login::  password::




cwbe coordinatez:
4684483
1495370
8167041
7315611
7814813

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
commanders
polls

total descendants::0
total children::0
2 K

show[ 2 | 3] flat


Gerronimo0
The národ has length due to the Dybo's law, of course. (Roman Sukac 2013)

slovnik - https://kyberia.sk/id/7814765

- z praktickych dovodov, w zodpoveda v PIE /u̥/, x nasmu /ch/, nosovky (ę,ǫ) maju ohnik atd.
- dlzen, resp. acute (´) ma vyznam podla konvencii v danom jazyku a lokalnej fonologii: v PIE oznacuje palatalne plozivy /ḱ,ǵ,ǵʰ/, v ZH stupajuci ton, v inych jazykoch (balt.,slov.,GOT,ONor,IRL...) dlhu samohlasku; dlzne su vo viacerych jazykoch (LAT, sans.) vodorovne; pre SC a LI vid tu
- poradie fonetickych zmien je relativne, no nie pevne
- v slovniku je spravidla uvedena len skratka oznacujuca zmenu


protoindoeuropsky prajazyk a jeho zmeny (do cca 2000 BCE)

- pod praindoeuropcinou (PIE) sa mysli hypoteticky jazyk, ktory sa zhruba pred 6-7 tis. rokmi zacal rapidne sirit v okoli Cierneho mora; datovanie je velmi kontroverzne, kedze spaja material zo spolocnej slovnej zasoby IE jazykov (ktora uz obsahuje techniku z neolitu) s archeologickymi objavmi; kazdopadne slo o jazyk expandujucej kultury, a zhruba od 4.tis. BCE sa kvoli ken.-sat. izoglose oddeluju prve narecia na okrajoch uzemia, kde sa PIE pouzivalo - ide najprv o protojazyky anatolskych a tocharskych, o nejake to tisicrocie neskor aj keltskych, germanskych, greckych a italickych skupin; protojazyky baltoslovanskej, indoiranskej, a thrackej skupiny sa vyvijaju spolu trochu dlhsie

- v PIE sa slová tvorili v podstate rovnako ako este v PSl, pricom dnesna SK tiez nie je velmi odlisna: zo synchronneho hladiska (teda "in action"), 1. derivaciou lexikalneho korena s priponou (najma -n-, -t-, -r-, -w-; dalsie vid tu) sa vytvoril kmen slova, nasledne 2. sklonovany gramatickou koncovkou podla potreby (napr. v *bʰer-o-h2 "beriem" je *bʰer- koren, *-o- pripona a *-h2 koncovka)
- dalsie kmene sa vytvarali ablautovou variaciou (niektore stupne mohli mat specificky vyznam, ako slovesne "formy" v arabcine) korenovych samohlasok, spajanim korenov, alebo ich reduplikaciou
- ked sa ablautova samohlaska vyskytla na konci pripony, islo o tzv. thematicky koren, ktory mal vlastne sklonovanie (preto PIE 1.os.sing. *bʰer-o-h2/2.os.*bʰer-e-si -> CZ beru/bereš, no pri athematickom 1.os. *h1es-mi/*h1es-si -> CZ jsem/jsi); z ablautovych variacii vznikla pre vacsinu PIE slovies dvojica korenov, jeden thematicky, pouzivany pre perfekt (terminativny/dokonavy minuly cas; v PSl sa z neho potom tvori pritomny cas), a jeden athematicky pre aorist (pre nedokonavy resp. neurcity; z neho vznika v PSl neurcitkovy kmen)
- gramatika sa rekonstruuje podla kategorii v dolozenych jazykoch, predovsetkym spolocnych znakov: preto sa predpoklada, ze PIE mal napriklad 8 padov (ako SK + ablativ, mozno navyse aj lativ, urcujuci "smer" ako v HU), 3 cisla (singular, dual a plural; plus mozno kolektivne cislo pre latky a zivly, tvorene cez affix *-orh2 resp. *-ōr) ci 2 rody (nezivotny, teda stredny, a zivotny, z ktoreho vznikol muzsky a zensky); podla reflexov laryngal sa odlisuje viacero sklonovacich osnov, v OCS su dolozene o- (napr. *gʰordʰ-os "ohrada, hrad, mesto", lok. *gʰordʰ-ey), jo-, a- (*gʷen-eh2 "žena", gen. *gʷn-eh2s), ja-, i- (*nokʷt-is "noc", nom.pl. *nokʷt-es), u- (*doru "drevo", gen. *drews), a zvysky po konzonantickych r- (*bʰreh2-tēr "brat", gen.*bʰreh2-tres), en-, ent-, n-, s- a ú-
- vyznamovo relevantny mal byt aj prizvuk, ktory bol volny, no posuval sa napr. pri athematickych slovesach v plurali, ako aj ton slabik
- vysvetlenie znakov (teda PIE "fonologia") je tu
- a teraz jednotlive zmeny datovane do PIE-post.PIE obdobia:

