login::  password::




cwbe coordinatez:
101
63532
1054481
6411093
8401521
8403446

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::5
total children::2
17 K

show[ 2 | 3] flat


Prvý príbeh: O babke, ktorá zbierala mačky

Prvý príbeh je o našej susede. Bola to starenka, ktorá mala stále deväťdesiat rokov. Čo sa pamätám, tak vyzerala rovnako. V naskladaných sukniach, so vzorovaným čepcom na hlave. Bývala sama. Ako dieťa som ku nej chodila na čerešňové koláče, keď bola sezóna. Ona bola zase veľmi vďačná, že ju niekto navštívil. Nemala muža, ani deti. Bývala síce v spoločnom dvore s inými susedmi, ale tí sa nevedeli dočkať až zomrie a oni budú môcť zabrať jej izbu a spraviť si z nej hosťovskú. Nevychádzali spolu dobre. Vždy keď som ku nej prišla, tak mala zatiahnuté ťažké zatemňovacie závesy a v izbe mala pozažínané malé stolové lampy. Asi tak zo tri. Jej izba sa mi veľmi páčila. Bola to zberateľka. Všade mala obrázky a sošky mačiek.. Nikdy som jej nezabudla doniesť nejakú peknú mačaciu pohľadnicu alebo sošku. Vždy ju starostlivo zaradila do svojej zbierky, chvíľu sa pokochala nad tým, ako sa vyníma medzi ostatnými exponátmi a potom sa mi prihovorila: „No čo moja? Dáš si koláčik s čajíkom?“ A tak sme si spoločne v tichosti dali koláčik s čajíkom. Babka toho moc nenahovorila. Už totiž dobre nepočula. Ale vždy som sa tam cítila príjemne. Nikdy som sa nedozvedela, prečo má takú obľubu práve v mačkách ale domyslela som si, že tým zaháňa samotu.

Spomínam na moju poslednú návštevu u nej. Išla som za ňou so vzácnym úlovkom. Keď som bola u otca v Bratislave, v sekáči sa mi podarilo splašiť šatku, na ktorej boli mačky. Bola to presne taká šatka, akú si babky dávajú na hlavu, len na nej neboli kvety ale mačky. Otvorila som bránku domu, v ktorom babka bývala a čo nevidím: Stojí na rebríku, opretom o strechu domu úplne na vrchných priečkach a drží sa iba jednou rukou a v druhej má tanier s čerešňovou bublaninou. „Čo robíte teta?“ pýtam sa jej. „Čo by som robila? Kŕmim osy.“ Usmiala som sa. „Mám niečo špeciálne pre vás. Idete dole? Počkajte, pomôžem vám.“ Doteraz nechápem, ako na ten vysoký rebrík vyliezla s tanierom plným koláčov. Keď sme vošli dnu a vytiahla som šatku, rozžiarili sa jej oči šťastím. Nachvíľu odišla do kuchyne a vrátila sa so šatkou na hlave. „Pristane vám.“ hovorím. A tak sme tam potom už iba potichu sedeli, popíjali čaj a dojedali koláče ponahrýzané osami.


Príbeh druhý: O sklenenej bráne

Fero býval o ulicu ďalej. Viem o ňom iba toľko, že jeho veľkým snom bolo mať sklenenú bránu. Ľudia si z neho za to robili posmech, že je trochu „preskočený“. „No čo Fero. Už si zohnal to sklo na bránu?“ vysmievali sa z neho. „A načo by ti bola sklenená brána? Veď ti každý bude iba vidieť do dvora!“ „Chrontavé to bude, vkuse to budeš museť umývať.“

Raz keď som išla okolo, Fero stál vonku pred svojou obyčajnou kovovou bránou. Pozdravila som ho a on mi namiesto pozdravu (tak trochu podozrievavo) odpovedá otázkou: „Čo si myslíš o sklenenej bráne?“ pristavím sa, premeriam si pohľadom jeho obyčajnú bránu a vravím: „Myslím, že by to bola veľmi pekná brána. Z akého skla by ste ju chceli – z číreho alebo z farebného?“ Ferovi sa rozžiaria oči a s nadšením mi začne vysvetľovať: „Z číreho. Ale nebolo by to také obyčajné sklo ale také nerozbitné.“ „Hm. Mne by sa páčila taká brána zo skla.“ „Ty si teda nemyslíš, že sklenená brána je hlúposť?“ Pokývem hlavou “Nie. Ale ja by som si vybrala farebné sklíčka. Keď by zasvietilo slnko, tak by vrhali na chodník všetky tie farby a vyzeralo by to ako v kostole.“ Fero uznanlivo pokýve hlavou, ako keby chcel povedať, že bude nad tým premýšľať. Odvtedy, keď som išla okolo, tak sme sa vždy sprisahanecky pozreli na seba a ujo Fero mi srdečne odzdravil.
Btw - nikdy tú bránu zo skla nepostavil.


