login::  password::




cwbe coordinatez:
809096
8580402

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::78
total children::19
6 K

show[ 2 | 3] flat


hihihi0
mortalize my...0
egor0
Randolph Carter0
hordenn0
čo0
imnot0
aufhebung0
pilier0
pht1
.maio3
KredenZ3
_3
kamar4
sioux4
pstmn4
sestra4
dita5
haju7
ni7
::.:7
calmo7
evad[Locked_...9
ch11
KaT11
Faun12
vlastos12
skurva.13
horror lamarcki13
denimkolos14
triyen15
Freudov kopernikovsky objav tu stale caka na nase znovuobjavovanie. Tato veta je tak trochu freudiansky PUN, slovna narazka, ktora je tiez jedna z nenapadnych operacii (spolu s prerieknutiami, zabudaniami, omylmi, vtipmi, snami…), cez ktore sa Freud dopracoval k obrysom nevedomia. Co mal povodne byt fyziologicky projekt, ktory chcel namapovat fyziku nervov na zvlastnu psychiku patologie, sa v case (Freudova pracovna metoda bola neustale prepracovavanie teorie pomaly v kazdom dalsom clanku- jeho texty su casto len hypotezy, ktore priamo dalej v nich odmieta a uz len preto su nezvycajne citanie) stale viac posuval do oblasti symbolickeho vyjadrenia nevedomia- nedokonalych dynamickych, funkcionalnych a topografickych opisov, ktorym vzdy nieco uchadzalo. Problem bol jednak v historicky nedostatocne rozvinutej neurovede, no dolezitejsie bolo, ze casom sa ukazovalo, ze lepsi opis fungovania nevedomia je jazykovy ako fyzikalny. Co vidime dnes, je aj snaha ozivit Freuda cez jeho prvotny projekt cez aktualne vedecke metodologie, niekedy sa tomu hovori aj neuropsychoanalyza.

Freudove prvotne intuitivne (Freud mal obdivuhodny vedecko-intuitivny tah na branu- predpovedal napr. synapsy, alebo aj objavy antropologie,lingvistiky dlho po nom) formulacie si vsak pockali na iny teoreticky pokrok, strukturalizmus ci pocitacovu vedu a teorie hier. A tu sme pri Lacanovi, ktory takto znovuobjavil Freuda. Ocistil ho celkom od reduktivneho biologizmu a nevedomie postavil do pozicie strukturacie jazykom.

Co je take dolezite pri tomto objave? Nevedomie je primarne. To je najdrsnejsie vyjadrenie preklopenia ludskej reality s dalekosiahlymi dosledkami, ak by ziskali svoju spolocensku vahu. Nejde o nejaku oblast vydelenu z nasej skusenosti- nasa skusenost je nim zalozena a prepletena. A ked hovorim o nas, nemyslim tak celkom to, co si pod “nami” bezne predstavujeme. To, co sa casom Freudovi podarilo ukazat bolo, ze Nevedomie “hovori” inak ako my- ze subjekt nevedomia a ego sa neprekryvaju. Mechanizmy nevedomia- ako myslenie (jeden by si nemyslel, ze je vysada nevedomej skusenosti)- prebiehaju casto bez zaznamenania. A prave neurozy ci psychozy nam cez rec symptomov (ale aj napr. vtipov) sprostredkuju tuto neznamu risu, ktora preto operuje a vladne potichu u kazdeho, len nie kazdy si vytvori skrze potlacenie patologicky utvar- comu ludovo hovorime nepekne dusevna porucha.

Lacanov navrat k Freudovi v nom otvara tri registre vyjadrenia ludskej skusenosti: imaginarny, symbolicky a realny- strukturalizmus nikdy celkom nezvitazil, nevedomie preto nie je len suchy strojovy kod, na ktorom bezia nase ega. Freud to uz videl sam- tento kod vzdy zakryva urcitu nedosiahnutelnost opisu reality. A propos, dalsia dolezita crta tohto objavu je primarne vztahovanie sa k svetu: ludske zvierata nie su nikdy nudni pozorovatelia, ktori racionalne vyhodnocuju svoje dalsie kroky- zakladna skusenost je zalozena na tuzbe- tuzba, ktora nie je emociou, tuzba, ktora plodi tuzbu, tuzba, ktora ma podobu zakona, tuzba, ktora pohana zivot, a ktora ho po prekroceni hranice zakona aj znici - hranica je vzdy len po sprostredkovatelnu realitu, realita nie je nikdy priamo dana.

Lacanov navrat bol hlavne klinicky navrat, vsetko co robil bolo pre rozvoj psychoanalytickej skusenosti vo Freudovom duchu. Tento specialny priestor medzi analytikom a analyzovanym je priestorom, ktory je predurceny pre vyslovne dotknutie sa a otvorenie nevedomia- analytik je ten, kto vie ako v tzv. transferencnej situacii analyzovaneho “zrkadlit” tak, aby svoje naviazania tuzby, ktore ho zvazuju, otvoril, aby sa takto sam (dolezite) oslobodil, samozrejme nie celkom, lebo tuzba vzdy zvazuje. Tato analyticka situacia je celkom odlisna skusenost s velkymi etickymi presahmi, ktora dala spolocnosti velke moznosti ako nebyt celkom otrokom svojho pana nevedomia.

Freud_Second_topography_1933.jpg


Freud-Complete Works
http://www.lacanonline.com
http://nosubject.com
http://www.lacaninireland.com/web/translations/
http://www.lacan.com
https://www.youtube.com/channel/UCj7qTXrhnFOpidqpbtCvTqA




008090960858040208647729
čo
 čo      26.07.2019 - 23:32:16 (modif: 27.07.2019 - 09:52:21) [1K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
hb-89-15-19

Je rovnosť medzi mužmi a ženami v dnešnej dobe aktuálna téma? Prístup ku vzdelaniu, možnosť hodiť si lístok do volebnej urny či rovnaké práva a povinnosti pred zákonom - to všetko je už vyriešené. Agenda feministických hnutí je mnohými ľuďmi vnímaná prinajlepšom ako neaktuálna, v horšom prípade ako vyjadrenie nenávisti namierenej voči mužom a okliešťovanie ich práv. Ešte v extrémnejších prípadoch ako útok na tradičnú rodinu. Hlbšie a viacej skryté dôvody, ktoré by priznávali legitimitu pôsobenia feministických hnutí, sú buď prehliadané alebo marginalizované. Zdá sa, že zmätok vládne aj v predstavách, o čo feministickým hnutiam v skutočnosti ide. Vyhnať ženy od sporáka alebo ich uviazať ku detskej postieľke, kde môžu byť pre spoločnosť "jediným skutočným prínosom"? Nahradiť mansplaining womansplainingom? Umelé predlžovanie konverzáce a revolúcia na jazykovom ústave prostredníctvom zavádzania nových označení pre ženské povolania, kompenzované zrušením prechyľovania ženských priezvisk?

Žena vytvorená z adamovho rebra mu v Biblii podáva jablko zo stromu poznania. Dnes mu podáva jablko dženderu. Čo ak je takáto žena - v jednom aj druhom prípade - výtvorom muža? Existuje vôbec žena mimo mužského diskurzu?

Do Weiningerových poznámok o ženách, mužoch a židoch som sa začítala po tom, ako som dočítala Schreberov popis paranoidnej psychózy, ktorá sa dá z časti chápať (cez krízu autority) ako Schreberove vyrovnanie sa s krízou mužskej identity. Tá vychádza z postavenia žien a mužov na prelome 19. a 20. storočia. Podarilo sa nám v dnešnej dobe prekročiť diskurz, ktorý krízu identity spôsobuje? Je voľnejšia fluktuácia medzi mužskou a ženskou identitou a potreba byť uznaný/uznaná ako muž alebo žena, znakom prekonania tohto diskurzu alebo je - naopak - znakom toho, že je ním ľudská existencia stále do veľkej miery determinovaná?

Muži toho o ženách popísali veľa ale málokto si dal tak veľmi záležať, ako Otto Weininger na tom, aby definitívne vyriešil "ženský problém". Filozofické úvahy vedené v súlade s rozšíreným kultúrnym a vedeckým diskurzom svojej doby nazval Pohlavie a charakter, aby v zápätí dokázal, že hoci muž disponuje tak pohlavím ako aj charakterom, žena žiaden charakter nemá. Je púhou fikciou bez autonómie a integrity, bez duše, vlastne vôbec nejestvuje. Celé bytie ženy sa točí okolo sexuality. Je zmesou prostitútky a matky - dvoch identít spojených s čírou sexualitou - pričom väčšina žien sú skôr prostitútkami ako matkami. Prostitútka myslí iba na rozkoš, ktorú zažíva pri sexuálnom akte s mužom. Svoju ostýchavosť a zdržanlivosť v sexuálnych otázkach ženy iba predstierajú, aby pobláznili mužov, ktorých vznešené a romantické JA je čistotou priťahované. Muž nie je iba sexuálnou bytosťou - narozdiel od ženy sa zaujíma o veci ducha: umenie, vedu, filozofiu... Žena je hmotou, ktorú muž formuje. Ak sa aj zaoberá nejakými vznešenými vecami, robí to iba preto, aby zaujala muža.

Ak si myslíte, že obraz ženy zachráni identita starostlivej a obetavej matky, ste na omyle. Weininger nehodnotí ženu - matku o nič viac ako ženu prostitútku. Žena, ktorá je viac matkou ako prostitútkou, si rovnako nievie vážiť individualitu muža - zaujíma ju iba to, aby jej urobil deti. Ak sa takáto žena venuje niečomu "vznešenému", tak je to iba kvôli svojim synom. Nemá totiž pocit vlastnej integrity, hodnoty alebo potrebu pestovať vlastný charakter. Materstvo - spojené s rozmnožovaním - je tak tiež iba sférou prináležiacou k sexualite.

Feministitcké hnutia a snahy o emancipáciu na prelome 19. a 20. storočia vníma Weininger ako pomýlené. Neobáva sa ohrozenia rodiny ˇ(vymretie ľudského druhu by mu vôbec nevadilo - práve naopak, ukončenie rozmnožovania vníma ako jediné možné etické východisko). Prekáža mu predstava, že neexistujúca žena by mala byť postavená naroveň mužovi, ktorému sa nemôže nikdy rovnať. Z princípu je totiž otrokyňou a slúžkou, nevlastní inteligibilné JA schopné konať pre vec samotnú - potrebuje muža k tomu, aby jej existencia mala zmysel - či už na súlož alebo na to, aby jej spravil dieťa. Jej existencia nemá žiaden iný - hlbší význam. Kdežto muž - ten tvorí veľké veci a myšlienky - tie sú jeho pravými "deťmi" - deťmi ducha. V každom mužovi je prítomný génius a muž má morálnu povinnosť tohto génia rozvíjať. Ak aj žena niekedy niečo napíše alebo vytvorí, je to iba preto, aby poslúžila mužovi, zaujala ho. Nie je to pre vec samotnú. Výtvor ženy teda nie je znakom génia. Je iba znakom jej vlastného podrobenia.

Podobnú mienku ako o ženách, má Weininger o židoch. Hoci sa venuje "židovskej otázke" iba na záver svojho spisu, ktorého primárnym účelom je dokázať ničotnosť žien. V nacistickom nemecku sa Weiningerove antisemitské postoje (hoci sám bol židom, no dištancoval sa od svojho židovstva konverziou na "nemeckejší" prostestantizmus) budú tešiť obľube. Toho sa však Weinginger nedožije, pretože krátko po publikovaní svojho diela spácha ako 23 ročný samovraždu.

Zaujímavé je, v akej miere čerpá z tradície osvietenstva - najmä z Kantovej morálnej filozofie a tézy o inteligibilnom Ja človeka- ktorý je tak pre Kanta ako aj Weingingera bielym mužom. Ideál slobodného, racionálne mysliaceho človeka, ktorý robí rozhodnutia na základe svojho rozumu v súlade s prírodnými zákonmi. Ten sa v osvietenstve vynára ako nová identita o ktorú sa má človek usilovať, no zároveň sa ako prototyp pripisuje mužskej časti populácie. Boli to napokon muži, ktorí "vynašli rozum" kým boli "ich" ženy, matky, dcéry a sestry - existenčne závislé od podpory a ochrany mužov - zaneprázdnené pôžitkami zo súlože, starostlivosťou o deti a mužov, ktorých priazeň si touto starostlivosťou chceli získať. Tak mohlo dôjsť k tomu, že univerzálna ľudskosť a univerzálne práva, sa pripisovali iba mužom. A to bez toho, aby "otcovia" osvietenských myšlienok videli logický rozpor medzi ideálmi a realitou, v ktorej naďalej fungovala spoločnosť. Nerovnocenné postavenie žien a ľudí "podradných" rás v spoločnosti vnímali ako dôsledok akýchsi "ženských ne-kvalít". Vo svojej obmedzenosti a mizogýnnej zaslepenosti si neboli schopní uvedomiť to, že túto identitu a výsadné postavenie čerpajú z pokorenia a útlaku žien.

Tak sa mohlo stať, že Weininger v domnienke, že opisuje akúsi femínnu esenciu ako neodškriepiteľný fakt, podal v skutočnosti obraz dosledkov nerovnosti pohlaví v spoločnosti. To, že (aj narozdiel od prevládajúceho názoru, ktorý staval na piedestál "aspoň" materstvo) radikálne znehodnotil všetko, čím ženy aj z tejto nerovnej pozície do spoločnosti prispievali, je dôsledkom takto ad absurdum vyhnaného esencializmu.