PIE-abl. - ablaut: variacie samohlasok v ramci korena podla vyznamovo relevantnych osnov, zvycajne po troch kmenoch, v ie.terminologii stupnoch (plny, teda e-,o- a nul.; e- a o- sa dalej delia na dlhe a kratke stupne)
kent.-sat. - kentum-satem izoglosa: ide skor o tendenciu nez jazykovu zmenu - rozdiel medzi velarnymi /k,g,kh,gh/ a labiovelarnymi /kw,gw,gwh/ spoluhlaskami sa postupne straca (podla vacsiny okrem Matasovica labiovelarny charakter mizne az hlboko v PBS obdobi); prebieha v ARM, IN, IR, PBS, ako aj protothractine, no nie v GR, PGer atd., ktore sa z praindoeuropskeho kontinua oddeluju trochu skor: tam prebieha kentumizacia, teda /k,g,kh,gh/ sa spajaju s palatovelarmi /ḱ ,ǵ, ǵh/ a rozdiel oproti labiovelaram ostava; nazov vychadza z reflexie vyrazu *ḱm̥tóm "sto" -> LAT centum (/kentum/; /ḱ /->/k/) ale! -> sans.IN śatam (/ḱ /->/s/; vid dalsie)
PIE-depal. - depalatalizacia palatovelar /ḱ ,ǵ/ pred rezonantami a zadnymi samohlaskami
sat. - satemizacia: palatovelary /ḱ ,ǵ/ -> (zrejme postupne cez /ć,ď/ ->) /s,z/; datovanie podla Matasovica; podla Kortlandta prebehla az po RUKI
assib./t/ - assibilacia skupin dental; PIE skupiny /dt/, /tt/ či /tst/ -> PBS,IR,GR /st/, no AL,ARM,LAT -> /s/; v PGer su oba varianty, IN skupiny zachovava (Rejzek A5d); aj v PSl funguje este fonotakticky
RUKI - "ruki" pravidlo: /s/ pred /r,w,k,g,j/ -> /š/; ak nasleduje /o,a/ -> PSl /x/; v balt.,IR,IN,AL,ARM -> /š/ alebo /s/; vraj; no to /x/ je kontroverzne
uml.laryn. - hypoteticke laryngaly sa koncom PIE obdobia zrejme zjednocuju, a to vsade okrem protoanatolciny (tu spadaju /h2/ a /h3/, ktore su este dolozene v chetitcine ako jednotne /h/); v PBS, ako aj vo vacsine inych IE skupin, sa prejavuju na samohlaskach, ktore predlzuju regresivne (/eh1/ -> /ēh/; /eh2/ -> /āh/; /eh3/ -> /ōh/; /oh1,2,3/ -> /ōh/) alebo umlautuju progresivne (/h1e/ -> /he/; /h2e/ -> /ha/; /h3e/ -> /ho/; na /o/ nemaju vplyv)


baltoslovanske kontinuum (cca 2000 BCE - 450 AD)

- protojazyk baltickej a slovanskej skupiny jazykov (PBS) sa zaciatkom 2.tis. BCE zacina oddelovat od kontinua, v ktorom byvalo este zhruba s proto-indoirancinou (IN,IR) a proto-thractinou (okrem TH a fryg. snad aj AL,ARM); este stale ide o velmi hlboky pravek; PBS je kontroverzny konstrukt, neda sa aplikovat na vsetky slova - najma tam, kde malo vplyv RUKI pravidlo; kazdopadne, balticka a slovanska skupina sa v 2.tis. BCE az do nasho letopoctu vyvijaju spolocne
- pod PBS sa teda mysli rekonstruovany stav okolo 2000 BCE

