaginárny. Psychoanalýza nemôže byť len etiologickým opisom, lebo by sme ostali na úrovni imaginárnej, a nemôže byť ani procesom rozumenia druhému, pretože nám ujde komplexnosť symbolickej časti, ktorá je nevedomá. Dobrý príklad k tomu je s dieťaťom, ktoré keď prvé razy dostane facku, sa obracia na rodiča, aby si interpretovalo či ide o pochvalu alebo pokarhanie. Zdá sa, že žiaden psychický jav nie je okamžitá samozrejmosť nevyžadujúca interpretáciu. A potom je tu ešte realita, ktorá je u Lacana nie vonkajšok, ale skôr niečo od čoho cez S a I človek uteká, aby mohol vôbec byť bežným človekom. Imaginarita je spoločná so zvieratami, je to určitá vizuálna schematizácia sveta, ktorá napr. signalizuje vhodné správanie a vyčleňuje subjekty z celej mozaiky fragmentovaných objektov, je určitou kontinuitou sveta. Symbolický poriadok naopak funguje na diferenciách, nie na plynulých významoch, ale na odlišnosti a čo táto odlišnosť implikuje pre odlíšeného. Je to ako priradenie určitej funkcie v hre s pravidlami, ako figúrke v šachovej partii. Realita je, keď prvé dve schémy zlyhajú. Nedá sa povedať, že by realita bola skôr, lebo u človeka také nie je možné, ale vo všetkých odchýlkach a poruchách vidíme, že bez organizácie I a S by nebol spoločenský život možný, žiť v Realite sa nedá.

Ak budeme chcieť určiť psychózu, vymedziť od neurózy, budeme sa orientovať cez takto rozvrhnutú štrukturáciu sveta. Musíme zistiť aký je kvalitatívny rozdiel medzi neurotickým symptómom a psychotickým bludom. Freud v krátkych článkoch o psychóze z raného obdobia dospieva k záveru, že sa môžu dosť podobať. Aj jeho odlíšenie neurózy, ktorá potláča pud ID a psychózy, ktorá je nevysporiadaním Ega s vonkajším svetom, je dosť neurčité a vidíme výhody Lacanovho štrukturálneho opisu. Ak sa vrátime k Freudovmu článku Negácia, nájdeme tam základnú schému lámania medzi neurózou a psychózou. Neuróza je zrejme prevalentná životná štruktúra, lebo prvotné potlačenie sa sformuje u každého. Toto však Freud ešte neoznačuje ako neurózu, no takýto nukleus nosíme v sebe: keď sme si osvojovali svet od mala, došli sme k tomu, že niektoré veci sme vôbec nespracovali (Verwerfung), a tie ktoré sme spracovali (Bejahung), niektoré sme neskôr pod vplyvom kultúry museli obmedziť, tieto druhé sa pre nedostatok lepšieho termínu/alebo práve pre jeho priľnavosť spadajú pod kastračnú hrozbu, o týchto nechceme nič vedieť ani keď sme “zdraví”, a keď príliš zlyhajú ochranné mechanizmy a vznikne škodlivý symptóm ako toho kompenzácia, až to je v pravom zmysle slova neuróza- návrat potlačeného. Ten prvý mód- Verwerfung, k tomu na rozdiel od neurotického symptómu, ktorý dokážeme aspoň symbolicky popierať- negovať, ak sa k nemu analytik prepracuje, k tomu nie je žiaden symbolický prístup. Tzn., v nejakej skorej situácii nie že príde ku kastračnej hrozbe, teda určitému momentu slúžiacemu na neskoršie potlačenie, ale takáto “ochrana” kastračnou hrozbou je celkom odopretá a nahradená čím? Práve halucinačným bludom.
Preto pri psychóze Lacan hovorí formulaicky, že čo bolo vypudené zo symbolického, to sa vracia v reálnom. Reálne je to neusporiadané, to ktoré si subjekt skladá sám z prichádzajúcich vnemov, či neusporiadaných fragmentov symbolickej siete, do svojej koherencie.

schemaL.gif

Na to, aby sme pochopili rozdiel medzi halucináciou a bežnou komunikáciou, na to nám nestačí model rozumenia medzi dvoma. Lacan v celom úvode očividne brojí proti diktátu rozumenia, ktorý zjavne prevláda v bežnom obraze klinickej praxe aj dnes. Rozumenie je preňho orientácia v imaginárnom, vždy keď niekomu rozumieme, mali by sme zneistieť. Aj v prípade psychózy sa ukáže, že trvanie psychotika na význame svojich bludov, je paradoxne z dôvodu neistoty preň ich samozrejmého významu. Vysvetlenie prečo rozumenie nemôže byť dobrou metódou sa odkrýva na štrukturálnej úrovni. Rozumenie by stačilo, keby mal jazyk pevnú sémantiku, keby bol len sled významov priradených slovám, lenže jazyk sa používa v reči, ktorá sleduje tzv. pravidlá signifiera- niektoré veci nie je možné vyjadriť len významom, ale práve ich diferenciou použitia, odkazom vždy na iný význam alebo zaradením do určitého typu diskurzu, ktorý sa môže odlišovať od iného a tiež je historicky podmienený. Reč nikdy nie je len samostatná výpoveď, ale je určitým spôsobom podradená a každý prejav reči akoby predpokladal svoje požehnanie, je na ňom založený, je pokladaný ako otázka, čakajúca na odozvu. A táto neistota v reči, tento efekt by sa dal chápať ako veľký Druhý. Ak s niekým bežne komunikujeme, bez tohto rozmeru sa nezaobídeme, nikdy nie sme len dvaja v dialógu, kultúrne spolužitie je možné len na základe tohto “tretieho” v pozadí, alebo inými slovami na efekte nevedomej siete signifierov, ktorá spoluutávara Druhého. Lacan tento bežný vzťah k Druhému v komunikácii označuje ako invertovaný, teda že k nám od Druhého prichádza jeho odkaz v invertovanej podobe.

Problém psychóz je v rozrušení tejto triadickej štruktúry. Pre psychotika Druhý splýva s druhým, teda jeho imaginárnym alteregom. To aj znamená, že blud je potom akási neochvejná samozrejmosť. Bežná komunikácia nie je nikdy iba vyslovením tvrdenia, ale akoby už vždy reakciou na niečo v pozadí, akoby už vopred pripravená odpoveď, a to je dané práve tou štruktúráciou nevedomej siete signifierov, hry založenej na pevných pravidlách, ktorú stále v reči hráme, psychotik však ak niečo tvrdí počas halucinácie, tento proces nespúšťa, on akoby počul len svoju odozvu, aj keď má dojem akoby sa rozprával s inou bytosťou. Preňho je subjekt nevedomia vlastným egom.

Pre psychotika je teda vzťah malého druhého a veľkého Druhého iný ako toho, ktorý netrpí bludmi. Bludy sú nástojčivé významy samé o sebe- nespoliehajú sa na diachronické zaradenie k ďalším významom existujúcich v zdielaných diskurzoch, ale sú samy celkom plné významu alebo celkom prázdne (ako čisté repetície)- sú to určité konkrétne stelesnené signifiere, ktoré psychotikovi akoby samé (z reálna) vyskakujú na rozum- pri nich vidíme potvrdenie toho, ako sa odpútava od veľkého Druhého v pozadí. Druhý už nie je záhadou, ale akoby sám hovoril za subjekt nevedomia, ktorý sa ocitá (štrukturálne povedané) v Egu. Takto vzniká vlastný diskurz psychotika, ktorému sa teda nedá rozumieť, alebo Lacan to prirovnáva určitým ezoterickým filozofom budujúcim si svoje systémy podľa vlastných axiómov. Psychotik nepočuje Druhého v invertovanej podobe, ale halucinácie sú len imaginárne alúzie, projekcie (nie v zmysle projekcie do druhého) ktoré prichádzajú zvonka, z reálna, ktorými pláta svoje fragmentované telo. A propos- táto fragmentácia je v pozadí každého (aj nepsychotického) ega, a je znakom Reálna, z ktorého sa v postupnom vývoji človek odpútava do symbolického sveta. O psychóze sa teda nedá povedať, že by bola návratom k imaginárnej fragmentácii, ale že je to skor snaha o jej predídenie.

0080909608580402086559840865598608659321
čo[Locked_OUT]
 čo[Locked_OUT]      04.09.2019 - 21:43:57 (modif: 04.09.2019 - 21:55:05) [1K] , level: 3, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
aký je kvalitatívny rozdiel medzi neurotickým symptómom a psychotickým bludom.(?) Freud v krátkych článkoch o psychóze z raného obdobia dospieva k záveru, že sa môžu dosť podobať. Aj jeho odlíšenie neurózy, ktorá potláča pud ID a psychózy, ktorá je nevysporiadaním Ega s vonkajším svetom, je dosť neurčité

Freud dosť explicitne rozlišuje medzi neurózou ako pokusom o útek pred realitou a psychózou ako pretvorením reality. Neuróza aj psychóza sú tak rôzne spôsoby vysporiadania sa s tým istým "problémom" - ako nájsť (ako jednotlivci) svoje miesto v spoločnosti a vysporiadať sa s požiadavkami, ktoré sú na nás kladené "zvonka"? Ako zosúladiť rôzne trenice a rozpory medzi vlastnými túžbami a spoločenským poriadkom? V prípade neurózy teda ide o konflikt medzi Egom a ID (JA a TO), v prípade melanchólie medzi Egom a Superegom a v prípade psychózy je pretváraná celá realita. Tam, kde neurotik uteká pred realitou aby sa vyhol Other, melancholika masochisticky trestá jeho superego, psychotik pretvára vonkajšiu realitu - samozrejme vo svojom vnútornom prežívaní. Pre psychotika je toto pretvorenie rovnako spôsobom ochrany, ako pre neurotika útek. Na rozdiel od neurotika, si však psychotik neuvedomuje vonkajšiu realitu (ktorá je zdrojom jeho utrpenia). Preto je také ťažké až nemožné u psychóz rozrušiť sieť bludných významov, prostredníctvom nejakých "racionálnych" argumentov. Psychotikova myseľ si nájde vždy nové a nové interpretácie, aby udržala konzistentnosť bludu (v jeho vnútornom svete).

