login::  password::




cwbe coordinatez:
101
8384663
8384665
8384666
8384668
8389353

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::6
total children::5
3 K

show[ 2 | 3] flat


divinorum0
Milka0
Kugax0

Teraz trochu historicka vsuvka: rozpravanie vtedy brig.gen. Viesta o formovani legii v Rusku pocas 1.svetovej v Kosiciach 8.5.1938. Podla dvoch rukopisov, dodatocne vsuvky oznacene autorovymi inicialami, bez podciarknuti a vyciarknutych slov. Jazyk podla predlohy.

V skratke: po zniceni jeho oddielu v bojoch niekde v dnesnom Polsku sa R.V. dostal do ruskeho zajatia. Rusi sa sice pokusali slovanskych a rumunskych zajatcov oddelovat od Madarov a Nemcov, no nie vzdy uspesne. R.V. bol neskor poslany do sibirskeho tabora v oblasti Tjumena, kde sa zacali formovat prve cs.jednotky, ktore boli poslane do Odessy, aby sluzili pod srbskym velenim. Niektore z tychto chabo vyzbrojenych dobrovolnickych oddielov sa zapojili do bojov v Rumunsku r.1916 (sam R.V. bol v tychto bojoch raneny). Az nasledujuci rok, a tiez pod tlakom februarovej revolucie sa podari Stefanikovi urovnat spory v politickom vedeni. Vznika prva brigada (3000 vojakov) pod samostatnym cs.velenim, ktora sa tiez zucastnuje bojov na Halyci - v povestnej bitke pri Zborove. Po nej dostava projekt cs.armady sirsiu podporu ruskej vlady, a na jesen, pred oktobrovou revoluciou, maju legie uz dve plne divizie. Kedze bolsevici zacali skoro s centralnymi mocnostami vyjednavat o mieri, cs.velenie sa rozhodlo evakuovat vojsko - teraz o sile zhruba 35 000 muzov - z Ukrajiny do Francuzska. Cez Sibir a more, kedze kratsia cesta bola v rukach nepriatela, ktory sa prave chystal zasadit Rusom rozhodujuci uder. Napokon sa este pri Bachmaci dockal aj Viestov 7.pesi pluk krstu ohnom.

Zo slovenskych legionarskych dostojnikov len R.V., po vojne povyseny do hodnosti majora, ostal pri vojenskej kariere. 14.marca 1939 spolu s dalsimi veteranmi tychto bojov vydali protest proti vyhlaseniu samostatnosti Slovenska Narodnou radou. R.V. v nasledujucich dnoch znova opustil rodnu zem, aby v nasledujucej vojne zhromazdil novu legiu...




