login::  password::




cwbe coordinatez:
809096
8580402

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::180
total children::42
8 K

show[ 2 | 3] flat


punkheart0
esina v pond...0
hihihi0
edvard gray0
Emilia Bryant0
sioux0
čo0
dita0
_0
pstmn0
s70
evad1
egor1
ci boha1
horror lamarcki1
ch1
vposled1
hordenn1
imnot1
KaT2
calmo2
unsane2
lajci2
krokobox gomont2
pilier3
aufhebung3
denimkolos8
pht8
.maio11
Militantny A...15
Faun15
mzpx18
skurva.23
KredenZ27
kamar28
haju31
ni31
vlastos36
triyen39
Freudov kopernikovsky objav tu stale caka na nase znovuobjavovanie. Tato veta je tak trochu freudiansky PUN, slovna narazka, ktora je tiez jedna z nenapadnych operacii (spolu s prerieknutiami, zabudaniami, omylmi, vtipmi, snami…), cez ktore sa Freud dopracoval k obrysom nevedomia. Co mal povodne byt fyziologicky projekt, ktory chcel namapovat fyziku nervov na zvlastnu psychiku patologie, sa v case (Freudova pracovna metoda bola neustale prepracovavanie teorie pomaly v kazdom dalsom clanku- jeho texty su casto len hypotezy, ktore priamo dalej v nich odmieta a uz len preto su nezvycajne citanie) stale viac posuval do oblasti symbolickeho vyjadrenia nevedomia- nedokonalych dynamickych, funkcionalnych a topografickych opisov, ktorym vzdy nieco uchadzalo. Problem bol jednak v historicky nedostatocne rozvinutej neurovede, no dolezitejsie bolo, ze casom sa ukazovalo, ze lepsi opis fungovania nevedomia je jazykovy ako fyzikalny. Co vidime dnes, je aj snaha ozivit Freuda cez jeho prvotny projekt cez aktualne vedecke metodologie, niekedy sa tomu hovori aj neuropsychoanalyza.

Freudove prvotne intuitivne (Freud mal obdivuhodny vedecko-intuitivny tah na branu- predpovedal napr. synapsy, alebo aj objavy antropologie,lingvistiky dlho po nom) formulacie si vsak pockali na iny teoreticky pokrok, strukturalizmus ci pocitacovu vedu a teorie hier. A tu sme pri Lacanovi, ktory takto znovuobjavil Freuda. Ocistil ho celkom od reduktivneho biologizmu a nevedomie postavil do pozicie strukturacie jazykom.

Co je take dolezite pri tomto objave? Nevedomie je primarne. To je najdrsnejsie vyjadrenie preklopenia ludskej reality s dalekosiahlymi dosledkami, ak by ziskali svoju spolocensku vahu. Nejde o nejaku oblast vydelenu z nasej skusenosti- nasa skusenost je nim zalozena a prepletena. A ked hovorim o nas, nemyslim tak celkom to, co si pod “nami” bezne predstavujeme. To, co sa casom Freudovi podarilo ukazat bolo, ze Nevedomie “hovori” inak ako my- ze subjekt nevedomia a ego sa neprekryvaju. Mechanizmy nevedomia- ako myslenie (jeden by si nemyslel, ze je vysada nevedomej skusenosti)- prebiehaju casto bez zaznamenania. A prave neurozy ci psychozy nam cez rec symptomov (ale aj napr. vtipov) sprostredkuju tuto neznamu risu, ktora preto operuje a vladne potichu u kazdeho, len nie kazdy si vytvori skrze potlacenie patologicky utvar- comu ludovo hovorime nepekne dusevna porucha.

Lacanov navrat k Freudovi v nom otvara tri registre vyjadrenia ludskej skusenosti: imaginarny, symbolicky a realny- strukturalizmus nikdy celkom nezvitazil, nevedomie preto nie je len suchy strojovy kod, na ktorom bezia nase ega. Freud to uz videl sam- tento kod vzdy zakryva urcitu nedosiahnutelnost opisu reality. A propos, dalsia dolezita crta tohto objavu je primarne vztahovanie sa k svetu: ludske zvierata nie su nikdy nudni pozorovatelia, ktori racionalne vyhodnocuju svoje dalsie kroky- zakladna skusenost je zalozena na tuzbe- tuzba, ktora nie je emociou, tuzba, ktora plodi tuzbu, tuzba, ktora ma podobu zakona, tuzba, ktora pohana zivot, a ktora ho po prekroceni hranice zakona aj znici - hranica je vzdy len po sprostredkovatelnu realitu, realita nie je nikdy priamo dana.

Lacanov navrat bol hlavne klinicky navrat, vsetko co robil bolo pre rozvoj psychoanalytickej skusenosti vo Freudovom duchu. Tento specialny priestor medzi analytikom a analyzovanym je priestorom, ktory je predurceny pre vyslovne dotknutie sa a otvorenie nevedomia- analytik je ten, kto vie ako v tzv. transferencnej situacii analyzovaneho “zrkadlit” tak, aby svoje naviazania tuzby, ktore ho zvazuju, otvoril, aby sa takto sam (dolezite) oslobodil, samozrejme nie celkom, lebo tuzba vzdy zvazuje. Tato analyticka situacia je celkom odlisna skusenost s velkymi etickymi presahmi, ktora dala spolocnosti velke moznosti ako nebyt celkom otrokom svojho pana nevedomia.

Freud_Second_topography_1933.jpg


Freud-Complete Works
http://www.lacanonline.com
http://nosubject.com
http://www.lacaninireland.com/web/translations/
http://www.lacan.com
https://www.youtube.com/channel/UCj7qTXrhnFOpidqpbtCvTqA




008090960858040209003212
čo
 čo      19.09.2022 - 22:13:47 , level: 1, UP   NEW
Existuje klasický obraz zákona. Platón mu dal dokonalý výraz, ktorý sa presadil v kresťanskom svete. Tento obraz určuje dvojitý stav zákona, a to z hľadiska princípu a z hľadiska dôsledkov. Z hľadiska princípu zákon nie je primárny. Zákon je iba sekundárna delegovaná moc a závisí od vyššieho princípu, ktorým je Dobro. Keby ľudia vedeli, čo je Dobro, alebo keby sa mu prispôsobovali, nepotrebovali by zákon. Zákon je iba reprezentantom Dobra vo svete, ktorý sa od neho viac-menej vzdialil. Takže z hľadiska dôsledkov je poslúchanie zákonov "najlepšie", pričom Najlepšie je odrazom Dobra. Spravodlivý sa podriaďuje zákonom krajiny, kde sa narodil a kde žije. Tak koná najlepšie, aj keď si zachováva slobodu myslieť na Dobro a pre Dobro.

Hoci tento obraz vyznieva veľmi konformisticky, má v sebe iróniu a humor, ktoré vytvárajú podmienky politickej filozofie, reflexiu dvoch okrajov, ležiacich naspodku a navrchu stupnice zákona. Sokratova smrť je z tohto hľadiska exemplárna: zákony tu vložili svoj osud do rúk odsúdeného a požadovali od neho, aby im svojím podrobením sa poskytol uváženú sankciu. V postupe, ktorý od zákonov stúpa k absolútnemu Dobru ako nevyhnutnému princípu ich odôvodnenia, je veľa irónie. V postupe, ktorý od zákonov klesá k relatívnemu Najlepšiemu, ktoré je potrebné, aby sme sa presvedčili, že ich treba poslúchať, je veľa humoru. To znamená, že pojem zákona sa neudržiava sám od seba, iba ak silou, a že potrebuje ideu nejakého vyššieho princípu a vzdialenejších dôsledkov. Možno práve takto sa dá vysvetliť jedno tajomné miesto z Faidona, kde sa tvrdí, že pri umieraní Sokrata sa jeho žiaci nezdržali smiechu. Irónia a humor podstatne formujú myslenie o zákone. Vo vzťahu k zákonu sa prejavujú a nachádzajú svoj zmysel. Irónia, to je hra myslenia, ktoré si dovolí odôvodňovať zákon nekonečne vyšším Dobrom. Humor, to je hra toho myslenia, ktoré si dovolí sankcionovať zákon nekonečne spravodlivejším Najlepším.

Ak sa pýtame, čo spôsobilo rozvrat a zničenie klasického obrazu zákona, nemôžeme to pripísať objavu relativity a premenlivosti zákonov. Táto relativita bola totiž dobre známa a zahrnutá v klasickom obraze. Bola jeho nevyhnutnou časťou. Ozajstný dôvod je inde. Jeho najprísnejšie vyjadrenie nájdeme v Kantovej Kritike praktického rozumu. Kant sám hovorí, že novosť jeho metódy spočíva v tom, že zákon v nej už nezávisí od Dobra, ale naopak, Dobro od zákona. To znamená, že zákon sa už nemusí a nemôže odôvodňovať nejakým vyšším princípom, odkiaľ by odvodzoval svoje právo. To znamená, že zákon musí svoju platnosť a svoje odôvodnenie nachádzať sám v sebe, a že teda nemá inú oporu ako svoju vlastnú formu. Až do tejto chvíle sa môže a musí hovoriť o ZÁKONE bez ďalšieho špecifikovania, bez uvedenia nejakého predmetu. Klasický obraz poznal iba zákony, ktoré boli tak a tak špecifikované podľa oblastí Dobra a okolností Najlepšieho. Keď naproti tomu Kant hovorí o morálnom zákone, slovo morálny tu označuje iba určenie toho, čo ostáva úplne neurčené: morálny zákon reprezentuje číru formu, nezávislú od obsahu a predmetu, od oblasti a okolností. Morálny zákon znamená ZÁKON, formu zákona, ktorá vylučuje každý vyšší princíp svojho odôvodňovania. V tomto zmysle je Kant jedným z prvých, čo sa rozišli s klasickým obrazom zákona a poskytli nám naozaj moderný obraz.

V Kritike čistého rozumu Kantova kopernikovská revolúcia spočíva v tom, že dosiahneme, aby sa predmety poznania otáčali okolo subjektu. Určite je však oveľa dôležitejšia kopernikovská revolúcia z Kritiky praktického rozumu, ktorá spočíva v tom, že dosiahneme, aby sa Dobro otáčalo okolo Zákona. Bezpochyby to vyjadrovalo dôležité zmeny vo svete. Bezpochyby to vyjadrovalo aj posledné dôsledky odklonu od kresťanského sveta a návratu k židovskej viere, možno sa tým ohlasoval návrat k predsokratovskej (oidpiovskej) koncepcii zákona a odklon od platónskeho sveta. Je nesporné, že vyhlásením ZÁKONA za posledný základ poskytol Kant modernému mysleniu jednu z jej základných dimenzií: predmet zákona sa v podstate vytráca.