Čo je pozoruhodné (a na čo lacan upriamuje pozornosť), ako veľmi sa to, ako psychotik narába s realitou, v skutočnosti podobajú tomu, ako narába cez sieť významov s realitou aj "normálny" človek, považovaný za psychicky zdravého. Zásadný rozdiel je však v tom, že kým psychotik ako keby úplne obchádzal Druhého, zdravý človek zdiela sieť významov s ostatnými ľuďmi. Pekne na príklade psychózy podľa mňa vidno, ako veľmi sme pre bytie vo svete a spolunažívanie s inými ľuďmi odkázaní na určitý zdieľaný spoločenský poriadok a sieť významov, v rámci ktorých sociálnu realitu konštruujeme. tak sa totiž môže javiť v rámci nejakého spoločenstva určitý spôsob zmýšľania alebo konania úplne "normálny", kdežto "zvonka" (pre človeka, ktorý pochádza z inej kultúry alebo historického obdobia), môže toto konanie alebo zmýšľanie vyznievať úplne nezmyselne - psychoticky. Ak začnú v platnom spoločenskom poriadku vznikať trhliny a nekonzistentnosti, otvára sa cez tieto možnosť preusporiadania spoločenského poriadku. Kým táto zmena neprebehne, tak tieto nekonzistentnosti (samozrejme nielen tie) môžu byť pre určitú časť predisponovaných ľudí podhubím psychotických prejavov. Mohla by byť potom psychóza (ako obranný mechanizmus) vyjadrením určitej nemožnosti bytia jednotlivca v určitej spoločnosti a následným pokusom konkrétneho človeka znovuusporiadať vzťah medzi spoločenskou realitou a jej významom/zmyslom?

Schreberov prípad ukazuje, ako sa psychóza neutávara izolovane od spoločenských, kultúrnych či rodinných kontextov ale čerpá z nich svoj materiál. To, čo je na psychóze konkrétneho človeka možné chápať ako jedinečné, je potom jeho nevedomie - v psychóze chorý človek prehovára sám k sebe - prehovára k nemu jeho nevedomie bez toho, aby nutne rozumel, čo sa mu snaží povedať.

008090960858040208655984086559860865932108659341
aufhebung
 aufhebung      04.09.2019 - 23:04:54 , level: 4, UP   NEW
freud to rozlisuje, ale velmi intuitivnymi opismi, ktore su skor take obrazne nacrty
predstav si, ze to nemas prelozene do tych Lacanovych registrov RSI, co ti da zvrat "pokus o utek pred pudmi" vs "pretvorenie reality (realita u freuda nie je Real a nejde ani o vonakjsiu realitu- to co v tych esejach pouziva ako realitu, tym imho mysli lacanovsky povedane nejaku pravdu subjektu) na zaklade superega"- asi nie velavravne, aspon mne teda, ostali by sme len pri schematickom pochopeni, a v praxi bolo vidiet, ze psychoanalyza dalej nedokazala zachytit- odhalit ten rozdiel medzi odlisnymi sposobmi "Potlacenia"- Verneinung a Verwerfung- co je az Lacanova zasluha- napr ta ego psychoanalyza

povedal by som ze psychotik si nie ze neuvedomuje vonkajsiu realitu, ale ze jeho vztah k nevedomiu je odlisny ako u neurotika- nechcem nic vediet(ale viem)+ symptom vs neviem(celkom som odmietol vedenie)+ blud(potrebujem vediet ale len v ramci toho co som uplne neodmietol)- cize to druhe nie je navrat potlaceneho, ale akoby vlastna konstrukcia na velmi dolezitom mieste absentujucom v urcitej koherencii subjektu smerom k spolocenskemu poriadku

ono, si myslim, ze aj to nerozumenie druhej kulture (pokial nejde o martanov, ktori nepochadzaju z jedneho ci par predkov), nie je este psychoticke
aspon to co vieme z antropologickych studii, tak je tam urcite minimum spolocne a na zaklade toho minima (ktore moze byt formulovane negativne ako tabu) sa pomocou variacii tvoria rozne typy kultur- ktore si ale uplne nenerozumeju, a nie je tazke ich pochopit, aspon na nejakej vonkajsej urovni
psychoza je iny vztah k tomuto spolocnemu minimalnemu diskurzu v pozadi, diskurzu ktory je dost neurcity a posobi dost neisto na to, aby sa dal zdielat v roznych castiach sveta v roznych casovych obdobiach
to ide mimo rozumenia v zmysle, ze nebezi na odvodeni toho minimalneho diskurzu v pozadi, ale je to uplne svojsky vytvor, ktoremu nerozumie ani psychotik, jemu je akoby diktovany, nieco sa od neho pozaduje. schreberov teologicky rezim je dost odlisny od teologickych nacrtov ake pozname v dejinach- je jasne, ze casti su prebrane z mytologie, ale tie prvky rozdrobenia bohov, toho aspektu boha, ktory nema kontrolu, ktoreho treba zachranit a vlastne nic nevie a zavisi od schrebera..atd..- to nie je boh ako sa v spolocnych dejinach utvoril

aj nepsychotickemu cloveku behaju po rozume take predstavy ale dokaze ich zastavit, kdezto psychotik ich nevie odlisit, nema tam tu neistotu, otaznik smerom k Druhemu

008090960858040208647729
čo[Locked_OUT]
 čo[Locked_OUT]      26.07.2019 - 23:32:16 (modif: 27.07.2019 - 09:52:21) [1K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
hb-89-15-19

Je rovnosť medzi mužmi a ženami v dnešnej dobe aktuálna téma? Prístup ku vzdelaniu, možnosť hodiť si lístok do volebnej urny či rovnaké práva a povinnosti pred zákonom - to všetko je už vyriešené. Agenda feministických hnutí je mnohými ľuďmi vnímaná prinajlepšom ako neaktuálna, v horšom prípade ako vyjadrenie nenávisti namierenej voči mužom a okliešťovanie ich práv. Ešte v extrémnejších prípadoch ako útok na tradičnú rodinu. Hlbšie a viacej skryté dôvody, ktoré by priznávali legitimitu pôsobenia feministických hnutí, sú buď prehliadané alebo marginalizované. Zdá sa, že zmätok vládne aj v predstavách, o čo feministickým hnutiam v skutočnosti ide. Vyhnať ženy od sporáka alebo ich uviazať ku detskej postieľke, kde môžu byť pre spoločnosť "jediným skutočným prínosom"? Nahradiť mansplaining womansplainingom? Umelé predlžovanie konverzáce a revolúcia na jazykovom ústave prostredníctvom zavádzania nových označení pre ženské povolania, kompenzované zrušením prechyľovania ženských priezvisk?

Žena vytvorená z adamovho rebra mu v Biblii podáva jablko zo stromu poznania. Dnes mu podáva jablko dženderu. Čo ak je takáto žena - v jednom aj druhom prípade - výtvorom muža? Existuje vôbec žena mimo mužského diskurzu?

Do Weiningerových poznámok o ženách, mužoch a židoch som sa začítala po tom, ako som dočítala Schreberov popis paranoidnej psychózy, ktorá sa dá z časti chápať (cez krízu autority) ako Schreberove vyrovnanie sa s krízou mužskej identity. Tá vychádza z postavenia žien a mužov na prelome 19. a 20. storočia. Podarilo sa nám v dnešnej dobe prekročiť diskurz, ktorý krízu identity spôsobuje? Je voľnejšia fluktuácia medzi mužskou a ženskou identitou a potreba byť uznaný/uznaná ako muž alebo žena, znakom prekonania tohto diskurzu alebo je - naopak - znakom toho, že je ním ľudská existencia stále do veľkej miery determinovaná?

Muži toho o ženách popísali veľa ale málokto si dal tak veľmi záležať, ako Otto Weininger na tom, aby definitívne vyriešil "ženský problém". Filozofické úvahy vedené v súlade s rozšíreným kultúrnym a vedeckým diskurzom svojej doby nazval Pohlavie a charakter, aby v zápätí dokázal, že hoci muž disponuje tak pohlavím ako aj charakterom, žena žiaden charakter nemá. Je púhou fikciou bez autonómie a integrity, bez duše, vlastne vôbec nejestvuje. Celé bytie ženy sa točí okolo sexuality. Je zmesou prostitútky a matky - dvoch identít spojených s čírou sexualitou - pričom väčšina žien sú skôr prostitútkami ako matkami. Prostitútka myslí iba na rozkoš, ktorú zažíva pri sexuálnom akte s mužom. Svoju ostýchavosť a zdržanlivosť v sexuálnych otázkach ženy iba predstierajú, aby pobláznili mužov, ktorých vznešené a romantické JA je čistotou priťahované. Muž nie je iba sexuálnou bytosťou - narozdiel od ženy sa zaujíma o veci ducha: umenie, vedu, filozofiu... Žena je hmotou, ktorú muž formuje. Ak sa aj zaoberá nejakými vznešenými vecami, robí to iba preto, aby zaujala muža.

Ak si myslíte, že obraz ženy zachráni identita starostlivej a obetavej matky, ste na omyle. Weininger nehodnotí ženu - matku o nič viac ako ženu prostitútku. Žena, ktorá je viac matkou ako prostitútkou, si rovnako nievie vážiť individualitu muža - zaujíma ju iba to, aby jej urobil deti. Ak sa takáto žena venuje niečomu "vznešenému", tak je to iba kvôli svojim synom. Nemá totiž pocit vlastnej integrity, hodnoty alebo potrebu pestovať vlastný charakter. Materstvo - spojené s rozmnožovaním - je tak tiež iba sférou prináležiacou k sexualite.

Feministitcké hnutia a snahy o emancipáciu na prelome 19. a 20. storočia vníma Weininger ako pomýlené. Neobáva sa ohrozenia rodiny ˇ(vymretie ľudského druhu by mu vôbec nevadilo - práve naopak, ukončenie rozmnožovania vníma ako jediné možné etické východisko). Prekáža mu predstava, že neexistujúca žena by mala byť postavená naroveň mužovi, ktorému sa nemôže nikdy rovnať. Z princípu je totiž otrokyňou a slúžkou, nevlastní inteligibilné JA schopné konať pre vec samotnú - potrebuje muža k tomu, aby jej existencia mala zmysel - či už na súlož alebo na to, aby jej spravil dieťa. Jej existencia nemá žiaden iný - hlbší význam. Kdežto muž - ten tvorí veľké veci a myšlienky - tie sú jeho pravými "deťmi" - deťmi ducha. V každom mužovi je prítomný génius a muž má morálnu povinnosť tohto génia rozvíjať. Ak aj žena niekedy niečo napíše alebo vytvorí, je to iba preto, aby poslúžila mužovi, zaujala ho. Nie je to pre vec samotnú. Výtvor ženy teda nie je znakom génia. Je iba znakom jej vlastného podrobenia.