Vzpomienky na pobyt v Rusku
prednesené v Slov. Nár. Klube v Košiciach
8/ V. 1938

Bol som požiadaný, aby som niečo predniesol zo svojich zážitkov. Chtiac-nechtiac musel som sa tomuto podrobiť a preto predstupujem dnes pred Vás. Neráčte očakávať snáď nejaké štúdium, alebo snáď odbornú vojenskú prednášku, v ktorej by som rozoberal vojensko-politickú situáciu sveta. Budem o mnoho skromnejší. Obmedzím sa len na krátké, úrivkovité svoje vzpomienky na válečné roky a v tejto súvislosti pokúsim sa podať Vám aspoň zbežný obraz vývoja, hlavne začiatkov našej armády v Rusku.
Som presvedčený, že mnohým z Vás budú to veci viacej-menej známe už či z vlastnej zkúšenosti alebo z čítania, hojnej t.zv. legionárskej literatúry, týchto prosím za odpustenie, keď ich bude moje rozprávanie unavovať. Dovoľujem si hneď na začiatku zdôrazniť, že jedná sa len o vzpomienky, ktoré prirodzene po toľkých rokoch často nie sú úplné a v mnohom len približne.
Úplne na začiatku války, ešte niekedy v auguste 1914, pri jednej príležitosti, keď pluk, ku ktorému som patril bol úplne rozprášený, zablúdil som spolu s jedným kadetom-Maďarom. V lese dlho sme sa nemohli orientovať a tak sme začali rozprávať sa o tom, ako to bude, keď sa dostaneme do zajatia. Pamätám sa, že sme mali strach z toho, že by nás mohli poslať až na Sibír, také boly vtedy všeobecné predstavy o tejto zemi, ale nakonec sme sa potešili, že tak ďaleko nás snáď ani nepošlú, lebo veď kým by sme sa ta dostali, možno že by bol už aj konec války.
O skutočnosti som sa potom osobne začal presvedčovať, keď som sa o tri mesiace pozdejšie, koncom novembra [1914 – R.V.] dostal do zajatia.
Po deväť dňovom pochode nastúpili sme dlhú, plné tri týždne trvajúcu cestu vlakom. Na túto nemám tie najlepšie vzpomienky. Dostali sme síce vagon 2.triedy, ale bolo nás viac ako miest a hlavne, že mali sme mnoho spolucestujúcich v podobe malých, síce veľmi prítulných, ale menej príjemných zvieratok a k tomu pristupovalo ešte to, že celá moja garderoba pozostávala len z toho, čo som mal na sebe.
Krajina sama neposkytovala nič zvlášť zaujímavého, vyjmúc ovšem Uralu, kde sme so zvláštným pocitom prekročovali hranicu medzi Europou a Áziou. Čím sme boli prekvapení, to bola veľkorysosť, veľká rozloha všetkých nádraží a staníc, hojnosť všetkých potravin a ich nízke ceny.
Rusky som nevedel, preto prvou mojou snahou bolo naučiť sa čítať azbuku. Začal som s tým už vo vlaku, kde ale jedinou mojou učebnicou bola jedna ruská mapa, ktorú som mal u seba. Šlo to pravda, ťažko, zvlášť s t.zvanými tvrdými a mäkkými znakmi, som si nevedel rady, ale preca som sa dostal tak ďaleko, že už asi po dvoch týždňoch cesty mohol som si kúpiť noviny a mal som veľkú radosť, keď som aspoň zhruba rozumel obsahu. Práve na náš štedrý večer končilo sa naše dlhé putovanie.
Na začiatku války ruské úrady preukazovaly veľké pochopenie pre národnostné pomery Rakúsko-Uhorska a podľa toho tiež prevádzaly triedenie zajatcov. Slovanským, rumunským a italským zajatcom pri tom poskytovaly niektoré výhody, preukazovaly vôči nim určitú dôveru tým, že ich umiestňovaly v menších skupinách po dedinách, kde mali primeranú voľnosť. Bol som tiež v zime 1914-15 v jednej malej dedine v záp.Sibíri s asi 150 Slovákov.