Weiningerova kniha sa dočká po jeho smrti veľkého verejného ohlasu - najmä od (v tej dobe výlučne mužskej) "vedeckej-lekárskej obce", ktorej nie je cudzie eugenické ani mizogýnne uvažovanie. Nájdu sa aj ostrí oponenti, no kniha sa nijako nevymyká odbornému diskurzu svojej doby - vytvorenému biológmi, psychiatrami, gynekológmi či sexuológmi. Čo vedia o ženách títo vážení muži - okrem toho, čo sami zinterpretovali cez svoju dualitstickú (a často esencionalistickú) optiku muž ≠ žena, ktorá zároveň slúžila k vystavaniu ich vlastnej, "mužskej" identity? Mužskej dávam do úvodzoviek, pretože vychádza z predpokladu, že existuje suma vlastností, ktoré sú maskulínne (a všetko opačné je potom femínne). Suma vlastností, ktoré by nemohli byť rozvíjané bez starostlivosti žien - matiek, žien - manželiek. K akému inému radikálnemu záveru potom mohol dospieť Weininger - vychádzajúc z pozície patriarchálnej spoločnosti, ktorá si cení všetko to, čo umožňuje rozvíjať mužom s podporou starostlivosti žien, no zároveň sa snaží udržiavať status quo ženskej existenčnej závislosti? Bol vôbec z tejto pozície možný nejaký iný záver než ten, že žena neexistuje?

Chandak Sengoopta, ktorý podáva v knihe Otto Weininger - Sexualita a věda v císařské Vídni prehľad dobových vedeckých diskurzov, o ktoré sa Weininger pri tvorbe svojej tézy opiera, upozorňuje na zaujímavý rozpor zámeru a výsledku, ktorý sa Weiningerovi (zrejme nechtiac) podaril:

Weiningerova analýza vede k některým poněkud provokativním závěrum: reprodukce druhu je sexuální, a tudíž zavrženíhodný úkol. V tomto úkolu je však žena nejvyšší. Jediný ušlechtilý zpusob, jak být otcem, je pro Weiningera "zplodit " velká díla. K tomuto otcovství však často dopomáhá promiskuitní, biologicky neplodná prostitutka. Prestože si tedy Weininger dal za cíl negovat ženskou subjektivitu, ve skutečnosti jen potvrdil totální moc ženy nad fyzickou reprodukcí a její signifikantní moc nad duchovní produktivitou "velkých mužú". Z abstraktního hlediska kantovské etiky snad Weininger mohl prokázat, že žena "není nic". Ale z konkrétnejšího, definitivnejšího hlediska skončil jeho komplikovaný, spletitý a scholastický argument tím, že potvrdil ženskou moc nad životem, muži a kreativitou. To je jiste na Knize Pohlaví a charakter tím nejvetším paradoxem.

Weiningerove poznámky k sexualite otvárajú ešte jednu dôležitú otázku: akým spôsobom by mali feministické hnutia hovoriť o sexualite a podrobení, aby sa nechytili do pasce Weingingerovho diskurzu? Či sa budú snažiť negatívne vymedziť voči domnelej maskulinite alebo sa budú snažiť vybudovať pozitívnu - ženskú identitu, vždy sú nútené vysporiadať sa s diskurzom, ktorý existenciu autentickej skúsenosti žien neguje. Suma skúsenosti a vlastností, ktoré boli v minulosti zahrnuté pod množinu maskulínneho (a ktorým je v spoločnosti pripisovaná hodnota) neberie do úvahy celú ľudskú skúsenosť a všetky jej rozmery. Zároveň je vystavaná na negovaní - vymedzovaní sa voči všetkému "ženskému". Niečo zásadné tu chýba - ľudská skúsenosť žitá a prerozprávaná z pozície ženy, no prostredníctvom naratívov, ktoré nestavajú na sexuálnej/gender identite a nie sú reakciou na esencialistický dualizmus.

E: doplnené linky

00809096085804020864772908654113
aufhebung
 aufhebung      18.08.2019 - 13:39:49 [2K] , level: 2, UP   NEW
Weiningerova doba potrebovala Weiningera, aby niekto napriamo opísal ideologický podmaz doby, cez ktorý prevažuje dominantná identifikácia.Toto ale zjavne neplatí len pre obdobie fin de siècle, ale v určitej variácii v celej známej ére patriarchátu. Čo je nové od Descartesa je nahlodanie esenciality delenia muž/žena, pretože (vedecký) subjekt sa stáva neutrálny. Už od Descartesa je teda paradoxne otvorená možnosť uvažovať nepatriarchálne. A dejiny modernity potom môžeme čítať aj ako obranu voči inej (XX Xeno?) interpretácii subjektu, následkom čoho je prepiatosť podhubia univerzálnej mužskosti osvietenstva ako mysliaceho ideálu človeka žijúceho v ríši ideí, kam žena nemá prístup, pretože jej esencia spočíva len v transcendentálnej sexualite, a tiež si len plní svoje “noumenálne” povinnosti, či už ako matka alebo prostitútka, ani jeden z dvoch archetypov nie je prejavom slobodného subjektu.
Osvietenský muž teda pracuje na tom, aby svojou definíciou človeka-muža-aktéra-génia pred sebou zakryl fakt, že po celý čas len nosí masku. Každé obdobie by bez irónie potrebovalo svojho Weiningera, nie ako progresívneho mysliteľa, ale ako odhalovača detailov logiky ideologických presvedčení, už v ktorých sa vždy nachádza možnosť ich kritickej inverzie. Označiť ho teda len za mizogýna či antisemitu by bolo lacné podcenenie jeho dejinnej role, lebo čo sa mu naozaj podarilo, bolo posunúť celý dominantný diskurz k jeho prekonaniu, čo je stále a propos v nedohľadne.
Čo ak zoberieme jeho záver, že žena neexistuje vážne? Dokonca aj dôvody, ktorým tvrdenie zdôvodňuje- neexistuje, lebo nemá charakter, ktorý je daný len inteligibilnou kategoricko-imperatívnou schopnosťou JA robiť slobodné rozhodnutia. Pri inverzii potom získame ženu, ktorá sa vymyká mužskej identite čistým sexuálnym bytím, teda túžbami, ktoré vo svete človeka-muža sú úplne cudzie/nezaraditeľné, a ktoré musí prekonávať umelo vytvorenými inštitúciami, titulmi, postavením, teda vzájomným priznaným ocenením druhými mužmi, iba cez čo získava možnosť spolupodielať sa na univerzalite. Žena, podobne aj žid u W. postrádajú takúto schopnosť, a práve preto sú symptómami dominantného diskurzu.
W. ide na rozdiel od svojich kolegov až do trpkého záveru: pretože je muž stelesnením noumenálneho JA, tak jeho povinnosťou je zbaviť sa svojej heteronómnej existencie, teda sexuality, dôsledkom čoho je potom hmotný koniec civilizácie. To je zároveň jediný spôsob emancipácie ženy: stať sa mužským inteligibilným subjektom. Utrpenie ženy je dané mužom, pretože on ju neustále stvorí do jej prekliatej sexuálnej podoby, či už v noblesnejšej zamilovanosti alebo prízemnej potrebe, žena bez muža neexistuje. A tu je tiež len malý posun od toho, že muž a žena sú dve nesúmerateľné funkcie, pričom v patriarcháte dominuje mužská sexuálna diferencia, ktorá je však definovaná cez znak absolútnej nemožnosti (Phallus), a teda muž, ktorý operuje v presvedčení svojej logiky, musí logicky prísť k podobnému záveru ako W. Ženská funkcia je však asymetricky nepreložiteľná cez mužškú a túto druhú časť W. nikdy nepripustí- čo muž vníma ako transcedentálnu heteronómnu sexualitu, ktorá mu kazí jeho usporiadaný vesmír, je iný prístup ženy k svojmu bytiu, ktoré je mužovi neprístupné, ak ostáva v zajatí kľúča svojej kastračnej funkcie. W. hovorí o hysterickej žene ako o tej, kde sa láme táto naoktrojovaná racionalita prebratá z mužského sveta ženou a preniká prízemná sexualita, a aj tu je skrytá pravda možnosti nedominantného diskurzu, ak prijmeme sexualitu v širšom slova zmysle, ako to čo uniká symbolickej reprezentácii túžby.
W., pretože sa vedome otrocky snažil stelesniť imperatív mužskej identity, videl možnosť riešenia ženskej otázky čisto len v tom, aby ženy prestali “neexistovať”, ich premenou na mužov. W. tak nepriamo poukázal na to, že všetky riešenia emancipácie cez mužskú funkciu sú zastaralé, a s tým sa dá súhlasiť. Dnes to vidieť na úskaliach ľudskoprávnej emancipácie, ktorá stále ide podľa tohto “univerzálneho” imperatívu predstieraného plného subjektu, ktorý svoju štrukturálnu kastráciu všemocne v posledných záchvevoch neúspešne zakrýva.
Ak akceptujeme W. odhalenia: realitu asymetrickej ženskej sexuálnej diferencie, ktorá sa nedá čítať cez mužskú, vyvstáva jedna z najdôležitejších emancipačných otázok, o ktorej sa vôbec nehovorí: Môže žena vôbec postaviť svoju emancipáciu na koncepte ženy stvorenej cez mužský dominantný diskurz? Ponúka sa len, že v diskurze, v ktorom neexistuje, sa môže stať len mužom. A všetky svoje túžby realizovať len v postavení, ktoré zapadajú do interpretácie mužskej diferencie. Preto to rozčarovanie pri vypočítavaní či už feminizmus dosiahol rovnosť- “už už sme emancipované tým, že sa čoraz viac podobáme” - zenitová kvázifeministická otázka. Postweiningerovský poučený feminizmus musí byť založený na tomto poznaní, že o žene skrze jej diferenčnú funkciu nevieme nič. A otázne je či je možné hardcore ženský diskurz vytvoriť- tu sa dostávame k problému toho, že kdežto pri mužoch hovoríme o maske impotencie, tu je problém iný, nielenže nejde o žiadnu esenciu, ale len o reakciu na prispôsobenie sa mužskej maske. Spätné postulovanie bájnej éry matriarchátu, z ktorého sa vykľul patriarchát je presne ten reakčný obsolétny pohľad, rovnako ako esencializovanie ženy cez existujúce funkčné spoločenské role.
Táto snaha sa zdá ako nemožná, ide o prevratnú udalosť, akú sme v poznaných dejinách ešte nezažili a nevieme si vôbec predstaviť také “prehodnotenie všetkých hodnôt”, pretože siaha až k základom toho, čo vnímame ako ľudské: ide o udalosť metakultúrnu, ktorá od základu mení jazyk, možno až spôsoby organizácie myslenia, ktorá ponúka otázku či si je vôbec možné pod funkciou mimo operujúceho Phallusu predstaviť akúkoľvek organizovanosť, lebo sa vždy upiera k určitým blízkym dominantne mediovaným predstavám aj pri akýchkoľvek snahách o hľadanie deteritorializovaných možností, ktoré však stále vychádzajú z rovnakej logiky. Zdá sa, že snaha o takéto pozitívne vymedzovanie ženskej diferencie môže byť aj škodlivá, pretože pravdepodobne bude viesť len k preklopeniu do mužskej a tá ženská je asi prejavom vždy novej a novej partikularity, len cez ktorú možno dosiahnuť obrysy univerzality. Z toho plynie ďalšia dôležitá otázka: ako zabrániť tomu, aby rola partikularít- žien, minorít, podrobených tried, nebola vždy len nutnosťou nového podrobenia iného. Je možné vôbec myslieť mimo tejto fazóny podrobenia a moci?

0080909608580402086477290865411308654121
didaktikskalica
 didaktikskalica      18.08.2019 - 14:08:06 , level: 3, UP   NEW
Nepísal to náhodou Peter Schutz?

008090960858040208647729086541130865412108654123
aufhebung
 aufhebung      18.08.2019 - 14:23:40 , level: 4, UP   NEW
presnejsie peter schutz generator

008090960858040208645085
aufhebung
 aufhebung      18.07.2019 - 16:26:47 [2K] , level: 1, UP   NEW

008090960858040208644993
pht
 pht      18.07.2019 - 11:49:49 [1K] , level: 1, UP   NEW
https://lacanberlin.com/

00809096085804020864499308645084
aufhebung
 aufhebung      18.07.2019 - 16:24:49 (modif: 18.07.2019 - 16:25:56), level: 2, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
neviem ci k tomu patri ale toto je dobry kanal:

Berlin Psychoanalytic

https://www.youtube.com/channel/UCj7qTXrhnFOpidqpbtCvTqA

008090960858040208643785
čo
 čo      14.07.2019 - 21:49:24 [6K] , level: 1, UP   NEW
1013090.jpg

God Himself was in my side in His fight against me.
Daniel Paul Schreber - Memoirs of My Nervous Illness




Predstavte si, že ste posledným skutočným človekom na zemi. Hoci ste si žili svoj sporiadaný život ako slušný a vážený občan, ktorý sa nikdy priveľmi nezaujímal o náboženské otázky, ste to práve vy, komu sa začali diať "zázraky" a v koho tele našiel zaľúbehie boh. A to aj napriek tomu, že je to proti jeho vlastným zákonom a nepretržitý kontakt, ktorý sa s vami snaží udržiavať, môže spôsobiť skazu Zeme. Všetci ľudia sa medzi časom zmenili iba na "improvizované, neskutočné bytosti" ovládané "nečistými dušami". Môžu páchať zlo, pohromy no vpodstate neexistujú. Zachrániť tieto nečisté duše, ktoré raz patrili skutočným, živým ľuďom a znovuvzkriesiť ľudstvo je možné už iba jediným spôsobom. Z muža sa postupne zmeníte na ženu a stanete sa milenkou boha. Z tohto spojenia (medzi bohom a vami) vzíde nové potomstvo, ktoré zaľudní zem. Tento proces môže trvať stovky rokov. Zatiaľ žijete v neuveriteľnom svete plnom zázrakov, slnko, stromy, vtáky na vás prehovárajú ľudskou rečeu a v hlave vám znie neustály prúd hlasov. Niekedy sú ich stovky - nedajú vám oddýchnuť, mučia vás, nútia vás dokončovať nedokončené vety, dešifrovať protichodné tvrdenia a odpovedať na nezmyselné otázky. Vaše telo sa zatiaľ pomaly ale isto mení na ženské - boh s vami obcuje prostredníctvom neviditeľných nervových lúčov...