Podobnú mienku ako o ženách, má Weininger o židoch. Hoci sa venuje "židovskej otázke" iba na záver svojho spisu, ktorého primárnym účelom je dokázať ničotnosť žien. V nacistickom nemecku sa Weiningerove antisemitské postoje (hoci sám bol židom, no dištancoval sa od svojho židovstva konverziou na "nemeckejší" prostestantizmus) budú tešiť obľube. Toho sa však Weinginger nedožije, pretože krátko po publikovaní svojho diela spácha ako 23 ročný samovraždu.

Zaujímavé je, v akej miere čerpá z tradície osvietenstva - najmä z Kantovej morálnej filozofie a tézy o inteligibilnom Ja človeka- ktorý je tak pre Kanta ako aj Weingingera bielym mužom. Ideál slobodného, racionálne mysliaceho človeka, ktorý robí rozhodnutia na základe svojho rozumu v súlade s prírodnými zákonmi. Ten sa v osvietenstve vynára ako nová identita o ktorú sa má človek usilovať, no zároveň sa ako prototyp pripisuje mužskej časti populácie. Boli to napokon muži, ktorí "vynašli rozum" kým boli "ich" ženy, matky, dcéry a sestry - existenčne závislé od podpory a ochrany mužov - zaneprázdnené pôžitkami zo súlože, starostlivosťou o deti a mužov, ktorých priazeň si touto starostlivosťou chceli získať. Tak mohlo dôjsť k tomu, že univerzálna ľudskosť a univerzálne práva, sa pripisovali iba mužom. A to bez toho, aby "otcovia" osvietenských myšlienok videli logický rozpor medzi ideálmi a realitou, v ktorej naďalej fungovala spoločnosť. Nerovnocenné postavenie žien a ľudí "podradných" rás v spoločnosti vnímali ako dôsledok akýchsi "ženských ne-kvalít". Vo svojej obmedzenosti a mizogýnnej zaslepenosti si neboli schopní uvedomiť to, že túto identitu a výsadné postavenie čerpajú z pokorenia a útlaku žien.

Tak sa mohlo stať, že Weininger v domnienke, že opisuje akúsi femínnu esenciu ako neodškriepiteľný fakt, podal v skutočnosti obraz dosledkov nerovnosti pohlaví v spoločnosti. To, že (aj narozdiel od prevládajúceho názoru, ktorý staval na piedestál "aspoň" materstvo) radikálne znehodnotil všetko, čím ženy aj z tejto nerovnej pozície do spoločnosti prispievali, je dôsledkom takto ad absurdum vyhnaného esencializmu.

Weiningerova kniha sa dočká po jeho smrti veľkého verejného ohlasu - najmä od (v tej dobe výlučne mužskej) "vedeckej-lekárskej obce", ktorej nie je cudzie eugenické ani mizogýnne uvažovanie. Nájdu sa aj ostrí oponenti, no kniha sa nijako nevymyká odbornému diskurzu svojej doby - vytvorenému biológmi, psychiatrami, gynekológmi či sexuológmi. Čo vedia o ženách títo vážení muži - okrem toho, čo sami zinterpretovali cez svoju dualitstickú (a často esencionalistickú) optiku muž ≠ žena, ktorá zároveň slúžila k vystavaniu ich vlastnej, "mužskej" identity? Mužskej dávam do úvodzoviek, pretože vychádza z predpokladu, že existuje suma vlastností, ktoré sú maskulínne (a všetko opačné je potom femínne). Suma vlastností, ktoré by nemohli byť rozvíjané bez starostlivosti žien - matiek, žien - manželiek. K akému inému radikálnemu záveru potom mohol dospieť Weininger - vychádzajúc z pozície patriarchálnej spoločnosti, ktorá si cení všetko to, čo umožňuje rozvíjať mužom s podporou starostlivosti žien, no zároveň sa snaží udržiavať status quo ženskej existenčnej závislosti? Bol vôbec z tejto pozície možný nejaký iný záver než ten, že žena neexistuje?

Chandak Sengoopta, ktorý podáva v knihe Otto Weininger - Sexualita a věda v císařské Vídni prehľad dobových vedeckých diskurzov, o ktoré sa Weininger pri tvorbe svojej tézy opiera, upozorňuje na zaujímavý rozpor zámeru a výsledku, ktorý sa Weiningerovi (zrejme nechtiac) podaril:

Weiningerova analýza vede k některým poněkud provokativním závěrum: reprodukce druhu je sexuální, a tudíž zavrženíhodný úkol. V tomto úkolu je však žena nejvyšší. Jediný ušlechtilý zpusob, jak být otcem, je pro Weiningera "zplodit " velká díla. K tomuto otcovství však často dopomáhá promiskuitní, biologicky neplodná prostitutka. Prestože si tedy Weininger dal za cíl negovat ženskou subjektivitu, ve skutečnosti jen potvrdil totální moc ženy nad fyzickou reprodukcí a její signifikantní moc nad duchovní produktivitou "velkých mužú". Z abstraktního hlediska kantovské etiky snad Weininger mohl prokázat, že žena "není nic". Ale z konkrétnejšího, definitivnejšího hlediska skončil jeho komplikovaný, spletitý a scholastický argument tím, že potvrdil ženskou moc nad životem, muži a kreativitou. To je jiste na Knize Pohlaví a charakter tím nejvetším paradoxem.

Weiningerove poznámky k sexualite otvárajú ešte jednu dôležitú otázku: akým spôsobom by mali feministické hnutia hovoriť o sexualite a podrobení, aby sa nechytili do pasce Weingingerovho diskurzu? Či sa budú snažiť negatívne vymedziť voči domnelej maskulinite alebo sa budú snažiť vybudovať pozitívnu - ženskú identitu, vždy sú nútené vysporiadať sa s diskurzom, ktorý existenciu autentickej skúsenosti žien neguje. Suma skúsenosti a vlastností, ktoré boli v minulosti zahrnuté pod množinu maskulínneho (a ktorým je v spoločnosti pripisovaná hodnota) neberie do úvahy celú ľudskú skúsenosť a všetky jej rozmery. Zároveň je vystavaná na negovaní - vymedzovaní sa voči všetkému "ženskému". Niečo zásadné tu chýba - ľudská skúsenosť žitá a prerozprávaná z pozície ženy, no prostredníctvom naratívov, ktoré nestavajú na sexuálnej/gender identite a nie sú reakciou na esencialistický dualizmus.

E: doplnené linky

00809096085804020864772908654113
aufhebung
 aufhebung      18.08.2019 - 13:39:49 [2K] , level: 2, UP   NEW
Weiningerova doba potrebovala Weiningera, aby niekto napriamo opísal ideologický podmaz doby, cez ktorý prevažuje dominantná identifikácia.Toto ale zjavne neplatí len pre obdobie fin de siècle, ale v určitej variácii v celej známej ére patriarchátu. Čo je nové od Descartesa je nahlodanie esenciality delenia muž/žena, pretože (vedecký) subjekt sa stáva neutrálny. Už od Descartesa je teda paradoxne otvorená možnosť uvažovať nepatriarchálne. A dejiny modernity potom môžeme čítať aj ako obranu voči inej (XX Xeno?) interpretácii subjektu, následkom čoho je prepiatosť podhubia univerzálnej mužskosti osvietenstva ako mysliaceho ideálu človeka žijúceho v ríši ideí, kam žena nemá prístup, pretože jej esencia spočíva len v transcendentálnej sexualite, a tiež si len plní svoje “noumenálne” povinnosti, či už ako matka alebo prostitútka, ani jeden z dvoch archetypov nie je prejavom slobodného subjektu.
Osvietenský muž teda pracuje na tom, aby svojou definíciou človeka-muža-aktéra-génia pred sebou zakryl fakt, že po celý čas len nosí masku. Každé obdobie by bez irónie potrebovalo svojho Weiningera, nie ako progresívneho mysliteľa, ale ako odhalovača detailov logiky ideologických presvedčení, už v ktorých sa vždy nachádza možnosť ich kritickej inverzie. Označiť ho teda len za mizogýna či antisemitu by bolo lacné podcenenie jeho dejinnej role, lebo čo sa mu naozaj podarilo, bolo posunúť celý dominantný diskurz k jeho prekonaniu, čo je stále a propos v nedohľadne.
Čo ak zoberieme jeho záver, že žena neexistuje vážne? Dokonca aj dôvody, ktorým tvrdenie zdôvodňuje- neexistuje, lebo nemá charakter, ktorý je daný len inteligibilnou kategoricko-imperatívnou schopnosťou JA robiť slobodné rozhodnutia. Pri inverzii potom získame ženu, ktorá sa vymyká mužskej identite čistým sexuálnym bytím, teda túžbami, ktoré vo svete človeka-muža sú úplne cudzie/nezaraditeľné, a ktoré musí prekonávať umelo vytvorenými inštitúciami, titulmi, postavením, teda vzájomným priznaným ocenením druhými mužmi, iba cez čo získava možnosť spolupodielať sa na univerzalite. Žena, podobne aj žid u W. postrádajú takúto schopnosť, a práve preto sú symptómami dominantného diskurzu.
W. ide na rozdiel od svojich kolegov až do trpkého záveru: pretože je muž stelesnením noumenálneho JA, tak jeho povinnosťou je zbaviť sa svojej heteronómnej existencie, teda sexuality, dôsledkom čoho je potom hmotný koniec civilizácie. To je zároveň jediný spôsob emancipácie ženy: stať sa mužským inteligibilným subjektom. Utrpenie ženy je dané mužom, pretože on ju neustále stvorí do jej prekliatej sexuálnej podoby, či už v noblesnejšej zamilovanosti alebo prízemnej potrebe, žena bez muža neexistuje. A tu je tiež len malý posun od toho, že muž a žena sú dve nesúmerateľné funkcie, pričom v patriarcháte dominuje mužská sexuálna diferencia, ktorá je však definovaná cez znak absolútnej nemožnosti (Phallus), a teda muž, ktorý operuje v presvedčení svojej logiky, musí logicky prísť k podobnému záveru ako W. Ženská funkcia je však asymetricky nepreložiteľná cez mužškú a túto druhú časť W. nikdy nepripustí- čo muž vníma ako transcedentálnu heteronómnu sexualitu, ktorá mu kazí jeho usporiadaný vesmír, je iný prístup ženy k svojmu bytiu, ktoré je mužovi neprístupné, ak ostáva v zajatí kľúča svojej kastračnej funkcie. W. hovorí o hysterickej žene ako o tej, kde sa láme táto naoktrojovaná racionalita prebratá z mužského sveta ženou a preniká prízemná sexualita, a aj tu je skrytá pravda možnosti nedominantného diskurzu, ak prijmeme sexualitu v širšom slova zmysle, ako to čo uniká symbolickej reprezentácii túžby.
W., pretože sa vedome otrocky snažil stelesniť imperatív mužskej identity, videl možnosť riešenia ženskej otázky čisto len v tom, aby ženy prestali “neexistovať”, ich premenou na mužov. W. tak nepriamo poukázal na to, že všetky riešenia emancipácie cez mužskú funkciu sú zastaralé, a s tým sa dá súhlasiť. Dnes to vidieť na úskaliach ľudskoprávnej emancipácie, ktorá stále ide podľa tohto “univerzálneho” imperatívu predstieraného plného subjektu, ktorý svoju štrukturálnu kastráciu všemocne v posledných záchvevoch neúspešne zakrýva.
Ak akceptujeme W. odhalenia: realitu asymetrickej ženskej sexuálnej diferencie, ktorá sa nedá čítať cez mužskú, vyvstáva jedna z najdôležitejších emancipačných otázok, o ktorej sa vôbec nehovorí: Môže žena vôbec postaviť svoju emancipáciu na koncepte ženy stvorenej cez mužský dominantný diskurz? Ponúka sa len, že v diskurze, v ktorom neexistuje, sa môže stať len mužom. A všetky svoje túžby realizovať len v postavení, ktoré zapadajú do interpretácie mužskej diferencie. Preto to rozčarovanie pri vypočítavaní či už feminizmus dosiahol rovnosť- “už už sme emancipované tým, že sa čoraz viac podobáme” - zenitová kvázifeministická otázka. Postweiningerovský poučený feminizmus musí byť založený na tomto poznaní, že o žene skrze jej diferenčnú funkciu nevieme nič. A otázne je či je možné hardcore ženský diskurz vytvoriť- tu sa dostávame k problému toho, že kdežto pri mužoch hovoríme o maske impotencie, tu je problém iný, nielenže nejde o žiadnu esenciu, ale len o reakciu na prispôsobenie sa mužskej maske. Spätné postulovanie bájnej éry matriarchátu, z ktorého sa vykľul patriarchát je presne ten reakčný obsolétny pohľad, rovnako ako esencializovanie ženy cez existujúce funkčné spoločenské role.
Táto snaha sa zdá ako nemožná, ide o prevratnú udalosť, akú sme v poznaných dejinách ešte nezažili a nevieme si vôbec predstaviť také “prehodnotenie všetkých hodnôt”, pretože siaha až k základom toho, čo vnímame ako ľudské: ide o udalosť metakultúrnu, ktorá od základu mení jazyk, možno až spôsoby organizácie myslenia, ktorá ponúka otázku či si je vôbec možné pod funkciou mimo operujúceho Phallusu predstaviť akúkoľvek organizovanosť, lebo sa vždy upiera k určitým blízkym dominantne mediovaným predstavám aj pri akýchkoľvek snahách o hľadanie deteritorializovaných možností, ktoré však stále vychádzajú z rovnakej logiky. Zdá sa, že snaha o takéto pozitívne vymedzovanie ženskej diferencie môže byť aj škodlivá, pretože pravdepodobne bude viesť len k preklopeniu do mužskej a tá ženská je asi prejavom vždy novej a novej partikularity, len cez ktorú možno dosiahnuť obrysy univerzality. Z toho plynie ďalšia dôležitá otázka: ako zabrániť tomu, aby rola partikularít- žien, minorít, podrobených tried, nebola vždy len nutnosťou nového podrobenia iného. Je možné vôbec myslieť mimo tejto fazóny podrobenia a moci?