oxyton. - PBS oxytonéza: vznik koncoveho prizvuku (oxytonu) v paradigmach sklonovania (napr. *mogʰ-mus -> *mogʰ-mus "môžeme"; v niektorych slovach to feeduje Hirt.z., presuvajuc prizvuk o slabiku: napr. PIE dativ *gor-eh2mus -> PBS gor-āhmus, Hirt.z. -> *gor-hmus "horám"); prvy zakon, ktory je spolocny pre PBS, obe "skupiny" sa po diskrepancii kvoli RUKI pravidlu opat vyvijaju spolu (Kortlandt 6)
PBS-konc. - umlaut koncoviek *-om -> *-um (v CSl sa nasalizuju, v balt. -m odpada); zaroven odpada koncove /d/ a /t/; koncove /s/ v o- a u-osnovach zanika neskor, len v slov.jazykoch
Hirt.z. - Hirtov zákon: ak bol prizvuk v slabike nasledujucej po slabike uzatvorenej laryngalou, presunie sa na tu predoslu; funguje na neablautovatelnych samohlaskach, resp. slabikotvornych sonorantoch v koreni: napr. PIE *dʰuh2m-os -> PSl *dúmu (tiez LI dúmai, no CGr θυμς) -> SK dym
PBS-son. - PIE slabikotvorne sonoranty /l,m,n,r/ stracaju slabikotvornost a realizuju sa so samohlaskou /i/ alebo /u/, ak nasleduje labiovelara
PBS-delab. - labiovelary /kʷ,gʷ/ stracaju labialny charakter (-> /k,g/)
Wint.z. - Winterov zákon: kratke samohlasky /e, o, a/ (resp. h2e) sa pred znelymi neaspirovanymi plozivami (teda /b,d,g,ǵ,gʷ/) predlzuju a zaroven dostavaju prizvuk: (/h2e/->)/a/->/á/, /o/->/ó/(->/á/ potom podla PBS-uml./o/; napr. PIE *h2ebl̥s -> PBS *abl̥s, Wint.z.,PBS-son.,PBS-konc. -> PSl *á'blu "jablko")
deasp. - deaspiracia aspirovanych ploziv ako /bʰ, pʰ, kʰ/, resp. ich zjednotenie s "normalnymi" /b, p, k/; v IR/IN je aspiracia scasti zachovana; podla Kortlanda prebieha este pred RUKI: rozdiel medzi "normalnymi" a "aspirovanymi" v post-PIE podla neho spocival v opozicii ejektivnej/ustnej vyslovnosti, ktory by sa stratil pred Wint.z. rozpadom ejektiv (teda vlastne preglotal) na znelu plozivu a laryngalu (Kortlandt 2 a 11)
laryn. - elizia hypotetickych laryngal; v tomto stadiu (teda bez rozlisenia h2 a h3 od h1 ako v anatolskych jazykoch) su dolozene este v ARM a GR ako spiritus asper (zaciatocne /h/), v IN/IR vyvolali aspiraciu niektorych spoluhlasok; podla Kortlandta a Holzera ostavaju este v balt. a PSl v slabikach so samohlaskami ako tzv. akut /'/
uml./ew/ - PIE /ew/ -> /aw/; ak nasleduje spoluhlaska, -> /jaw/ (Kortlandt 14)
PBS-uml. - straca sa rozdiel medzi PIE /o/ a /a/ -> ostava len /a/, plati aj pre dlhe; tu sa baltoslov. areal rozpada, kedze dlhe balt. /ō/->/uo/
IS.z. - Illic-Svitycov zakon: neutra o-osnovy s prizvukom na koreni sa menia na maskulina


rozmach a rozpad praslovanciny (cca 450-900)

- do I.palatalizacie bola praslovancina (PSl), spolocny predok vsetkych slovanskych jazykov, v podstate baltickym jazykom, do velkej miery, ak nie uplne, zrozumitelnym po celom kontinuu baltickej skupiny; jazykom, co rekonstruujeme ako PSl, sa asi nehovorilo v "pravlasti" na severovychodnom upati Karpat, ale skor v case expanzie k Dunaju a avarskej nadvlady; vzhladom na jej rozsirenie okolo roku 600 po velkom uzemi Europy, v naslednych storociach doslo ku viacerym zmenam tak na vseslovanskej (CSl) urovni, ako aj k rozpadu na dialekty (zSl, jSl, vSl, ONg, sol. atd. podla izoglos)

- pri porovnani s PIE bola praslovancina roku 600 (no aj OCS o tristo rokov neskor) pomerne archaicky jazyk: fungovalo napriklad rozlisovanie aoristoveho a perfektoveho, v PSl chapani "neurcitkoveho" a "pritomneho" kmena slovies; novinkou boli tzv.sigmaticke aoristove korene (zachovale riedko, napr. v konjuktive s bych) vzisle z tych, co sa koncili na rezonant (samohlasku alebo sonorant)
- v SK tieto rozdiely zanikli scasti kvoli zjednocovaniu paradigiem podla jedneho alebo druheho kmena (no ostalo par "vynimiek" napr. 1.os.sing. PIE perf.kor. *h1es-mi -> CSl/OCS prit.kor. jes-mь -> SK som, no 3.os.pl. PIE *h1s-ont -> CSl/OCS neur.kor. s-ǫtь -> SK ), a scasti kvoli tomu, ze aorist bol uplne nahradeny jednotnym minulom casom tvorenym z l-pricasti
- v PSl boli zrejme dva typy prizvukov, a to pohyblivy a pevny; stare laryngaly zrejme prezivaju, predstavuju tzv. (stary) akut, ktory sa casto interpretoval ako stupajuci ton (rising pitch; casto oznaceny ako /ő/, tu ako /'/ na konci slabiky); vplyvom Dybovho a Meilletovho zakona sa prizvukovy system radikalne meni: vznika novy druh pevneho prizvuku, alternujuci v ramci sklonovania medzi prvou slabikou koncovky a korenom; ten neskor vplyvom Stangovho zakona dostava novy ton, tzv. neoakut, ktory sa u nas casto prejavuje predlzenim slabiky
- pod PSl sa mysli najma stav okolo 600 AD, alebo pripadne pred I.pal., teda okolo 400 AD; ak sa prida balt., mysli sa tym, ze etyma je dolozena aj v sucasnych balt.jazykoch; rekonstrukcie PSl slov sa preto tiez lisia oproti zdrojom (napr.PSl *awiká oproti Rejzekovmu *ovьca), kedze tie spravidla zohladnuju len zdroje po vzniku OCS, a nie napr. glosy a vypozicky v mGR ci druhych jazykoch