Ukazuje sa tu jedna ďalšia dimenzia. Otázkou nie je, ako Kant svoj objav začlenil do vlastného systému (a ako zachránil Dobro). Ide skôr o jeden ďalší objav, ktorý bol korelatívny s tým, ako sa zákon už nemôže odôvodňovať Dobrom ako lepším ako dobrou vôľou k spravodlivosti. Je totiž jasné, že tento ZÁKON, ktorý je nezávisle od obsahu, predmetu a špecifikácie definovaný svojou čírou formou, je taký, aký je, bez toho, aby sme o tom vedeli. Pôsobí ako nepoznaný. Oblasť scestia, kde je človek už vinný, t.j. kde už prekročil hranice, definuje tento zákon ešte predtým, než je spoznaný ako Oidipus. Dokonca ani vina a trest nám nesprostredkúvajú poznanie zákona, ale ponechávajú ho v tej neurčitosti, ktorá práve ako taká zodpovedá výnimočnej presnosti trestu. Kafka vedel opísať tento svet. Nejde tu o to, spojiť Kanta s Kafkom, ale iba o to, ukázať dva póly, medzi ktorými sa odvíja moderné chápanie zákona.

Skutočne, ak odôvodnením zákona už nie je primárne a najvyššie Dobro, ak platí iba vďaka vlastnej forme a bez akéhokoľvek určenia obsahu, nedá sa už povedať, že spravodlivý poslúcha zákon, lebo chce to najlepšie. Alebo, lepšie povedané: ak niekto poslúcha zákon, zato ešte nie je spravodlivý a necíti sa taký. Naopak, cíti sa vinný, je vopred vinný a čím dôslednejšie ho počúva, tým väčšmi sa cíti vinný. Tá istá operácia, ktorá zákon predstavuje ako číry zákon, z nás robí vinníkov. Naraz sa tu lámu obidva predpoklady, ktoré tvorili klasický obraz: predpoklad princípu i predpoklad dôsledkov, predpoklad odôvodnenia Dobrom i predpoklad sankcionovania spravodlivým. Až Freud odhalili tento obrovský paradox svedomia: "človek je ďaleko od toho, aby sa cítil spravodlivejší, čím viac sa podrobuje zákonu, a svedomie "sa správa tým prísnejšie a nedôverčivejšie, čím je človek cnostnejší, takže nakoniec sa z najväčšej hriešnosti obviňujú tí, čo sa vo svätosti dostali najďalej."

Freud navyše poskytol analytické vysvetlenie tohto paradoxu: zrieknutie sa pudov nepochádza zo svedomia, naopak, svedomie sa rodí z tohto zrieknutia. Čím je teda zrieknutie sa väčšie a prísnejšie, tým je svedomie, tento následník pudov, silnejšie a pôsobí prísnejšie. "Vplyv zrieknutia sa pudu na svedomie prebieha potom tak, že každú časť agresivity, ktorú neuspokojíme, prevezme Nadja a posilní tak svoju agresivitu (voči Ja)." Tým sa vysvetľuje druhý paradox, týkajúci sa podstatnej neurčitosti zákona. Ako hovorí Lacan, zákon je to isté, čo vytesnená túžba. Zákon nemôže neprotirečivo určiť svoj predmet alebo sa definovať nejakým obsahom bez toho, aby prekonal vytesnenie, na ktorom spočíva. Predmet zákona a predmet túžby sú jedno a to isté a spolu sa vytrácajú. Keď Freud ukazuje, že identita predmetu poukazuje na matku a identita túžby a zákona na otca, nepokúša sa jednoducho obnoviť určitý obsah zákona, ale takmer naopak, ukázať, že zákon v dôsledku svojho oidipovského pôvodu musí skryť svoj obsah, aby platil ako číra forma, ktorá sa zrodila zo zrieknutia sa tak objektu (matky), ako aj subjektu (otca).

To rozvracia tú klasickú iróniu a ten klasický humor, ktoré prejavoval Platón a ktoré vládli v myslení o zákonoch. Úplne to ničí dva okraje, tvorené odôvodnením zákona Dobrom a múdrym uznaním Najlepšieho. Ostala už iba na jednej strane neurčitosť zákona a na druhej neomylnosť trestania. Tým však irónia a humor nadobúdajú novú, modernú podobu. Aj naďalej patria k myšlienke zákona, teraz však zákon chápu cez neurčitosť jeho obsahu a cez vinu toho, kto sa mu podrobuje. Je zrejmé, že vzhľadom na zmenu statusu zákona dal Kafka humoru a irónii charakteristicky moderné hodnoty. Max Brod spomína, že keď Kafka čítal Proces, poslucháči, i sám Kafka, sa bláznivo smiali. Bol to rovnako tajomný smiech ako smiech pri umierajúcom Sokratovi. Pseudozmysel pre tragiku ohlupuje. Koľkých autorov deformujeme tým, že agresívnu komickú moc ich myslenia nahrádzame infantilným tragickým citom. O zákone sa vždy dalo rozmýšľať iba komickým spôsobom, s iróniou a humorom.

V modernom myslení sa však otvorila možnosť pre novú iróniu a nový humor. Irónia a humor sú teraz zamerané na zvrhnutie zákona. Nachádzame Sada a Masocha. Sade a Masoch stelesňujú dva veľké pokusy o spochybnenie a radikálne zvrhnutie zákona. Iróniou stále nazývame pohyb, ktorý zákon prekonáva nejakým vyšším princípom a priznáva mu iba sekundárnu moc. Čo sa však stane, keď už neexistuje vyšší princíp, keď už neexistuje Dobro schopné odôvodniť zákon a udeliť mu jeho moc? Sade nás o tom poúča. Zákon vo všetkých jeho formách (prirodzený, morálny, politický) je pravidlom druhej prírody, ktoré je vždy späté s požiadavkami udržania a uzurpuje si opravdivú suverenitu. Pritom nie je dôležité, či sa podľa známej alternatívy zákon chápe ako výraz vôle silnejšieho, alebo, naopak, ako ochranné zjednotenie slabších, pretože títo páni i títo otroci, títo silní i títo slabí, všetci patria druhej prírode. Zjednotenie slabých podporuje a podnecuje tyran a tyran zase potrebuje toto zjednotenie slabých. Zákon je v každom ohľade mystifikáciou, nie je to moc delegovaná, ale uzurpovaná pod rúškom odporného spojenectva medzi otrokmi a pánmi. Treba si všimnúť, ako dôsledne Sade v zákonnom zriadení odhaľuje zriadenie tyranizovaných a tyranov. Skutočne, tým opravdivým tyranom človeka je zákon: "Vášní svojho suseda sa ani zďaleka nemusím báť tak ako nespravodlivosti zákona, pretože vášne môjho suseda sú zadržiavané mojimi, ale nespravodlivosti zákona nič nezastaví, nič neobmedzí." Predovšetkým však platí, že človek sa stáva tyranom iba pomocou zákona. Ako v Juliette hovorí Chigi: "Tyrani sa nikdy nerodia v anarchiách, dvíhajú sa iba v tieni zákonov a na ne sa odvolávajú." Podstata Sadovho myslenia spočíva v jeho nenávisti k tyranom a v presvedčení, že zákon ich umožňuje. Tyran hovorí jazykom zákonov a ničím iným. Potrebuje "tieň zákonov", a Sadovi hrdinova, ktorí sa vložili do zvláštnej antityranie, hovoria tak, ako nijaký tyran nikdy nebude hovoriť., ako nijaký tyran nikdy nehovoril, zavádzajú akýsi proti-jazyk.

Zákon sa teda prekonáva nejakým vyšším princípom, ale týmto princípom už nie je odôvodňujúce Dobro. Zákon vyvracia Idea Zla, Najvyššej zlovôle. Je to vyvrátenie platonizmu a vyvrátenie samého zákona. Prekonanie zákona predpokladá, že sme odhalili prvú prírodu, ktorá sa vo všetkých bodoch stavia proti požiadavkám a ríšam druhej prírody. Preto Idea absolútneho zla, ako je stelesnená v tejto prvej prírode, nesplýva ani s tyraniou, ktorá ešte predpokladá zákony, ani so zmiešaninou rozmaru a svojvôle. Jej najvyšším a neosobným modelom je skôr anarchická inštitúcia v ustavičnom pohybe a permanentnej revolúcii. Sade to často pripomína: zákon sa dá prekonať iba smerom k anarchii ako inštitúcii. Anarchiu síce možno zaviesť iba medzi dvoma zákonnými zriadeniami, starým, ktoré odstraňuje a novým, ktoré plodí, to však stačí na to, aby tento krátky božský okamih, zredukovaný takmer na nulu, priniesol svedectvo o jej podstatnej odlišnosti od všetkých zákonov. "Vláda zákonov je zhubná, nevyrovná sa vláde anarchie. A najsilnejší dôkaz na moje tvrdenie je nevyhnutnosť, s akou sa vláda vrhá do anarchie, keď chce prerobiť svoju ústavu." Zákon sa dá prekonať iba princípom, ktorý ho zvrhne a odstráni jeho moc.