Bol to síce hodne jednotvárny a prostý život, ale skoro ničím neobmedzovaný, úplne volný. Človek mal možnosť vidieť zblízka život najjednoduchších ruských ľudí. A tu by som si dovolil podať krátký popis takejto dediny, nakoľko mi jej obraz zostal v pamäti. Čítala asi 80 domov, rozmiestnených po obidvoch stranách veľmi širokej ulice. Domy všetky drevené, lebo iný stavebný materiál v tom kraji je veľmi vzácný. Obyvatelia, sedliaci väčšinou k pomerom primerane dosť majetní. Sedliak, u ktorého som býval, je pravda, že patril medzi najmajetnejších, mal 12 koní, a asi 60 kusov rožného dobytka. Najväčším prekvapením bola čistota a úpravnosť trochu lepších domov, ačkoľvek máloktorý zo sedliakov vedel čítať a písať. Steny v izbách tapetami pokryté, podlaha hnedou, dvere, okná a drevený strop bielou olejovou barvou natreté, okná veľké, izby svetlé, vzdušné. Ďalšie prekvapenie, že skoro každý sedliak má svoj vlastný parný kúpeľ – baňu, v ktorom sa vždy v sobotu vykúpe, lepšie povedané vyparí. Život v tom čase bol tam veľmi spokojný, za celé štyri mesiace čo som tam strávil, nedošlo ani k najmenším výtržnostiam, ovšem hlavne vďaka zákazu predaja alkoholu, ktorý zákaz zo začiatku sa veľmi prísne dodržiaval.
Bohužiaľ, tento skoro idylický dedinský život netrval dlho. Medzi Slovanov sa prihlásili mnohí, ktorí nimi neboli a títo potom zneužívajúc dôvery ruských úradov, alebo sa pokúšali o zbehnutie alebo začínali medzi ruským ľudom agitovať proti štátu. Dôsledok toho bol, že už v máji 1915 všetcia dôstojníci boli zkoncentrovaní do väčších táborov. Každý takýto tábor sa stal malým Rakúsko-Uhorskom, so všetkými národnostnými trenicami, ktoré boly na dennom poriadku. Nič nepomáhaly zásahy vyšších rak.uh.dôstojníkov, ktorí každému hneď Kriegsgerichtom hrozili ani zásahy ruských predstavených z ktorých niektorí dávali na javo svoj údiv, ako je to možné, že dôstojníci jednej armády nemôžu sa snášať.
Ináče život v zajatí v týchto táboroch bol veľmi rôzný, podľa toho, kde aký vládnul režil; záviselo to od osobnosti ruského predstaveného, tiež zdravotné a hygienické pomery sa veľmi rôznily. Boly tábory, kde v každom ohľade o zajatcov bolo dobre postarané, v niektorých zase epidemie priamo kosily medzi zajatci.
V ruskom tábore nás bolo asi 600 dôstojníkov rôznych národností. Z tohto počtu bolo asi 80 Čechov, Slovák som bol sám. Tiež u nás dochádzalo k dosť častým, čo aj nekrvavým srážkam na národnostnom podklade. O existencii Českej Družiny, ktorá v tom čase bola složená skoro výhradne len z Čechov a Slovákov v Rusku usadlých, sme skoro nič nevedeli. Len kedy-tedy preskočila k nám nejaká malá zprávička o našom hnutí v Rusku. A preca protirakúska nálada a odhodlanie ísť do boja za svobodu národa čím ďalej tým viac sa v nás utvrdzovalo. Približne k takým istým výsledkom sa dochádzalo aj v iných strediskách zajatcov. Nebolo to ešte organizované hnutie, každý tábor žil pre seba, svojim životom a preca jednota myšlenia, jednota ideí sa už začínala prejavovať. Tak sa tvorily a rástly zárodky budúcej československej armády.
Približne v tom čase bolo už utvorené stredisko československého živlu, Sväz československých spolkov na Rusi a v o niečo pozdejšie tiež začal vychádzať nový časopis Čechoslovák za redakcie Bohdana Pavlů. Sväz sa usiloval dosiahnúť rôzných úľav v prospech českoslov. zajatcov, chcel presadiť, aby boli používaní v továrňach pre obranu a chcel vymôcť tiež povolenie, aby rady vojska mohly byť rozmnožované tiež dobrovoľníkmi-zajatci. Narážal ale na neprekonateľné ťažkosti. Za takých okolností rozvoj Družiny bol veľmi pomalý, tak že len začiatkom 1916. roku mohol byť z nej utvorený 1. pluk, ačkoľvek žiadostí o prijatie do vojska stále pribúdalo.