I.pal. - prva regresivna palatalizacia (vyslovnost velar sa pred prednou samohlaskou /e,é,i,í/ posuva na tvrde podnebie, palatium: napr. /k/ pred /e,i/ alebo /j/ -> /č/, /g/->/dž/, /x/->/š/); zmena uz nezasahuje balticke jazyky
III.pal. - "tretia", teda progresivna palatalizacia (velary po /i,í/ sa menia na palataly, napr. /k/ -> /ť/ atd., vsesl., no reflex /x/ je v zSl /š/, inde /s/ (tato izoglosa je vsak novsia); prasl.*awiká -> *awiťá; na rozdiel od I. a II., /e/ tuto zmenu nevyvolavalo, zasiahlo to aj velary po /n/ alebo /m/)
uml.pal. - umlaut (prehlas) samohlasok po palatalnych spoluhlaskach (*awiťá -> *awiťé)
monoph. - monoftongizacia (teda diftong/dvojhlaska sa meni na samohlasku: /aj/ -> /é/, /au, eu/ -> /ó/ -> /ú/, /ej/ -> /í/ atd.: *kwajtu -> *kwétu -> *květъ)
depal. - depalatalizacia samohlasok (/é/ -> /á/; napr. *čésu -> čásъ -> čas; *awiťé sa meni zas na *awiťá); PSl *e sa zrejme vyslovovalo viac otvorene, podobne ako v skand.jazykoch alebo nasom /ä/
liq.p. - proteza (predsunutie) likvid (napr.prasl.*údra -> *wúdra -> vydra; v cs.najma /w/ pred zadnymi a /j/ pred prednymi samohlaskami; zaroven (delab.) /w/ -> /v/, teda vlastne bilabialna frikativa /β/: *awiťá -> *aviťá); posledna vsesl. zmena; Holzer 5-6
II.pal. - druha reg.palatalizacia (/k/ pred prednou samohlaskou alebo /j/ -> /ť/ atd.; napr.OCS rǫka -> plural rǫcě; Čech -> Česi); mimo zSl prebehla aj vo sekvenciach s -v-: napr. *kwajtu -> *kwétu -> *ťwétu -> OCS цвѣтъ; zasiahuje teda vSl na juh od Smolenska a vychod od Polesia, ako aj narecia na juh od rumunskych Karpat (dnesne BG,SC,SL); II.pal. vobec nie je dolozena v ONg; tato zmena vytvara vobec prve izoglosy dochovane v slov.jazykoch; Holzer 7
1.liq.met. - prva metateza (presmycka) likvid; prebieha na zaciatku slova v akutovanych skupinach *ar'-/al'-; likvida sa presmykne na zaciatok a slabika sa predlzi, napr. *ar'dla -> *rá'dla (-> radlo); vsesl.zmena, Holzer 10
Dyb.z. - Dybov zakon: ak v prizvukovanej slabike neni akut, prizvuk sa presunie na slabiku nasledujucu); tymto sa podstatne meni prozodicky system jazyka - vznika tym nova akcentova paradigma (b), kde prizvuk alternuje medzi poslednou slabikou korena a prvou koncovky (napr. *džen-á', gen.pl. *džen-u -> *džená', *dženu; uml.skr. -> *žena (kr.neoakut), *ženъ (Stang.z. -> ženъ, s kr.neoakutom -> CZ žen, SK žien - len v SK kr.neoakut vedie ku kompenzacnemu predlzeniu); pri povodne viacslabicnych slovach, ako napr. národ (<- *náradu) Dybov zakon vytvara kratky neoakut na druhej slabike, podla Sukaca kontrastujuci s povodnou dlzkou, ktora sa potom zachova (preto mame CZ/SK reflexy *móže z *mažétъ, no v inf. CZ moci a SK môcť); zmena je vsesl.
Meil.z. - Meilletova metatonia: akut zanika, ak slovo nema prizvuk, alebo je na slabike, co je az po akute, inak spada s prizvukom; vsesl.zmena
skup.pal. - palatalizacia skupin /kt/->/kť/; Holzer 13-14
delab. - delabializacia (/ú/ -> /ý/: prasl.*súnu -> *sýnъ -> syn); nove /ú/ vznika na to z dlheho /ó/ (napr. FIN/ONor *Rótsi -> vSl *Rósi -> *Rúsi -> Русь); vsesl., Holzer 15,17
1.assib. - prva asibilacia zasahujuca vysledky II. a III. palatalizacie (/ť/ -> /c/, /ď/ -> /dz/; *aviťá -> *avicá); nezasahuje vysledky skup.pal.; vsesl., Holzer 16
2.liq.met. - druha metateza likvid; zasahuje vsetky sekvencie ar/al resp. er/el, na zaciatku aj v strede slova, vysledkom su tiez predlzene slabiky: napr. *melka -> *mléka -> CSl *mlěko (-> mlieko), resp. *gardu -> *grádu -> CSl *gradъ (-> hrad); v CZ/zSK/vSK sa predlzuju len slabiky v strede slova: napr. *alkuti -> *lakuti -> CSl *lokъtъ -> CZ loket, no v mSK/SC *lákuti -> *lakъtъ -> SK lakeť, SC lakat; v PL metateza prebieha bez predlzovania (cf. PL łokieć, mleko, gród) zmena neprebieha v pomor.jazykoch, vo vSl sa prejavuje ako tzv.polnoglasie, pridanim dalsej kratkej samohlasky (lokoť, moloko, gorod); podobne v skupinach s /i/: /ir/ vo vSl -> /er/, u nas a v jSl ale -> /ri/, co feeduje uml.skr. -> /rь/ a uz mimo BG/PL taut.liq. -> /r/), Holzer 20
uml./a/ - umlaut kratkeho /a/ -> /o/, suvisiaci s uml.skr. (*avicá -> *ovicá; *mléka -> mléko; vsesl.); vsesl., no prinajmensom v sol.BG zavisi od kontextu; vacsina slov.vypoziciek v HU (napr. rab, ladik, széna oproti rob-iť, loďka, seno) tuto zmenu tiez neodraza; Holzer 23