Na druhej strane, asi by bolo nedostatočné, keby sme masochistického hrdinu predstavili tak, že je podrobený zákonom a nachádza v tom svoje šťastie. Občas sa poukazuje na posmech, ktorý sa skrýva v masochistovom podrobení sa, na provokáciu a kritickú potenciu, ktoré sú obsiahnuté v tejto zdanlivej poslušnosti. Jednoducho, masochista útočí na zákon z inej strany. Humorom tu nenazývame pohyb, ktorý od zákona vystupuje k nejakému vyššiemu princípu, ale pohyb, ktorý od zákona zostupuje k dôsledkom. Je dobre známe, ako sa zákon dá zvrátiť prehnanou horlivosťou. Škrupulóznym uplatňovaním zákona môžeme ukázať, že je absurdný a že vedie práve k tomu neporiadku, aký by podľa všetkých predpokladov mal odstraňovať a odvracať. Berieme zákon za slovo, chápeme ho doslovne. Nespochybňujeme jeho prvotný alebo najvyšší charakter, počíname si tak, akoby si na základe tohto charakteru ponechával pre seba potešenia, ktoré nám odrieka. Z dodržovania zákona, z primknutia sa k zákonu potom môžeme získať niečo z týchto potešení. Zákon sa tu nevyvracia ironickým vzostupom k princípu, ale sa humoristicky, zboku prevracia prehlbovaním dôsledkov. Zakaždým, keď skúmame masochistickú fantáziu alebo rituál, zaráža nás, že prísne uplatňovanie zákona tu má opačný účinok, ako by sme normálne čakali (napríklad šľahy bičom vyvolávajú a zaručujú erekciu namiesto toho, aby ju zabraňovali alebo trestali za ňu). Je to ukážka absurdnosti. Masochista, ktorý v zákone vidí iba trestný proces, začína udelením si trestu. A v podstúpenom trestaní paradoxne nachádza dôvod, ktorý ho oprávňuje, priam mu prikazuje zakúšať tú slasť, čo mu mal zákon odopierať. Masochistický humor spočíva v tom, že ten istý zákon, ktorý mi pod hrozbou trestu zabraňoval uskutočniť túžbu, je zákonom, ktorý ma najskôr trestá a potom mi prikazuje uspokojiť túžbu. Theodor Reik správne analyzoval aj tento proces: masochizmus, to nie je slasť z bolesti, ani z podstupovaného trestania. V podstupovanom trestaní alebo v bolesti nachádza masochista nanajvýš predbežnú slasť. Svoju opravdivú slasť nachádza až potom, v tom, čo uskutočnené trestanie umožnilo. Masochista musí pred zakúšaním slasti podstúpiť trestanie. Bolo by chybné, keby sme túto časovú následnosť miešali s logickou kauzalitou: utrpenie nie je príčinou slasti, ale jej nevyhnutnou predbežnou podmienkou. "Obrátenie času poukazuje na obrátenie obsahu... "Nesmieš urobiť toto" sa zmenilo na "Máš urobiť toto"... Dôkaz o absurdnosti trestania prináša zistenie, že práve trestanie za zabraňovanú slasť túto istú slasť podmieňuje." Tento postup sa ukazuje v ďalších určeniach masochizmu, v denegácii, suspenzii, fantazme, ktoré sú takto humornými figúrami. Masochista sa povznáša úslužnosťou, revoltuje ponižovaním sa: je to, skrátka, humorista, logik dôsledkov, ako je sadistický ironik zase logikom princípov.

Vychádzajúc z myšlienky, že zákon nemôže byť odôvodnený Dobrom, ale musí spočívať vo svojej forme, sadistický hrdina vynachádza nový spôsob vzostupu od zákona k vyššiemu princípu: tento princíp je však neformálnym prvkom prvej prírody, ničiteľky zákonov. Vychádzajúc z druhého moderného objavu, že totiž zákon v tom, kto ho rešpektuje, vyvoláva pocit viny, vynachádza masochistický hrdina nový spôsob zostupu od zákonov k dôsledkom: "obracia" vinu tým, že z trestania robí podmienku umožňujúcu dosahovať slasť. Masochista tak rozvracia zákon rovnako účinne ako sadista, ibaže iným spôsobom. Videli sme, že oidipovský, vždy unikajúci obsah predchádzal dvojakou transformáciou - akoby sa komplementarita matky a otca dvakrát prelomila a stratila akúkoľvek symetriu. Sadizmus stavia nad zákon otca, robí z neho najvyšší princíp a matku berie ako jeho obeť par excellence. Masochizmus prenáša celý zákon na matku, čím otca vylučuje zo symbolickej sféry.

Gilles Deleuze - Masochizmus: chlad a krutosť

008090960858040208860522
čo
 čo      06.04.2021 - 10:17:19 (modif: 06.04.2021 - 10:24:51), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
V prílohe pripájam článok, v ktorom je dosť podrobne popísaná genealógia zavrhnutia seduction theory (ST) Freudom.

V roku 1896 Freud predstavil teóriu o pôvode hystérie, podľa ktorej je táto dôsledkom seuálneho zneužívania v detstve. Teória nevzbudila v "odborných kruhoch" veľký záujem a sám Freud od nej po roku 1896 postupne začal upúšťať až vypracoval novú - psychoanalytickú - teóriu, ktorá mala vysvetľovať príčiny vzniku hystérie.

V psychoanalýze je tento bod zlomu označovaný za kľúčový, no upustenie od ST je tiež označované mnohými - najmä feministickými teoretičkami traumy - za akúsi "zradu" hysterických pacientiek Freudom. Napríklad Judith Herman vo svojej knihe Trauma a uzdravenie - násilie a jeho dôsledky: od týrania v súkromí po politický teror ukazuje paralely medzi hystériou a postraumatickou stresovou poruchou spôsobenou zneužívaním a tiež u vojnových veteránov. Vyčíta Freudovi, že zavrhnutím pôvodu hysterických príznakov v sexuálnom zneužívaní, upadli dôsledky sexuálneho násilia v psychiatrii do zabudnutia na ďalšie dlhé desaťročia. Prejavy PTSD sa museli vo veľkom ukázať až na vojnových veteránoch, aby sa psychiatria začala traumou seriózne zaoberať.

Čo je na celej tejto histórii ešte obzvlášť zaujímavé je, že bez tohto zásadného obratu by takmer určite neboli vypracované mnohé zo základných teoretických základov psychoanalytickej teórie. Freudovi sa vyčítalo, že ST zavrhol z dôvodu, že jeho teória nevyvolala žiadnu odozvu v lekárskych kruhoch. Avšak genealógia jeho skorých aj neskorších vyjadrení k ST a korešpondencia s priateľom Fliessom, odokrýva iné motívy. Keď Freudovi hysteričky rozprávali o sexuálnom zneužívaní, ktoré zažili spravidla od svojich otcov, Freud správne identifikoval prejavy hysterických symptómov ako dôsledkov zneužívania. Zároveň bol však presvedčený, že zneužívanie (spravidla v období dospievania), kedy sa hysterické symptómy prejavili prvý krát, nie je prvou takouto traumou, ale iba spúšťačom. Preto hľadal (v súlade s inými svojimi teóriami-najmä represia a nevedomie) prvotné traumatické zážitky v rannom detstve. Veril totiž, že sú ukryté v nevedomí a v analýze ich treba priniesť do vedomia, a uvedomením si prvotnej traumy sa uvoľní potlačené a spolu s tým sa vytratí aj dôvod na hysterické symptómy, nastane uzdravenie. Toto sa mu však nepodarilo a udial sa presný opak - všetky pacientky a pacienti mu z terapie časom "zutekali" bez toho, aby dosiahol terapeutické úspechy.

Ešte v článku z roku 1896 prezentoval, že disponuje 18 prípadmi hystérie (u 12 žien a 6 mužov), ktoré sa mu podarilo úspešne vyliečiť práve prostredníctvom ST. V skutočnosti Freud prezentoval úspech skôr, než ho reálne dosiahol. Korešpondencia s priateľom Fliessom z tej doby ukazuje, že Freud bol o pravdivosti svojej teórie natoľko presvedčený, že úspech očakával každú chvíľu. Skôr, než ho však dosiahol, zutekali postupne všetky pacientky. Je nemožné zrekonštruovať, čo sa počas týchto sedení v analýze dialo - sú predpoklady, že scény zneužívania v rannom detstve (medzi prvým a tretím rokom života) Freud svojim pacientkam a pacientom vsugerovával - čo u nich mohlo vyvolávať zbytočnú (a bolestnú) retraumatizáciu, odpor a mohlo viesť až k odchodu z terapie. Freud pre svoje zaslepenie "prvotnou traumou sexuálneho charakteru" v rannom detstve, podcenil silu traumy, ktorá bola spôsobená zneužívaním v neskoršom detstve alebo v čase dospievania. Seduction theory zavrhol, zneužívanie v rannom detstve vyhlásil za fantázie hysteričiek a aj na základe týchto predpokladov rozvinul veľmi podrobný a prepracovaný teoretický koncept psychoanalýzy.

Súbor symptómov, ktoré boli vo Freudovej dobe označované ako "hystéria" dnes spadá (mimo iného) aj do kategórie postraumatická stresová porucha. Ich spúšťačom a príčinou nie je výhradne sexuálne zneužívanie - spadá sem množstvo udalostí, ktoré vyvolajú v človeku pocit reálneho alebo domnelého ohrozenia na živote, zdraví alebo hrozia vážnou ujmou. Napriek tomu, sa symptómy PTSD (hystérie) nerozvinú u každého človeka - a to je niečo, čo zaujalo aj Freudovu pozornosť a nútilo ho hľadať príčiny hystérie oveľa hlbšie v rannom detstve.

Freudova ST bola polovičný fail - z viacerých dôvodov. Nepodarilo sa mu pracovať s traumatizovanými pacientkami a pacientami natoľko, aby sa mohli priblížiť k uzdraveniu, pre hľadanie "skutočného pôvodu" traumy umenšil význam tej, ktorá bola "spúšťačom" a následná psychoanalytická teória, ktorú rozpracoval, stavia na nie pevných základoch a v mnohých ohľadoch logicky dochádza k chybným záverom. Napriek tomu všetkému, opisuje prejavy traumy intuitívne veľmi presne a rovnako presne hľadá ich pôvod vo vzťahu jednotlivca či jednotlivkyne a spoločnosti (ktorej hlavným reprezentantom je u Freuda rodina). Útek hysteričiek z terapie, ktorý zažíval Freud aj neskôr znova a znova (napríklad prípad Dory) a ktorý ho tak trápil, sa dá interpretovať viacerými spôsobmi: nesprávne a pre hysteričky zraňujúce výklady, nie veľmi vysoká mienka o ženách a "motívoch" ich správania, ktorá sa musela prejavovať aj v samotných výkladoch... Jedna vec, ktorá však určite stojí za zmienku a ktorú hysteričky pri svojich únikoch symbolizovali a ktorú podľa mňa rozpracoval neskôr až Lacan je, že svojimi únikmi z terapie (ale aj z medziľudských vzťahov celkovo) dávali skôr najavo, že radšej TO nebudú mať, ako keby o TO mali prísť. Nie je práve TO hlavným predmetom a prínosom psychoanalýzy?

008090960858040208846180
vposled
 vposled      26.02.2021 - 00:50:49 (modif: 26.02.2021 - 00:57:53) [1K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Len pár poznámok.

Konšpiračné myslenie je symptómom bezmocnosti.

Je výrazom podvedomej kolektívnej snahy zistiť, kde sa nachádzame a aké sily nás ovládajú.

Predmetom konšpiračného myslenia je impossible truth / nemožná pravda.

