login::  password::




cwbe coordinatez:
21
8535596

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::5
total children::5
36 K

show[ 2 | 3] flat


dva festivaly za víkend, klasika, pestrosť je základ života. lenže teraz ma zmiatlo falošné bezpečie, pretože som cestoval iba hodinu od domu. lenže sme v spišskom regióne, a tu sú cestovné poriadky regionálnych spojov hypotetickým konceptom. prvý prestup nepočká na vlak z ktorého vystúpim, lebo načo. idem na ďalší spoj, a prestupujem v náhodnej malej spišskej dedinke, bohužiaľ ten prestup ide o 7 minút skôr, než mal, a ja som uviazol v náhodnej malej spišskej dedinke, z ktorej nechodia spoje.
telefonujem organizátorovi festivalu, že som od neho neďaleko, a či by po mňa neposlal auto, lebo som uviazol v náhodnej malej spišskej dedinke.
"ok, popýtam sa, či niekto nemá odvoz"
o minútu mi zvoní telefón. dvíham. ozve sa mi úplne iný hlas. neviem, kto to je, lebo mám zmazané kontakty z mobilu práve.
"ahoj. zajtra na festivale. nedáš si s nami papier? asi takú dvestovku. dáme si piati asi"
okej teda.
o ďalšiu minútu volá chlapík s odvozom.