Niekedy v lete 1915 sme sa náhodou dozvedeli, že do srbskej armády sú prijímaní dobrovoľníci všetkých slovanských národov, nie len Juhoslovania. Chopili sme sa tejto možnosti a napísali sme žiadosť vtedajšiemu srbskému vyslancovi v Petrohrade. Dozvedeli sme sa, že niektoré transporty boly už z Ruska po Dunaji poslané do Srbska. Počítali sme, že aj my v krátkom čase pocestujeme. Boly sme rozhodnutí bojovať za našu slobodu kdekoľvek sa k tomu naskytne príležitosť. Našim stanoviskom bolo, že hlavným prostriedkom k dobytiu slobody národa je boj proti utlačovateľom a je jedno, kde tento boj, na ktorej fronte povedieme. Vidiac neochotu ruských úradov, boli sme presvedčení, že v Srbsku naše snahy najdú lepšieho pochopenia. Do Srbska sme sa ovšem nedostali. Vstúpením Bulharska do války [v októbri 1915, najprv proti Srbsku, od augusta 1916 aj proti Rumunsku a Rusku – pozn. a.c.] bola možnosť dopravy transportov po Dunaji uzavretá. Nepozostávalo nám teda nič iného ako ďalej čakať. Dočkali sme sa. Začiatkom roku 1916 začalo srbské velenie formovať na juhu Ruska v Odesse dobrovolnícke pluky zo zajatcov. Z Tjumeni, západosibírskeho mesta, kde som v tom čase bol, vypravili sa nás dva veľké transporty.
V našich predpokladoch sme sa nemýlili, srbské velenie nás ochotne prijímalo a bolo dokonca ochotné sformovať aj zvláštne československé jednotky. Vedenie nášho Sväzu nebolo ale tomuto úmyslu priaznivo naklonené, jednanie v tomto smere nemalo úspachu a tak zamýšľaný nábor na širšom podklade nebol prevedený. Nepochybujem v tom, že myšlienka by sa bola mohla ľahko uskutočniť, lebo aj bez každej agitácie v r. 1916. bolo už v Odesse niekoľko sto dobrovoľníkov-Čechoslovákov, ovšem väčšinou dôstojníkov.
Vzhľadom k dosť značnému nedostatku všetkých dôstojníkov u Juhoslovanov zaplnili sme u nich citelnú medzeru. Keď aj nedošlo k utvoreniu zvláštnej českoslov. jednotky, naša účasť v srbskom vojsku bola významným dokumentovaním bratskej vernosti. Idea spolupráce národov terajšej Malej Dohody [Rumunska, Juhoslávie a ČSR – pozn. a.c.], ktorá sa pred vojnou uplatňovala na poli politickom v uhorskom parlamente a po vojne vyvrcholila v medzištátnom spojenectve, bola na válečnom poli aj krvou spečatená. Srbská dobrovolnická divízia, v ktorej nemalú účasť brali aj príslušníci nášho národa, bojovala na rumunskej pôde spolu s rumunskou armádou. Bolo jej súdené, že musela bojovať za mimoriadne ťažkých a nepriaznivých okolností. Nedostatočne vystrojená, ešte horšie vyzbrojená šla do boja a preca všade tam, kde ona zasiahla, nepriateľ musel uznať jej superioritu. Keď aj konečný výsledok celkovej dobrudžskej operácie bol negatívny [Bulhari síce dobyli Dobrudžu, Nemci Bukurešť a rumunská armáda stratila asi dve tretiny mužstva, no Rumunsko držalo s ruskou podporou deltu Dunaja a pokračovalo v boji ešte do decembra 1917. – pozn. a.c.], srbská dobrovolnícka divízia síce s ohromnými ztratami ale [čestne splnila svoj úkol – R.V.] neporazená bola stiahnutá z bojov, aby potom pozdejšie reorganizovaná bola prevezená na solúňsku frontu a tam pokračovala v boji za oslobodenie svojej domoviny. Po skončení bojových akcií srbskej armády a vzhľadom k začínajúcemu sa rozšíreniu čs. armády, väčšina Čechoslovákov zo srbskej armády vystúpila a dala sa k dišpozícii nášmu vedeniu.
V roku 1916 [ako som už spomenul – R.V.] oficiálnym vedúcim orgánom československého hnutia v Rusku bol Sväz československých spolkov na Rusi, utvorený r. 1915. Vedenie mali v rukách v Rusku usadlí rodáci. Čím ďalej, tým viac sa ale hlásili k slovu [tiež – R.V.] zajatci, nespokojnosť s vedením vzrastala, vznikala silná opozícia. Vytýkalo sa vedeniu, že nie dosť energicky sleduje cieľ vytvorenia silnej českoslov. armády a že stojí príliš mnoho vo vleku určitých politických smerov v Rusku. Rok 1916 bol v československom tábore rokom konfliktov, hádok a intríg, nejednotnosti vo vedení. Dr. Štefánikovi, vtedy majorovi, ktorý sa kratší čas zdržoval v Rusku, podarilo sa síce aspoň čiastočne dať do poriadku niektoré otázky, ale úplný obrat priniesol až rok 1917. Na sjazde v Kieve [Masaryk prišiel do Ruska v máji 1917. - pozn. a.c.] bol celý doterajší spor vo vedení definitívne vybavený, bol prijatý jasný plán pre ďalšiu činnosť, v r. 1917 došlo k slávnemu víťazstvu českoslov. brigády u Zborova [Bitka pri Zborove na západe Ukrajiny, vtedajšej Halyči, prebehla 1.-2.7.1917 v rámci poslednej ofenzívy ruskej armády pod vedením Kerenského vlády, teda vlastne len jej dobrovoľníckych oddielov. – pozn. a.c.], v r. 1917 sme sa konečne dočkali túžobne očakávaného rozšírenia vojska.