Tretí príbeh: O čiernom psovi

Môj najobľúbenejší čudák bol môj dedko. Písala som o ňom v blogu o Liberte. Tam ale nespomínam historku, ktorú mám obzvlášť rada. Je o čiernom psovi. Môj dedko mal na krku veľký červeno-bordový fľak. Bola to taká krvná podliatina, ktorú si hneď každý všimol. Nedala sa zakryť ani golierom. Ako dieťa ma veľmi zaujímalo, čo to má dedo na krku. Rozpovedal mi tento príbeh: „Keď som bol mladý a chodieval som každý deň do cukrovaru, z času na čas pobehoval po ulici veľký čierny pes. Nikto nevie komu patril, ani kedy sa znova objaví. Niekedy ho nebolo vidno aj niekoľko týždňov, niekedy pobehoval po ulici niekoľko dní do týždňa. Bol to taký veľký pes, že človek mal pred ním prirodzený rešpekt, takže som sa ku nemu radšej ani nepribližoval. Ani on sa nepribližoval ku mne, lebo to bol hrdý pes a ľudia ho nezaujímali.

Ale raz sa správal tak nejako inak. Ako keby ma vonku už čakal. Sedel a uprene sa na mňa pozeral. Snažil som sa nevšímať si ho, ale potom som v istej chvíli zachytil jeho pohľad a bol som ako zhypnotizovaný. Pocítil som strašné nutkanie pohladiť ho. A vieš čo sa stalo potom?“ spýtal sa ma dedo. S napätím som pozerala na deda s pootvorenými ústami a nedočkavo som zakývala hlavou. „Ako som sa ho snažil dotknúť, zaútočil na mňa a pohrýzol ma do krku. Takto! “ Dedo spravil rukami výpad a jemne ma poštipol do ramena a keď prvotné preľaknutie u mňa opadlo, tak sme sa obaja začali smiať. „A preto nehladkaj túlavé psy.“ Dodal na záver ponaučenie, ako si ma pritúlil k sebe a pohládzal ma po hlave. „Nikdy.“ To nikdy sa mi zdalo také zamyslené a smutné. Pritúlila som sa ku nemu ešte mocnejšie.

Dedko zomrel, keď som bola ešte malá. Neskôr sa ma babka spýtala (to som bola už dospelá), že či chcem vedieť, od čoho mal dedko ten červený fľak na krku. „Predsa od čierneho psa.“ Odpovedala som. „To je príbeh, ktorý ti povedal, keď si bola dieťa. V skutočnosti sa pokúsil obesiť keď mal osemnásť rokov. Odvtedy mu zostala na krku tá škvrna.“ Nespýtala som sa babky na podrobnosti. Ticho som sedela a pozerala niekde do diaľky. Pomyslela som si iba, ako to pekne ten dedko vymyslel.




00000101000635320105448106411093084015210840344608403497
Prospero[Locked_OUT]
 Prospero[Locked_OUT]      06.10.2017 - 12:46:52 , level: 1, UP   NEW
Celkom by ma zaujímalo čo sa s tou zbierkou mačiek stalo potom, ako tá stará pani zomrela. Všetko sa naložilo do kontajnerov a skončilo v zbernom dvore...Alebo sa tej zbierky niekto ujal?

(ak na túto otázku nepoznáš odpoveď tak vedz že niesi jediná, ktorá verí že skutočnou sa stala tá druhá možnosť)

0000010100063532010544810641109308401521084034460840349708403502
co
 co      06.10.2017 - 12:58:26 , level: 2, UP   NEW
Netuším. Keď som ju videla vtedy naposledy, tak to som už chodila na výšku. Ani neviem, kedy zomrela. Tiež si myslím, že susedia to vyhodili, pretože tá pani nemala rodinu. Samozrejme, väčšina tých vecí boli gýče ale všetko spolu s tým prítmím v jej izbe to vytváralo taký čarovný dojem, že to bolo vlastne krásne :)

00000101000635320105448106411093084015210840344608403467
▲
       06.10.2017 - 12:19:45 , level: 1, UP   NEW
A vieš čo sa stalo potom?“ spýtal sa ma dedo. S napätím som pozerala na deda s pootvorenými ústami a nedočkavo som zakývala hlavou. „Ako som sa ho snažil dotknúť, zaútočil na mňa a pohrýzol ma do krku. Takto! “ Dedo spravil rukami výpad a jemne ma poštipol do ramena a keď prvotné preľaknutie u mňa opadlo,

toto je perfektne. neviem dobre napisat preco, je to tam, to sokujuce nasilie, ktore k tej osobe vobec nepatri.

0000010100063532010544810641109308401521084034460840346708403505
co
 co      06.10.2017 - 13:00:14 , level: 2, UP   NEW
bolo to také "nežné násilie". Dedko bol hovädo a rád "strašil". Väčšina príbehov, ktoré mi rozprával bolo pre deti dosť drastických :)

000001010006353201054481064110930840152108403446084034670840350508403850
Standard
 Standard      07.10.2017 - 05:16:10 , level: 3, UP   NEW
Napíš ešte nejaký, ozaj sa to dobre číta.