Konšpiračné myslenie nechce pravdu v konečnom dôsledku odhaliť, to by viedlo k zaniknutiu konspiračnej ťúžby a tak jedno mystérium je nahradzované a nasledované hneď ďalším, hľadanie nemožnej pravdy sa stáva nikdy nekončiacim procesom.

Hľadanie nových konšpiračných dôkazov je fetišizované - je dôležitejšie než poznanie.

Dôvod prečo je konšpiračné myslenie také príťažlivé spočíva najmä v tom, že človek túži pod ilúzornej jednote, medzi ním a svetom/jazykom/druhými ľuďmi. Konšpiračné myslenie nám dovoľuje kompenzovať nedostatok jednoty.

Konšpiračné myslenie je väčšinou naštartované nejakou traumatickou udalosťou, ktorá naruší symbolický stav vecí, symbolickú jednotu. Konšpiračná teória sa snaží zachrániť pôžitky tejto symbolickej jednoty tým, že prichádza s obrazom hrozby, hrozby, nepriateľa, ktorý nás pripravuje o pôžitok.

Vzostup konšpiračných teórií nie je symptómom toho, že by symbolický / spoločenský / náboženský / medicínsky / atď. poriadok čelí viac a väčším hrozbám, ale je symptómom neschopnosti / impotencie tohto poriadku. Tak ako New Age je syptómom upadajúcej sily cirkvi, tak je alternatívna medicína symptómom upadajúcej sily vedy.

00809096085804020884618008848382
čo
 čo      03.03.2021 - 19:19:12 [1K] , level: 2, UP   NEW
Čítam takú dlhšiu esej, ktorá rozoberá rozdiely medzi lacanovskou psychoanalýzou a "autentickým šialenstvom" (o ktorom hovorí artaud a od ktorého sa neskôr ako BwO konceptu odrazia Deleuze s Guattarim). Tá esej má viacero vrstiev ale tu je pekne vysvetlená psychoanalytická teória "oslobodenia" subjektu (aj keď nie úplne komplexne). Možno ťa to bude zaujímať:

“UNE FORCE ANTIGONE”:



“The others who have died are not separated. They still turn around their dead bodies./ I am not dead, but I am separated”
(ARTAUD, The New Revelations of Being)

It is well known that, according to Lacan, the fictional, mythically impossible, character who fully embodies separation is the virgin Antigone. While interned at the asylum of Rodez, Artaud writes a short text entitled “Antigone chez le Français” in which he describes her act of separation. What does Artaud say about Antigone?

1. Antigone is the woman; she is the woman who is, “the formal embodiment of a woman”. Artaud implicitly inscribes her name in the list of his seraphic harem of filles-à-venir, also named, not accidentally, “daughters of the heart”. Who are they? Filles-à-venir are post-sexuated women that Artaud could love. According to an organic vision of life they are friends, potential lovers, grannies, an Afghan translator of Art and Death who has never existed in any birth-register, all bound together by an imaginary “inmixing of subjects”, as Lacan would call it.

An anti-family must be built and chosen: “You must decide between your parents and me”. Here one recovers an unexpected development of Artaudian asceticism: filles-à-venir are daughters of continence. They are perhaps daughters of a corps-à-venir, a body without organs, which the androgyne could only erroneously anticipate. A different notion of unity is at stake here, a unity of pure difference. Artaud’s daughters are not organically de-generated from him but neither are they descendent emanations of a capital One which by now appears insufficient. His are all “first-born” daughters. “We won’t get out, in the world as it is now made, from this idea of primogeniture, not the first son of his father, but the father of his first son”; “first” is a characteristic of the son/daughter as such. The father can only be father of a son/daughter who was not generated by him: like Artaud in relation to his “immortal little girls”. Filles-à-venir were never (organically) born and can never (organically) die: they are real and as such “undead”. Therefore one has to emphasise how the decline of the androgyne coincides for Artaud with a revaluation of woman who had previously been accused of interrupting the androgyne’s binary perfection, once and for all, by detaching herself from man (thus establishing a void, a difference).

2. Artaud and Antigone “deserve one another” for having both suffered, undergoing a “supreme inner combat” and being “tortured” by an “abominable notion of infinity”. Antigone managed to defeat it: this is proved by her name, “the name of a terrible victory”. Insofar as “names are not [always] given at random”, Artaud can say that Antigone has become her own name, “Antigone” now embodies an antagonistic force par excellence, “the force-Antigone of being”. He tells us that in order for her to achieve this status – i.e. symbolic separation, alienation from the Symbolic – Antigone had to defeat “all of that within us which is not being or ego [moi], but persists in wanting to be considered as the being of our ego”. Antigone has therefore succeeded in defeating alienation, both sexual/linguistic alienation in the Symbolic, for which “I is an Other” – the social unconscious which desires, speaks us and gives us a name – and imaginary alienation, for which the “ego is an other”, a false unity, an object that emerges through an alienated identification with the image of the other. It is also clear that for Artaud there are two kinds of being, a negative and a positive kind: the “dull [obtuses] forces” – once again a reference to stupidity – of the alienating being, the being which “is” in my place and through which I “witness myself”, are in fact opposed to the antagonism of a “contrary force”.

3. Artaud himself is attempting finally to defeat “all other egos which are other than myself”. He needs Antigone to help him in a “last combat” through which he should be able to become his real name; but he also knows that this same victory would entail the “burial of his brother the ego [moi]”, the death of his actual but never actualised “self”; the “true” self is itself a brother, a sibling or double, and it can emerge only as an (objectified) unachievable mirage of unity from an alienated standpoint. In other words, Artaud is well aware of the fact that Antigone’s victory is cruelly “terrible”, as he says. On this point, Lacan teaches us that the separation of the object from symbolic identity leads us to a “loss of reality”, i.e. “subjective destitution”.

4. Artaud also tells us how Antigone achieved her terrible victory over the “other egos”: “Separating from her soul the force which pushed her to exist”, dissociating herself from the alienating force which nevertheless made her exist. Social existence qua false being is alienated by definition; it is what Artaud elsewhere defines as “êtreté”, “beingbeen”, an objectified being, a state [état] which is not: “I know that this world is not”. Artaud specifies that Antigone separates herself from alienated existence by “finding a contrary force”, a force contrary to existence which allows her “to recognise herself as being different from the being she was living and which lived her”. Antigone’s terrible victory implies that she dies symbolically and in reality: what survives is the name of an antagonistic force of pure negativity which we might well name “death drive”.

One should also note how elsewhere in his works Artaud describes separation from the Symbolic in completely opposite terms: “It is me [moi], told me my ego [moi] which listens to me. And I [je] have replied: all egos are at this point since for what concerns me I [je] don’t listen to you”; “victory” here is equivalent to the uprising of a wild plurality of egos against the domination of a single ego. However, I do not believe that we are facing here a mere contradiction; beyond the apparent irreconcilability of these two alternatives one should in fact detect what Lacan himself describes as the two opposite but inextricable deadlocks of separation: tragedy and Buddhism.

The subject can be separated from the object in two different ways. More specifically, separation qua first stage of the traversal of the fundamental fantasy ($◊a), should literally be considered as the detachment of the symbolic (barred) subject from the imaginary object of desire. The consequence of this is the emergence of the object (cause of desire) – the object a – in its real void which can then lead to two complementarily opposite impasses; either the subject tragically identifies himself with his fundamental lack-of-being, his irreducible scission, precisely by overcoming all contingent alienations, thus losing the object, or else the subject identifies himself with the object a, thus “turn[ing himself] into a mummy”; this nirvanisation is by no means ascetic since it perversely takes the void of the object for the Real of the Thing: the radical alternative to tragedy is therefore psychotic perversion…

In Artaud’s terms, all this means that one can either obtain a cruel I – i.e. one’s real name – without the other (all other egos are in fact defeated and what was thought to be the “true” ego is “buried”), or a multiplicity of others, a proliferation of (other) egos without the I. Lacan suggests that psychoanalysis is able to overcome this impasse by re-subjectivising the object after its emergence as void, which means in Lacanese to individualise (the lack of) jouissance through the imposition of a new Master-Signifier.

In Seminar VII, Lacan’s famous reading of Antigone fails to distinguish between tragedy and Buddhism as two distinct negative outcomes of separation. If, on the one hand, Antigone acts tragically by saying “No!” to Creon, on the other, she also lives an extra-symbolic mummified life “in between two deaths”; Lacan reminds us that when she is “placed alive in a tomb” she is in fact a “still living corpse”. Here one should note that, according to Artaud, who continually invokes the image of the mummy, the latter is “eternally between death and life, it is corpse and foetus”: Antigone – and those who behave like her – is therefore someone who prefers to “die alive instead of living dead” (i.e. to exist in a symbolically alienated state).

More importantly, I would argue that Seminar VII does not tell us that separation might lead to an impasse; it does not explain how psychoanalysis should overcome the double deadlock of tragedy and mummification, the pure negativity of a destructive, albeit necessary, moment. Antigone “does not compromise her desire” to bury Polynices and in so doing achieves separation: in 1959-1960 this is for Lacan the fundamental ethical law of psychoanalysis; what is not sufficiently emphasised by him is the fact that Antigone does not return, that her act is self-destructive… On the contrary this fact should be stressed, given that, at least at this stage, Lacan seems to suggest tragedy as a (contradictory) model for the aim of psychoanalytical treatment.

It is for this same reason that Antigone must not entirely be taken as a model: she cannot epitomise the analysand; the analysand must provisionally be hystericised, as Lacan will say in Seminar XVII, but he does not have to become a tragic figure. Ten years after his reading of Antigone, Lacan will refute the identification of psychoanalysis with tragedy; as Miller correctly notes: “In The Ethics of Psychoanalysis Lacan had exalted transgression, whereas in Seminar XVII he makes fun of the transgressive hero” since, as he himself claims, “one transgresses nothing”, transgression is a “lubricious babble”… For Lacan it is certainly necessary to assume the real (of the) lack and the inconsistency of the Other’s “dull forces”. However, separation must be only fleeting. We cannot dwell in the lack. In other words, Lacan is also asking us to compromise our desire precisely in order to keep on desiring, that is to say, to dwell in a properly functioning though re-symbolised Symbolic; Lacan is asking us to compromise after not having compromised, to limit our non-compromised desire for the Void in order to impose a new way of desiring…

More precisely, I am proposing to read the injunction “do not compromise your desire!” in two mutually implied ways. Its first moment corresponds to Antigone’s assumption of the lack, her distancing from the Symbolic; its second moment corresponds to carrying on desiring without falling into the void.