Široko založeným, dobre organizovaným náborom medzi zajatcami českoslov. národnosti tvorenie nových plukov veľmi rýchle pokračovalo, tak že už na jeseň 1917 stály úplné dve divízie našej armády [s celkovým poč. stavom asi 35,000 mužov – R.V.].
Bohužiaľ, radosť naša z tak krásných úspechov musela byť kalená stále vzrastajúcim chaosom v Rusku. Demoralizácia ruskej armády na fronte pokračovala, slabosť ruskej revolučnej vlády [ide ešte o kabinety Ľvova a Kerenského po februárovej revolúcii, ktorá zvrhla cára – pozn. a.c.] bola čím ďalej zrejmejšia, pokusy vynikajúcich ruských vlastencov o záchranu situácie ztroskotaly. Za týchto okolností jednak bolo jasné, že úplné zhrútenie fronty nedá na seba dlho čakať, jednak ale hrozilo nebezpečie, že vo víru ruských vňútropolitických bojov aj naša, po tak dlhom čakaní a po toľkých úsiliach vybudovaná armáda bude do nich zatiahnutá. Preto predvídavé vedenie nášho odboja s prof. Masarykom v čele dosiahlo toho, že nášmu armádnemu sboru, ktorý bol a aj naďalej zostával čiastkou ruskej armády, bola priznaná určitá samostatnosť a bolo vyhlásené, že smie sa ho použiť len proti vonkajšiemu nepriateľovi.
Bolševickým prevratom sa situácia ešte ďalej komplikovala. Demagogia slávila orgie, masy demoralizovaných vojakov samovolne opúšťaly frontu, rabovačky a ničenie majetku bolo na dennom poriadku. Rôzne politické strany svádzaly medzi sebou boj, na Ukrajine komplikovaný ešte separatistickým nacionálnym hnutím.
V takýchto nekľudných dobách žilo naše vojsko celú zimu 1917/18, ako ostrov v rozbúrenom mori, dávajúc pozor aby ho vlny nepohltily.
Bolo to obdobie, kedy bolo treba dokončovať organizáciu jednotiek, starať sa o ich materiálne vybavenie a zásobovanie. A práve v tomto ohľade v tých zmätkoch nebolo vždy ľahkou vecou niečoho docieliť. Vzpomínam si na jednu svojú úlohu, keď ako dôstojník 7. pluku dostal som úkol sohnať a doviezť z Kieva na dva vagóny stejnokrojových potrieb. Koľko vyžadovalo námahy kým som všetko dostal a na aké ťažkosti som narážal pri prevážaní vagónov. Asi týždeň to trvalo, kým som mohol všetko splniť. A pri tom stejnokroje vojsko potrebovalo snáď ešte viac ako chleba, lebo mnohí vojaci už doslova nemali si čo obliecť. Aj v zásobovaní potravinami v tom čase boly značné nedostatky. Mäso len 1-2 razy týždenne, na miesto chleba t.zv. suchary, podľa našich pojmov lepšie povedané vysušený a často aj plesnivý chlieb.
A vzdor týmto nedostatkom morálka vojska zostala neotrasená. Boly len ojedinelé prípady, že niektorí slabšieho charakteru a presvedčenia dali sa sľubmi bolševikov zlákať a vstúpili do ich radov.
Keď potom bolševická vláda zahájila mierové vyjednávania s Nemeckom, došlo k prehláseniu československého armádneho sboru v Rusku za súčiastku autonomnej československej armády vo Francii a bolo rozhodnuté, že celé naše vojsko z Ruska bude prevezené do Francie, aby tam pokračovalo v boji. Bolo to jediné východisko jak zachrániť existenciu armády, lebo nádeje, že by naše vojsko mohlo sa ešte uplatniť na protirakúskej fronte v Rusku so dňa na deň boly menšie, až konečne uzavretím mieru v Brestu Litovskom zanikly úplne. Naše nádeje, že spolu s víťaznou ruskou armádou vtiahneme na oslobodené Slovensko takto ztroskotaly, ale nebolo zlomené naše pevné odhodlanie pokračovať v boji tam, kde je to možné. Pocity, s ktorými sme toto rozhodnutie prijímali, boly rôzne. Na jednej strane bola to ľútosť nad osudom ruského národa, ku ktorému sme s takými nádejami pozerali, ku ktorému sme láskou prilnuli a cítili k nemu vďačnosť, ľútosť, že naša armáda v svojom boji nemôže ruka v ruke s ním pokračovať, na druhej strane ale radosť, že sa našlo východisko ktoré nám dáva nádeje pre lepšiu budúcnosť.