0080909608580402086477290865411308654121
didaktikskalica[Locked_OUT]
 didaktikskalica[Locked_OUT]      18.08.2019 - 14:08:06 , level: 3, UP   NEW
Nepísal to náhodou Peter Schutz?

008090960858040208647729086541130865412108654123
aufhebung
 aufhebung      18.08.2019 - 14:23:40 , level: 4, UP   NEW
presnejsie peter schutz generator

008090960858040208645085
aufhebung
 aufhebung      18.07.2019 - 16:26:47 [2K] , level: 1, UP   NEW

008090960858040208644993
pht
 pht      18.07.2019 - 11:49:49 [1K] , level: 1, UP   NEW
https://lacanberlin.com/

00809096085804020864499308645084
aufhebung
 aufhebung      18.07.2019 - 16:24:49 (modif: 18.07.2019 - 16:25:56), level: 2, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
neviem ci k tomu patri ale toto je dobry kanal:

Berlin Psychoanalytic

https://www.youtube.com/channel/UCj7qTXrhnFOpidqpbtCvTqA

008090960858040208643785
čo[Locked_OUT]
 čo[Locked_OUT]      14.07.2019 - 21:49:24 [6K] , level: 1, UP   NEW
1013090.jpg

God Himself was in my side in His fight against me.
Daniel Paul Schreber - Memoirs of My Nervous Illness




Predstavte si, že ste posledným skutočným človekom na zemi. Hoci ste si žili svoj sporiadaný život ako slušný a vážený občan, ktorý sa nikdy priveľmi nezaujímal o náboženské otázky, ste to práve vy, komu sa začali diať "zázraky" a v koho tele našiel zaľúbehie boh. A to aj napriek tomu, že je to proti jeho vlastným zákonom a nepretržitý kontakt, ktorý sa s vami snaží udržiavať, môže spôsobiť skazu Zeme. Všetci ľudia sa medzi časom zmenili iba na "improvizované, neskutočné bytosti" ovládané "nečistými dušami". Môžu páchať zlo, pohromy no vpodstate neexistujú. Zachrániť tieto nečisté duše, ktoré raz patrili skutočným, živým ľuďom a znovuvzkriesiť ľudstvo je možné už iba jediným spôsobom. Z muža sa postupne zmeníte na ženu a stanete sa milenkou boha. Z tohto spojenia (medzi bohom a vami) vzíde nové potomstvo, ktoré zaľudní zem. Tento proces môže trvať stovky rokov. Zatiaľ žijete v neuveriteľnom svete plnom zázrakov, slnko, stromy, vtáky na vás prehovárajú ľudskou rečeu a v hlave vám znie neustály prúd hlasov. Niekedy sú ich stovky - nedajú vám oddýchnuť, mučia vás, nútia vás dokončovať nedokončené vety, dešifrovať protichodné tvrdenia a odpovedať na nezmyselné otázky. Vaše telo sa zatiaľ pomaly ale isto mení na ženské - boh s vami obcuje prostredníctvom neviditeľných nervových lúčov...

Toto nie je námet dystopickej poviedky ale systém bludov paranoika Daniela Paula Schrebera, ktorý na prelome 19 a 20 storočia v Nemecku spísal Memoáre svojho "nervového ochorenia" v psychiatrickej liečebni. Chcel ich poskytnúť pre náboženské, vedecké a filozofické účely skúmania právd, ktoré mu boli zjavené a o ktorých bol presvedčený, že môžu priniesť ľudstvu osoh. Memoáre sú fascinujúcim čítaním už iba ako nahliadnutie do bohatého vnútorného sveta človeka trpiaceho paranoiou. Náboženský systém, videnie sveta a zdôvodnenie diania, ktoré sa okolo schrebera odohráva (reálneho aj imaginárneho) sa však dá čítať ešte aj inak ako zo zvedavosti nad tým, čo prežíva človek trpiaci psychózou. Dá sa čítať ako odkaz o svete od človeka, ktorému prestal dávať zmysel prevládajúci spoločenský poriadok a nebolo pre neho možné viac dostáť obrazu, ktorý tento poriadok od neho vyžadoval. Vzdelaný, vážený muž - nemec z dobrej rodiny - zažíva svoje psychotické zrútenie práve v čase, kedy bol zvolený do funkcie predsedu krajského odvolacieho súdu v Drážďanoch. Je pravým opakom toho, kým sa stáva vo svojej hlave počas ochorenia: stáva sa ženou (ktorej podstatou bytia je zmyselnosť), blúdivým, večným židom (ktorý má ďaleko od povahových čŕt vznešeného árijca), hlboko veriacim človekom, ktorý je pripravený prevziať na seba všetko možné utrpenie aby zachránil svet a ľudstvo pred skazou, pričom jediným pôžitkom, ktorý mu zostáva (popri všetkých možných ochoreniach a telesných deformáciách, ktoré je nútený podstupovať a ktoré sú neraz nezlúčiteľné so životom, no nikdy na ne neumiera). Tým pôžitkom je sexuálne spojenie s bohom v tele ženy.

Počas čítania Schreberových memoárov som sa nevedela ubrániť pocitu, že systém bludov, ktoré si vytvára, sú spôsobom, akým sa snaží udržať si (alebo skôr znovunadobudnúť) svoju dôstojnosť. Hoci v prvých kapitolách dáva poznať svoj - nie moc lichotivý - pohľad na ženy, na židov a celkovo zdôrazňuje významné až nadradené postavenie germánskych národov a najmä mužov v danej historickej dobe (napríklad tvrdí, že boh si vybral ako reč, ktorou prehovára, ušľachtilú nemčinu), v priebehu memoárov sa jeho postavenie k údelu premeny na ženu (a žida) mení. Stáva sa doslova poslaním a telesné slasti, ktoré inak považoval za tak nízke, sa stávajú prejavom bohabojnosti.

Aby sa dalo pochopiť, ako je pre Schrebera možné vybudovať svoju dôstojnosť práve stotožnením sa so všetkým "menejcenným", je potrebné vedieť niečo o jeho osobnej histórii.

Jeho otec - Moritz Schreber - bol vážený lekár, ktorý sa preslávil najmä knihami o výchove (v tej dobe v nemecku vraj veľmi populárne), v ktorých dáva rady, ako zo sebeckých a neposlušných detí vychovať kultivovaného človeka:

Dieťaťu dajte pocítiť hlbokú nenávisť a nepriateľstvo, ktoré vyčíta z vašich očí a giest. Správajte sa ku nemu, ako keby ste ho chceli zničiť. Musí pochopiť, že má na výber medzi svojou vôľou alebo životom. Ak si vyberie vôľu, bude musieť zomrieť. Akonáhle si dieťa uvedomí, že môže žiť len za cenu svojej vôle, vzdá sa jej a vyberie si prežitie. Je to prirodzený mechanizmus! Prvoradé je prežitie; všetko ostatné je sekundárne.