uml.skr. - v urcitom obdobi po PSl stratila dlzka slabik fonologicky vyznam; vysledkom bol dalsi umlaut, skratenie indoeur.samohlasok, a nasledna prva epenteza dh.pridanie jerov tam, kde sa dve spoluhlasky za sebou tazko vyslovovali: /i/ -> /ь/; /u/ -> /ъ/; navyse sa skracuje /á/ -> /a/ (*ovicá -> *ovьca) a zaroven /é/ -> /ě/ (*mléko -> mlěko) na konci slov, pricom sa straca akut, tato zmena vsak prebieha az po uml./a/; v CZ/SK prebehlo zrejme v zavislosti od prizvuku, dlzka sa zachovava predovsetkym na stupavych tonoch (akutoch); Holzer 24-26, 31
prav.ot. - pravidlo otvorenych slabik: podobne ako dnesna taliancina, v OCS koncia slabiky samohlaskou, bud normalnou, alebo aspon jerom; zrejme vzniklo ako dosledok skratenia a fungovalo zhruba do konca 9.storocia, ked sa zacal prejavovat Havlikov zakon
nas. - nazalizacia (tautosyllabicke /in,en/ alebo /im,em/ -> /ę/, /on/ alebo /om/ -> /ǫ/ atd.; napr.ie.pent-, gr.pente -> prve nosovky su dlhe, skracuju sa vsak na konci slov alebo v suvislosti s Kapovicovymi zakonmi; OCS pięt -> neskor sl.päť; vidno aj na madarcine: csl.*sǫsedъ -> HU somszéd "sused"), Holzer 28
akc. - akcentuacia neprizvukovanych slov: v slovach bez prizvuku vznika prizvuk na prvej slabike; prebieha vsesl., Holzer 30
kont./ъi/ - kontrakcia skupin, predovsetkym koncoviek /ъiь/ resp. /ъjь/ -> /ý/; ak je koncovy jer prizvucny, /ý/ dostava neoakut a udrzi si dlzku aj v CZ/SK (napr. v *mladъjь -> mladý); /ý/ spada v jSl s /í/, u nas trochu neskor, ostava v PL a vSl; Holzer 32
jot. - jotizacia: skupiny dental a /j/ sa palatalizuju: napr./sj/->/š/, *dusja -> duša, zhruba posledna vsesl. zmena, Holzer 33
2.skup.pal. - palatalizacia skupin /kť/ a /xť/ -> /ť/; Holzer 34
2.assib. - druha assibilacia: /ť/ a /ď/ vytvorene jotizaciou sa menia v SK/CZ na /c/ resp. /dz/, no zalezi podla kontextu a narecia, či sa /dz/ nevyvija dalej na /z/ (v stred.SK napr.nie); je to vsesl. zmena, no s roznymi vysledkami (napr. v RU /č,ž/, v OCS/BG /št,žd/, v SC /ć,đ/...); PSl rekonstrukcie zdrojov, ako napr. u Vasmera ci Rejzeka, sa vacsinou orientuju podla stavu prave pred touto zmenou (cca 1.pol.9.st.)
3.assib. - vysledok 2.assib. v zSl bol /c,dz/; v CZ priestore vznika asi este v 9.st.dalsia inovacia /dz/ -> /z/, dosahujuca zhruba po Male Karpaty, ale aj jazyk Kievskych listov (pannonsku slovancinu) a scasti aj Povazie; Holzer 35
Ivs.z. - 1.Ivsicov zakon; posun prizvuku z dlhych slabik bez akutu na predoslu slabiku (Holzer 36)
Stang.z. - Stangov alebo 2.Ivsicov zakon; posun prizvuku zo slabych (ale este nevypadavajucich) jerov na predchadzajucu slabiku (Holzer 37); pri urcitych podmienkach - v CZ ide o vyrazy s AP (b) a (c), kde po predlzovanej samohlaske nenasleduje neznely obstruent, v sSK sa predlzuje /e/ a /o/ v slovach s AP (b), v SC ide trebars vseobecne o dlhe slabiky - dostavaju novoprizvukovane slabiky neoakut, co vedie neskor k ich predlzeniu
uml./jь-/ - umlaut zaciatocnych skupin /jь/ -> /i/ (napr. v *jьgьla -> ihla); prebieha este pred Havl.zakonom smerom z juhu ci vychodu, nezasahuje CZ ani Zahorie; Holzer 40
taut.liq. - vznik druhotnych slabikotvornych likvid (z tautosyllabickych teda jednoslabicnych sekvencii ьl/ьr: napr. prasl.*wilku delab.,2.liq.met.,uml.skr. -> *vlьkъ -> *vl̥kъ -> vlk); tieto sekvencie sa v SC/sSK, neuchytia na zaciatku resp.konci slov, a tak nastava 2.epenteza jerov (2.ep.jer.: *néslъ -> nésъlъ -> niesol); inovacia ide smerom zo SC (v case este pred nas.) k nam na sever (kedze este prebiehol Stang.z.), Holzer 27, 45, Pauliny §18
Kap.z. - Kapovićove zakony o pretonickej kvantite: prvy (Holzer 41) je tzv. zakon o dvoch morach (dlha samoh. ~ 2 mory, kratka ~ 1, jer ~ 0.5), skracuju sa dlhe slabiky pred prizvukom, po ktorych nasleduja 2+ mor (napr. *vrá'na -> CZ vrána; avsak inst.sing. *vrá'nojǫ -> *vranojǫ, kontr.,dipht. -> vranou); druhy (Holzer 42) o 4 slabikach, skracuju sa druhe slabiky v slovach o 4+ slabikach; zatial kontroverzne, podla Kortlandta je dlzka v CZ/hor.luž. slovach s AP (a) druhotna
tilg. - "tilgung", teda zanik stareho akutu; vyrazne sa tym meni prozodia jazyka: v CZ/SK sa dostava do popredia dlzka slabik, pricom v CZ (a zSK) sa dlzka akutovanej slabiky zachovava, ak v dalsej nenasleduje cluster (teda *krá'va -> CZ kráva, no *brá'trъ -> bratr), v sSK sa (podobne ako v SC) straca; stracaju sa vsetky akutovane dlzky vo viacslabicnych slovach (napr. *sěverъ -> sever, *sǫsědъ -> sused); podobne sa skracuju aj neakutovane dlzky; Holzer 43