A tak vo februári 1918, v dobe, keď už na výzvu ukrajinskej rady [Išlo o exekutívny orgán ukrajinských národovcov pod vedením Mychajla Hruševského, sformovaný po februárovej revolúcii v Kieve. Keď Červená armáda dobyla Kiev 9.2.1918, Rada sa presunula do Žitomyra. Nemecké a rakúsko-uhorské vojská síce dobyli Kiev od Sovietov už 1.3., dva dni pred uzavretím brest-litovského mieru, namiesto Rady dosadili v apríli lojálneho gen. Skoropadského ako "hajtmana", v podstate diktátora Ukrajiny. Toho zvrhli bolševici v decembri 1918. – pozn. a.c.] nemecké a rak.uhorské vojská tiahly na Ukrajinu, začal sa odchod nášho armádneho sboru na východ.
Nebola to ľahká úloha. I. divízia nachádzala sa ešte na západe, musela prekonávať dlhé pochody, pri čom jej zadné voje boly už v dotyku s vysunutými nemeckými jednotkami. II. divízia musela behom krátkej doby rekvizíciou zaopatriť pre celý armádny sbor potrebný počet lokomotív a vagónov, [v počte – R.V.] asi 3000.
Vzpomínam si, aký zavládol čulý ruch u 7. pluku, umiestneného asi 50 km východne Kijeva začiatkom marca. V dobe keď už nemecká armáda obsadila Kijev, behom 24 hodín všetko čo mohlo byť naložené, bolo už pripravené na nádraží, podarilo sa tiež sohnať najnutnejší počet vagónov. Ale skutočne len ten najnutnejší, tak že do každého vagóna sa muselo zmestnať až 60-70 mužov. Len pozdejšie, keď sme si zaopatrili ďalšie, mohli sme sa trochu pohodlnejšie rozmiestniť. Boly to obyčajné nákladné vagóny, úplne prázdné, nezariadené. Proti zime sme sa chránili na pr. tak, že na prostriedku dlážky sme z tehál improvizovali ohnište a tam naložili vatru. Údili sme sa, ale nemali sme veľký výber: alebo mrznúť, alebo sa v tom dyme tak trochu dusiť. Len postupne sme ich mohli zariaďovať pryčnami, oknami, železnými pecmi.
Okrem zaopatrenia vagónov, II. divízii pripadol tiež úkol vojensky zabezpečiť priestor tratí, kde I. divízia mala nastupovať do pripravených vlakov. Proti nemeckej armáde, postupujúcej od severozápadu do nášho týla, bolo treba zajištiť železničný uzol Bachmačský [K bitke pri Bachmači v dnešnej Černihivskej oblasti došlo 8.-13.3.1918, pričom legionári o sile dvoch plukov tu bojovali spolu s ukrajinskými bolševikmi proti dvom nemeckým divíziam. – pozn. a.c.]. Tam došlo k úporným, pre naše vojsko víťazným bojom, ktorých dvaciate výročie sme si nedávno pripomínali. Bola to prvá bojova zkúška jednotiek novovytvorenej druhej divízie, v ktorej obstály skvelým spôsobom. Obete tam prinesené, neboly nadarmo. Kdo vie, aký by bol býval osud armádneho sboru bez nich. Ich hrdinskosť možno zachránila naše vojsko od zkazy. Dostali sme sa z pripravovanej nám pasti a armádny sbor ako celok mohol pokračovať v svojej ceste na východ, cez Sibír na Vladivostok a ďalej morom do Francie. Aspoň tak sme si to vtedy mysleli. Mysleli sme, že teraz nám už nič nebude stáť v ceste za naším cieľom. Mýlili sme sa. Zdá sa, že v Knihe osudov nám bolo určené, aby sme v Rusku zostali a [na – R.V.] ohromných priestoroch od Volgy až po Vladivostok so zbraňou v ruke hájili svoju existenciu.
Bojom u Bachmača končí sa jedna a začína nová etapa v pohnutom živote československého vojska na Rusi. O pár dní bude tomu dvacať rokov, čo začalo obdobie, kedy naše vojsko bolo rozhodujúcim činiteľom na území mnohonásobne väčšom ako je naša republika, obdobie, kedy jeho činom sa obdivoval celý svet, obdobie, kedy naše vojsko jak početne, tak aj organizačne urobilo nesmierne pokroky.
Vzpomienky na túto dobu prenechám inému.