Toto nie je námet dystopickej poviedky ale systém bludov paranoika Daniela Paula Schrebera, ktorý na prelome 19 a 20 storočia v Nemecku spísal Memoáre svojho "nervového ochorenia" v psychiatrickej liečebni. Chcel ich poskytnúť pre náboženské, vedecké a filozofické účely skúmania právd, ktoré mu boli zjavené a o ktorých bol presvedčený, že môžu priniesť ľudstvu osoh. Memoáre sú fascinujúcim čítaním už iba ako nahliadnutie do bohatého vnútorného sveta človeka trpiaceho paranoiou. Náboženský systém, videnie sveta a zdôvodnenie diania, ktoré sa okolo schrebera odohráva (reálneho aj imaginárneho) sa však dá čítať ešte aj inak ako zo zvedavosti nad tým, čo prežíva človek trpiaci psychózou. Dá sa čítať ako odkaz o svete od človeka, ktorému prestal dávať zmysel prevládajúci spoločenský poriadok a nebolo pre neho možné viac dostáť obrazu, ktorý tento poriadok od neho vyžadoval. Vzdelaný, vážený muž - nemec z dobrej rodiny - zažíva svoje psychotické zrútenie práve v čase, kedy bol zvolený do funkcie predsedu krajského odvolacieho súdu v Drážďanoch. Je pravým opakom toho, kým sa stáva vo svojej hlave počas ochorenia: stáva sa ženou (ktorej podstatou bytia je zmyselnosť), blúdivým, večným židom (ktorý má ďaleko od povahových čŕt vznešeného árijca), hlboko veriacim človekom, ktorý je pripravený prevziať na seba všetko možné utrpenie aby zachránil svet a ľudstvo pred skazou, pričom jediným pôžitkom, ktorý mu zostáva (popri všetkých možných ochoreniach a telesných deformáciách, ktoré je nútený podstupovať a ktoré sú neraz nezlúčiteľné so životom, no nikdy na ne neumiera). Tým pôžitkom je sexuálne spojenie s bohom v tele ženy.

Počas čítania Schreberových memoárov som sa nevedela ubrániť pocitu, že systém bludov, ktoré si vytvára, sú spôsobom, akým sa snaží udržať si (alebo skôr znovunadobudnúť) svoju dôstojnosť. Hoci v prvých kapitolách dáva poznať svoj - nie moc lichotivý - pohľad na ženy, na židov a celkovo zdôrazňuje významné až nadradené postavenie germánskych národov a najmä mužov v danej historickej dobe (napríklad tvrdí, že boh si vybral ako reč, ktorou prehovára, ušľachtilú nemčinu), v priebehu memoárov sa jeho postavenie k údelu premeny na ženu (a žida) mení. Stáva sa doslova poslaním a telesné slasti, ktoré inak považoval za tak nízke, sa stávajú prejavom bohabojnosti.

Aby sa dalo pochopiť, ako je pre Schrebera možné vybudovať svoju dôstojnosť práve stotožnením sa so všetkým "menejcenným", je potrebné vedieť niečo o jeho osobnej histórii.

Jeho otec - Moritz Schreber - bol vážený lekár, ktorý sa preslávil najmä knihami o výchove (v tej dobe v nemecku vraj veľmi populárne), v ktorých dáva rady, ako zo sebeckých a neposlušných detí vychovať kultivovaného človeka:

Dieťaťu dajte pocítiť hlbokú nenávisť a nepriateľstvo, ktoré vyčíta z vašich očí a giest. Správajte sa ku nemu, ako keby ste ho chceli zničiť. Musí pochopiť, že má na výber medzi svojou vôľou alebo životom. Ak si vyberie vôľu, bude musieť zomrieť. Akonáhle si dieťa uvedomí, že môže žiť len za cenu svojej vôle, vzdá sa jej a vyberie si prežitie. Je to prirodzený mechanizmus! Prvoradé je prežitie; všetko ostatné je sekundárne.

Tak sa z vás stane navždy majster dieťaťa. Odteraz bude na jeho kontrolu stačiť jedno slovo, pohľad alebo hrozivé gesto.
Moritz Schreber "Kallipedia"


Schreberov otec poskytuje rôzne drsné návody, ako z dieťaťa "vytesať" kultivovaného človeka, vytvára a odporúča používanie pomôcok, ktoré majú zabrániť hrbeniu sa, zmene polôh v posteli počas nočného spánku, znemožniť masturbáciu a mnohými inými spôsobmi disciplinovať telo aj ducha dieťaťa podľa želanej predstavy. Schreberov otec predstavuje nielen despotického rodiča, ktorý si žiada absolútnu poslušnosť. Žiada si niečo viac - aby sa jeho vôľa (vôľa otca) stala vôľou dieťaťa. Freud, ktorý spísal na základe Schreberových memoárov jeho chorobopis, nevenuje veľa pozornosti tejto stránke otca. Je možné, že o výchovných metódach Schreberovho otca nemal v tej dobe vedomosti. Poukazuje na inú stránku, ktorá (v súčinnosti s otcovými výchovnými metódami) musela tiež zohrať dôležitú úlohu v obraze Schreberovho ochorenia. Schreberov otec bol známy a uznávaný lekár - ako určitý vzor bolo pre syna ťažké ho prekonať alebo sa mu rovnať. A Schreberova psychóza prichádza v dobe, kedy je vymenovaný do funkcie predsedu krajského odvolacieho súdu v Drážďanoch. Vieme, že do tejto funkcie sa Schreber dostal pomerne skoro (keďže všetci sudcovia, ktorým predsedal, boli od neho starší). S touto funkciou sa tiež viaže určitá vážnosť - autorita. A podľa Erica Santnera (autora knihy My own private Germany, v ktorej sa zaoberá Schreberovým ochorením ako krízou autority a symptómom doby, v ktorej Schreber žil) bola práve táto váha autority, ktorú Schreber na svojich pleciach pocítil, spúšťačom ochorenia.

Krátko po vymenovaní do váženej funkcie začne Schreber trpieť nespavosťou, ktorá veľmi rýchlo zhoršuje jeho psychický stav, čo sa končí hospitalizáciou v psychiatrickej liečebni Dr. Flechsiga (za zmienku stojí, že u Flechsiga sa Schreber pred rokmi úspešne liečil pri problémoch s hypochondriou - no v tej dobe nemal psychotické stavy). Až po hospitalizácii sa začína u Schrebera prejavovať psychóza a Flechsig zohráva v jeho paranoi dôležitú úlohu. Schreber ho upodozrieva, že Flechsigovi sa podarilo "dostať" do jeho mysle (možno prostredníctvom hypnózy) a ovplyvňovať ju. Počas celých memoárov je zjavný jeho ambivalentný vzťah k Flechsigovi, ktorého na jednej strane nenávidí, obáva sa ho, no na druhej strane ho má neustále potrebu obhajovať. Flechsig a boh miestami v jeho bludoch splývajú takmer do jednej "osoby". Nie je ťažké predstaviť si, že u Schrebera prišlo k prenosu medzi osobou Flechsiga a jeho otcom - Flechsig vykonáva nad jeho telom (a v systéme bludov aj mysľou) rovnakú kontrolu, akú v období detsva vykonával otec. Reálne ho privezuje k posteli, izoluje od vonkajšieho sveta, dáva mu lieky bez jeho súhlasu alebo proti vôli - navyše Schreber verí tomu, že Flechsig ovláda aj jeho myseľ a snaží sa pôsobiť na jeho vôľu (čo veľmi nápadne pripomína otcovo pôsobenie na vôľu dieťaťa v systéme výchovy Moritza Schrebera).

V Nemecku v dobe, v ktorej Schreber žil, boli kladené vysoké nároky na "pravých" "nemeckých" mužov - najmä ak patrili do vyššej spoločenskej vrstvy. Ideál bol postavený tak vysoko, že podľa Santnera ho v skutočnosti nemohol žiaden muž dosiahnuť, no to nebránilo vytváraniu ilúzií, že takýto "dokonalí árijci" existujú. Aby bolo možné udržať maskulínu ilúziu, všetko, čo by mohlo tento ideál pošpiniť, sa vkladalo mimo - na jednej strane do povahových čŕt žien, ľudí iných rás, no stelesnilo sa najmä v grotesknej predstave žida. Schreberova "premena" na ženu a stotožnenie sa s "večným židom" je v týchto súvislostiach možné chápať ako stotožnenie sa "lackom" - práznom, nedostatkom (u Freuda so symbolickou kastráciou), ktoré si so sebou nesie každý človek ako určitú stigmu, ktorú sa snaží pred druhými zakrývať. Schreber sa vo svojej paranoi premenil na túto stigmu - stal sa stelesnením tohto prázdna.

Ako je ale možné vystavať si na stigme svoju hodnotu? Na to môže dať odpoveď práve spoločenský poriadok doby, v ktorej Schreber žil - a požiadavka tejto doby - spôsob, akým disciplinovala svojich najváženejších členov - nemeckých vysokopostavených mužov, ktorí si paradoxne nikdy nemohli byť definitívne istí svojou dokonalou a nadradenou pozíciou. Zdanie výnimočnosti bolo utvorené vďaka tomu, že mali na koho symbolicky preniesť svoj lack - svoj nedostatok. Ten ale neprestal nikdy existovať a preto sa nedalo uspokojiť iba s tým, že existoval "pomimo" - židia boli pre nemeckú spoločnosť, ktorá si vystavala svoju výnimočnosť na ich ponížení - neustálou pripomienkou tohto nedostaku. Nedostatok, ktorý bol stelesnený v ženách bolo možné v spoločnosti fungujúcej na patriarchálnych hodnotách podriadiť si, pokoriť ho a využiť ešte aj pre svoje potešenie. Čo sa židov týka, táto neustála pripomienka vlastnej nedostatočnosti počas druhej svetovej vojny vyústila v pokus definitívne sa jej zbaviť.

Schreber urobil z nedostatočnosti výsadu - záchrana ľudstva a zeme bola možná iba cez jeho stotožnenie sa so všetkým, čím spoločnosť opovrhovala a čo bolo považované za slabosť. Tým sa zhostil výnimočnej úlohy a ako dôstojnosť spasiteľa, aj jeho dôstojnosť mohla zostať zachovaná. Poníženie, ktoré pociťoval keď nedokázal dostáť obrazu, ktorý od neho spoločnosť vyžadovala, premenil na poslanie. Paradoxne iba cez systém bludov, sa mu podarilo dať tomu všetkému čomu bol nútený podriadiť sa, nejaký zmysel. Freud označil tento proces ako snahu o uzdravenie psychicky trpiaceho človeka. Svet, ktorý si tak paranoik vytvorí - nie je síce lepší alebo dokonalejší ako ten, v ktorom už viac nedokáže zmysluplne a konzistentne žiť - ale aspoň mu dáva nejaký zmysel.

Ku Schreberovi by sa dalo napísať veľmi veľa (k Freudovému chorobopisu napríklad - ktorým sa Santner obzvlášť vo svojej knihe zaoberá a ukazuje na ňom aj Freudových démonov - ako napríklad fakt, že Freud "prehliada" úlohu "večného žida" v Schreberových bludoch ako istý prejav popretia z Freudovej strany zo strachu o pozíciu svojej vlastnej autority). Vybrala som jednu líniu, ktorá ma asi najviac oslovila. Za zmienku ešte stojí to, že Schreber sa naučil so svojou paranoiou žiť tak, že z nej spravil predmet svojho osobného vzťahu s bohom - podarilo sa mu (napriek tomu, že bol pôvodne zbavený svojprávnosti) vymôcť si na súde prepustenie z psychiatrickej liečebne napriek tomu, že paranoiou a ctihomamom trpieť neprestal do konca života. Niekoľko rokov žil mimo liečebne rodinným životom a po smrti svojej ženy sa znova psychicky zrútil a skončil v psychiatrickej liečebni, kde aj zomrel. Jeho memoáre sú asi najznámejším a najdetailnejším popisom paranoie od samotného psychotika - a keď ich vydržíte dočítať do konca a budete ich čítať pozorne, tak sa môže váš pohľad na psychózu a paranoidné predstavy dosť zmeniť. Rovnako pohľad na ľudí, ktorí sa do tohto stavu dostali. Paranoidné predstavy sa prestanú javiť ako niečo náhodné a nezmyselné. Pre každého chorého človeka dávajú vnútornú logiku vychádzajúcu z jeho osobnej histórie a tiež z vplyvov predstáv spoločnosti, v ktorej človek prežil svoj život. Prostredníctvom psychózy prehovára nevedomie (dovtedy držané pod fasádou vedomou spoločenskou a osobnostnou performance konkrétneho človeka) - ako keď sa pretrhne hrádza - bez toho, aby mu boli kladené ďalšie prekážky.
Beware - It hurst.