ceskoslovenske dialekty (od cca 900)

- zapadoslovanske kultury sa od casov Karla Velkeho dostavaju do stale intenzivnejsieho kontaktu so stredoeuropskou latinskou kulturou; okrem mnozstva vypoziciek z latinciny a hornej nemciny dochadza k novym upravam ako obnovenie dlzky ako merkmalu samohlasok a izolovanym zmenam v ramci ceskoslovenskeho, a neskor zapadoceskeho arealu; na stredne Slovensko pritom prenika niekolko inovacii zo SC

- zaroven sa zjavuje starosloviencina (OCS), teda prvy spisovny slovansky jazyk: mame suvisle texty poskytujuce bohaty nahlad na lexiku aj gramatiku; nakolko fungoval ako "administrativny" jazyk na Morave je tazke povedat, kedze zrejme moc komplexny aparat Moravane nevytvorili a ine kmene v oblasti ich vplyvu ako Blatensko, Cechy, Zlicane, Nitra ci luz.Srbi sa zrejme bavili svojimi dialektami; nalezy z Bojnej, ako aj niektore vypozicky v CZ/SK napovedaju o misiach v romanskom alebo bavorskom jazyku; OCS sa ale takto zabehala v Bulharsku, ako aj u Srbov a Chorvatov, neskor tiez na Kyjevskej Rusi a v Moldavsku; v Cechach sa pouzivala v cirkevnom prostredi, asi len v klastore v Sazave do konca 11.st., podobne v Uhorsku v Tihany, kde ju vsak doniesli kievski mnisi za Andreja I.; potom este asi neskor v okrajovych oblastiach vychodu SK, ktore svojho casu (13.-14.st.) zrejme patrili Halici
- v obdobi medzi PSl-CSl sa vyrazne menila prozodika: okrem dlzky a prizvuku sa stava dolezitou aj intonacia (stupava alebo klesava); vsetky podstatne mena mali bud (a) pevny prizvuk so stupavym tonom na koreni; (b) prizvuk so stupavym tonom, alternujuci pri sklonovani medzi poslednou slabikou korena a prvou slabikou koncovky; alebo (c) pohyblivy prizvuk, alternujuci medzi prvou slabikou korena a prvou koncovky (tieto tzv. akcentove paradigmy su v rekonstrukciach vyvoja zaznacene pri CSl zneni aj s dlzkou a intonaciou v nom.sing.)
- zanika stary akut (AP a); v SC (ako aj v LI) sa meni na klesajuci ton (circumflex; kratky sa znaci casto ako /ȍ/, dlhy ako /ȏ/); Havlikov zakon oslabuje niektore jery, z ktorych su niektore prizvucne, a tento prizvuk sa posuva o slabiku nazad, cim vznika novy stupajuci ton, zrejme odlisny od toho stareho (Stjepan Ivsic ho nazval "neoakut": napr. *kanji -> *konjь -> *kóň -> kôň; podla SC notacie sa znaci kratky ako /ò/, dlhy ako /õ/); AP (b) ma takto neoakuty na prizvukoch v koreni alebo kratke neoakuty na koncovke; pri mobilnej paradigme (c) bol v pripade prizvuku na koreni klesavy (ak vobec nejaky) ton, ktory sa presuval na klitika (napr. predlozky: dlzka sa straca v *na gláve, no ostava v gen. *gláv), len na koncovke mal neoakuty; v RU prizvuky ostali zhruba na rovnakych miestach ako v stadiu po zaniku starych akutov