[Nakonec by som si dovolil ešte niekoľko krátkych poznámok na účasť Slovákov vo vojsku. Menší počet Slovákov bol už od prvých začiatkov v plukoch 1. divízie, vo väčšom počte vstupovali naši rodáci do vojska v 1917 roku, keď sa prevádzal všeobecný nábor a keď všade do väčších stredísk zajatcov československej národnosti boli vysielaní emisári, ktorí im vysvetlili ciele našej politiky a vyzvali ich k vstupu do vojska. Zúčastnil som sa tiež podobných ciest v rôznych krajoch Ruska. Výsledky hlavne čo sa týka Slovákov boly veľmi rôzne. V miestach kde sa medzi nimi našiel niekdo národne uvedomelejší a tam, kde prestali byť pod vlivom maďarských alebo maďarsky a rakúsky smýšľajúcich šarží, výsledky boly celkom slušné, ale tam, kde týchto predpokladov nebolo, práca bola veľmi ťažká, a viac razy sa mi prihodilo, že ma ani vypočuť nechceli, alebo inde musel som použiť ordinálnej moci, aby som ich vôbec na shromaždenie dostal. Bol som často rád, keď sa mi podarilo aspoň získať adresu jednoho alebo druhého, aby mu mohol byť posielaný časopis Slovenské hlasy alebo Čechoslovák.
Ale aj vzdor týmto ťažkostiam, a jestli vezmeme v úvahu značne menšiu uvedomelosť našich ľudí, preca dosť slušný počet Slovákov bol v plukoch 2. divízie. Najviac ich bolo v 7. pluku, ktorý podľa plánu sa mal stať prevažne slovenským. Nebolo to ovšem prevediteľné. Aj v pozdejších fázach našich bojov na Sibíri bolo venované úsilie k národnému uvedomovaniu našich zajatcov a k uštvaniu ich k vstupu do vojska. V tretej divízii, ktorá bola utvorená na Sibíri, najväčší počet Slovákov bol v 12. pluku. Ku konci nášho pobytu v Rusku podľa odhadu počet Slovákov bol asi 5000 – R.V.; táto časť je na konci prvého rukopisu, nie však v konečnej verzii – pozn. a.c.]