00809096085804020864378508643913
aufhebung
 aufhebung      15.07.2019 - 13:17:55 [1K] , level: 2, UP   NEW
- keby sme nemali pojem nevedomia, nevieme uchopiť veľkú časť ľudskej skúsenosti, bez poznania jeho operácii sú ľudia blázni- skrytí a menej skrytí

-nikto, ani ten kto vydáva už len stony, nie je nečlovek, je nami vylúčený, lebo ho nedokážeme prekladať: psychoanalytik musí byť znalec kultúr a priebiehajúcich diskurzov- poznať ako prekrýva slepé miesta- oproti vám nikdy nesedí len individualita s osobným príbehom, ale príbeh celého spoločenstva

- a teda situácia sa preklápa- teraz si vieme položiť otázku pravdivosti tzv. bludov- nejde o hľadanie nejakého celistvého kompromisu bludov a bežnej kolektívnej reality- skôr o nájdenie bodov zlomu- čo ak bludy hovoria pravdu voči dominantnému diskurzu?

-ak si psychotici vystavajú svet nanovo, je to len zdanlivo vyfabrikovaný svet- síce v ňom panuje určitá racionalizácia, ktorá sa vyskytuje aj v bežnej realite, sily a aktéri, ktoré v ňom pôsobia sú určitými metamorfózami potlačení tzv. normálneho kolektívu- neznamená to, že diskurz psychotika je hneď diskurzom novým- ak je na jednej strane Weiningerov večný žid či menejcenná žena- motívy a aktéri, ktorí sa stanú v modernite nositeľmi jej odvrátených efektov, u Schrebera je práve snaha o rekonštrukciu sveta skrze tieto postavy a efekty vylúčenia

- je tu teda šanca rasistický a mizogýnsky diskurz premeniť na úplne nový- síce postavený na tejto obetnej dobovej personalizácii zla- otázka znie, čo sa stane v prípade, ak do centra vedomia bežnej reality postavíme postavy, z ktorých sme spravili obetných baránkov, a nie ako obete, ale ako aktérov vlastnej vôle- neprehovára k nám nový druh pravdy, ak takto otočíme rasizmus cez jeho najslabšie miesto?

-v Schreberovom prípade sa zdá, že psychóza je úspešnou obranou proti nastupujúcemu fašizmu: nivelizujúceou modernitou prichádza veľká kríza autority, ktorá sa musí spoliehať na nenápadne ďalšie: otcovská moc daná od boha a neskôr posvätená suchými právnymi deklaráciami má svoje skryté podhubie, čoraz viac foucaultovskej disciplinarity je potrebné na chod týchto zdanlivo neutrálnych inštitúcii, čoraz viac kolektívnej kontroly sa prelieva do drobných denných úkonov, u citlivých ľudí vzniká vnútorný rozpor v obraze impotentného otca kompenzujúceho svoju neschopnosť prísnejšími pravidlami na úrovni telesných úkonov- zlyháva to čarovné automatické spojivo spoločnosti- novovytvorené spoločenské funkcie oslabujú svoju performatívnu silu - táto imaginárna fantázia symbolickej investitúry, na ktorej stojí spoločenský poriadok potrebuje svojich parazitov, proti ktorým sa vymedzuje a bojuje

0080909608580402086437850864391308643956
čo
 čo      15.07.2019 - 14:44:08 , level: 3, UP   NEW
otázka znie, čo sa stane v prípade, ak do centra vedomia bežnej reality postavíme postavy, z ktorých sme spravili obetných baránkov, a nie ako obete, ale ako aktérov vlastnej vôle

v prvom rade treba asi poznamenať, že tá dichotómia vznešené/podradné, maskulinita/feminita, pán/otrok je iba zdanlivá. Taký Moritz Schreber nebol o nič menej podriadený obrazu, do ktorého chcel pretvoriť v systéme výchovy deti, než deti samotné. Rovnako ctihodnosť, váženosť árijského muža bola závislá od svojho protipólu, pred ktorým sa snažili nemci uniknúť tak, že svoj lack preniesli na niekoho radikálne iného a tým sa (zdanlivo) dištancovali od takéhoto obrazu. To je to, čo ukazuje Schreberova paranoia: že cez negatívne vymedzenie sa (toto nie som predsa ja) je nemožné lacku uniknúť.

Žijeme v kultúre-spoločnosti, ktorej očakávania, spoločenský poriadok atď. nás každého nejakým spôsobom formujú, disciplinujú alebo vymedzujú. Môžeme sa z danými pravidlami stotožniť (a neželané ukryť, potlačiť) alebo sa snažíme byť demonštratívne opakom toho, čo sa od nás očakáva. V oboch prípadoch sme spoločnosťou determinovaní.

Ak by som to veľmi voľne prepojila s východiskom, ktoré ponúka etika psychoanalýzy, človek nemôže uniknúť svojmu nevedomiu, resp. každý pokus o takýto únik si môže vyžiadať svoju daň na psychickom rozpoložení človeka. Sme nútení nachádzať spôsoby, ako nevedomé túžby zosúladiť so spoločenskou realitou. Na rozdiel od Weiningera, ktorý si z Kantovej morálnej filozofie zobral imperatív "Moja vôľa sa musí stať zákonom" - čo sa môže veľmi ľahko prehupnúť v tiraniu slepej svojvôle, ktorá si neuvedomuje svoje limity a prepojenosť s Other - sa mi ako určité riešenie vidí uvedomiť si vlastný nedostatok/lack a to, akým spôsobom ho chcem zapĺńať. Či spôsoby, ktoré si vyberám (napríklad zdvihnutie svojej sebahodnoty cez negatívne vymedzovanie sa a dehonestáciu "iného") tento lack iba neprehlbujú. A voliť skôr také spôsoby, kde zapĺňanie tohto "prázdneho miesta"- lacku neočakávam "zvonka" ale naopak - toto prázdno sa stáva miestom, z ktorého tvorím svoje dočasné bytie. Manifestácia absolútnej nezávislosti od kultúry a spoločenského poriadku môže skončiť ako despotizmus alebo šialenstvo. Na druhej strane potlačenie nevedomého a stotožnenie sa s očakávaniami, ktoré sú na nás kladené takpovediac zvonka, predstavuje stratu vlastnej autonómie a tupé/bezmyšlienkovité nasledovanie spoločenského poriadku.

008090960858040208643785086439130864395608643992
aufhebung
 aufhebung      15.07.2019 - 16:51:54 , level: 4, UP   NEW
moritz bol jeden z tych spoluzakladatelov/utvaratelov disciplinarity, ale to on vtedy nevedel- ale to ze bola potreba pisat take pojednania s vynalezmi telesnych zariadeni typu vzpriameny posed atd, to same naznacuje, ze niekde inde sa nieco porouchalo a bolo to treba napravit

dolezita otazka podla mna je, ci mozno stvorit diskurzy skrze tych vylucenych- nie na nich stavat- v podstate ci je mozne ten psychoticky zmenit na emancipacny

to je imho vyzva tejto doby, vyzva na novy typ etickej/spolocenskej teorie, ktora by stavala na nie na zdanlivo koherentnom individuu, ale zacala by z toho ako neintuitivneho pochopenia cloveka ako napr lacan definuje zenu, ako bytost ktora nie je- ale nie pretoze je menejcenna, ale pretoze sa nam tak javi cez doteraz spolocensky usporiadany svet
tzn. v novom diskurze by sme boli nicotnici vsetci, prestali by sme sa delit na muzov/zeny, odpadla by otazka dzenderu ako obsoletna, a prijali by sme odcudzenost ako zakladnu kategoriu nielen individualneho ale celospolocenskeho bytia- tato vec je doteraz nepredstavitelna, lebo zatial vsetky dominantne diskurzy platali lack v Other a nie na nom stavali
sucasna ideologia to ma imho nahnute, stare typy fasizmov su podla mna passe, uz nedokazu ako v casoch mussolliniho tak jednotit, ale to je v dosledku toho, ze sa zmenila situacia v Other- uz neplati ta stara disciplinarita, ale sme v nejakom sebakontrolnom, neustale napojenom vztahu k Other, v ktorom je prilis uzkosti aby ho uchopil jeden diktator, ktore dobre reprezentuje "tadnesnamladez" s prstom a zrakom na smartfone

008090960858040208638497
aufhebung
 aufhebung      24.06.2019 - 22:14:02 , level: 1, UP   NEW

008090960858040208631567
aufhebung
 aufhebung      01.06.2019 - 20:37:24 , level: 1, UP   NEW
slavoj sa nezaprie:)
https://health.spectator.co.uk/transgender-dogma-is-naive-and-incompatible-with-freud/

The Freudian solution is here rather simple: yes, psychic sexual identity is a choice, not a biological fact, but it is not a conscious choice that the subject can playfully repeat and transform. It is an unconscious choice which precedes subjective constitution and which is, as such, formative of subjectivity, which means that the change of this choice entails the radical transformation of the bearer of the choice.

008090960858040208623193
čo
 čo      08.05.2019 - 15:36:50 (modif: 08.05.2019 - 19:48:27), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Pozostatok z doby, kedy človek (ako dieťa ešte v spojení s matkou) zažíval neobmedzený pocit sebestačnosti a stavu uspokojenia, predstavuje Ideal ego. Nesie so sebou akýsi sentiment počiatočného narcisizmu. Ego teda nie je možné stotožniť s ideal ego, pretože tento stav pocitu počiatočnej sebestačnosti je nenávratne stratený. Počas psychického vývoja prechádza ego človeka fázami, v ktorých si začína uvedomovať svoju oddelenosť od matky, od okolitého objektového sveta. Je takpovediac nútený zaujať pozíciu voči týmto objektom/vymedziť sa na jednej strane, na druhej strane sa musí vysporiadať s nárokmi, ktoré na neho kladú najskôr rodičia, neskôr život v spoločenstve ľudí a v spoločnosti celkovo. Z tejto formácie vzniká ego-ideal, ktoré má bližšie k superegu a stojí voči ideal egu skôr k opozícii (aj keď nie vždy nevyhnutne). Ego-ideal nie je už len akousi spomienkou, sentimentom voči pôvodnému stavu sebestačného detského narcisizmu. Je čiastočne obrazom toho, kým by človek chcel byť (ale nie je) - aký by chcel byť, pričom v tomto obraze sú zahrnuté požiadavky superega.


V spise venujúcom sa psychológii skupín, popisuje Freud úlohu ego-ideálu, ktorú zohráva pri formovaní a udržiavaní libiduálnych väzieb človeka na objekty (idey alebo osoby vodcu), do ktorých ľudia premietajú obraz ego-ideálu. Takáto identifikácia ego-ideálu s nejakou ideou alebo vodcom skupiny spôsobujú, že človek svojou participáciou v skupine nachádza určité uspokojenie vo forme odobrenia zo strany ego-ideálu. To je umocnené skutočnosťou, že čím viac v konformite človek jedná so skupinou, tým väčšiu ochranu človek v rámci skupiny zažíva. Za určitých podmienok sa môže priblížiť do takého stavu identifikácie so skupinou, ako keby sa až vytratil pôvodný konflikt medzi ego-ideálom (a požiadavkami superega) a ideal ego, ktoré za normálnych okolností zažíva izolovaný človek v rámci spoločnosti. Preto majú jednotiace idey (ako náboženstvo, ideológie, identita na základe nejakých znakov) na jednej strane taký potenciál spájať ľudí a pomáhať im dosahovať spoločné ciele, no na strane druhej sa takáto silná identifikácia spája aj s nepriateľstvom alebo až nenávisťou voči tým, ktorí do skupiny "nepatria". Či už preto, že nezdieľajú spoločné znaky, vlastnosti alebo ideály.

008090960858040208608043
aufhebung
 aufhebung      21.03.2019 - 01:09:22 (modif: 21.03.2019 - 01:11:07), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
vzhladom na to, ze sa teraz v seminari venujeme transferencii, odkladam sem tento prihodny post z redditu, na jeho nasledne osvetlenie co sa tam v skutku deje z pohladu lacanovskej analyzy, ci je ten postup dobry atd

Looking for some insight into what It means that I evoked jealousy in my therapist (T).

(I feel some of how my therapy is failing rn is that I’m more concerned about his reactions and responses than of my own — useful for me to note)

I was isolated from society and had basically given up in the world and my life. I stumbled on my T last year. Three months in I noticed that I felt like I was in love with him (what you all call transference to make it sound less threatening I guess...). Anyway, earlier this year I got back into the swing of things. I got a job and very soon all the love I felt for my therapist found a home in a coworker. I matched with my coworker on Tinder (which evoked some sort of reflexive exclamation from my therapist). I guess from there I knew that my T was going to be a little more involved in this than I expected, but probably as much as I wanted him to be. As I described my feelings for my coworker to my T, there was another motive — to make my T jealous. Well I told my T about my coworker’s sexually uninhibited Tinder profile and he was highly critical of the coworker. I knew something was amiss, and had a few ideas about what it could mean.