- v CZ/SK (a asi aj v PL a vSK) sa upevnuje prizvuk na prvej slabike; hlavnym prozodickym rozlisovacim prvkom sa stava dlzka, ktora vo vacsine slov.jazykov zanika (v PL a vSK asi v 15.st.); zachovava sa na neoakutoch (*karlju -> *krãljь -> kráľ), v CZ (a hor.luž.) aj po akutoch starych (*kar'wá' -> *ka̋rvá -> CZ kráva), v SK pre zmenu vznika dlzka niekedy po kratkych neoakutoch, a to najma v slovach, ktore sa pri strate jerov stali jednoslabicnymi (*babu -> *bàbъ -> *bób -> bôb; na jeroch funguje len ak ide o viacslabicne slovo, napr. *konьcь -> koniec, no *pьsъ -> pes; Krajcovic tento rozdiel vysvetluje tym, ze slo len o slova s -ьcь, avsak Pauliny uvadza aj vyrazy ako sSK kotieľ "kotol"); v niektorych poziciach (napr. v gen.pl. zenskeho rodu/a-osnovy) sa zrejme dlzka analogicky rozsirila po paradigme, rozdielne medzi CZ/hor.luz. a SK/dol.luz. (preto podla Sukaca je v CZ kráva vs gen.pl.od krav, a v SK krava vs gen.pl.od kráv); dalsie dlzky vznikaju pri kontrakcii slabik s /j/ (napr. CSl *pojasь -> pás)
- pod CSl sa mysli priblizny stav slova okolo r.900, ktory mohol byt este zrozumitelny po vsetkych slovanskych nareciach
- pre narecia, z ktorych vzisla spisovna CZ, plati trochu ine poradie