00000101083846630838466508384666083846680838935308389522
al-caid
 al-caid      01.09.2017 - 11:04:18 , level: 1, UP   NEW
7TJfi3EPBCY1VGf8_4nIUS771E0n9TOkDld_7IUyG3cKFvOxZNxyRBk80ErHgZ_35xNWEOiVyTNROw0=w1261-h724

00000101083846630838466508384666083846680838935308389516
al-caid
 al-caid      01.09.2017 - 10:58:42 [1K] , level: 1, UP   NEW
Slávny snem slovenskej krajiny, páni poslanci!

Ak máte dnes rozhodnúť, či autonomné Slovensko bude súčiastkou Republiky ČSl., alebo samostatným štátom po boku niektorého súseda, pamätajte, že za oslobodenie slovenského národa umierali Slováci spoločne s Čechmi, ktorí nám pomáhali v najťažších osudových chvíľach tak vo vojne, ako i po nej. Kladieme vám na srdce, aby ste nezneuctili slovenskú národnú česť a pamiatku našich mŕtvych druhov na čele s gen. Štefánikom. Časove nie je možné, aby spolu s nami všetci ešte žijúci slov. legionári a dobrovoľníci vám toto pripomenuli, ale hovoríme zo srdca iste všetkých a tiež zo srdca prevážnej väčšiny slovenského národa.

V Bratislave, 14. marca 1939.

podla prepisu v novinach Demokrat z 12.10.1947

00000101083846630838466508384666083846680838935308389381
al-caid
 al-caid      31.08.2017 - 23:32:03 (modif: 31.08.2017 - 23:34:03) [2K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
download

00000101083846630838466508384666083846680838935308389376
al-caid
 al-caid      31.08.2017 - 23:21:14 (modif: 31.08.2017 - 23:27:55), level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
download

UDOSTOVĚRENIE

Glavnoe upravlenie Generaľnago Štaba simъ udostověrjaetъ, čto, na osnovanii utverždennago Voennymъ Sovětomъ 24-go marta 1917 goda "Položenija" o formirovanii Češsko-Slovackixъ vojskovyxъ častej, I/ dlja nabora dobrovoľcevъ voennoplěnnyxъ čexov i slovakovъ vъ formujuščijasja Češsko-Slovackija časti podležatъ komandirovaniju vъ města naxoždenija voennoplěnnyxъ čexovъ i slovakovъ - osobye upolnomočennye otъ Komissii po naboru, dějstvujuščej podъ rukovodstvomъ i nabljudeniemъ "Otdělenija Češsko-Slovackago Nacionaľnago Sověta".
II/ Naborъ voennoplěnnyxъ čexovъ i slovakovъ dolženъ proizvodiťsja pri strogom sobljudenii uslovija soxranenija vsěxъ obladajuščixъ speciaľnoju texničeskoju podgotovku dlja nuždъ promyšlennosti.
III/ Naměčennye dlja nabora dobrovoľcy podležatъ bezotlagateľnomu napravleniju vъ odinъ izъ nižeslědujuščixъ sbornixъ punktovъ Kievskago voennago okruga - Darnica, Bobrujskъ, Borispoľ, Berezaň - po ukazaniju upolnomočennago naborščika.
IV/ Rukovodjaščija po semu voprosu ukazanija byli prepodany Štabamъ voennyxъ okrugov cirkuljarnoj telegrammoj Glavnago Upravlenija Generaľnago Štaba otъ 22-go aprělja sego goda ya No I6057 i cirkuljarnoj počto-telegrammoj otъ 9 julja s/g. za No. III5I.
Dano sie upolnomočennomu po naboru podporučiku 6-go Češsko slovackago pěxotnago polka Rudoľfu Věstъ, po ego prosьbě vъ vidu ego zajavlenija o nepolučenii vъ někotoryxъ punktaxъ naxoždenija voennoplěnnyxъ čexovъ i slovakovъ otъ podležaščixъ Štabovъ sootvětsvujuščixъ rukovodjaščixъ ukazanij po cirkuljarnoj telegrammě Glavnago Upravlenija Generaľnogo Štaba otъ 22 aprělja 1917 za No. I6057 i počto-telegrammě No. III5I.

Načaľnikъ Otděla evakuacionnago
i po zavědyvaniju voenno-
plěnnymi Glavnago Upravlenija
Generaľnago Štaba, General-Maiorъ Aleksejev

0000010108384663083846650838466608384668083893530838937608389379
zemo
 zemo      31.08.2017 - 23:28:37 , level: 2, UP   NEW
tak i vasjo

00000101083846630838466508384666083846680838935308389365
zemo
 zemo      31.08.2017 - 23:01:52 , level: 1, UP   NEW
nevadi
huby, kaktusi