Next session I told him I couldn’t make sense of his reactions. He surprised me by telling me that my top theory was correct: He was jealous that my feelings had “transferred” to someone new. It didn’t seem like a big thing. He said it nonchalantly. But for me, well for me my feelings for him resurfaced and were even more full-blown.

I told him he needed to tell me why he revealed that to me. He replied that he wanted to be honest about what he was feeling at that time (I think he said at that time, and thinking about it now, it makes me think the feelings were limited to that moment I guess???). I also think he was trying to show me that feelings, jealousy or not, don’t have to turn into the monstrosities that they do with me; they can be manageable. But then it made me think, fuck, have I just been feeding his ego? Does this even have anything to do with me? I wanted to make him jealous, but I wanted it to be rooted in feelings for me. And now that I have the jealousy and I don’t know that it was rooted in real feelings, I feel so hungry for more.

He and I have this as a topic to be continued in next session but I feel so obsessed about it and would really appreciate some insight.

I need to admit to my T that I want to seduce him, ambivalently yet fervently. I don’t know that I would actually take any action but I have lots of fantasies about it. I find them soothing. But then being there once a week is jarring, just because of the sharp contrast to my fantasies, in which I’m completely uninhibited and free by the idea of having sex with him. Maybe that’s the allure of the sexual acts? I don’t have to be bound by words, terrible things they can be. I really do wish he would fuck my brains. Or just hold me.

I think I have no idea of what the difference is between love and sex, or maybe I don’t know whether they are compatible.

Something something projective identification???

008090960858040208607538
aufhebung
 aufhebung      18.03.2019 - 23:27:21 (modif: 19.03.2019 - 00:26:40), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
https://epochemagazine.org/eros-and-thanatos-freuds-two-fundamental-drives-50a82a11a389

For now we can summarise the dynamics of Eros and Thanatos as such: Each living being has an inherent tendency towards self-destruction, the dissolution of its own unity. But right from its conception, libidinal energy is injected into it from the outside until a certain level is attained, where, due to the pleasure principle, the living being feels the urge to channel its libido to the outside by using another living being as its object and passing on its libidinal energy. That way, the object’s tendency towards self-destruction is neutralised.

008090960858040208605205
čo
 čo      13.03.2019 - 08:42:12 (modif: 13.03.2019 - 10:48:55) [2K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
pokračovanie k diskusii: https://kyberia.sk/id/8605129

k tvojmu editu:
Freud je dosť rozporuplná postava – v tom, ako pracoval ako terapeut a k čomu na konci svojho života dospel. Keď si čítaš jeho spisy (ktorých nie je málo), veľa pracuje so svojimi konceptami a prepracováva ich. Je za tým taká zaujímavá storka ale priznám sa, že toto nebolo niečo, čomu som sa venovala primárne a zďaleka nemám zatiaľ od Freuda načítané toľko (hlavne kazuistiky), aby som aj ja neskĺzavala do nejakých simplifikácií ale pokúsim sa teda napísať niečo k tomu. Vopred sa ospravedlňujem za dĺžku. Freud bol jeden z prvých, ktorí začali počúvať pacientky (hlavne ženy), ktoré trpeli určitým súborom symptómov - vtedy označovaných ako hystéria. Čo Freuda zaujalo, že skoro všetky tieto ženy rozprávali o sexuálnom zneužívaní v detstve zo strany otca. V tej dobe sa samozrejme toľko o zneužívaní v rodinách nevedelo, ani že môže spôsobovať symptómy, ktoré sa dnes označujú ako PTSD.

V začiatkoch pracoval teda na teórii, že tieto hysterické symptómy (ktoré boli dovtedy bežne označované - ako už naznačuje názov - za špecifickú slabosť žien spojenú s ich pohlavím) sú vyvolané týmto sexuálnym zneužívaním. Neskôr však nastal zlom v tom, že sám Freud sa svojej teórie "zľakol" - keď si uvedomil rozsah, v akom by sa zneužívanie v rodinách odohrávalo v prípade, ak by bol jeho predpoklad správny. To je to obdobie, kedy Freud poopravil svoju teóriu takým spôsobom, že tvrdil, že pacientkam sa tieto veci v skutočnosti nemuseli udiať, ale že tie ženy si tieto spomienky nejako spätne vytvorili.

Do toho prišla prvá svetová vojna a zrazu veľa mužov - vojakov, sa začalo psychicky rútiť a mali hysterické symptómy (to čo sa neskôr práve "vďaka" tomu rozsahu, v akom sa to dialo mužom, zadefinovalo ako PTSD). Pre všetkých to bol obrovský šok - naozaj to bolo vysoké percento vojakov, ktorí boli zrazu labilní a správali sa ako "hysterické ženy". A toto je veľmi krutá história v rámci psychiatrie ale aj patriarchálne založenej spoločnosti, ktorá slabosť u mužov nepripúšťala. Najprv sa tieto symptómy, ktoré nápadne pripomínali hystériu, označili ako shellshock – a ich pôvod sa nehľadal v psychike, ale v mechanickom poškodení v dôsledku vojnových poranení. No neskôr sa zistilo, že „shellshockom“ trpia aj muži, ktorí neboli priamo na fronte a toto zdôvodnenie sa začalo rútiť. S týmito mužmi bolo veľmi drasticky zaobchádzané, mnohí boli popravení za dezertérstvo, pretože neboli schopní bojovať – liečili sa elektrickými šokmi, hypnózou, robili sa na nich rôzne experimenty. ale to je iná storka, ktorú uvádzam preto, že je dôležitá z hľadiska vývoja diagnózy PTSD vs. hystérie...

Hoci Freud - pokiaľ viem - nepracoval s vojnovými veteránmi, tak tieto veci so záujmom sledoval a veľmi to ovplyvnilo aj jeho ďalšiu prácu a pohľad na hystériu. Ako terapeut bol F ambiciózny a ctižiadostivý - veľakrát mal tendenciu pretláčať svoje predstavy o pôvode psychického utrpenia svojim pacientkam prostredníctvom aktívneho výkladu pôvodu ich symptómov. Mnohé tieto pacientky následne prechádzali do odporu, ktorý blokoval zdarný postup terapie. Asi takým najznámejším prípadom terapie, z ktorej mu pacientka odišla, je prípad Dory. Ja by som povedala, že tuším, prečo sa ten odpor dial - a ano, boli to práve tvrdenia tipu, že pacientka po zaobchádzaní, ktoré sa jej dostalo, vlastne túžila bez toho, aby si to uvedomovala. Čiže sa jednalo z jej strany o nevedomú túžbu (tu upozorním na rozdiel medzi nevedome - podvedome - trochu ma zarazil ten výraz "podvedome" u toho psychoanalytika čo si sem dávala - taký výraz psychoanalýza nepoužíva, resp. výraz podvedomie evokuje, že sa jedná o niečo, čo je „pod“ vedomými procesmi. A toto je veľmi nesprávny výklad Freudovej teórie nevedomia). Takže ano, potiaľto by to, čo povedal ten pán, súhlasilo s Freudovým prístupom v určitom čase, kedy ešte stále pracoval na „vývoji“ psychoanalýzy ako terapeutickom nástroji. No neskôr tento postoj prehodnotil a sám ho spätne kritizoval. Sám si uvedomil, že takýto spôsob výkladu - ak je navyše používaný priamo v terapii - nie je správny a núti analyzantom pohľad psychoanalytika. Ale damage was done a niektoré školy psychoanalýzy prebrali tento prístup - napríklad už ego-analýza, ktorú som ti spomínala a ktorej propagátorkou bola najmä Freudova dcéra Anna. Súčasťou tejto psychoanalytickej línie, je aktívne vstupovanie psychoanalytika do výkladu psychických symptómov pacientov a akýsi postup „napraviť“ ich tým, že psychoanalytik prenáša svoje predstavy o zdravom egu na svojho pacienta.

Freud je teda veľmi kontroverzná postava - jeho teória sa určitým spôsobom vyvíjala a menila, preto je náročné si u nej urobiť obraz a orientovať sa na základe nejakého výseku z jej vývoja - čo žiaľ (v prípade egoanalýzy) niektoré školy robia. To, k čomu F dospel, bolo zistenie, že nie je možné zbaviť psychického utrpenia pacientov tým, že im bude ponúkaný psychoanalytický výklad ich symptómov s očakávaním, že tento výklad racionálne príjmu a tým symptómy vymiznú. Veľa nedorozumení vzniká primárne z toho, že koncept nevedomia je veľmi ťažko uchopiteľný - niektorí ľudia si pod ním predstavujú iba súhrn nejakých zážitkov, spomienok, ktoré v nevedomí ako keby "spia" alebo si predstavujú nejaké automatické procesy, ktoré sa odohrávajú v psychike človeka bez toho, aby si ich uvedomoval. Stále však s oblasťou nevedomia pracujú ako s niečím, čo sa riadi racionálnymi predpokladmi a závermi. Jednou z charakteristík nevedomia – tak ako tento koncept prepracoval Freud, je práve to, že sa vymyká racionalite – logickým kategóriám.

Jeden zo základných konceptov v psychoanalýze je tzv. "repetícia" - v krátkosti sa jedná o koncept, podľa ktorého sa všetci (nielen traumatizovaní ľudia) opakovane ako keby mimochodom ocitajú počas života v určitých situáciách, ktoré nesú určité spoločné znaky. Nejedná sa však ani tak o samotné situácie (teda že žena si „zámerne – nevedome“ vyhľadá násilnícky vzťah) ako skôr o psychické/mentálne reakcie – spôsob vzťahovania sa človeka ku svojej skúsenosti a okolitému svetu. Ten koncept je vystavaný na tom, že prostredníctvom repetície k človeku takpovediac „prehovára“ jeho nevedomie – to, čo bolo potlačené/neartikulovateľné, sa snaží dostať na povrch. A keďže určitá časť ľudskej skúsenosti, ktorá „kvasí“ v nevedomí, nemá racionálny základ, prípadne spôsob jej uchopenia u konkrétneho človeka je v rozpore či už so spoločenskými normami alebo vonkajšou realitou, zostáva potlačená. Artikuluje sa potom spôsobom, ktorý niekedy môže byť neškodný ale v extrémnejších prípadoch sa môže prejavovať ako súbor neurotických symptómov alebo celkovo psychického utrpenia. O čo sa v tomto prípade človek skutočne snaží, je vyriešiť rozpor, ktorý nastal v dôsledku napr. traumy, cestou čo najmenšieho odporu. To, čo sa v nevedomí skrýva, sa takýmto spôsobom prejavuje práve v repetícii. Môže to byť v skutočnosti pre človeka také neuchopiteľné až iracionálne, že prerastie až do stavu psychózy. A psychózu nie je možné podľa Freuda liečiť už v psychoanalýze. Keď som čítala tú vetu, na ktorú som tu potom zareagovala, presne nad týmto som uvažovala - či to dotyčný iba z nedbanlivosti zjednodušene podal a neuvedomil si ako tá formulácia vyznieva, alebo či to naozaj vníma takto. Pretože pochopenie, ku ktorému som dospela na základe toho, čo mám doteraz načítané (a ktoré do veľkej miery vychádza z Lacanovej školy) nie je to, že človek si „nevedome vyberá“ konkrétne životné situácie. Ale spôsob, akým reaguje v situáciách, v ktorých sa ocitá – spôsob, akým sa vzťahuje k vonkajšej realite – je podmienený z veľkej časti nevedomými procesmi, ktoré sa snažia takýmto spôsobom predierať napovrch.

Neviem, či sa mi podarilo zodpovedať tvoju otázku. Ak si nájdeš čas aj takto verejne, veľmi rada by som počula viac o tom fenomenologickom prístupe a v čom vnímaš rozdielnosti medzi ním a tým, čo som tu teraz popísala.