If desire is the desire of the Other, desire of desire – and desire is for Lacan the essence of man qua parlêtre –, “do not compromise your desire” can and must also mean “keep on desiring!”… “Do not compromise your desire” also means “do not give up the Other!”, do not give up the dimension of the socio-linguistic, symbolic Other which is made possible only by desiring… “Change it but do not give it up!”… The desire of the Other, which we are qua parlêtre, also corresponds to the desire to remain within the Other.

Active subjectivisation is possible only in the intersubjective Symbolic after we have temporarily suspended it and “reshaped” it through the imposition of a new Master-Signifier and the emergence of a new (partly subjectivised) jouissance connected to it. In other words, the political truly starts at the very point where the evil purity of an anarchic and destructive ethics – which nevertheless constitutes the precondition of the former – is compromised.

According to Seminar XI this subjectivisation can be achieved through psychoanalytical treatment, in what Lacan defines as the “traversal of the fundamental fantasy”. Briefly, the latter means:
1. Detaching the object a from the barred subject $;
2. Achieving the void of separation (subjective destitution);
3. Re-subjectivising that same void through sublimation.

It will then take another six years for Lacan to elaborate this notion into a sketch of a psychoanalytical politics of anti-ideological jouissance. Ideology turns out to be nothing but the jouissance which fails to recognise the lack – its lack, the jouis-sans… – and as a consequence individually to subjectivise it; the control of jouissance is left to the Other.

Such a politics is outlined in Seminar XVII with the elaboration of the four discourses, a significant political contribution which still awaits in-depth analysis. In this renewed theoretical context the tragic figure of Antigone would stand for the embodiment of a radicalised, self-destructive hysteric (an impossibly mythical figure) who, after having discovered that the Master/Other is barred, would decide to sacrifice herself in a gesture that reacts against its inconsistencies: as a consequence, she would not undermine the existing Other, but would ultimately sacrifice herself for its maintenance or, at best, for the père-verse mirage of another consistent Other; precisely by deciding to collapse into the void of the lack Antigone refuses to accept it.

The results achieved by Lacan in Seminar XVII are then further complicated by his re-working of the symptom in 1975-76: the latter seems to suggest that any possible subjectivisation of jouissance has to undergo the radical destabilisation of “non-triggered” psychosis and the successive creation of a (partly) “personalised” Symbolic – one’s “non-tragic” name – by means of one’s writing, the marking of one’s jouissance through the written letter. In other words, what I am also suggesting here is that Lacan’s reading of Joyce, far from being a literary-clinical case-study, represents his most mature formulation of a psychoanalytical ethics and politics.

0080909608580402088461800884838208848438
vposled
 vposled      03.03.2021 - 22:02:41 , level: 3, UP   NEW
dakujem, precitam si.

00809096085804020884618008846190
čo
 čo      26.02.2021 - 03:13:17 , level: 2, UP   NEW
src?

0080909608580402088461800884619008846279
vposled
 vposled      26.02.2021 - 11:43:25 (modif: 26.02.2021 - 12:14:49) [5K] , level: 3, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
mňa to až tak neuspokojilo ten článok.

je zaujímavý, ale chýbalo mi tam pár dôležitých vecí, ktoré sa sám seba pýtam a pohľadám ich teda inde.

mne intuitívne príde, že tí ľudia, ktorí prepadnú konšpiráciám pri tom prežívajú emancipáciu. To, že veria konšpiračnej teórii ich emancipuje/oslobodzuje, aspoň to tak cítia.

Zažívajú pocit oslobodenia, nadobudnutia nezávislosti od nedôveryhodnej spoločnosti, okolia, atď.

Toto je predsa udalosť, ktorú človek už párkrát zažil. V puberte/postpuberte a potom ešte predtým, keď bol dieťa.

Sú ľudia, ktorí neprešli emancipáciou v detskom ani pubertálnom/postpubertálnom veku, vo veku mladej dospelosti, tí, ktorí zvyknú prepadnúť konšpiračným teóriám, v ktorých nájdu falošnú emancipáciu?

Sú tí, ktorí boli vychovávaní represívne v rodine aj v spoločnosti tí, ktorí prepadnú konšpiračným teóriám, pretože sa nevedeli v takomto prostredí emancipovať?

Ak hovorím o falošnej emancipácii, tak mám na mysli aj to, že dospelý človek, ktorý nadobudol akú takú nezávislosť, nežije už s rodičmi, finančne je nezávislý, dokázal si vybudovať vlastné vzťahy, ktoré nie sú vzťahmi zdedenými z rodiny, už postráda tie represívne fyzické protipóly, fyzicky sa nemá od čoho emancipovať.

Samozrejme, nie je emancipovaný mentálne, stále rozmýšľa v zdedených šablonách a a kultúrnych stereotypoch, atď a tá potreba emancipácie je hlboko podvedomá, v podstate si ju vôbec neuvedomuje, lebo je obklopený svoj alt right alebo kresťanskými alebo alko-rurálnymi kamošmi.

V tom myslím, že je to konšpiračné myslenie falošnou emancipáciou, pretože v skutočnosti reaguje na tú podvedomú túžbu po emancipácii, človek zažíva kompletnú emancipáciu, ale nie smerom k individuálnej nezávislosti a racionalite ale smerom k iracionálnemu odporu voči všetkému. Taká emancipácia od rozumu, ktorá sa tvári ako emancipácia k rozumu.

V podstate je to až kafkovské. Človek, ktorý hľadá emancipáciu si myslí, že ju našiel, ale v skutočnosti sa uväznil v najhoršom mentálno-respresívnom aparáte aký kedy zažil.

EDIT: Ešte je zaujímavá otázka, prečo je konšpiračné myslenie represívny aparát? Ja si myslím, že preto, lebo nepripúšťa pochybnosť a vyžaduje absolútnu intelektuálnu poslušnosť, ale pritom je každý krok smerom k poslušnosti sprevádzaný falošným pocitom emancipácie. V podstate je to ako keby otec s tou najabsolutistickejšou výchovou celý čas pôsobil ako kamoš s pivkom a bongom a celá represia prebiehala v psychopatickom divadle, kde sú významy otočené.

Nejak po týchto líniách by som si chcel o tom niečo nájsť.

008090960858040208846180088461900884627908846849
evad
 evad      28.02.2021 - 12:27:25 [2K] , level: 4, UP   NEW
rozmyslam tak nad tym, mam par znamych, ktori prepadli konspiraciam, ale vobec mi na nich ten motiv emancipacie nesedi. samozrejme ze rozni ludia to mozu mat inak, ale ja tam skor vidim to, ze konspiracna teoria nejak spravne "nasada" na pocity menejcennosti (Adler), a ludom ktori su dlhodobo citia menejcenni a nedoleziti dava moznost identifikovat sa s nejakym vyssim principom, teda buduje silnejsi pocit identity.

Nachylnejsi budu imo menejcenne sa citiaci paranoidne ladeni jedinci, ktori svoje nenaplnene potreby (ovladat ostatnych, byt superiorny) projikuju na druhych -> ostatni ma chcu ovladat. aj ked psychoanalyza neni moj cup of tea, mam tu jednu skvelu knihu - Psychoanalyticka diagnoza od Nancy McWilliams - a ona tam popisuje ten vzorec s paranoiditou. Sice nespomina konspiracne teorie ale celkom mi to sedi.

00809096085804020884618008846190088462790884684908846863
vposled
 vposled      28.02.2021 - 13:45:58 , level: 5, UP   NEW
Neviem, či motív, ale zážitok áno. Vieš..., to, keď kričia na ostatných ste ovce s pocitom, že oni uvažujú, ale tí ostatní len hlúpo následujú. To je predsa situácia emancipácie/oslobodenia/precitnutia, nie? Alebo?

Motívov bude asi veľa a rôznych...

To, s tým nenaplnená potreba ovládať vyústi do paranoje, ostatní ma chcú ovládať, sa mi páči aj mi to sedí.

V konšpiračnej komunite má každý možnosť byť preacher a kázať ostatným.

Z môjho okolia tomu dosť prepadli dvaja kamoši. Jeden totálne, sanitky húkajú prázdne, na staromáku tancuje slovanské tance, olíž semienko a zapamätá si tvoju DNA.

Je to projekcia, ale myslím si, že keby sa ma niekto pred desiatimi rokmi spýtal, kto z mojich kamošov prepadne konšpiráciám, povedal by som týchto dvoch.

A tu začína moja ďalšia teória :)

Oni mali vždy záľubu v iracionálne a konšpiračný svet im podľa mňa dal možnosť túto vlasnosť plne rozvinúť.

0080909608580402088461800884619008846279088468490884686308847183
evad
 evad      01.03.2021 - 14:14:07 (modif: 01.03.2021 - 15:02:36), level: 6, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
keď kričia na ostatných ste ovce s pocitom, že oni uvažujú, ale tí ostatní len hlúpo následujú. To je predsa situácia emancipácie/oslobodenia/precitnutia, nie?
no praveze to nemusi byt emancipacia ako oslobodenie. skor si predstavujem pocity zadostucinenia - "ja som vedel ze som lepsi ako oni, ale teraz sa to konecne ukazalo".

ten rozmer slobody ako nadobudnutia nezavislosti mi tu nesedi, pretoze oni (aspon z mojho pozorovania) nie su nezavisli, naopak velmi potrebuju tie "ovce", aby im mohli tieto svoje nazory co najcastejsie prezentovat, konfrontovat sa, su vlastne zavisli na tej konfrontacii. inak by ten nazor ako taky nemal sam o sebe cenu, tu nadobuda az v momente konfrontacie, tj ma socialnu hodnotu, lebo svojho nositela stavia do urcitej pozicie.
stale to vidim o poziciach, identite (vratane potreby niekam patrit) a menejcennosti / nadradenosti.

a samozrejme ako tu ddd naznacil, to bude imo urcite aj o obmedzenej kognitivnej kapacite, ale to sem uplne az tak nepatri, kazdopadne zaujimavy vyskum nedavno vysiel https://kyberia.sk/id/8845996

e: este k tomu ze "oni potrebuju tie ovce" - to neznamena ze ovce musia byt pritomne, ale ovce su potrebne kvoli nutnosti vymedzit sa voci niekomu. takze nemusi dochadzat ku komunikacii priamo s ovcami, staci medzi sebou o tom, ze ake su ostatni ludia ovce- tj vymedzuju sa, volame to positioning

00809096085804020884618008846190088462790884684908846851
ddd
 ddd      28.02.2021 - 12:34:40 , level: 5, UP   NEW
mne pride ze to je v prvom rade coping problem. emancipacia alebo identifikacie mi pridu sekundarne potreby oproti spracovaniu vnimania.