Tak sa z vás stane navždy majster dieťaťa. Odteraz bude na jeho kontrolu stačiť jedno slovo, pohľad alebo hrozivé gesto.
Moritz Schreber "Kallipedia"


Schreberov otec poskytuje rôzne drsné návody, ako z dieťaťa "vytesať" kultivovaného človeka, vytvára a odporúča používanie pomôcok, ktoré majú zabrániť hrbeniu sa, zmene polôh v posteli počas nočného spánku, znemožniť masturbáciu a mnohými inými spôsobmi disciplinovať telo aj ducha dieťaťa podľa želanej predstavy. Schreberov otec predstavuje nielen despotického rodiča, ktorý si žiada absolútnu poslušnosť. Žiada si niečo viac - aby sa jeho vôľa (vôľa otca) stala vôľou dieťaťa. Freud, ktorý spísal na základe Schreberových memoárov jeho chorobopis, nevenuje veľa pozornosti tejto stránke otca. Je možné, že o výchovných metódach Schreberovho otca nemal v tej dobe vedomosti. Poukazuje na inú stránku, ktorá (v súčinnosti s otcovými výchovnými metódami) musela tiež zohrať dôležitú úlohu v obraze Schreberovho ochorenia. Schreberov otec bol známy a uznávaný lekár - ako určitý vzor bolo pre syna ťažké ho prekonať alebo sa mu rovnať. A Schreberova psychóza prichádza v dobe, kedy je vymenovaný do funkcie predsedu krajského odvolacieho súdu v Drážďanoch. Vieme, že do tejto funkcie sa Schreber dostal pomerne skoro (keďže všetci sudcovia, ktorým predsedal, boli od neho starší). S touto funkciou sa tiež viaže určitá vážnosť - autorita. A podľa Erica Santnera (autora knihy My own private Germany, v ktorej sa zaoberá Schreberovým ochorením ako krízou autority a symptómom doby, v ktorej Schreber žil) bola práve táto váha autority, ktorú Schreber na svojich pleciach pocítil, spúšťačom ochorenia.

Krátko po vymenovaní do váženej funkcie začne Schreber trpieť nespavosťou, ktorá veľmi rýchlo zhoršuje jeho psychický stav, čo sa končí hospitalizáciou v psychiatrickej liečebni Dr. Flechsiga (za zmienku stojí, že u Flechsiga sa Schreber pred rokmi úspešne liečil pri problémoch s hypochondriou - no v tej dobe nemal psychotické stavy). Až po hospitalizácii sa začína u Schrebera prejavovať psychóza a Flechsig zohráva v jeho paranoi dôležitú úlohu. Schreber ho upodozrieva, že Flechsigovi sa podarilo "dostať" do jeho mysle (možno prostredníctvom hypnózy) a ovplyvňovať ju. Počas celých memoárov je zjavný jeho ambivalentný vzťah k Flechsigovi, ktorého na jednej strane nenávidí, obáva sa ho, no na druhej strane ho má neustále potrebu obhajovať. Flechsig a boh miestami v jeho bludoch splývajú takmer do jednej "osoby". Nie je ťažké predstaviť si, že u Schrebera prišlo k prenosu medzi osobou Flechsiga a jeho otcom - Flechsig vykonáva nad jeho telom (a v systéme bludov aj mysľou) rovnakú kontrolu, akú v období detsva vykonával otec. Reálne ho privezuje k posteli, izoluje od vonkajšieho sveta, dáva mu lieky bez jeho súhlasu alebo proti vôli - navyše Schreber verí tomu, že Flechsig ovláda aj jeho myseľ a snaží sa pôsobiť na jeho vôľu (čo veľmi nápadne pripomína otcovo pôsobenie na vôľu dieťaťa v systéme výchovy Moritza Schrebera).

V Nemecku v dobe, v ktorej Schreber žil, boli kladené vysoké nároky na "pravých" "nemeckých" mužov - najmä ak patrili do vyššej spoločenskej vrstvy. Ideál bol postavený tak vysoko, že podľa Santnera ho v skutočnosti nemohol žiaden muž dosiahnuť, no to nebránilo vytváraniu ilúzií, že takýto "dokonalí árijci" existujú. Aby bolo možné udržať maskulínu ilúziu, všetko, čo by mohlo tento ideál pošpiniť, sa vkladalo mimo - na jednej strane do povahových čŕt žien, ľudí iných rás, no stelesnilo sa najmä v grotesknej predstave žida. Schreberova "premena" na ženu a stotožnenie sa s "večným židom" je v týchto súvislostiach možné chápať ako stotožnenie sa "lackom" - práznom, nedostatkom (u Freuda so symbolickou kastráciou), ktoré si so sebou nesie každý človek ako určitú stigmu, ktorú sa snaží pred druhými zakrývať. Schreber sa vo svojej paranoi premenil na túto stigmu - stal sa stelesnením tohto prázdna.

Ako je ale možné vystavať si na stigme svoju hodnotu? Na to môže dať odpoveď práve spoločenský poriadok doby, v ktorej Schreber žil - a požiadavka tejto doby - spôsob, akým disciplinovala svojich najváženejších členov - nemeckých vysokopostavených mužov, ktorí si paradoxne nikdy nemohli byť definitívne istí svojou dokonalou a nadradenou pozíciou. Zdanie výnimočnosti bolo utvorené vďaka tomu, že mali na koho symbolicky preniesť svoj lack - svoj nedostatok. Ten ale neprestal nikdy existovať a preto sa nedalo uspokojiť iba s tým, že existoval "pomimo" - židia boli pre nemeckú spoločnosť, ktorá si vystavala svoju výnimočnosť na ich ponížení - neustálou pripomienkou tohto nedostaku. Nedostatok, ktorý bol stelesnený v ženách bolo možné v spoločnosti fungujúcej na patriarchálnych hodnotách podriadiť si, pokoriť ho a využiť ešte aj pre svoje potešenie. Čo sa židov týka, táto neustála pripomienka vlastnej nedostatočnosti počas druhej svetovej vojny vyústila v pokus definitívne sa jej zbaviť.

Schreber urobil z nedostatočnosti výsadu - záchrana ľudstva a zeme bola možná iba cez jeho stotožnenie sa so všetkým, čím spoločnosť opovrhovala a čo bolo považované za slabosť. Tým sa zhostil výnimočnej úlohy a ako dôstojnosť spasiteľa, aj jeho dôstojnosť mohla zostať zachovaná. Poníženie, ktoré pociťoval keď nedokázal dostáť obrazu, ktorý od neho spoločnosť vyžadovala, premenil na poslanie. Paradoxne iba cez systém bludov, sa mu podarilo dať tomu všetkému čomu bol nútený podriadiť sa, nejaký zmysel. Freud označil tento proces ako snahu o uzdravenie psychicky trpiaceho človeka. Svet, ktorý si tak paranoik vytvorí - nie je síce lepší alebo dokonalejší ako ten, v ktorom už viac nedokáže zmysluplne a konzistentne žiť - ale aspoň mu dáva nejaký zmysel.

Ku Schreberovi by sa dalo napísať veľmi veľa (k Freudovému chorobopisu napríklad - ktorým sa Santner obzvlášť vo svojej knihe zaoberá a ukazuje na ňom aj Freudových démonov - ako napríklad fakt, že Freud "prehliada" úlohu "večného žida" v Schreberových bludoch ako istý prejav popretia z Freudovej strany zo strachu o pozíciu svojej vlastnej autority). Vybrala som jednu líniu, ktorá ma asi najviac oslovila. Za zmienku ešte stojí to, že Schreber sa naučil so svojou paranoiou žiť tak, že z nej spravil predmet svojho osobného vzťahu s bohom - podarilo sa mu (napriek tomu, že bol pôvodne zbavený svojprávnosti) vymôcť si na súde prepustenie z psychiatrickej liečebne napriek tomu, že paranoiou a ctihomamom trpieť neprestal do konca života. Niekoľko rokov žil mimo liečebne rodinným životom a po smrti svojej ženy sa znova psychicky zrútil a skončil v psychiatrickej liečebni, kde aj zomrel. Jeho memoáre sú asi najznámejším a najdetailnejším popisom paranoie od samotného psychotika - a keď ich vydržíte dočítať do konca a budete ich čítať pozorne, tak sa môže váš pohľad na psychózu a paranoidné predstavy dosť zmeniť. Rovnako pohľad na ľudí, ktorí sa do tohto stavu dostali. Paranoidné predstavy sa prestanú javiť ako niečo náhodné a nezmyselné. Pre každého chorého človeka dávajú vnútornú logiku vychádzajúcu z jeho osobnej histórie a tiež z vplyvov predstáv spoločnosti, v ktorej človek prežil svoj život. Prostredníctvom psychózy prehovára nevedomie (dovtedy držané pod fasádou vedomou spoločenskou a osobnostnou performance konkrétneho človeka) - ako keď sa pretrhne hrádza - bez toho, aby mu boli kladené ďalšie prekážky.
Beware - It hurst.

00809096085804020864378508643913
aufhebung
 aufhebung      15.07.2019 - 13:17:55 [1K] , level: 2, UP   NEW
- keby sme nemali pojem nevedomia, nevieme uchopiť veľkú časť ľudskej skúsenosti, bez poznania jeho operácii sú ľudia blázni- skrytí a menej skrytí

-nikto, ani ten kto vydáva už len stony, nie je nečlovek, je nami vylúčený, lebo ho nedokážeme prekladať: psychoanalytik musí byť znalec kultúr a priebiehajúcich diskurzov- poznať ako prekrýva slepé miesta- oproti vám nikdy nesedí len individualita s osobným príbehom, ale príbeh celého spoločenstva

- a teda situácia sa preklápa- teraz si vieme položiť otázku pravdivosti tzv. bludov- nejde o hľadanie nejakého celistvého kompromisu bludov a bežnej kolektívnej reality- skôr o nájdenie bodov zlomu- čo ak bludy hovoria pravdu voči dominantnému diskurzu?

-ak si psychotici vystavajú svet nanovo, je to len zdanlivo vyfabrikovaný svet- síce v ňom panuje určitá racionalizácia, ktorá sa vyskytuje aj v bežnej realite, sily a aktéri, ktoré v ňom pôsobia sú určitými metamorfózami potlačení tzv. normálneho kolektívu- neznamená to, že diskurz psychotika je hneď diskurzom novým- ak je na jednej strane Weiningerov večný žid či menejcenná žena- motívy a aktéri, ktorí sa stanú v modernite nositeľmi jej odvrátených efektov, u Schrebera je práve snaha o rekonštrukciu sveta skrze tieto postavy a efekty vylúčenia

- je tu teda šanca rasistický a mizogýnsky diskurz premeniť na úplne nový- síce postavený na tejto obetnej dobovej personalizácii zla- otázka znie, čo sa stane v prípade, ak do centra vedomia bežnej reality postavíme postavy, z ktorých sme spravili obetných baránkov, a nie ako obete, ale ako aktérov vlastnej vôle- neprehovára k nám nový druh pravdy, ak takto otočíme rasizmus cez jeho najslabšie miesto?