zajtra na festivale. párčlenná skupinka sedí v tráve na lúke pár sto metrov za festivalom a postupne čakáme, ako sa svet začína rozvlňovať. prístupová cesta na flek je zaliata potokom, cez ktorý by sa nikomu nechcelo ísť. budeme tu sami.
zdvihem sa, a kráčam hore po ceste. okolo vybuchujú kvetiny. lúka ma chce zjesť, ale nedám sa. idem postupne hore. šuštím v tráve.
zdola sa ozve škrekot iného tvora. spoločenské tvory komunikujú, aby udržali pokope svoju skupinku a našli sa aj keď na seba nevidia. zamňaučím nazad ako odpoveď.
chvíľu takto vzájomne komunikujeme zvukmi, a potom stíchneme.
idem vyššie po lúke. občas si vymieňame spoločne zvuky. počuť ju spoza stromov, neviem kde.
"ja tu mám taký krásny hebký mäkký mach" volá na mňa z diaľ
"ja tu mám najkrajší veľký kŕdeľ kvetov"
"nie, ja mám krajšie"
"nie, ja"
chvíľu sme ticho. meditujem vo svojom kŕdli kvetov. okolo mňa sú desiatky kvetov. väčšinu neviem meno. som utopený vo farbe a v živote. lezie po mne hmyz.
premiestňujem sa postupne. zanedlho som dole v údolí. sme bližšie k sebe. začíname vydávať väčšiu variabilitu zvukov. ona je najhlasnejšia, aká kedy bola (povedala mi neskôr). stále je to ticho.
v jednom momente hovoríme všetko, po čom práve šliapeme štvornožky. "mach!" kričím a ona "kvety!" a ja potom "ihličie!" a ona "huba!"
potom sme opäť chvíľu neartikulovaní. ona odspieva aj opernú áriu.
sme po oboch stranách úzkeho pásu stromov. už na seba sčasti vidíme, z diaľky. už sme fyzicky prítomní. mení sa paradigma komunikácie.
"ľ", povie ona. na to existuje iba jediná odpoveď. "ô". spomeniem si, že pred desiatimi rokmi som sa volal ô. asi na dva mesiace.
"ľ" znie jej reakcia.
"ô" nástojím na svojom.
nasledujúci ľubovoľne dlhý čas sa hádame. ja nástojím na ô, ona rovnako skalopevne nástojí na ľ.
váľam sa v machu a všetkými končatinami chytám zem.
presviedčame sa. raz sa nasrato hádame, raz sme zúfalí, raz pokojne debatujeme. ja som ô, ona ľ.
okolo zrazu prechádza zvyšok našej skupinky. pôvodne sme boli piati. tí traja idú okolo nás. hovoria po slovensky. zhluk veľa hlások, ktorý je práve ako z iného sveta, a nedáva zmysel v rámci našej zaužívanej paradigmy komunikácie, na ktorú sme prišli obaja a komunikuje iba emócie bez akéhokoľvek ďalšieho nánosu.
čosi sa nás pýtajú, ani tomu nerozumiem, čo.
"ô" odpoviem mu.
"ľ" odpovie mu ona.
"ô"
"ľ"
zvyšok skupinky nás bez slova opúšťa, lebo sa s nami nevie dohovoriť. alebo sa iba nevie rozhodnúť, či ô alebo ľ.
ostali sme sami, a ďalej sa naťahujeme. ô alebo ľ?
"b m p x r ch" chvíľu začne vydávať ona cudzie zvuky, ale ja to toľkokrát prebijem ô, že tieto neologizmy sú čoskoro zavrhnuté
"ô"
"ľ"
"ô"
"ľ"
s touto komunikáciou neodovzdáš veľa informácií. ani nepotrebujeme. je to celé iba emotívne. vymieňame si emócie. každú chvíľu ten dialóg prebieha úplne ináč. a potom zrazu.
"ôľ"
"ôľôľ!"
chvíľu sme prekvapení, čo sa stane, keď sa ô a ľ spoja dokopy, ale potom zistíme, že to znie lepšie.
"ľô"
"ôľôľ!"
"ľôľôľô!"
namiesto konfrontácie zrazu prišla kooperácia. namiesto vyhranenej debaty sa to zrazu postupne mení v radosť zo spoločnej komunikácie.
premieľame obaja hlásky ľôľô v ústach a debatujeme spolu nejakú dobu. keď sa zvyšok skupinky opäť vracia okolo nás, už na nich obaja iba kričíme. "ľôľô!" "ôľôľô!"
našli sme spoločný jazyk na komunikáciu. môžeme ísť ďalej.
sedíme na brehu potoka. ona má rada, keď chodí po koryte potoka. vojdem tam. ona tiež. svoju radosť z toho pocitu vyjadrujeme slovami ako "ôľ" a "ľôľôľ!"
prejdeme cez koryto potoka, husté kríky a už môžeme ísť kopcom nahor. rastú tam černice.
cestou, keď je niečo zaujímavé, upozorní ma na to stručným "ôľ" a ukazuje prstom. tam je veľký spadnutý kmeň. je porastený najčudesnejšími machmi a lišajníkmi. sú drobučké, ale je to mikrosvet, ktorý po chvíli narastie celý okolo mňa a je všade, všetky tie bizarné tvary, farby ma pohltia a ja vydesený sa nemôžem pohnúť ďalej. "ľôôô! ôôľ!"
hore je kopec. z neho je nádherný výhľad. pred nami je: lyžiarsky vlek, obec, malebná dolina, skaly, lesy, všetko okolo nás panoramaticky.
"ľôôôô!"
"aaaaah! musím dať zo seba všetky spoluhlásky, ktoré sa práve vo mne nahromadili!" vysype zo seba úľavne.
"ja viem. ale aj tak, ôľ!"
ležím na lúke. nohy mám celé oblezené muchami. vôbec mi to nevadí.
pozeráme sa do oblakov. chvíľu prší.
raz použije spoluhlásku "ň", ale nestretne sa to s úspechom.
na lúke sú huby prašivky. len pol metra tesne sa vyhneme tlustej vretenici.
"ľôľôľôľ"
sedíme na skale. 50 metrov pod nami je festival. počuť prvé tóny prvej kapely, ktorá začala hrať, z diaľky. zo skaly vidno na kopec oproti. pár stoviek stromov. vnímam všetky, ako šumia pokope a každý jeden osobitne. ôľ.
robíme skalolezectvo. ľô.
pozeráme sa dole. rovno pod skalou je lúka, na ktorej sme sa zoznámili. videli sme sa tak dva tri krát predtým, ale teraz sme našli jazyk na spoločnú komunikáciu. ona ukazuje dole, kde sme sedeli. "ľ", miesto, kde bola ona. "ô", miesto kde som bol ja. "ôľ"
"ôľ" prisvedčil som.
"tam dole máme veci" nachvíľu šepká a ukazuje prstom na lúku. nechala tam tašku. ja sandále, zápisník a pitnú vodu. vidno to zhora.
pomaličky sa poberáme dole. ôľ.
počuť zavýjanie ďalších ľudí z našej skupinky. nerozumieme im ani slovo, údolie skresľuje.
"ôôľ!" odpovedáme im.
o desať minút sme dole pri našich veciach. nie sú tam. nič z toho. oni naše slová "ôľ" pochopili ako že nám môžu zobrať veci dole do tábora.
tak ideme aj my.
ôľ.
a vieš ako sa povie voda po francúzsky? ľ ô. píše sa l'eau.
stojíme s nohami vo vode a voda pokojne robí ľôľôľôľô. už vieme, prečo sa tak volá.
pomaličky sa blížime dole k táboru. a keď ma pohltí masa ľudí hovoriaciach štruktúrovanou rečou komunikujúcou praktické veci miesto emocionálnych a venujúcich sa svojmu bežnému životu, odrazu ma ovalí, a ja si uvedomím, že som v úplne inej realite, všetko sa vlní a všetko je iné než by malo. doteraz to bol svet pekný, malý, jednoduchý, ktorému som rozumel.
našťastie je to malý festivalík. nie som v zhone, ktorému nerozumiem. cítim sa pohodlne, ako doma.
ôľ.
naučili sme sa rozprávať. už to budeme vedieť.
sedíme pri ohni. ona maľuje svetlami po oblohe. ja jej kreslím do zošita. ľô.
o hodinu mám koncert s kapelou.

×÷ßßß$ˇ~[☼◙ş→☻ü84ó♀ÇüŮń§►♫☺♀♂ć☺<ˇ




000000210853559608535937
Shorty.
 Shorty.      20.08.2018 - 20:33:08 , level: 1, UP   NEW
Ktory to bol festival?

000000210853559608535710
homelie
 homelie      20.08.2018 - 10:57:34 , level: 1, UP   NEW
som dojaty. <3

...stop the people, but do not just hätkähdyttävyydellään...

000000210853559608535706
Matwe
 Matwe      20.08.2018 - 10:52:03 , level: 1, UP   NEW
ľôľ :)

000000210853559608535653
dobso
 dobso      20.08.2018 - 07:52:08 [1K] , level: 1, UP   NEW
Pripomina “invalidni sourozenci” v niecom

000000210853559608535640
jurov
 jurov      20.08.2018 - 00:10:35 , level: 1, UP   NEW
ää?

Praga mater urbium, ora pro nobis!