0080909608580402088461800884619008846279088468490884685108846864
vposled
 vposled      28.02.2021 - 13:46:13 , level: 6, UP   NEW
nerozumiem. rozveď to pls.

0080909608580402088461800884619008846279088468490884685108846852
evad
 evad      28.02.2021 - 12:37:15 , level: 6, UP   NEW
ja sa len snazim o psychoanalyticke vysvetlenie v psychoanalytickom fore :)
samozrejme ze dalsie discipliny psychologie by k tomu povedali tiez svoje

008090960858040208846180088461900884627908846500
bulY
 bulY      26.02.2021 - 23:22:18 , level: 4, UP   NEW
konspiracia je asi tak siroky pojem ako droga

00809096085804020884618008846190088462790884650008846845
vposled
 vposled      28.02.2021 - 12:07:55 , level: 5, UP   NEW
preto sa o tom tak dobre filozofuje :)

008090960858040208846180088461900884627908846293
čo
 čo      26.02.2021 - 12:26:15 (modif: 26.02.2021 - 12:45:47), level: 4, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Neviem ci je nieco ako “skutocna” emancipacia (v zmysle subjekt vs spolocnost) mozna. Lacan hovori o etike psychoanalyzy, kedy subjekt prijme svoj symptom ako vychodzi bod svojho vztahovania sa k Other (spolocenskemu poriadku) ale je to emancipacia v ramcoch “mozneho”. V tej lacanovskej psychoanalyze je vztah k Other klucovy pre vznik subjektu a nie je mozne ho obist.
Lacan kritizuje “egoanalyzu “, ktora stavia skor na akejsi predstave zdraveho (v zmysle “normalneho “) ega.

Tiez si myslim, ze pri prepadnuti konspiracnemu sposobu zmyslania o svete a spolocnosti zohrava ulohu tuzba vymedzit sa a istym sposobom aj oslobodit z opresivnych struktur. Je to jeden zo sposobov.

00809096085804020884618008846190088462790884629308846306
vposled
 vposled      26.02.2021 - 12:52:18 , level: 5, UP   NEW
Skutočnou emancipáciou nemyslím absolútnu alebo kompletnú emancipáciu od spoločnosti/iného, ale emancipáciu v pravom zmysle slova, nie falošnú.

Ja to chápem tak (opäť intuitívne), že každý človek má v liberálnej spoločnosti prirodzenú túžbu po emancipácii, oslobodení sa od toho, čo ho v rannom veku (a aj neskôr) násilne alebo nenásilne formovalo.

Hovorím v liberálnej spoločnosti len preto, že si nie som istý, či tomu tak bolo v primitívnych spoločnostiach alebo v spoločnostiach nejakých prísnych náboženských alebo štátnych kultov, kde splynutie s iným/spoločnosťou znamenalo prežitie.

V podstate s tým, čo si o Lacanovych myšlienkach napísala, súhlasím. Ak ale nemôžeme hovoriť o skutočnej emancipácii alebo o zdravom normálnom egu (asi v zmysle idealizácie), určite môžeme hovoriť o nezdravom egu a nezdravej emancipácii - nulovej.

Napríklad človek, ktorý by sa nikdy neemancipoval od rodiny/otca/matky a prebral by všetky mentálne vzorce a spoločenské rituály rodičov, by podľa mňa nemal "zdravé ego".

Tým nechcem povedať, že človek, ktorý zostal žiť u rodičov celý život a stretával sa najmä s rodinnými priateľmi a celý život bol voči rodine poslušný, musí mať nezdravé ego. Nie, ak si to sám pre seba kriticky vyhodnotil, že chce aby toto bola jeho životná cesta. Áno, ak proste tej emancipácie nebol schopný a zostal žiť v rodinnom aparáte, od ktorého sa nedokázal oslobodiť.

0080909608580402088461800884619008846279088462930884630608846542
čo
 čo      27.02.2021 - 08:29:17 [1K] , level: 6, UP   NEW
Pomohlo by zadefinovať čo máš namysli "liberálnou" spoločnosťou. pretože to, čo označujeme ako "rodina" tiež prešlo svojim historickým vývojom a väzby na (biologickú) rodinu nie sú vo všetkých obodbiach vývoja ľudstva rovnaké-práve naopak, väčšinu zadokumentovanej existencie ľudstva zohrávali podružnú úlohu v rámci oveľa väčších komunít. Práve to, že človek je tvor, ktorého subjektivita sa utvára v rámci spoločenských vzťahov, vytvára jeho puto k Other (rodine, klanu ale môže to byť aj subkultúra - whatever) a toto puto - ak pretrváva - nerobí z človeka ešte nevyhnutne neslobodnú bytosť. preto by som bola opatrná s tým naväzovaním emancipácie výhradne na odpútanie sa od rodiny. To, že v modernej spoločnosti úloha rodiny (ako mediátora prežitia skrze zabezpečenie základných materiálnych potrieb) postupne upadá a umožňuje jednotlivcom budovať väzby aj mimo rodiny alebo miesta kde sa narodil, ešte neznamená, že to prináša emancipáciu.

Rodina teda nie je podľa mňa nevyhnutne problém. Emancipácia ľudí skrze individualizmus je iba zdanlivá a rovnako ako v minulosti vytvárala človeku útočisko komunita či rodina, dnes mu rovnaké útočisko môže vytvoriť aj zdanie vlastnej nezávislosti v rámci spoločnosti zdanlivo fragmentovanej na ďalšie individuality - čo je ešte horšie, pretože si svoju naviazanosť a závislosť neuvedomuje. Takýto človek môže byť pritom napríklad úplne "emancipovaný" od svojej rodiny..

008090960858040208846180088461900884627908846293088463060884654208846843
vposled
 vposled      28.02.2021 - 12:06:39 (modif: 28.02.2021 - 12:13:07), level: 7, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Nie to, že emancipácia od rodiny by bola nejaká kľúčová emancipácia, si nemyslím, som uviedol "napríklad", než som to celé začal popisovať, ale máš pravdu, že to je vlastne blbosť.

Keď nad tým tak uvažujem, tak emancipácia nie je moc psychoanalytický ani psychologický termín a používa sa najmä v súvislosti so spoločnosťou.

V psychológii človeka, tak ako píšeš, je emancipácia vo svojej totalite nemožná a nežiadúca (človek je a bude vždy previazaný so svojim okolím) a aj ako proces je vlastne nejasná - človek sa emancipuje od niečoho k nejakej väčšej individualite, ale tá väčšcia individualita, ako píšeš, môže byť len iluzórna. V psychike to nie je také jednoduché, že to zlé je mimo nás a dobré je v nás - v našej individualite a nezávislosti. Takže súhlas.

Aby som sa vrátil späť k téme konšpirácií - tak asi to netreba zbytočne psychologizovať, a možno je lepšie to popisovať ako spoločenský fenomén.

Mňa na tom po psychologickej stránke zaujal ten pocit oslobodenia / emancipácie / precitnutia k pravde, ktorí tí, čo konšpiráciám uverili, zažívajú a to, že sa v skutočnosti jedná o opačný pohyb, pohyb k strate racionality a samostatného uvažovania. Keďže sa zgrupujú a kvákajú tie isté mantry a všetkých naokolo vidia ako hlúpe ovce.

00809096085804020884618008846190088462790884629308846306088465420884684308847080
čo
 čo      01.03.2021 - 11:08:32 [1K] , level: 8, UP   NEW
Psychoanalýza pracuje s obsahom emancipácie ale používa na to skôr iné popisné prostriedky. Záverečná analýza má spočívať práve v uvedomení subjektu, že psychoanalytik (ktorý v analýze vystupuje zo zástupného miesta Other) nie je nositeľom riešení rozporov, ktorými subjekt trpí a ktoré sa prejavujú v jeho symptómoch. To prijatie symptómu a teda etika psychoanalýzy (o ktorých som písala vyššie) nespočíva vo vymazaní/napravení symptómov ani v ich nekritickej idealizácii ale v prebratí akejsi zodpovednosti, ktorú na seba človek počas svojho života v podobe symptómu preberá - ako jeho singulárny spôsob vzťahovania sa k sebe a k Other. Je to teda forma emancipácie - nie v zmysle zrušenia Other ale k postavenia sa mu "čelom" z pozície subjektu.

Keď si zoberieš momentálnu pandemickú situáciu, tak v nej niektoré tendencie jednotlivcov ale aj spoločnosti viacej vychádzajú na povrch. Poznanie "skrytej pravdy" môže pre mnohých predstavovať určité nadobudnutie stratenej kontroly nad situáciou, ktorú pod kontrolou nemajú. Môže byť spôsobom vysporiadavania sa s vlastnými úzkosťami, pretože väčšina ľudí potrebuje "akciu". Rovnako to bolo vidieť na začiatku pandémie, kedy pre mnohých bolo akciou šitie rúšok ale aj zvyšujúce sa tendencie ku celospoločenskej kontrole či hľadaní vinníkov ("pendleri", lyžiari, rómovia..). Mnohí ľudia odmietajú svoju zraniteľnosť v takejto situácii práve tým, že žijú tak a aj skutočne veria, že hrozba sa ich netýka, že je vymyslená, zveličená. V ďalších prípadoch to môže byť ozajstná individualistická kalkulácia skombinovaná s ignoráciou potrieb celého spoločenstva (ja som mladá, nemám veľké riziko, mňa sa to netýka, nebudem sa obmedzovať kvôli iným ľuďom, každý si je strojcom svojho zdravia - tí čo sú obézni, chorí atď. si za to môžu sami, tak nech nesú aj následky, ovce sa nechajú zmanipulovať strachom atď.).

My dvaja tu môžeme o tom filozofovať a snažiť sa o analýzu príčin, no najlepšie by bolo rozprávať sa s týmito ľuďmi a nechať ich nech pomenujú svoje pocity a východiská (hoci nám sa môžu zdať nekomplexné, pomýlené alebo sebecké). Zaujímavé je potom pozrieť sa, ako zapadajú jednotlivé stratégie, ktoré volia jednotlivci ale aj štáty, do obrazu celospoločenského a globálneho ohrozenia - a či strátegie, ktoré sú volené - znižujú riziko a negatívne dopady iba na mňa (v prípade krajín sa bavíme o dopade na štát) alebo pri svojich rozhodovaniach zohľadňujem svoje okolie (v prípade krajín globálne dopady).