-v Schreberovom prípade sa zdá, že psychóza je úspešnou obranou proti nastupujúcemu fašizmu: nivelizujúceou modernitou prichádza veľká kríza autority, ktorá sa musí spoliehať na nenápadne ďalšie: otcovská moc daná od boha a neskôr posvätená suchými právnymi deklaráciami má svoje skryté podhubie, čoraz viac foucaultovskej disciplinarity je potrebné na chod týchto zdanlivo neutrálnych inštitúcii, čoraz viac kolektívnej kontroly sa prelieva do drobných denných úkonov, u citlivých ľudí vzniká vnútorný rozpor v obraze impotentného otca kompenzujúceho svoju neschopnosť prísnejšími pravidlami na úrovni telesných úkonov- zlyháva to čarovné automatické spojivo spoločnosti- novovytvorené spoločenské funkcie oslabujú svoju performatívnu silu - táto imaginárna fantázia symbolickej investitúry, na ktorej stojí spoločenský poriadok potrebuje svojich parazitov, proti ktorým sa vymedzuje a bojuje

0080909608580402086437850864391308643956
čo[Locked_OUT]
 čo[Locked_OUT]      15.07.2019 - 14:44:08 , level: 3, UP   NEW
otázka znie, čo sa stane v prípade, ak do centra vedomia bežnej reality postavíme postavy, z ktorých sme spravili obetných baránkov, a nie ako obete, ale ako aktérov vlastnej vôle

v prvom rade treba asi poznamenať, že tá dichotómia vznešené/podradné, maskulinita/feminita, pán/otrok je iba zdanlivá. Taký Moritz Schreber nebol o nič menej podriadený obrazu, do ktorého chcel pretvoriť v systéme výchovy deti, než deti samotné. Rovnako ctihodnosť, váženosť árijského muža bola závislá od svojho protipólu, pred ktorým sa snažili nemci uniknúť tak, že svoj lack preniesli na niekoho radikálne iného a tým sa (zdanlivo) dištancovali od takéhoto obrazu. To je to, čo ukazuje Schreberova paranoia: že cez negatívne vymedzenie sa (toto nie som predsa ja) je nemožné lacku uniknúť.

Žijeme v kultúre-spoločnosti, ktorej očakávania, spoločenský poriadok atď. nás každého nejakým spôsobom formujú, disciplinujú alebo vymedzujú. Môžeme sa z danými pravidlami stotožniť (a neželané ukryť, potlačiť) alebo sa snažíme byť demonštratívne opakom toho, čo sa od nás očakáva. V oboch prípadoch sme spoločnosťou determinovaní.

Ak by som to veľmi voľne prepojila s východiskom, ktoré ponúka etika psychoanalýzy, človek nemôže uniknúť svojmu nevedomiu, resp. každý pokus o takýto únik si môže vyžiadať svoju daň na psychickom rozpoložení človeka. Sme nútení nachádzať spôsoby, ako nevedomé túžby zosúladiť so spoločenskou realitou. Na rozdiel od Weiningera, ktorý si z Kantovej morálnej filozofie zobral imperatív "Moja vôľa sa musí stať zákonom" - čo sa môže veľmi ľahko prehupnúť v tiraniu slepej svojvôle, ktorá si neuvedomuje svoje limity a prepojenosť s Other - sa mi ako určité riešenie vidí uvedomiť si vlastný nedostatok/lack a to, akým spôsobom ho chcem zapĺńať. Či spôsoby, ktoré si vyberám (napríklad zdvihnutie svojej sebahodnoty cez negatívne vymedzovanie sa a dehonestáciu "iného") tento lack iba neprehlbujú. A voliť skôr také spôsoby, kde zapĺňanie tohto "prázdneho miesta"- lacku neočakávam "zvonka" ale naopak - toto prázdno sa stáva miestom, z ktorého tvorím svoje dočasné bytie. Manifestácia absolútnej nezávislosti od kultúry a spoločenského poriadku môže skončiť ako despotizmus alebo šialenstvo. Na druhej strane potlačenie nevedomého a stotožnenie sa s očakávaniami, ktoré sú na nás kladené takpovediac zvonka, predstavuje stratu vlastnej autonómie a tupé/bezmyšlienkovité nasledovanie spoločenského poriadku.

008090960858040208643785086439130864395608643992
aufhebung
 aufhebung      15.07.2019 - 16:51:54 , level: 4, UP   NEW
moritz bol jeden z tych spoluzakladatelov/utvaratelov disciplinarity, ale to on vtedy nevedel- ale to ze bola potreba pisat take pojednania s vynalezmi telesnych zariadeni typu vzpriameny posed atd, to same naznacuje, ze niekde inde sa nieco porouchalo a bolo to treba napravit

dolezita otazka podla mna je, ci mozno stvorit diskurzy skrze tych vylucenych- nie na nich stavat- v podstate ci je mozne ten psychoticky zmenit na emancipacny

to je imho vyzva tejto doby, vyzva na novy typ etickej/spolocenskej teorie, ktora by stavala na nie na zdanlivo koherentnom individuu, ale zacala by z toho ako neintuitivneho pochopenia cloveka ako napr lacan definuje zenu, ako bytost ktora nie je- ale nie pretoze je menejcenna, ale pretoze sa nam tak javi cez doteraz spolocensky usporiadany svet
tzn. v novom diskurze by sme boli nicotnici vsetci, prestali by sme sa delit na muzov/zeny, odpadla by otazka dzenderu ako obsoletna, a prijali by sme odcudzenost ako zakladnu kategoriu nielen individualneho ale celospolocenskeho bytia- tato vec je doteraz nepredstavitelna, lebo zatial vsetky dominantne diskurzy platali lack v Other a nie na nom stavali
sucasna ideologia to ma imho nahnute, stare typy fasizmov su podla mna passe, uz nedokazu ako v casoch mussolliniho tak jednotit, ale to je v dosledku toho, ze sa zmenila situacia v Other- uz neplati ta stara disciplinarita, ale sme v nejakom sebakontrolnom, neustale napojenom vztahu k Other, v ktorom je prilis uzkosti aby ho uchopil jeden diktator, ktore dobre reprezentuje "tadnesnamladez" s prstom a zrakom na smartfone

008090960858040208638497
aufhebung
 aufhebung      24.06.2019 - 22:14:02 , level: 1, UP   NEW

008090960858040208631567
aufhebung
 aufhebung      01.06.2019 - 20:37:24 , level: 1, UP   NEW
slavoj sa nezaprie:)
https://health.spectator.co.uk/transgender-dogma-is-naive-and-incompatible-with-freud/

The Freudian solution is here rather simple: yes, psychic sexual identity is a choice, not a biological fact, but it is not a conscious choice that the subject can playfully repeat and transform. It is an unconscious choice which precedes subjective constitution and which is, as such, formative of subjectivity, which means that the change of this choice entails the radical transformation of the bearer of the choice.

008090960858040208623193
čo[Locked_OUT]
 čo[Locked_OUT]      08.05.2019 - 15:36:50 (modif: 08.05.2019 - 19:48:27), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Pozostatok z doby, kedy človek (ako dieťa ešte v spojení s matkou) zažíval neobmedzený pocit sebestačnosti a stavu uspokojenia, predstavuje Ideal ego. Nesie so sebou akýsi sentiment počiatočného narcisizmu. Ego teda nie je možné stotožniť s ideal ego, pretože tento stav pocitu počiatočnej sebestačnosti je nenávratne stratený. Počas psychického vývoja prechádza ego človeka fázami, v ktorých si začína uvedomovať svoju oddelenosť od matky, od okolitého objektového sveta. Je takpovediac nútený zaujať pozíciu voči týmto objektom/vymedziť sa na jednej strane, na druhej strane sa musí vysporiadať s nárokmi, ktoré na neho kladú najskôr rodičia, neskôr život v spoločenstve ľudí a v spoločnosti celkovo. Z tejto formácie vzniká ego-ideal, ktoré má bližšie k superegu a stojí voči ideal egu skôr k opozícii (aj keď nie vždy nevyhnutne). Ego-ideal nie je už len akousi spomienkou, sentimentom voči pôvodnému stavu sebestačného detského narcisizmu. Je čiastočne obrazom toho, kým by človek chcel byť (ale nie je) - aký by chcel byť, pričom v tomto obraze sú zahrnuté požiadavky superega.


V spise venujúcom sa psychológii skupín, popisuje Freud úlohu ego-ideálu, ktorú zohráva pri formovaní a udržiavaní libiduálnych väzieb človeka na objekty (idey alebo osoby vodcu), do ktorých ľudia premietajú obraz ego-ideálu. Takáto identifikácia ego-ideálu s nejakou ideou alebo vodcom skupiny spôsobujú, že človek svojou participáciou v skupine nachádza určité uspokojenie vo forme odobrenia zo strany ego-ideálu. To je umocnené skutočnosťou, že čím viac v konformite človek jedná so skupinou, tým väčšiu ochranu človek v rámci skupiny zažíva. Za určitých podmienok sa môže priblížiť do takého stavu identifikácie so skupinou, ako keby sa až vytratil pôvodný konflikt medzi ego-ideálom (a požiadavkami superega) a ideal ego, ktoré za normálnych okolností zažíva izolovaný človek v rámci spoločnosti. Preto majú jednotiace idey (ako náboženstvo, ideológie, identita na základe nejakých znakov) na jednej strane taký potenciál spájať ľudí a pomáhať im dosahovať spoločné ciele, no na strane druhej sa takáto silná identifikácia spája aj s nepriateľstvom alebo až nenávisťou voči tým, ktorí do skupiny "nepatria". Či už preto, že nezdieľajú spoločné znaky, vlastnosti alebo ideály.

008090960858040208608043
aufhebung
 aufhebung      21.03.2019 - 01:09:22 (modif: 21.03.2019 - 01:11:07), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
vzhladom na to, ze sa teraz v seminari venujeme transferencii, odkladam sem tento prihodny post z redditu, na jeho nasledne osvetlenie co sa tam v skutku deje z pohladu lacanovskej analyzy, ci je ten postup dobry atd

Looking for some insight into what It means that I evoked jealousy in my therapist (T).