Ešte úplne na záver k Freudovi – vo veľa veciach týkajúcich sa sexuality a termínov ako napríklad kastračný, oidipov komplex, penis envy atď – bol myslím Freudov prístup dosť doslovný. To, ako tieto pojmy prepracoval Lacan – že ich preniesol do symbolickej roviny – dosť zmenilo niektoré závery, ktoré je možné v rámci psychoanalýzy urobiť. Ale to by bolo už na ďalšiu veľmi dlhú diskusiu. Píšem to sem iba preto, že nevnímam celého Freuda ako písmo sväté a sú veci, s ktorými zásadne nesúhlasím, no zároveň si nemyslím, že ten koncept „podvedomého výberu“ (aby som použila výraz z rozhovoru) je niečo, čo z Freuda nevyhnutne vyplýva.

e: typo

00809096085804020860520508606030
evad[Locked_OUT]
 evad[Locked_OUT]      15.03.2019 - 00:01:27 [1K] , level: 2, UP   NEW
ad zaver druheho odstavca „To je to obdobie, kedy Freud poopravil svoju teóriu takým spôsobom, že tvrdil, že pacientkam sa tieto veci v skutočnosti nemuseli udiať, ale že tie ženy si tieto spomienky nejako spätne vytvorili.“
z toho ako to chapem ja, tak F. potom dochadza k tomu, ze tie spomienky nemusia byt realne, moze sa jednat o fantazie. Nasledne formuluje domnienku, ze ide vlastne o nevedome priania, ktore sa uspokojuju (gratifikuju) symbolicky, tj v snoch, prerieknutiach a pod. Kedze v nevedomi plati „princip slasti“ je jedno akou formou sa tento naplni, staci symbolicka. Od toho je krocik k formulacii teorie o oidipovom komplexe.

potrebovala by som asi zdroj k tomuto „No neskôr tento postoj prehodnotil a sám ho spätne kritizoval. Sám si uvedomil, že takýto spôsob výkladu - ak je navyše používaný priamo v terapii - nie je správny a núti analyzantom pohľad psychoanalytika.“ – spomenies si pls, kde to bolo? nevedela som, ze sa F. dopracoval k takemu obratu, to znie celkom fajn.


no ale spet k tomu nestastnemu vyroku psychiatra v clanku ze „Ženy, které byly zneužívané, si často volí problematické partnery, bývají „slepé“, dávají prostor pro zneužití svého dítěte. Podvědomě. Pokud zažijete silné trauma, musíte ho pořád opakovat, ne doslovně, ale v různých variacích, dokud to nezačnete řešit a léčit se.“
Ked si citam Tvoj popis repeticie, tak mi pride, ze sa to s tym nevylucuje. Len to mozno povedal tak, ze nestastne pouzil spojenie „zeny si volí“. Zvolit si nieco, alebo vybrat si nieco implikuje nejaku intenciu, (volime si nieco pre nieco, ma to nejake vlastnosti ktore chceme apod) cize aj vedome rozhodnutie subjektu a to v pripade procesu, ktory prebieha v nevedomi nie je uplne dobre mozne. Kedze aj ty to interpretujes tak ze „žena si „zámerne – nevedome“ vyhľadá násilnícky vzťah“ – tam si vlozila slovko "zamerne" tj z toho este viac vyplyva ta intencia, z toho usudzujem, ze tiez si to vyjadrenie toho psychiatra citala takto.

Takze ano zjednodusil, mozno kvoli tomu, ze iba chcel, aby to bolo pre ludi zrozumitelnejsie. ale v podstate ked povieme, ze niekto si nevedome nieco vyberie, vs. ze niekoho reagovanie na urcite situacie a vztahovanie sa je podmienene nevedomymi procesmi (a preto si vyberie tak ako si vyberie), tak konecny vyznam je v podstate ten isty, nie? Akurat ta zlozitejsia formulacia je "poctivejsia" a nedava az tak vela priestoru pre vyklad typu, ze na tom ma dotycny subjekt naozaj svoju vlastnu zasluhu.

Ten proces repeticie ako ho popisujes podla Lacana je mi sympaticky. Nemam ho vobec nacitaneho (a ani v blizkej dobe nemam kapacitu ho studovat), ale uz imo ide viac „k veci samej“, teda k tomu o co sa snazime aj vo fenomenologickom / existencialnom pristupe k psychoterapii. Zaujimavych terapeutickych pristupov ovplyvnenych existencialnou filozofiou je viac (logoterapia, existencialna analyza), ale konkretne som mala na mysli Daseinsanalyzu (DA) – je malo dobrych textov online, vycsinou skor knihy, ale tu je celkom pekne popisana historia http://www.i-f-da.org/index.shtml#2 , alebo este https://cs.wikipedia.org/wiki/Daseinsanal%C3%BDza

Vramci DA sa tiez pracuje s tym, ze klient ma vplyvom napriklad traumy specificke vzorce vztahovania sa k sebe aj k svetu, ale nepracuje sa s konceptom nevedomia (aj ked dost casto sa po uspesnej liecbe obsah uvedomovaneho znacne rozsiri), pracuje sa so subjektivnym vyznamom vsetkeho s cim sa clovek stretava a respektuje sa jedinecnost subjektivnej skusenosti, tj ked sa robi DA dosledne (zial z praxe sa zas ukazuje ze to dokaze malokto :) tak nic z toho, co sa v terapii deje, by sa nemalo prevadzat a porovnavat s nejakymi zobecnenymi zakonitostami o tom ako funguje ludske psyche. Pracuje sa s dimenziami existencie, takzvanymi existencialmi, podla toho ako ich klient v terapii postupne otvara. Cielom je rozsirenie alebo otvorenie novych moznosti vztahovania sa k svetu a autenticita. Terapeut sa snazi nic neredukovat, nic neprevadzat na nieco co to nie je, zostat „pri veciach samych“, (viz Husserl) v jazyku bezprostrednej zitej skusenosti. Znie to zaujimavo, ma to vsak aj svoje obmedzenia, zakladnym je asi zlozitost a naroky na pochopenie pristupu a tym padom je malo ludi ktori to robia, relativne malo zdrojovej literatury oproti inym smerom, absolutna nekompatibilita so sucasnou evidence based psychoterapiou...

Dalsim, kto sa na vec pozeral fenomenologicky je Carl ROgers, ktoreho vacsina ludi pozna iba skrz casto karikovany rogeriansky pristup. Rogers ale zdoraznoval, ze jediny sposob ako sa druhemu porozumiet, je porozumiet jeho jedinecnemu vnutornemu vztaznemu (referencnemu) ramcu, ako sposobu, ktorym clovek preziva seba a svet. V tomto ho vnimam velmi blizko tomu DA pristupu.

0080909608580402086052050860603008609518
čo
 čo      25.03.2019 - 22:08:15 , level: 3, UP   NEW
Pýtala si sa ma na ten zdroj tvrdenia, že psychoanalytickú techniku Freudko prepracoval (a od aktívneho ponúkania výkladu v analýze - prešiel k pasívnejšiemu prístupu rozvíjania voľných asociácií u analyzantov). Citujem z toho zdroja vybrané spisy III (str 149):

Nedá se mi zbytočne připomínat těm, kdo se analýze učí, jaké dalekosáhlé změny prodělala psychoanalytická technika od svých začátku. Nejprve byla zaměřena na moment tvorby symptomu a dusledně usilovala o to, navodit reprodukci psychických pochodu, které v oné situaci proběhly, aby se dosáhlo jejich odeznění umožneného vědomou činností.

Cíle, kterých se mělo dosáhnout, bylo vybavení vzpomínek a odreagování pomocí hypnotického stavu. Potom, když jsme se hypnózy vzdali, nastoupil do popředí ukol uhodnout z volných asociací analyzovaného to, co jsi odmítal vybavit jako vzpomínku (moja poznámka - to sú práve tie aktívne analytické výklady) Výkladovou prací a sdelením jejich výsledku nemocným se měl jejich odpor obejít. .... Nakonec se vyvinula konsekventní dnešní technika, kdy se lékař vzdává zaměření na určitý moment nebo problém, spokojuje se se studiem aktuálního psychického povrchu analyzovaného a výkladového umění používá pouze k tomu, aby rozpoznal odpory, které na tom povrchu vystupují, a aby je pacient učinil vědomými. Dochází tak k novému zpusobu dělby práce: lékař odhaluje odpory, o kterých nemocný neví, jsouli tyto odpory překonány, vypráví tak nemocný o zapomenutých situacích a souvislostech často bez jakékoliv námahy. Cíl těchto technik zustává nezměněný. z deskriptivního hlediska: vyplnění mezer ve vzpomínce, z dynamického hlediska: překonání vytěsňovacích odporu.

008090960858040208605205086060300860951808609529
evad[Locked_OUT]
 evad[Locked_OUT]      25.03.2019 - 23:02:02 , level: 4, UP   NEW
diky :)

0080909608580402086052050860603008606042
aufhebung
 aufhebung      15.03.2019 - 00:42:40 , level: 3, UP   NEW
btw lacan mal velky prienik s fenomenologmi aj heideggerom pri rozvijani svojich konceptov

0080909608580402086052050860603008606040
aufhebung
 aufhebung      15.03.2019 - 00:40:29 , level: 3, UP   NEW
k tej "sedukcnej teorii", ktora ani nebola teoriou, sa oplati toto pozriet
http://pmc.iath.virginia.edu/text-only/issue.101/11.2caruth.txt

0080909608580402086052050860603008606039
aufhebung
 aufhebung      15.03.2019 - 00:34:05 , level: 3, UP   NEW
ak mas od freuda vybrane spisy III, cekni vybavovani vzpominek, opakovani a propracovani z roku 1914- str 419- myslim ze tu uz je jasne ze pacient nie ze opakuje zabudnute, ale ze v analytickej situacii akoby prvykrat prezival to potlacene a moze sa k tomu vobec nejako postavit- a tu uplne odmieta vsugerovanie nieco pacientovi ako nielen neefektivne z hladiska uspesnej liecby ale najma nemoralne - podobne ako predobraz v hypnoze

008090960858040208603949
aufhebung
 aufhebung      09.03.2019 - 22:05:08 [1K] , level: 1, UP   NEW
tajny lacanov seminar https://kyberia.sk/id/8603943

PM me pass

00809096085804020860394908603960
vrq[Locked_OUT]
 vrq[Locked_OUT]      09.03.2019 - 23:29:41 [1K] , level: 2, UP   NEW
Nevidim :(

008090960858040208602913
aufhebung
 aufhebung      06.03.2019 - 13:45:41 [1K] , level: 1, UP   NEW
V predošlom texte sme uviazli na hranici zákona a túžby, pred ktorou sa nás snažia spasiť filozofie životosprávy. Aby sme mohli ísť ďalej, treba najskôr priblížiť podivnosť túžby samej.

Prírodu sme ovládli a pomaly ju zahubujeme a ironicky sa zdá, že antropocentrizmus má nakoniec pravdu - sme takí dôležití, že bez nás to nepôjde ďalej. To, že sme do seba takto zahľadení, že ťažko vôbec dokážeme prekonávať ľudské hľadisko, nie je náhoda. Vnímame len to, čo je nám nejako symbolicky sprostredkované, a vždy sa musí vy/nájsť nové kolektívne spojivo- ako napr. koncept antropocénu- aby sme vôbec mohli uchopiť, že niečo mimo nás sa rúca. Táto reťaz významu, po ktorej sa pohybujeme a historicky ju obmieňame, to čo nazýva Lacan sieť signifikantov (signifierov), len vďaka nej tvoríme spoločenstvo, len cez ňu sme živí. Inými slovami, surová “prírodná” realita je nám neprístupná- to čo vnímame a chápeme je len jej drobný výsek, ktorý sme si skrotili skrze efekty jazyka a reči, ktorých pole pôsobnosti je v nevedomí.

Navonok sa teda javí, že platí Aristotelova téza o spoločenskom zvierati. Lenže otázka znie, či máme niečo spoločné aj s tým zvieraťom. A tu sme pri radikálnej odlišnosti: človek má podľa Freuda pudy, ale tieto pudy nie sú inštinktuálne ako u zvierat; ľudský pud je iná jednotka, nefunguje ako vzorec účelného správania. Z hľadiska pudu sme nedokonalé zvieratá- pretože tento pud si musíme podriadiť cez spomenuté kultúrne vzorce, aby sme mohli vôbec ko/existovať ako ľudia. Skúsenosť ukazuje pud v jeho surovej neopracovanej podobe ako polymorfný a pervezný, ktorý nemá špecifický objekt, ktorý by ho uspokojil a predsa neustále vytvára tlak na uspokojenie. Od mala akoby nám ostali zbytky pangealogickej sexuality roztratené po tele v erotogénnych zónach a sexualita ako sa otvára u človeka nie je zďaleka pôvodne erotická/genitálna (musíme sa postupne cez signifier naučiť “ako” sexu a čo si potom výnimočne pod ním predstavujeme), ale skôr vyjadrením akéhosi zmätku, ktorý samozrejme poznáme len cez dodatočný efekt. Myslieť o človeku ako tvorovi, ktorý by nebol formovaný kultúrou je takmer nemožné- nedostali by sme živočícha ako iné, ale akési amorfné stvorenie, ktoré akoby si už nepamätalo svoje predošlé ucelené bytie, ale zároveň nemalo žiaden nástroj, ktorým by tento vzdialený vnem mohlo dosiahnuť.

V našej skúsenosti máme tento chaotický pud preložený do túžby, ktorá je síce nevedomá, ale smeruje už ku spoločensky mediovaným objektom. Paradoxné je, že aj obyčajné zažehnanie hladu nie je u človeka čisto biologická operácia: vždy je v danom akte jedenia ešte niečo navyše, požehnanie zhora- takto sa stoluje a toľkoto je už dosť, ale aj nemožnosť úplného uspokojenia hladu- toto nie je celkom ono a čoskoro sme opäť hladní. Podľa Freuda vždy pri snahe o akékoľvek uspokojenie túžby dochádza ku sklamaniu, a to preto, že konkrétny spoločenský objekt túžby je len slabým odtienkom dokonalej “Veci” (das Ding), ktorá poskytla úplné uspokojenie- možno si ho predstaviť ako stav dojčiatka spojeného s matkou, ktorý sa však raz musel skončiť a ostáva ako akási predloha najbližšie dosiahnuteľná jeho halucinovaním. Toto nemusíme brať ako vývinový opis, ale skôr štrukturálny opis nedostatočnosti, ktorý má predobraz v dokonalej Ding. Nejde o to, či sme to naozaj takto prežili, ale že spätne sa zdá, akoby áno, akoby práve takáto skúsenosť bola blízka tomu neuhasiteľnému tlaku pudu. Preto je skúsenosť psychoanalýzy tá, že ak nám niečo prináša uspokojenie, nejde nikdy o nové uspokojenie, ale o znovunachádzanie uspokojenia, aj keď opäť paradoxne- to dokonalé sa nikdy nemuselo udiať.