Havl.z. - Havlikov zakon: jery na slabych poziciach (pred samohlaskami, silnymi jermi a v neparnych slabikach) odpadaju; jery na silnych sa vokalizuju (/ь/->/e/, /ъ/->/a,e,o/); zakon prebehne vsesl., no s roznymi vokalizaciami; konkretne sa tu mysli vypadnutie jerov, rozlisovanie slabych a silnych jerov prebehlo zhruba uz pri Ivsicovych zakonoch; ako prva prebehla vokalizacia jerov silnych, v SK zrejme este pred 2.Ivsicovym (ukazuje sa to na dlzkach ako napr. v *konьcь -> vok. *konecь -> 2.Ivs.z. *kone'cь -> vyp.j. *konéc -> koniec), zapadne od Malych Karpat az po nom (*konьcь -> 2.Ivs.z. *konьcь -> vok. konecь -> vyp.j. konec)
druh.konc. - druhotne koncovky slovies: v CZ/SK zanika -t v 3.os. (napr. 3.os.pl. *nesǫt -> CZ nesou, no RU несут); tiez sa skracuje koncovka neurcitku *-ti, zrejme este pred vypadnutim slabych jerov a jotizaciou (-> -ť; v CZ sa jotacia druhotne straca, no v dokladnom lit.jazyku sa tento tvar pouzival ako supinum); okrem toho vznika asi podla analogie s 1.os.pl. alebo jednosl.slovesami nova singularova koncovka *-mъ, vytlacajuca *-ǫ
2.jot. - druha jotizacia: vypadnutie slabych makkych jerov na konci slabiky regresivne zmakcuje (napr. *desętь -> *desęť); v jSl neprebieha
predl. - kompenzacne predlzenie (compensatory lengthening), predlzenie slabik s neoakutom po vypadnuti slabych jerov; v CZ/SK sa nasledne prizvuk presuva na prvu slabiku; vychodiska (zachovanie samohlaskovej kvantity) a vysledky (pevny prizvuk na prvej slabike) tejto zmeny su specifikom CZ/SK arealu, okrem vSK; tu sa prizvuk posuva na predposlednu slabiku, dlzka sa ako fonologicky relevantny jav neskor straca; tiez sa predlzuju jednoslabicne infinitivy slovies (*klasti -> klásť)
regr.assim. - regresivna assimilacia pri clustroch spoluhlasok, teda spodobovanie podla druhej, zacina po vypadnuti slabych jerov podla Havl.z.; Holzer 51
kontr. - kontrakcia slabik s /VjV/ na dlhe slabiky (*pojas -> pás); v CZ funguje dlhsie (napr. moje -> mý), v SC prebehla este pred Havl.z.
denas. - denazalizacia: /ǫ/ -> /u/, /ę/ -> /ä/ resp. /a̋/; vyslovnost zadnej nosovky /ǫ/ sa v OCz, OSc a ORu posuva dozadu a napokon nosovost straca, az je z nej /u/; v SL sa nosovost straca este na pozicii ako /o/, v PL sa vyslovnost posuva dole na /ą/, v BG sa neposuva, no straca nosovost a spada s /ъ/; predna /ę/ straca nosovost zhruba v tom istom case a vytvara nove /ě/, ktore vo vych.mBG, a ORu spada s /ja/ (resp.regresivne zmakcuje ako /'a/); v CZ/SK je vyslovnost najprv viac vzadu, ako makke /ä/ (resp. dlhe /a̋/; dalsi vyvin vid tu), nasledne sa meni podla kontextu; podla Lunta bola vyslovnost CSl /ě/ rovnaka ako pri /ä/, rozlicny zapis sa vsak udrzuje kvoli jednoznacnosti
uml./ě/ - umlaut otvoreneho /ě/; v CZ/SK sa rozlisovalo dlhe a kratke, a podla toho bud zmakcuje predoslu spoluhlasku /'e/ (*lěvý -> *ľevý -> SK-depal. ľavý) alebo sa meni na /é/ (*bě̄lý -> *bély -> dipht. biely)
uml.CZ - "cesky" umlaut prebieha v 13.-14.st. na zapade CZ: makke /'a,'o/ -> /ie/ (tym spadaju reflexy CSl kratkeho /ę/ a dlheho /ě/), /'u/ -> /i/ (Rejzek C1)
glot. - glotalizacia: v OCz a zrejme uz aj kievskych dialektoch (-> UA) sa vyslovnost /g/ meni zhruba v 12.st. najprv na frikativu /γ/ a zaciatkom 13.st. na znele /h/
res./rʼ/ - makke /rʼ/ -> /ř/, prebieha zrejme na zap.CZ a v PL, zhruba v 13.st.
CS-depal. - depalatalizacia spoluhlasok; zanika parova makkost pri vacsine z nich, z bilabial sa oddeluje /j/ (/bʼ,pʼ,vʼ,mʼ/ -> /bj,pj,vj,mj/), u ostatnych sa straca (/sʼ,zʼ,čʼ,šʼ,cʼ/ -> /s,z,č,š,c/; v CZ aj /ľ/ -> /l/; vo vSK ostavaju vsetky) alebo nadobuda charakter fonemy (/d,t,n/ vs /ď,ť,ň/; v SK aj /ľ/); (Krajcovic §17)
clust. - zjednodusovanie clusterov, skupin spoluhlasok v dosledku straty jerov; sem patri trebars assibilacia skupin /čs/ -> /c/, ktora prebehla niekedy po 13.storoci (v OCz este dolozena nie je: napr. čstiti "ctit"); skupiny /šč,ždž/ sa zjednodusuju na /šť,žď/ (Krajčovič §30); zmena zasahuje aj CZ; v sSK sa zjednodusuju skupiny so slabikotvornymi rezonantami na zaciatku alebo konci slova pridanim samohlasky (napr. *větrъ -> *vétr -> vietor; vs CZ/zSK vítr; vLAT missa -> *mьša -> *mša -> omša; vs CZ mše; Pauliny §18); neskôr vzniká z clusterov *p a plozív nové /f/ (napr. *bьčela -> regr.assim. *pčela -> /fčela/; tu debata)
ep./st/ - epenteza /t/ v skupinach po /s/ s nasledujucou samohlaskou; prebieha len v CZ/SK, zrejme doteraz ;) podobna zmena prebehla aj v TH (Georgiev 1977: 173); v CZ zasahuje aj skupiny s /čr/ napríklad OCz črěvo -> CZ střevo
uml./y/ - vyslovnost /y/ spada v CZ/SK/SC s /i/; pri dlhom /ý/ v CZ a juz.sSK dialektoch s /ej/ (Rejzek C4)
diphth. - diftongizacia: zmena dlhych samohlasok na dvojhlasky; CSl /ě/ -> /ie/, /ó/ -> /uo/ (okrem zSK), /ú/ -> /au/ (len CZ), (/ę̄/ ->) /a̋/ -> /ia/ (len sSK)
lab.dis. - dissimilácia labiál: skupin /vVb/ -> /lVb/, napr. svoboda -> sloboda; len v sSK/SC, foneticky ide vlastne o spadanie /v/ a /l/ vnutri a na konci slabik do /w/
SK-depal. - depalatalizacia samohlasok /je/ -> /o/ a /jä/ -> /a/, po zmakcenych /ď,ť,ň,ľ/ zas /'e/ -> /'a/ v sSK (*popěl -> *popjel -> popol)
2.uml.CZ - nove dlhe samohlasky v CZ vznikaju po 15.st. dava /uo/ -> /ů/, /ie/ a /é/ -> /í/; tiez /au/ -> /ou/ (Rejzek C5)

vyznamnou zmenou je napokon aj kodifikacia spisovneho jazyka - v SK mala takyto vplyv Kralicka Bible, Bernolak a Stur, cim sa dovtedy dialektalne specifika stali dominantnymi po celom uzemi, kde sa v danom jazyku ucilo a pisalo