Vezmi si napríklad takú očkovaciu stratégiu - to je momentálne vo vyspelých krajinách pekne vidno, ako idú do popredia neraz záujmy jednotlivcov a jednotlivých krajín, naproti spoločenským a globálnym záujmom. To nie je príklad konšpiračného myslenia a konania a predsa tu presakuje sebectvo, bezohľadňosť a neschopnosť myslieť v širších kontextoch a teda v konečnom dôsledku aj iracionalita.

0080909608580402088461800884619008846279088462930884630608846542088468430884708008847088
vposled
 vposled      01.03.2021 - 11:30:09 , level: 9, UP   NEW
výborne napísané, dík!

0080909608580402088461800884619008846239
vposled
 vposled      26.02.2021 - 10:19:19 [1K] , level: 3, UP   NEW
https://books.google.com/books/about/Routledge_Handbook_of_Conspiracy_Theorie.html?hl=sk&id=8DjSDwAAQBAJ

kapitola 5

008090960858040208833245
čo
 čo      26.01.2021 - 20:53:46 [1K] , level: 1, UP   NEW
Toto je veľmi pekný úryvok z Antioidipa (trochu som ho prehádzala kvôli "zrozumiteľnosti"). Dobre ilustruje D & G uvažovanie o schizofrénii nie ako limite ale stavu "za" týmto limitom, v rámci ktorého je túžba oslobodená od neurotickej oidipovskej represie. Dokonca čím ďalej čítam, tak tým viac mám pocit, že nekritizujú oidipov komplex vyslovene ako niečo "nereálne - vymyslené" - ale to, čo kritizujú, je výber oidipa ako referenčného bodu subjektu v psychoanalýze, ktorý považujú za výsledok buržoáznej spoločnosti a kapitalizmu.

„How does one get through this wall, for it is useless to hit it hard, it has to be undermined and penetrated with a file, slowly and with patience, as I see it. „ (Antonin Artaud)

Very few accomplish the breakthrough of this schizophrenic wall of limit, „quite ordinary people ,“ neverheless. But, the majority draw near the wall and back away horrified. Better to fall back under the law of the sígnífier, marked by castration, triangulated in Oedipus. So they displace the limit, they make it pass ínto the interior of the social formation, between the social production and reproduction that they invest, and the familial reproduction that they fall back on, to which they apply al! the investments. They make the limit pass into the interior of the domain thus described by Oedipus, between the two poles of Oedipus. They never stop involutíng and evolving between these two poles. Oedipus as the last rock, and castration as the cavern: the ultimate territoriality, although reduced to the analysťs couch, rather than the decoded flows of desire that flee, slip away, and take us where? Such is neurosis, the displacement of the limit, in order to create a little colonial world of one's own. But others want virgin lands, more truly exotic, families more artificial, societies more secret that they design and instítute along the length of the wall, in the locales of perversion. Still others, sickened by the utensílity (ľustensilité) of Oedipus, but also by the shoddiness and aestheticism of perversions, reach the wall and rebound against it, sometimes with an extrerne violence. Then they become immobile, silent, they retreat to the body without organs, still a territoriality, but this time totally desert-like, where all desiring production is arrested, or where it becomes rigid, feigning stoppage: psychosis.

00809096085804020883324508834874
vposled
 vposled      30.01.2021 - 11:39:40 , level: 2, UP   NEW
no ty si poriadne hlboko v tom texte, super.
ja som si to prečítal dvakrát a tuším priestor, v ktorom sa tie myšlienky pohybujú, ale vystopovať by som ich nevedel.

0080909608580402088332450883487408834904
čo
 čo      30.01.2021 - 12:45:30 , level: 3, UP   NEW
čítal si knihu alebo teraz píšeš k tomuto úryvku?

Som momentálne v druhej polovici knihy, kde venujú väčší priestor kritike spoločnosti (socius). Keď dočítam, tak možno sem niečo napíšem k tomu ako celku. Myslím, že vytrhnúť z antioidipa iba kritiku psychoanalýzy bez jej vzťahu k buržoáznej spoločnosti, v ktorej sa zrodila a ktorú následne DaG v tej druhej časti kritizujú, je iba čiastkové čítanie a generuje neporozumenia. Z tej druhej polovice knihy je zrejmé, že to, čo sledujú, je celospoločenská organizácia a zasadenie "individuálnych" strojov túžby do komplexného - spoločenského megastroja, z ktorého predstavuje schizofrénia alebo psychóza bolestný únik (za privysokú cenu pre subjekt). Preto si schizofréniu vyberajú ako referenčný bod - neromantizujú ju - pre nich je to túžba vo svojej "pravej" podobe a vo svojej plnej produktívnej sile. Popisujú tendenciu represívnej spoločnosti k fašizmu - pričom hitlerov fašizmus alebo taliansky fašizmus považujú iba za slabý odvar toho, čo podľa nich "príde" ako dôsledok potlačovanej túžby v kapitalistickej spoločnosti.

008090960858040208833245088348740883490408834946
vposled
 vposled      30.01.2021 - 14:04:42 , level: 4, UP   NEW
K tomu úryvku.

Priznám sa, že mne osobne to až ta nevadí, keď ich zle pochopím, keďže ich čítam ako zdroj inšpirácie a myslím, že by proti tomu Deleuze nič nenamietal.

Tá posledná veta má dostala.

"Pričom hitlerov fašizmus alebo taliansky fašizmus považujú iba za slabý odvar toho, čo podľa nich "príde" ako dôsledok potlačovanej túžby v kapitalistickej spoločnosti."

Všeobecná námietka by znela - kapitalizmus je predsa spoločnosťou, ktorá je založená na ukájaní túžby.

Ktoré túžby podľa nich v kapitalizme potlačujeme?

Napríklad Houllebecq v Rozšírení bojového poľa tvrdí, že hoci to vyzerá, že dnes je strašne všetko o sexe a erotike a šeci by len šukali, je to práve naopak. On tvrdí, že v stredoveku bola sexualita strašne nespútaná a divoká a práve preto na to cirkev dávala pozor. A že dnešný pornopriemysel je vlastne len také svietenie baterkou do vyhasnutých očí asexuálnej spoločnosti.

To ma len tak napadlo ako príklad na to, že... proste prístup ku komoditám, ktoré majú potenciál napĺňať ľudské túžby neznamá, že A) sú to skutočné túžby a B) ak hej, že sú takým spôsobom vôbec naplniteľné.

00809096085804020883324508834874088349040883494608834970
čo
 čo      30.01.2021 - 15:44:00 (modif: 30.01.2021 - 15:58:17) [2K] , level: 5, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Ano, túto námietku som už počula a rozumiem jej :) Vychádza ale podľa mňa z nepochopenia pojmu túžby u DaG. Pokúsim sa to napísať tak, ako tomu rozumiem ja.


Na prvý pohľad sa to môže tak zdať, že kapitalizmus rozvoľňuje túžbu, keďže je hnaný neustálym vzbudzovaním nových túžob (a ich - hoci chvíľkovým -napĺňaním). Toto ale nie je definícia túžby ani podľa psychoanalýzy ani podľa DaG - spomeň si na ten video-rozhovor s Deleuzem na tému túžby. Tá podľa neho nikdy nie je namierená na konkrétny predmet. Pre psychoanalýzu je za všetkou túžbou kastrácia (a teda lack - prázdne miesto) - s čím DaG zásadne nesúhlasia a považujú to za idealizmus. So psychoanalýzou sa ale zhodnú v tom, že to, čo sa nám javí ako predmet túžby, nie je skutočným predmetom túžby. Čo ním teda je?

Podľa DaG je túžba čistá pozitivita - konštruktivizmus. Za každou túžbou je produkcia - ale produkcia čoho? Pre DaG je to produkcia spojenectiev-medziľudských spojenectiev. Kapitalizmus teda je obrovským "strojom túžby" (po peniazoch, spoločenskom statuse), no zároveň je obrovským strojom odcudzenia. Rovnako je pre DaG aj fašizmus stojom túžby - túžby po likvidácii a smrti všetkých "odlišností".

Kapitalistický stroj sleduje určité záujmy - a týmto záujmom sa ľudia podriaďujú aj vo svojom konaní a výberom predmetov túžby. Je pritom vytvorené zdanie, že konajú "slobodne". Je to niečo, čo DaG nazývajú "delíriom kapitalistickej spoločnosti" - niečo naprosto šialené, iracionálne - čomu vonkajšiu koherenciu a zdanie racionálnosti dodáva jedine kapitalistický stroj túžby a zákonitosti jeho fungovania. Na to, aby bola táto koherencia zachovaná, aby megastroj mohol fungovať, musí byť potlačený skutočný obsah túžby - a robí to takým spôsobom, že vytvára zdanie, že predmet túžby a jej obsah sú jedno a to isté - že záujem kapitalistického megastroja túžby je individuálnym záujmom. Obsah túžby a záujem ale nie je to isté.

Neustála produkcia túžob v kapitalizme teda nie je to, čomu DaG rozumejú ako obsahu túžby, jej dekódovanie a voľný flow - pre nich je každý štátny aparát (aparát cháp doslova ako stroj) zároveň ná-strojom represie. Pričom fašizmus je mimoriadne a otvorene deštruktívny aparát voči všekému odlišnému - nerovnosť je preň rezervoárom "odlišnosti", na ktorú zvaľuje každé zlyhanie, do ktorej projektuje každú (aj vlastnú) nedokonalosť a dôvody nespokojnosti. Kdežto liberálna demokracia (a kapitalizmus) je aparát, ktorý nerovnosti zahmlieva: tým, že vytvára zdanie formálnej rovnosti pred zákonom (ľudské práva, rovnosť mužov a žien, rovnosť ľudí rôznych rás atď..), ktorá však v skutočnosti nie je vymáhateľná. Sociálne a štrukturálne nerovnosti v spoločnosti zostávajú v kapitalizme zachované, no pred zákonom sme si všetci rovní. Nerovnosti majú tendenciu replikovať sa, niekde až prehlbovať - pričom formálne zdanie spravodlivosti a rovnosti znemožňuje nielen prehliadnuť existujúcu realitu ale aj pomenovať ju ako nespravodlivú a následne meniť spoločenské štruktúry, narušiť rozdelenie moci atď.


Represívne mechanizmy tak boli zachované aj po buržoáznej revolúcii a ďalej zdokonaľované do bodu, kedy sa formálne ľudia javia ako rovní a každý sa javí ako slobodný - sám tvorcom svojho osudu a šťastia - no realita je tomu na míle vzdialená.