(I feel some of how my therapy is failing rn is that I’m more concerned about his reactions and responses than of my own — useful for me to note)

I was isolated from society and had basically given up in the world and my life. I stumbled on my T last year. Three months in I noticed that I felt like I was in love with him (what you all call transference to make it sound less threatening I guess...). Anyway, earlier this year I got back into the swing of things. I got a job and very soon all the love I felt for my therapist found a home in a coworker. I matched with my coworker on Tinder (which evoked some sort of reflexive exclamation from my therapist). I guess from there I knew that my T was going to be a little more involved in this than I expected, but probably as much as I wanted him to be. As I described my feelings for my coworker to my T, there was another motive — to make my T jealous. Well I told my T about my coworker’s sexually uninhibited Tinder profile and he was highly critical of the coworker. I knew something was amiss, and had a few ideas about what it could mean.

Next session I told him I couldn’t make sense of his reactions. He surprised me by telling me that my top theory was correct: He was jealous that my feelings had “transferred” to someone new. It didn’t seem like a big thing. He said it nonchalantly. But for me, well for me my feelings for him resurfaced and were even more full-blown.

I told him he needed to tell me why he revealed that to me. He replied that he wanted to be honest about what he was feeling at that time (I think he said at that time, and thinking about it now, it makes me think the feelings were limited to that moment I guess???). I also think he was trying to show me that feelings, jealousy or not, don’t have to turn into the monstrosities that they do with me; they can be manageable. But then it made me think, fuck, have I just been feeding his ego? Does this even have anything to do with me? I wanted to make him jealous, but I wanted it to be rooted in feelings for me. And now that I have the jealousy and I don’t know that it was rooted in real feelings, I feel so hungry for more.

He and I have this as a topic to be continued in next session but I feel so obsessed about it and would really appreciate some insight.

I need to admit to my T that I want to seduce him, ambivalently yet fervently. I don’t know that I would actually take any action but I have lots of fantasies about it. I find them soothing. But then being there once a week is jarring, just because of the sharp contrast to my fantasies, in which I’m completely uninhibited and free by the idea of having sex with him. Maybe that’s the allure of the sexual acts? I don’t have to be bound by words, terrible things they can be. I really do wish he would fuck my brains. Or just hold me.

I think I have no idea of what the difference is between love and sex, or maybe I don’t know whether they are compatible.

Something something projective identification???

008090960858040208607538
aufhebung
 aufhebung      18.03.2019 - 23:27:21 (modif: 19.03.2019 - 00:26:40), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
https://epochemagazine.org/eros-and-thanatos-freuds-two-fundamental-drives-50a82a11a389

For now we can summarise the dynamics of Eros and Thanatos as such: Each living being has an inherent tendency towards self-destruction, the dissolution of its own unity. But right from its conception, libidinal energy is injected into it from the outside until a certain level is attained, where, due to the pleasure principle, the living being feels the urge to channel its libido to the outside by using another living being as its object and passing on its libidinal energy. That way, the object’s tendency towards self-destruction is neutralised.

008090960858040208605205
čo[Locked_OUT]
 čo[Locked_OUT]      13.03.2019 - 08:42:12 (modif: 13.03.2019 - 10:48:55) [2K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
pokračovanie k diskusii: https://kyberia.sk/id/8605129

k tvojmu editu:
Freud je dosť rozporuplná postava – v tom, ako pracoval ako terapeut a k čomu na konci svojho života dospel. Keď si čítaš jeho spisy (ktorých nie je málo), veľa pracuje so svojimi konceptami a prepracováva ich. Je za tým taká zaujímavá storka ale priznám sa, že toto nebolo niečo, čomu som sa venovala primárne a zďaleka nemám zatiaľ od Freuda načítané toľko (hlavne kazuistiky), aby som aj ja neskĺzavala do nejakých simplifikácií ale pokúsim sa teda napísať niečo k tomu. Vopred sa ospravedlňujem za dĺžku. Freud bol jeden z prvých, ktorí začali počúvať pacientky (hlavne ženy), ktoré trpeli určitým súborom symptómov - vtedy označovaných ako hystéria. Čo Freuda zaujalo, že skoro všetky tieto ženy rozprávali o sexuálnom zneužívaní v detstve zo strany otca. V tej dobe sa samozrejme toľko o zneužívaní v rodinách nevedelo, ani že môže spôsobovať symptómy, ktoré sa dnes označujú ako PTSD.

V začiatkoch pracoval teda na teórii, že tieto hysterické symptómy (ktoré boli dovtedy bežne označované - ako už naznačuje názov - za špecifickú slabosť žien spojenú s ich pohlavím) sú vyvolané týmto sexuálnym zneužívaním. Neskôr však nastal zlom v tom, že sám Freud sa svojej teórie "zľakol" - keď si uvedomil rozsah, v akom by sa zneužívanie v rodinách odohrávalo v prípade, ak by bol jeho predpoklad správny. To je to obdobie, kedy Freud poopravil svoju teóriu takým spôsobom, že tvrdil, že pacientkam sa tieto veci v skutočnosti nemuseli udiať, ale že tie ženy si tieto spomienky nejako spätne vytvorili.

Do toho prišla prvá svetová vojna a zrazu veľa mužov - vojakov, sa začalo psychicky rútiť a mali hysterické symptómy (to čo sa neskôr práve "vďaka" tomu rozsahu, v akom sa to dialo mužom, zadefinovalo ako PTSD). Pre všetkých to bol obrovský šok - naozaj to bolo vysoké percento vojakov, ktorí boli zrazu labilní a správali sa ako "hysterické ženy". A toto je veľmi krutá história v rámci psychiatrie ale aj patriarchálne založenej spoločnosti, ktorá slabosť u mužov nepripúšťala. Najprv sa tieto symptómy, ktoré nápadne pripomínali hystériu, označili ako shellshock – a ich pôvod sa nehľadal v psychike, ale v mechanickom poškodení v dôsledku vojnových poranení. No neskôr sa zistilo, že „shellshockom“ trpia aj muži, ktorí neboli priamo na fronte a toto zdôvodnenie sa začalo rútiť. S týmito mužmi bolo veľmi drasticky zaobchádzané, mnohí boli popravení za dezertérstvo, pretože neboli schopní bojovať – liečili sa elektrickými šokmi, hypnózou, robili sa na nich rôzne experimenty. ale to je iná storka, ktorú uvádzam preto, že je dôležitá z hľadiska vývoja diagnózy PTSD vs. hystérie...

Hoci Freud - pokiaľ viem - nepracoval s vojnovými veteránmi, tak tieto veci so záujmom sledoval a veľmi to ovplyvnilo aj jeho ďalšiu prácu a pohľad na hystériu. Ako terapeut bol F ambiciózny a ctižiadostivý - veľakrát mal tendenciu pretláčať svoje predstavy o pôvode psychického utrpenia svojim pacientkam prostredníctvom aktívneho výkladu pôvodu ich symptómov. Mnohé tieto pacientky následne prechádzali do odporu, ktorý blokoval zdarný postup terapie. Asi takým najznámejším prípadom terapie, z ktorej mu pacientka odišla, je prípad Dory. Ja by som povedala, že tuším, prečo sa ten odpor dial - a ano, boli to práve tvrdenia tipu, že pacientka po zaobchádzaní, ktoré sa jej dostalo, vlastne túžila bez toho, aby si to uvedomovala. Čiže sa jednalo z jej strany o nevedomú túžbu (tu upozorním na rozdiel medzi nevedome - podvedome - trochu ma zarazil ten výraz "podvedome" u toho psychoanalytika čo si sem dávala - taký výraz psychoanalýza nepoužíva, resp. výraz podvedomie evokuje, že sa jedná o niečo, čo je „pod“ vedomými procesmi. A toto je veľmi nesprávny výklad Freudovej teórie nevedomia). Takže ano, potiaľto by to, čo povedal ten pán, súhlasilo s Freudovým prístupom v určitom čase, kedy ešte stále pracoval na „vývoji“ psychoanalýzy ako terapeutickom nástroji. No neskôr tento postoj prehodnotil a sám ho spätne kritizoval. Sám si uvedomil, že takýto spôsob výkladu - ak je navyše používaný priamo v terapii - nie je správny a núti analyzantom pohľad psychoanalytika. Ale damage was done a niektoré školy psychoanalýzy prebrali tento prístup - napríklad už ego-analýza, ktorú som ti spomínala a ktorej propagátorkou bola najmä Freudova dcéra Anna. Súčasťou tejto psychoanalytickej línie, je aktívne vstupovanie psychoanalytika do výkladu psychických symptómov pacientov a akýsi postup „napraviť“ ich tým, že psychoanalytik prenáša svoje predstavy o zdravom egu na svojho pacienta.

Freud je teda veľmi kontroverzná postava - jeho teória sa určitým spôsobom vyvíjala a menila, preto je náročné si u nej urobiť obraz a orientovať sa na základe nejakého výseku z jej vývoja - čo žiaľ (v prípade egoanalýzy) niektoré školy robia. To, k čomu F dospel, bolo zistenie, že nie je možné zbaviť psychického utrpenia pacientov tým, že im bude ponúkaný psychoanalytický výklad ich symptómov s očakávaním, že tento výklad racionálne príjmu a tým symptómy vymiznú. Veľa nedorozumení vzniká primárne z toho, že koncept nevedomia je veľmi ťažko uchopiteľný - niektorí ľudia si pod ním predstavujú iba súhrn nejakých zážitkov, spomienok, ktoré v nevedomí ako keby "spia" alebo si predstavujú nejaké automatické procesy, ktoré sa odohrávajú v psychike človeka bez toho, aby si ich uvedomoval. Stále však s oblasťou nevedomia pracujú ako s niečím, čo sa riadi racionálnymi predpokladmi a závermi. Jednou z charakteristík nevedomia – tak ako tento koncept prepracoval Freud, je práve to, že sa vymyká racionalite – logickým kategóriám.