Túžba nás teda dialektikou cez kultúrne vzorce učí ako s ňou máme narábať. Štrukturálne si môžeme vizuálne predstaviť jej pôsobenie akoby krúžila okolo Ding umiestnená v určitých spoločenských reprezentantoch významov- signifieroch, ktoré predstavujú náhradné nedokonalé objekty. Práve v tomto napätí medzi mŕtvym signifierom túžby a pudom, ktorý signifier nepokrýva dostatočne, je zhrnuto vysvetlená podstata ľudského osudu: naša túžba nikdy nebude dostatočná, jej pôsobenie je v neustálom míňaní a posúvaní sa medzi nedostatočnými objektami- táto operácia nemá v skutočnosti žiaden hlbší zmysel ako len udržiavanie túžby.

Túžba je vždy túžba Druhého, čo znamená, že skôr ako túžime, už je naša túžba kultúrne sprostredkovaná- to znamená, že sme z hľadiska existencie v spoločenstve akoby zaživa mŕtvi. Problém je v tom, že kedže svet vnímame cez túžbu Druhého (sieť signifierov), máme o ňom určitú predstavu všemocnosti, a skôr akoby sme si pripustili, že Druhý je nedokonalý (toto nevieme, lebo oblasť Druhého je v nevedomí) a tiež len chabá skonštruovaná záplata za Ding, jeho chyby berieme na seba. Kvôli tejto domnelej dokonalej predstave Druhého, ktorú kompenzujeme braním zodpovednosti za jeho nedokonalosti na seba, vznikajú neurózy, pri ktorých Druhý ostáva nedotknutý a naše nevedomie vykoná symptomatické operácie, ktoré našu túžbu potlačia, tak aby ako tak mohla byť uspokojená, ale zároveň Druhý celý. Pri psychóze je vzťah k Druhému iný- Druhý je subjektu uzavretý, a preto sa akoby tá surová realita, ktorú Druhý nahrádza, vracia v určitých krutých podobách. Ale o tom inokedy.

A tu sme pri danej hranici a pri otázke či zákon Druhého vždy vedie k poslušnému potlačeniu túžby. Psychoanalýza neprišla s vlastnou etikou, skôr kritikou etiky tým, že ukázala ako toto dokonalé dobro, o ktorom všetci filozofi tušia, a o ktoré sa máme rôznymi technikami pokúšať, nie je dosiahnuteľné, a že toto Dobro za hranicou zákona je neodlíšiteľné od radikálneho Zla, to je tá povestná Ding postavená mimo zákon. Zákon nás “chráni” (alebo aj superego bráni) pred jej prekračovaním a predpisuje “dobrá”, ktoré sú dosiahnuteľné cestami nerozbíjajúce spoločenstvo. Tieto zástupné dobrá, ktorých primát preferuje filozofia životosprávy, nám teda vyzdvihujú represiu ako dobrý model žitia, pretože existujú len pri akceptovaní toho, že túžba je dovolená iba taká, ktorá je požehnaná morálkou spoločenstva. Byť neurotikom je teda z pohľadu týchto filozofií svojím spôsobom ideál, pretože nemajú žiaden spôsob ako pochopiť túžbu mimo aritmetiky dobier.

Znamená to však, že je možné žiť len pred hranicou? A byť svojím spôsobom len odkázaní na to, čo nám ponúka aktuálny symbolický poriadok?
Sade ukázal, že za hranicou túžby je niečo, čo Lacan nazýva jouissance- teda neohraničené uspokojenie, ktoré nemá pred ničím zábrany. Sade musel siahnuť po fantázii, aby udržal obete vo večnom utrpení, aby slasť mučiteľov nikdy neskončila. Toto je jeden obraz transgresie, ktorá je založená na modeli perverzie, v ktorej sa nekontrolovaný pud premiestňuje do subjektu-mučiteľa, stiera rozdiel medzi subjektom a objektom a výsledkom je totálna deštrukcia- takéto spoločenstvo, v ktorom by si subjekt osoboval miesto Ding nemôže existovať.

Existuje však spôsob transgresie, ktorý nevedie k záhube v podobe jouissance pervertov, a ktorému sa podarí sprostredkovať pud bez potlačenia túžby. Freud tento osud pudu nazval sublimáciou- jeho teória však spočívala len v tom, že človek našiel uspokojenie vo vyššej spoločensky uznanej činnosti, ktorá mala napr. umelcovi nahrádzať okamžité zrieknutie pudu. Lacan sublimáciu posunul tak, že nemusí ísť o spoločenské uznanie objektu vhodného na sublimovanie, ale že sa práve určitou hrou signifiera, teda remodeláciou predstavivosti objekt (môže ísť o hocaký predmet ako krabička cigariet, nie nevyhnutne vysoké umčo) získava “auru” Ding- získava dôstojnosť toho zakázaného dokonalého Dobra (Zla), ku ktorému nemáme prístup. Je jasné, že v sublimácii nejde o priamy kontakt s reálnou Ding , lebo ten nie je možný (je to imaginárny/fantastický vzťah), ale je to to najbližšie, čo sa nám ponúka ku skúsenosti za hranicou. Operácia, ktorá prebieha pri sublimácii spočíva v tom, že dochádza k určitému kreacionistickému (ex nihilo) pozdvihnutiu veci k dôstojnosti Ding, tak ako kedysi prvýkrát vymodelovali vázu okolo ničoho a stvorili prototyp kultúrneho objektu reprezentujúci Ding. Takto tiež historicky vznikol ideál romantickej lásky na Západe, v čase keď znásiľnovanie žien bolo spôsobom pytačiek. Vidíme tu teda, že nie subjekt sa stáva všemocným, ale mení sa objekt- človek získava prístup k tomu, čo je mu zakázané bez toho, aby sa zároveň stieral odstup od objektu jeho spotrebovaním a zničením.

Je to teda oblasť estetického vnímania sveta, ktorá nám sprostredkuje túžbu poza jej zákonnú hranicu bez toho, aby sme sa stali násilníkmi a vrahmi- Ding je tu ako nedotknuteľný objekt, ktorý máme možnosť v umeleckom stvárnení prežiť a spätne premietnuť do svojej situácie. Preto si Lacan vyberá model antickej tragédie a jej katarzívneho aspektu ako príznačného príkladu Ding. Zvlášť Sofoklove tragédie majú postavy, ktoré pôsobia ako päsť na oko a vymykajú sa svojou podivnou krásou, od ktorej si nemôžeme získať konkrétne poučenie do života, ale vieme si premietnuť perspektívu neobjavenej sily vedúcu k možnej premene uviaznutej túžby, ktorá nás ťahá dole. Antigona nie je postava, ktorá žiari špeciálnym etickým postojom- dá sa vnímať ako sebecká a nepríjemná, chladná, je práve stuhnutím nedostupnej Ding. Už od začiatku je mŕtva- v zóne dvoch smrtí, ale to jej práve dáva možnosť prekročiť hranicu túžby, za ktorou je smrť (najskôr v spoločenstve) a držať sa svojej túžby bez nutnosti jej potlačenia. Rovnako jej protivník, Kreón najskôr pôsobí neoblomne- tu vidíme akoby stret zákonov (zákon božstiev, zákon vladára) a túžob - Kreón vydáva svoju túžbu za zákon, ale prelakne sa keď si uvedomí, že prekročil hranicu. Antigona naopak od začiatku chce umrieť a nič jej túžbu pochovať brata nemôže zvrátiť. Je celkom jedno či mala alebo nemala morálnu pravdu- vieme nájsť viac interpretácii za aj proti, teda nejde o obsah jej skutku- jej krása spočíva práve v tom, že jej konanie stráca konečný význam (pre spoločenstvo), vymyká sa z pochopenia, ale naberá svojim príkladom spomínanú noblesu. Jej osud sa nedá replikovať, ale máme tu predstavený inak neprístupný kontakt s tým, že Druhý je nahý, a že túžba subjektu má aj svoj singulárny charakter, ktorý nemusí vždy robiť kompromisy.

Psychoanalýza, tak ako ju rozvinul Lacan, sa snaží odkryť práve tento singulárny charakter túžby. Proces analýzy preto vôbec nie je príjemná záležitosť- vyžaduje si dve aktívne strany, dve túžby dvoch subjektov nevedomia, ktorej jedna pomôže nájsť svoje naviazanie druhej v Druhom. A teda, neprichádza do úvahy hocaká náprava analyzovaného na obraz analytika- tento buržoázny sen homeopatickej spoločnosti- to sme späť pri ignorácii singularity a násilnému usmerňovaniu túžby do Druhého- aj preto vidíme taký podivný jav, že nestačí analyzovanému povedať, kde uviazol, ale musí sa po lane vyšplhať sám, aby sa vyslobodil. Preto je psychoanalýza vždy etickou záležitosťou, a nie je žiadna príbuzná technika, ktorá by dokázala odkryť človeku túto svoju skrytú časť, ktorá ho sužuje. Je jasné, že túžbu nie je možné a ani žiadané nasledovať- ako sme videli, je slepá, nie je v nej nejaký zmysel. Sme v paradoxnej situácii, kde sme uväznení v túžbe, ktorá sa nedá uspokojiť preto, že sme nenašli, to čo stále hľadáme a musíme sa zmieriť s tým, že to nikdy nenájdeme, lebo to nie je možné. Ale kultúrne sme zviazaní tak, že našu singularitu musíme pred sebou skrývať a takpovediac si vyberať medzi zástupnými dobrami spoločnosti, príslovečným šťastím a túžbou. Spoznať nevedomú túžbu a nasledovať ju vždy predpokladá obetu, vzdanie sa dobra a pohodlia Druhého, je to až hrdinský akt v pravom zmysle slova.

008090960858040208599159
aufhebung
 aufhebung      24.02.2019 - 15:50:48 [3K] , level: 1, UP   NEW
Nie je zvláštne, že selfhelp literatúra, ktorá sa predáva v tisíc násobkoch filozofickej, je najmä “dumbdown” zhrnutie jej múdrostí? Nie je zvláštne, že pri čítaní prežívame taký ten pocit “toto som už predsa vedela” a jej efekt je skôr uchlácholením, že máme na to sa zlepšiť. Vždy som bol -aj keď neochotne- implicitne skeptický voči predstave, že ľudské šťastie je otázkou nastavenia životného štýlu. Každé ráno a večer mindfull session o tom, ako čo najlepšie predchádzať/odstraňovať utrpenie, prípadne nabúravať endorfíny a tiež vedieť ako narábať s ľuďmi, aby sme toto-tamto dosiahli. A hlavne striedmo. Prečo sa potom zväčša nijak títo praktici ataraxie nelíšia od tých druhých, keď ich bližšie pozorujeme (okrem narcistického oboznamovania, čo robia)?
Tieto kalkulácie ako dosiahnuť Dobro, to sú dejiny etiky do istého momentu- Kant je ešte stále pokračovateľom Aristotela a stoikov v tom, že uňho na konci figuruje aj Dobro, jeho revolúcia však znamená, že svoj zákon zbavuje všetkej matérie- zákon platí ako formálny zákon a žiadne lifestylové kalkulovanie sprevádzané šťastím nemá nič spoločné s jeho dosiahnutím. Ešte stále je tu odkaz na dokonalý poriadok podobne ako v tradícii, ktorý je hlasom tohto zákona. Najbližšou sprevádzajúcou emocionalitou pri napĺňaní tohto zákona je bolesť. Prečo bolesť? Pre našu nedokonalosť a priľnavosť k empirickým skratkám. Že morálne konanie bolí je ďalšia intuitívna trefa. Čo ak je táto bolesť vyjadrením niečoho iného neprístupného?

Ak nás niečo psychoanalýza naučila je, že pred sebou a druhými kryjeme naše túžby. Ľudský subjekt je rozdelený (“nevie”) a ku svojej dominantnej nevedomej časti nemá priamy prístup a ak už sa k nej v bežnej situácii vzťahuje, je to najviac popieraním jej obsahu. Vzniká tu dialektický rozpor medzi tým čo chceme, a to čo nám ego dovolí chcieť. Dialektický preto, že tieto dve veci sú previazané až tak, že jedna druhú spoluvytvárajú, teda nevylučujú sa. Ľudská túžba nie je pokračovaním biologickej potreby. V prírode nemá žiaden ekvivalent, pretože je vyjadrením určitého základného nedostatku. Jej efekty poznáme len z jej pôsobenia, ale aby sme ju vedeli pochopiť, potrebujeme postulovať štrukturálny bod, absenciu, okolo ktorej sa historicky ex nihilo utvára.

Freudov záver bol, že na určitom mýtickom potlačenom bode rastie celá kultúra alebo inak povedané prvé zákazy, od ktorých sa odvíja už pozitívne formulovaný zákon. Čo je zvláštne je, že tieto zákazy sú zároveň aj pri ich vedomom prekračovaní celková realita možností toho, ako môže niekto konať. Konkrétnejšie povedané: desať prikázaní, ktoré nachádzame v istej miere všade, vyrástli na neprekročiteľnom tabu, o ktorom nevieme, ale tieto prikázania už prekračovať môžeme a stále to tak robíme, to sú naše dejiny. V skratke by sa dalo povedať, že túžba a zákon sú dve strany jednej mince. Takto by sa mohlo zdať, v čom je problém- nestačí odkryť tieto skryté túžby? Problém je v krehkosti hranice, na ktorej stojí kultúra, a čo znamená jej prekročenie.