Toto je podľa DaG ideálne podhubie a materiál pre fašistický stroj túžby keď sa dostane k moci štátneho aparátu, ktorý bol vytvorený liberálnou demokraciou a všetkými predchádzajúcimi štátnymi aparátmi (pretože podľa DaG bola aj buržoázna revolúcia iba prebratím moci určitou spoločenskou triedou - oni doslova hovoria, že progres sa v tomto zmysle ako progres iba javí, no v skutočnosti ide zase o prebratie moci iba určitou záujmovou skupinou ľudí, ktorá represívne aparáty zdokonaľuje).

Mimochodom - toto je veľmi podobná téma ako tá, ktorú ste tu mali s aufhebungom k liberálnemu progresivizmu https://kyberia.sk/id/8832737

0080909608580402088332450883487408834904088349460883497008835075
vposled
 vposled      30.01.2021 - 22:10:47 (modif: 30.01.2021 - 22:11:12), level: 6, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Áno, áno, áno.

Deleuze a Guattari stoja na strane nevedomia a chránia ho pred kolonizáciou akýmkoľvek aparátom alebo režimom. V tom sú prísne psychoanalytickí, hoci niektoré šablóny psychoanalýzy prepracuvávajú.

Ja osobne si ale myslím, že v civilizácii odjakživa (floskulou povedané) túžba a represia patrili k sebe. Preto sa napríklad surrealisti tak radi obracajú k primitívnym spoločnostiam, kde sexualita a majetok fungujú oslobodené od nejakej represívnej kultúry. Surrealisti ich vidia ako slobodnejších ľudí, v psychoanalytickom význame slova.

Dám ti do pozornosti výbornú odpoveď Jana Švankmajera Václavovi Klausovi, keď mu chcel udeliť štátne vyznamenanie:

Vážený pane Weigle,

Celý život jsem dodržoval určité zásady, mezi něž patří nepřijímat žádné pocty, nebo vyznamenání od státu. Od jakéhokoliv státu. Proto jsem v roce 1989 odmítnul titul Zasloužilý umělec a v polovině devadesátých let nepřijal od francouzského státu insignie rytíře Řádu umění. Nevidím tedy důvod, proč bych se měl v tomto případě zachovat jinak.

Stát je organizované násilí, je zdrojem represe a manipulace. Celou svojí tvorbou jsem vždy stál na druhém břehu.

S pozdravem Všechnu moc imaginaci

Jan Švankmajer

008090960858040208830256
čo
 čo      19.01.2021 - 17:38:15 (modif: 19.01.2021 - 18:07:55) [8K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Séria rozhovorov s Deleuzem na vybrané témy, evokované písmenami abecedy. Na písmeno D comme Desir

Koncept túžby je pre Deleuzea a Guattariho kľúčový. Podobne ako pre lacanovskú psychoanalýzu, kde -veľmi zjednodušene – túžba (ktorá pramení z nevedomia) je organizovaná okolo symbolickej kastrácie, ktorá konštituuje subjekt – okolo prázdneho miesta/lacku – to je vyjadrením symbolickej kastrácie. U freuda je túžba neoddeliteľná od Oidipa a Oidipovho komplexu.

Kritike tohto psychoanalytického konceptu túžby a nevedomia od Deleuzea a Guattariho je venovaná ich spoločná kniha Antioidipus. Tiež vnímajú túžbu ako základný, konštitučný prvok ale odmietajú psychoanalytický koncept kastrácie, oidipov komplex a organizáciu nevedomia ako „javiska“, na ktorom sa odohráva oidipovská dráma.

Koncept túžby, ktorý predstavujú, má nasledovné hlavné charakteristiky

– túžba nikdy necieli na objekt, ktorý zdanlivo vyvoláva túžbu. Objekt túžby je teda iba reprezentantom niečoho „za“ – v tomto sa stále zhodujú so psychoanalýzou, no rozchádzajú sa v tom, čo je týmto hybným princípom „za“ objektom túžby. Najmä v klasickej freudovskej psychoanalýze je to oidipov komplex a strach z kastrácie alebo penis envy u žien. U Lacana sa tento koncept posúva viac do symbolickej roviny a hlavná úzkosť subjektu už nie je opisovaná ako reálny strach z kastrácie alebo uvedomenie si vlastnej kastrácie – reprezentantom sa stáva „lack“, ktorý má pre subjekt konštitučný a pre túžbu organizujúci charakter.

- Odmietajú fixnú /oidipovskú/ štruktúru, ktorá organizuje túžbu v nevedomí. Ich predpoklad je, že túžba je sama o sebe konštruktívna, nepotrebuje k tomu ani kastráciu ani lack. Jej základnou funkciou je akcia. Charakterizujú túžbu ako neustály tok, ktorý si hľadá vhodné cestičky a miesta – hýbe subjektom (ktorý je aparátom túžby), určuje jeho akciu a interakciu s inými aparátmi túžby.

- Nevedomie je miestom – továrňou, v ktorej je hnacou silou práve túžba.

- Pre klasickú psychoanalýzu je normálny stav neuróza, s ktorou sa človek vyrovanáva buď represiou alebo sublimáciou (veľmi zjednodušene povedané). Represia sa môže prejaviť rôznymi psychickými stavmi (obsesívna neuróza, hystéria), z ktorých sa psychoanalýza snaží subjekt dostať do stavu sublimácie (práca, medziľudské vzťahy, celkovo tvorivá činnosť). Naproti tomu stavy psychózy predstavujú prekročenie hranice, v rámci ktorých je možné dosiahnuť terapeutickú transferenciu a teda dosiahnuť sublimáciu. Preto je potrebné, aby sa zo psychotika stal najprv neurotik a až potom je možná analýza. Deleuze a Guattari proti tomuto protestujú – to, čo naývajú (v kontraste ku psychoanalýze) schizoanalýzou je demonštrovanie pravej podstaty nevedomia, toho ako nevedomie operuje. Psychotické delírium nie je podľa D a G výsledkom neuvedomelého a nespracovaného oidipovho komplexu ale je rýdzy prejav nevedomia a túžby, ktorá dokáže čerpať svoj materiál zo všetkého s čím sa kedy aparát túžby stretol ako s podnetom /vrátane národov, rás, prírody, histórie, kultúry/.

- Z toho vyplýva zásadný protiklad, resp. výčitka, ktorú D a G vznášajú voči psychoanalýze: že urobila z nevedomia akési javisko rodinných drám – naproti tomu DaG vkladajú do nevedomia oveľa širší politický, spoločenský, historický etc. matroš, ktorý nevedomie spracováva takým spôsobom, že dokáže produkovať singularitu vyjadrenú od individuálnej akcie a túžby, cez spojenectvá až po spoločenské zmeny. Odmietajú, že by sa nevedomie riadilo "štruktúrami" - a všetky snahy (najmä psychoanalýzy) štrukturovať ho na základe rodiinných vzťahov vnímajú ako formu idealizmu a jeden z prejavov buržoáznej zaprdenosti freudovej doby, z ktorej sa psychoanalýza nedokázala vymaniť.

e: typo

00809096085804020883025608830475
vposled
 vposled      19.01.2021 - 23:57:30 , level: 2, UP   NEW
Ono sa s tým ťažko polemizuje a vlastne v podstate Deleuzovo myslenie je anti-polemicke, ale krásne sa to počúva. Anti-polemický je v tom, že svoje filozofovanie rozvíja takým postupným nanášaním nových vrstiev pojmov, ktoré nemajú filozofické ale skôr literárne hranice a ten rozhovor to krásne ukazuje, ako začne to je velmi simple velmi simple a o dva kroky je pri deteriorizacii, ale potom znova spadne späť k žene, ktorá vidí vo výklade blúzku a potom znova letí späť.

0080909608580402088302560883047508830482
čo
 čo      20.01.2021 - 00:21:03 [1K] , level: 3, UP   NEW
"Deleuzovo myslenie je anti-polemicke" - presne
Ale "vadí" to iba potiaľ, pokým si neuvedomíš, že nejde o polemiku ale o vyhranenie sa - najmä voči klasickej psychoanalýze a potom aj voči niektorým lacanovým koncepciám, ktoré sú samé o sebe dosť odklonom od hlavného prúdu psychoanalýzy (a psychiatrie) - a tiež keď si uvedomíš, v akej atmosfére tá jeho a guattariho koncepcia túžby vznikala-že bola súčasťou antipsychiatrie. Takže snaha de-inštitucionalizovať psychické procesy a oslobodiť ich od akýchkoľvek teoretických škatuliek je tam veľmi výrazná. Nie je tu zámer vytvoriť nové škatuľky- preto sa s tým asi nakoniec ani nedá polemizovať, lebo od štruktúry prešli (a chceli prejsť) k jedinečným multiplicitám. Túžbu vnímajú "iba" ako hybnú silu psychických procesov, ktorá sa riadi jediným princípom a tým je "flow"-produkcia.

tieto rozhovory mi práveže pripadajú ešte také lajtové a zrozumiteľné. Počúvam to teraz po večeroch a oproti knihe oddychovka. Ak by som nemala načítaného Lacana a rôzne psychoanalytické teórie, ktoré spolu s guattarim spomínajú v antioidipovi, tak tej knihe nemám šancu rozumieť. Čo ale hodnotím + je literárny pôžitok z čítania :)

008090960858040208830256088304750883048208830873
vposled
 vposled      20.01.2021 - 21:48:14 , level: 4, UP   NEW
tak som si objednal pod dojmom toho Delezovho videa, Huga Širokého - Meze a obzory psychoanalýzy. Čítal som to asi pred pätnástimi rokmi a bol to ten najlepší úvod do psychoanalýzy, aký som kedy čítal. Nie je to malé, má to asi šesto strán ale je tam všetko crystal clear jasne vysvetlené. Môžem doporučiť, ťažko sa to zháňa, ale v antikoch to nájdeš.

A Deleuzovi sa zatiaľ vyhnem.. mám tisíc plošín na poličke, ale len pätnásťminutové listovačky pri čaji.. ak to čítaš od začiatku do konca anti oidipa alebo tisíc plošín, tak klobúk dolu. popravde nepoznám nikoho kto by to dal ako celok nejak poctivo výpiskovo.. myslím, že aj pre študentov filozofie je to trochu ako hegel, skúsiš, ale nakoniec aj tak siahneš po sekundárnej literatúre, ktorá ti to zhrnie v nejakých zjednodušovákoch, lebo sedieť poldňa nad jednou stranou sa rovná vo výsledku stráviť jeden rok nad knihou