Jeden zo základných konceptov v psychoanalýze je tzv. "repetícia" - v krátkosti sa jedná o koncept, podľa ktorého sa všetci (nielen traumatizovaní ľudia) opakovane ako keby mimochodom ocitajú počas života v určitých situáciách, ktoré nesú určité spoločné znaky. Nejedná sa však ani tak o samotné situácie (teda že žena si „zámerne – nevedome“ vyhľadá násilnícky vzťah) ako skôr o psychické/mentálne reakcie – spôsob vzťahovania sa človeka ku svojej skúsenosti a okolitému svetu. Ten koncept je vystavaný na tom, že prostredníctvom repetície k človeku takpovediac „prehovára“ jeho nevedomie – to, čo bolo potlačené/neartikulovateľné, sa snaží dostať na povrch. A keďže určitá časť ľudskej skúsenosti, ktorá „kvasí“ v nevedomí, nemá racionálny základ, prípadne spôsob jej uchopenia u konkrétneho človeka je v rozpore či už so spoločenskými normami alebo vonkajšou realitou, zostáva potlačená. Artikuluje sa potom spôsobom, ktorý niekedy môže byť neškodný ale v extrémnejších prípadoch sa môže prejavovať ako súbor neurotických symptómov alebo celkovo psychického utrpenia. O čo sa v tomto prípade človek skutočne snaží, je vyriešiť rozpor, ktorý nastal v dôsledku napr. traumy, cestou čo najmenšieho odporu. To, čo sa v nevedomí skrýva, sa takýmto spôsobom prejavuje práve v repetícii. Môže to byť v skutočnosti pre človeka také neuchopiteľné až iracionálne, že prerastie až do stavu psychózy. A psychózu nie je možné podľa Freuda liečiť už v psychoanalýze. Keď som čítala tú vetu, na ktorú som tu potom zareagovala, presne nad týmto som uvažovala - či to dotyčný iba z nedbanlivosti zjednodušene podal a neuvedomil si ako tá formulácia vyznieva, alebo či to naozaj vníma takto. Pretože pochopenie, ku ktorému som dospela na základe toho, čo mám doteraz načítané (a ktoré do veľkej miery vychádza z Lacanovej školy) nie je to, že človek si „nevedome vyberá“ konkrétne životné situácie. Ale spôsob, akým reaguje v situáciách, v ktorých sa ocitá – spôsob, akým sa vzťahuje k vonkajšej realite – je podmienený z veľkej časti nevedomými procesmi, ktoré sa snažia takýmto spôsobom predierať napovrch.

Neviem, či sa mi podarilo zodpovedať tvoju otázku. Ak si nájdeš čas aj takto verejne, veľmi rada by som počula viac o tom fenomenologickom prístupe a v čom vnímaš rozdielnosti medzi ním a tým, čo som tu teraz popísala.

Ešte úplne na záver k Freudovi – vo veľa veciach týkajúcich sa sexuality a termínov ako napríklad kastračný, oidipov komplex, penis envy atď – bol myslím Freudov prístup dosť doslovný. To, ako tieto pojmy prepracoval Lacan – že ich preniesol do symbolickej roviny – dosť zmenilo niektoré závery, ktoré je možné v rámci psychoanalýzy urobiť. Ale to by bolo už na ďalšiu veľmi dlhú diskusiu. Píšem to sem iba preto, že nevnímam celého Freuda ako písmo sväté a sú veci, s ktorými zásadne nesúhlasím, no zároveň si nemyslím, že ten koncept „podvedomého výberu“ (aby som použila výraz z rozhovoru) je niečo, čo z Freuda nevyhnutne vyplýva.

e: typo

00809096085804020860520508606030
evad[Locked_OUT]
 evad[Locked_OUT]      15.03.2019 - 00:01:27 [1K] , level: 2, UP   NEW
ad zaver druheho odstavca „To je to obdobie, kedy Freud poopravil svoju teóriu takým spôsobom, že tvrdil, že pacientkam sa tieto veci v skutočnosti nemuseli udiať, ale že tie ženy si tieto spomienky nejako spätne vytvorili.“
z toho ako to chapem ja, tak F. potom dochadza k tomu, ze tie spomienky nemusia byt realne, moze sa jednat o fantazie. Nasledne formuluje domnienku, ze ide vlastne o nevedome priania, ktore sa uspokojuju (gratifikuju) symbolicky, tj v snoch, prerieknutiach a pod. Kedze v nevedomi plati „princip slasti“ je jedno akou formou sa tento naplni, staci symbolicka. Od toho je krocik k formulacii teorie o oidipovom komplexe.

potrebovala by som asi zdroj k tomuto „No neskôr tento postoj prehodnotil a sám ho spätne kritizoval. Sám si uvedomil, že takýto spôsob výkladu - ak je navyše používaný priamo v terapii - nie je správny a núti analyzantom pohľad psychoanalytika.“ – spomenies si pls, kde to bolo? nevedela som, ze sa F. dopracoval k takemu obratu, to znie celkom fajn.


no ale spet k tomu nestastnemu vyroku psychiatra v clanku ze „Ženy, které byly zneužívané, si často volí problematické partnery, bývají „slepé“, dávají prostor pro zneužití svého dítěte. Podvědomě. Pokud zažijete silné trauma, musíte ho pořád opakovat, ne doslovně, ale v různých variacích, dokud to nezačnete řešit a léčit se.“
Ked si citam Tvoj popis repeticie, tak mi pride, ze sa to s tym nevylucuje. Len to mozno povedal tak, ze nestastne pouzil spojenie „zeny si volí“. Zvolit si nieco, alebo vybrat si nieco implikuje nejaku intenciu, (volime si nieco pre nieco, ma to nejake vlastnosti ktore chceme apod) cize aj vedome rozhodnutie subjektu a to v pripade procesu, ktory prebieha v nevedomi nie je uplne dobre mozne. Kedze aj ty to interpretujes tak ze „žena si „zámerne – nevedome“ vyhľadá násilnícky vzťah“ – tam si vlozila slovko "zamerne" tj z toho este viac vyplyva ta intencia, z toho usudzujem, ze tiez si to vyjadrenie toho psychiatra citala takto.

Takze ano zjednodusil, mozno kvoli tomu, ze iba chcel, aby to bolo pre ludi zrozumitelnejsie. ale v podstate ked povieme, ze niekto si nevedome nieco vyberie, vs. ze niekoho reagovanie na urcite situacie a vztahovanie sa je podmienene nevedomymi procesmi (a preto si vyberie tak ako si vyberie), tak konecny vyznam je v podstate ten isty, nie? Akurat ta zlozitejsia formulacia je "poctivejsia" a nedava az tak vela priestoru pre vyklad typu, ze na tom ma dotycny subjekt naozaj svoju vlastnu zasluhu.

Ten proces repeticie ako ho popisujes podla Lacana je mi sympaticky. Nemam ho vobec nacitaneho (a ani v blizkej dobe nemam kapacitu ho studovat), ale uz imo ide viac „k veci samej“, teda k tomu o co sa snazime aj vo fenomenologickom / existencialnom pristupe k psychoterapii. Zaujimavych terapeutickych pristupov ovplyvnenych existencialnou filozofiou je viac (logoterapia, existencialna analyza), ale konkretne som mala na mysli Daseinsanalyzu (DA) – je malo dobrych textov online, vycsinou skor knihy, ale tu je celkom pekne popisana historia http://www.i-f-da.org/index.shtml#2 , alebo este https://cs.wikipedia.org/wiki/Daseinsanal%C3%BDza

Vramci DA sa tiez pracuje s tym, ze klient ma vplyvom napriklad traumy specificke vzorce vztahovania sa k sebe aj k svetu, ale nepracuje sa s konceptom nevedomia (aj ked dost casto sa po uspesnej liecbe obsah uvedomovaneho znacne rozsiri), pracuje sa so subjektivnym vyznamom vsetkeho s cim sa clovek stretava a respektuje sa jedinecnost subjektivnej skusenosti, tj ked sa robi DA dosledne (zial z praxe sa zas ukazuje ze to dokaze malokto :) tak nic z toho, co sa v terapii deje, by sa nemalo prevadzat a porovnavat s nejakymi zobecnenymi zakonitostami o tom ako funguje ludske psyche. Pracuje sa s dimenziami existencie, takzvanymi existencialmi, podla toho ako ich klient v terapii postupne otvara. Cielom je rozsirenie alebo otvorenie novych moznosti vztahovania sa k svetu a autenticita. Terapeut sa snazi nic neredukovat, nic neprevadzat na nieco co to nie je, zostat „pri veciach samych“, (viz Husserl) v jazyku bezprostrednej zitej skusenosti. Znie to zaujimavo, ma to vsak aj svoje obmedzenia, zakladnym je asi zlozitost a naroky na pochopenie pristupu a tym padom je malo ludi ktori to robia, relativne malo zdrojovej literatury oproti inym smerom, absolutna nekompatibilita so sucasnou evidence based psychoterapiou...

Dalsim, kto sa na vec pozeral fenomenologicky je Carl ROgers, ktoreho vacsina ludi pozna iba skrz casto karikovany rogeriansky pristup. Rogers ale zdoraznoval, ze jediny sposob ako sa druhemu porozumiet, je porozumiet jeho jedinecnemu vnutornemu vztaznemu (referencnemu) ramcu, ako sposobu, ktorym clovek preziva seba a svet. V tomto ho vnimam velmi blizko tomu DA pristupu.

0080909608580402086052050860603008609518
čo[Locked_OUT]
 čo[Locked_OUT]      25.03.2019 - 22:08:15 , level: 3, UP   NEW
Pýtala si sa ma na ten zdroj tvrdenia, že psychoanalytickú techniku Freudko prepracoval (a od aktívneho ponúkania výkladu v analýze - prešiel k pasívnejšiemu prístupu rozvíjania voľných asociácií u analyzantov). Citujem z toho zdroja vybrané spisy III (str 149):

Nedá se mi zbytočne připomínat těm, kdo se analýze učí, jaké dalekosáhlé změny prodělala psychoanalytická technika od svých začátku. Nejprve byla zaměřena na moment tvorby symptomu a dusledně usilovala o to, navodit reprodukci psychických pochodu, které v oné situaci proběhly, aby se dosáhlo jejich odeznění umožneného vědomou činností.

Cíle, kterých se mělo dosáhnout, bylo vybavení vzpomínek a odreagování pomocí hypnotického stavu. Potom, když jsme se hypnózy vzdali, nastoupil do popředí ukol uhodnout z volných asociací analyzovaného to, co jsi odmítal vybavit jako vzpomínku (moja poznámka - to sú práve tie aktívne analytické výklady) Výkladovou prací a sdelením jejich výsledku nemocným se měl jejich odpor obejít. .... Nakonec se vyvinula konsekventní dnešní technika, kdy se lékař vzdává zaměření na určitý moment nebo problém, spokojuje se se studiem aktuálního psychického povrchu analyzovaného a výkladového umění používá pouze k tomu, aby rozpoznal odpory, které na tom povrchu vystupují, a aby je pacient učinil vědomými. Dochází tak k novému zpusobu dělby práce: lékař odhaluje odpory, o kterých nemocný neví, jsouli tyto odpory překonány, vypráví tak nemocný o zapomenutých situacích a souvislostech často bez jakékoliv námahy. Cíl těchto technik zustává nezměněný. z deskriptivního hlediska: vyplnění mezer ve vzpomínce, z dynamického hlediska: překonání vytěsňovacích odporu.