Freudove zhrozenie nad kresťanským príkazom “milovať blížneho svojho (čítaj hocakého cudzinca) ako seba samého” nám paradoxne ukazuje na takéto citlivé miesto. Na prvý pohľad je divné, prečo by bezpodmienečná láska nemala byť pokračovaním rozširovania mravného zákona. Berieme to už ako frázu, ale reálne tým nežijeme. Je to tým, že nie sme dosť dobrí? Láska k blížnemu nám otvára priestor, ktorý chránime aj pred sebou: ani seba pred sebou nie je možno dokonale milovať, aj pred sebou máme isté zábrany vzhľadom na naše sklony, ktoré sa ukazujú častejšie, ako si pripúšťame aj v malých náznakoch. Čo vám prvé napadne, keď niekto povie: tu ma máš a rob so mnou čo chceš? Totálnu obetu? Nope. Táto bezdpomienečná a absolútna láska potom nechráni pred deštrukciou, skôr ju poháňa, pretože sprístupňuje miesto plné pôžitku z ničenia, ktoré sme pred sebou starostlivo schovali, a keď ho vidíme, berieme ho ako odchýlku.

Ak sa niekto v dejinách myslenia snažil ukázať miesto za touto hranicou, bol to markýz de Sade. Lacan si ho vyberá ako nemysliteľného Kantovho spoločníka, aj keď navonok sa zdá, či môže byť niečo vzdialenejšie ako tieto dve postavy. Sadeov celoživotný projekt sa často spája s povrchným pozorovaním, že mu šlo o vytvorenie systému bezbrehého užívania slastí. Ale je jasné, že užívanie slastí pre získavanie slasti je preň patologické, podobne ako pre Kanta. Kant síce vnímal túžbu ako patologickú, ale práve Sade ukazuje slepé miesto v Kantovi, keď túto túžbu oslobodzuje od všetkého materiálneho a dáva jej charakter kategorického imperatívu. Túžba je vládnuci princíp, ktorý treba natiahnuť do nekonečna- žiadne vyvrcholenie ju nemôže zmariť, čo je veľmi podobné tomu ako Kant odkazuje vrchol etiky do nesmrteľného života, lebo až tam je dosiahnuteľná dokonalosť. Rovnako ako Sadeove pohŕdanie cnosťami, ktoré treba neustále negovať pripomína Kantove podradenie cností ako patologických čŕt nedostačujúcich jeho formálnemu imperatívu. Sade išiel až tak ďaleko, aby “porazil” prírodu, ktorej základný obraz je krutosť, aby stvoril postavu antiboha- najvyššej bytosti zla, suverénneho pána, ktorý vládne nad prírodou, opäť proťajšok je v Kantovej slobodnej bytosti v ríši praktického zákona. Tento zákon neprihliada na druhých kvôli druhým, je nereciprotívny, človek poslúcha len jeho zákon pre zákon, a rovnaké vyjadrenie vlády rozumu nájdeme u Sadea, ktorého libertíni sú tí, ktorí ho dokážu nasledovať bez ohľadu na konzekvencie pre seba a druhých.
Obaja sa vzájomne dopĺňajú a odkazujú navzájom na svoje slepé miesta. Dá sa povedať, že jediné čo ich zachraňuje je fantázia/nadzmyslový svet, kde sú ich projekty realizovateľné. Kant nevidí, že zákon ťahá ďalej len túžba a Sade nevidí, ako veľmi je jeho túžba zavislá od neustálej prítomnosti zákona, ktorý potrebuje prekračovať. Dobro a zlo sú tu stále striktne oddelené, naivne sa dialekticky definujúce. Kant nevidí, že ten krutý a tichý hlas zákona, je hlas Druhého, teda poriadku kultúry a Sadeova imortizalizacia jeho obetí, ktorým mučenie nič neuberá na kráse, je hranicou toho, čo mu sprostredkuje predlžovanú túžbu. Konečný objekt, ktorý chcú obaja dosiahnuť, je nedosiahnuteľný, uniká, lebo je ešte stále v dialektickom zovretí túžby a zákona.

Títo dvaja autori nám ukazujú pravdu našej intuície o “selfhelp filozofii”. Realita nie je tvorená ako machinácie s prežívaním slastí: tu trochu viac a tu trochu menej. Na hranici túžby stojí obeť, ktorú platíme. A keby to šlo, boli by sme radi, aby princíp slasti platil, pretože by stačilo robiť budhistickú gymnastiku a všetko by bolo fajn. Ale túžba je nesmrteľná a vždy sa vracia. Je jasné, že jej hranicu nechceme a nemôžeme prekročiť- milovať blížneho cudzinca so všetkým znamená odovzdať sa smrti. Znamená to, že ideológiu šťastia treba pochovať, lebo nás len robí mrzutými. Žiť za hranicou nejde, ale títo dvaja autori naznačujú, ako ísť ďalej, ako sa s ňou vyrovnávať a pracovať, a o tom možno next time.

00809096085804020859915908601321
čo
 čo      01.03.2019 - 15:24:12 [1K] , level: 2, UP   NEW
Pole "etiky túžby", ktoré otvára psychoanalýza, leží mimo dobra - v zmysle úžitku. Mnoho návodov na dobrý život stále operuje v kategóriách univerzálne platného dobra, resp. dobrého života. V skratke by sa dalo povedať, že najväčšia námietka voči takýmto návodom je niečo ako: nielenže neexistuje jedno dobro - dobro pre všetkých - dobro (ktoré trpiacemu/nespokojnému človeku) stále ako keby uniká. "Jediné univerzálne platné" tvrdenie, ktoré vieme o "dobre" povedať a ktoré by sa teda vzťahovalo na všetkých, je túžba, ktorá zostáva u väčšiny ľudí neobjavená. A jeden zo spôsobov, ako ju môže človek spoznávať, je práve cez prejavy toho, čomu hovoríme "svedomie" - v podobe pocitu viny - v prípade psychického utrpenia prejavujúceho sa až sebazničujúcimi alebo patologickými sklonmi. Je ťažko predstaviteľné, že nejaký návod určený masám, môže človeku sprostredkovať takéto veľmi individuálne poznanie jeho vlastného cieľa - naopak, je to "práca", ktorú musí človek urobiť "sám". a to asi nie je moc veľká útecha. Na druhej strane to neznamená, že sa máme bezbranne odovzdať a ignorovať svoje pocity nespokojnosti, frustrácie a utrpenia, pretože ukazujú práve na túto našu túžbu.

To, že žijeme v dobe, kedy sa iluzórne sprístupnenie centrálne zadefinovaného dobra čo najväčšiemu počtu ľudí, stalo politickou "úlohou" (ako protiklad napríklad k ešte nie tak dávnym časom, kedy bolo sledovanie osobného dobra kastovnou výsadou) je na druhej strane v ostrom protiklade k tomu, ako sú ľudia (ne)spokojní so svojimi životmi. Ako keby si stále nachádzali nové zámienky na nespokojnosť - akokoľvek sa zvýšila životná úroveň. Túžba (ktorá človeka poháňa a spôsobuje aj utrpenie) teda nie je to isté, čo potreba. Psychoanalýza potom poskytuje čiastočne odpoveď na otázku, že ako je možné, že napriek pokrytiu základných ale aj umelo vytvorených potrieb, sú ľudia nespokojní a stále žiadajú viac v nádeji, že toto bude "ono" čo ich uspokojí. Uspokojenie je napokon možno iba chvíľkové (dalo by sa to prirovnať až k závilosti).

Asi by som nesúhlasila úplne s tým, že predstava šťastia je scestná - možno len všeobecne rozšírená predstava o tom, čo znamená šťastie (znova ako predstava určitého dobra), sa nekryje s tým, k čomu je smerovaná túžba. To potom možno vytvára nedorozumenia a v konečnom dôsledku sklamanie, spomínanú frustráciu. To je myslím to, čo v závere seminára o etike psychoanalýzy Lacan najviac kritizuje - že konanie bežných ľudí je stále do veľkej miery motivované tými vonkajšími dobrami. Rovanko poznávanie a umenie, ktoré majú sublimačný potenciál - slúžia veľakrát nie túžbe, ale znova všeobecnej predstave dobra.

Pri nasledovaní tohto všeobecne zadefinovaného dobra v rozpore so singulárnou túžbou sa ľudia nemôžu nikdy zbaviť psychického utrpenia a "výčitiek svedomia". V prípade, že dajú prednosť kalkulu s dobrom pred túžbou, tak sa neustále previňujú voči sebe so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vychádzajú.

0080909608580402085991590860132108601333
aufhebung
 aufhebung      01.03.2019 - 15:49:05 , level: 3, UP   NEW
je urcite rozdiel medzi tym ako si povedzme epikurejci stastie predstavovali a ako sa k nemu malo dopracovat, ked povedzme spolocensky status bol definovany inak ako vonkajsim znakom bohatstva, ale skor politicky a dnesnou ideologiou stastia, ktora je prudko individualna ako americky sen a zavisla ako pises na utilitarnom deleni "dobier"- z coho vyplyva, ze stastie je taka nadoba, ktora stoji na pomyselnom konci uspesneho zivota v danom spolocenstve- nech uz je akokolvek usposobene- ale ked si zoberieme freudiansku topologiu tuzby na pozadi chaotickeho pudu, ktory kruzi okolo toho miesta, ktore sa snazi tuzba zaplnit- tak tu vidime, ze nieco ako konecne dobro a uspech su iluzorne a ze stastie, vo vyzname v akom sa odveky pouziva nie je vhodny signifier pre ludsku orientaciu, ak ho teda clovek berie nekriticky
o co prinosnejsie by bolo priniest ludom naopak etiku zalozenu nie na hedonizme, ale na stradani- nie ze by si to ludia nezili bezne, predpokladam, ze vacsina ludi zije v tom, ze najvacsi zmysel ma pre nich, ked robia nieco co nie je lahke, kde treba prekonavat prekazky- ale nakoniec sa to aj tak potom prelozi do tej vysledkovej ideologie stastia- co si myslim, ze je dost velky sebaklam, ked si niekto povie, ze ked toto spravi, odteraz uz som stastny

008090960858040208599159086013210860133308601349
čo
 čo      01.03.2019 - 16:30:35 , level: 4, UP   NEW
a ešte doplním - aby zase nedošlo k nedorozumieniu - ako základný rozpor vnímam to, že na jednej strane je človek odkázaný na život v spoločnosti. Vzťahy s blízkymi ľuďmi sú súčasťou tak jeho psychického zdravia ako aj pocitu naplnenia v živote. Čiže jeho dobro je závislé nielen od neho samého ale v tomto zmysle aj od iných ľudí. Na druhej strane to, čo psychoanalýza označuje ako "túžba", je veľmi singulárne (nie v zmysle individualistické ale v zmysle, že túžbu nie je možné kolektívne zadefinovať). To znamená, že to jadro, okolo ktorého sa tvorí človek ako subjekt a miesto, z ktorého sa potom vzťahuje aj k ostatným ľuďom a k svojej existencii, musí každý najprv objaviť a potom aj ustáť sám. Nemôže mu byť diktované zvonka.

00809096085804020859915908601321086013330860134908601369
aufhebung
 aufhebung      01.03.2019 - 17:11:54 , level: 5, UP   NEW
na tuzbe je zaujimava jej dialektika- tu su uzitocne tie Lacanove tri registre- a vo dvoch je jasne, ze tuzba nie je vobec singularna- ze je tuzba Druheho- ci uz v imaginarnom, kde je tuzba akoby zrkadlovy obraz toho co chce druhy, alebo symbolickom, kde je velky Druhy, az v tom tretom registri Realu, kde sa uz tuzba nekryje s pudom dostava priestor jej singularna kvalita- takze by som to postavil tak, ze najtazsie je odhalit tu singularitu, ale ta je totalne mediovana a vzdy bude Druhym, ta singularita vsak ukaze, ze Druhy je svojim sposobom nahy, ze nad nami nevladne- to je jeden sposob ako uchopit neurozu- najst ten lack v Druhom a prestat ho pripisovat sebe

008090960858040208599159086013210860133308601341
čo
 čo      01.03.2019 - 16:10:47 (modif: 01.03.2019 - 16:12:12), level: 4, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
asi tam bude vždy nejaký balans, ktorý budeš musieť sledovať. Dokonale šťastná spoločnosť je utópia. a práve tým, že ľudia žijú v spoločnosti a jednotlivé "dobrá" prichádzajú do vzájomného konfliktu. Práve preto ale v praxi nefunguje ani utilitarizmus. aj keď by som veľmi spochybnila, do akej miery je "západná" civilizácia naozaj utilitaristická (čiže do akej miery napĺňa realizácia tejto predstavy svoju vlastnú definíciu?) keď si zoberieš, že stále napĺňame potreby iba určitej skupiny ľudí na úkor iných skupín a ak to rozšírime na celú planétu, tak na úkor možnosti budúceho života na tejto planéte vôbec.