Словѣньскый ѧзъıкъ :: Remember, remember, the velvet November


node:	Словѣньскый ѧзъıкъ
template:	4
parent:	reci
owner:	al-caid
created:	11.03.2012 - 00:22:58
updated:	26.01.2023 - 11:32:34

cwbe coordinatez:
4684483
1495370
2449314
6545355

ABSOLUT
KYBERIA

permissions
you:	r,
system:	public
net:	yes

al-caid	0
ash	0
georgio	0
chess	0
pesiak	1
didaktikskal...	2
mateno	3
čo	3
ZAP	3
DFH	3
Prospero	3
s7	6
Fen	6
zemo	11
andread	12
Best boy[Loc...	18
ziarislava	19
krokobox gomont	19
mrkqua	19
valdemar	20
sandozz	20
dnes nie je ...	20
dnc	20
scyth	21
kostja	24
laume	27
mythea	30
dontbelight	33

starosloviencina, cловѣньскьїи ѩзъıкъ, ⱄⰾⱁⰲⱑⱀⱐⱄⰽⱏ ⱗⰸⱏⰹⰽⱏ, старославянский язик, Altkirchenslawisch, OCS (Old Church Slavonic), старобългарски език

Jazyk znamy vierozvestcom aj ich audiencii ziskava na popularite, uz ma aj vlastnu verziu wikipedie. Tazky nie je, par javov z jeho gramatiky ci morfologie sa zidu pri uceni inych slovanskych jazykov. Najblizsi je sucasnej bulharcine, ktora si trebars ako jedina zachovala samohlasku jer, ale prvky zname z OCS najdeme v kazdej -

- 7 padov (snad vsade okrem BG a MK)
- nosove samohlasky (PL; napr.Ѧ sa v SK zvacsa vymiena za "ä")
- dual (zachovany pri par slovach, napr.v SK "bratia", viacero v BG)
- iotizacia ("zmakcovanie" pomocou "j")
- palatalizacia velarnych spoluhlasok (g, k, ch)
- jat (ѣ; dlhe "ä", vyvijalo sa rozne, v SK je z neho vacsinou "ie")
- styri minule casy slovies (BG)
- "ň" a "ľ"...

H.Lunt - Old Church Slavonic Grammar (7.ed., 2001) - link na google books
hardcore vyuka - http://www.utexas.edu/cola/centers/lrc/eieol/ocsol-0.html
ceska modernizacia - http://sites.google.com/site/novoslovienskij/
ruske zjednodusenie - http://www.slovio.com/
na vela staci aj cyrilika - http://kyberia.sk/id/6547674
aj Bibliu (RCS) - http://kyberia.sk/id/6722569

"kanonicke" texty online

Corpus Cyrillo-Methodianum Helsingiense - kodexy Marianus, Zographensis, Assemanius, Suprasliensis a Savina kniha v ASCII
TITUS (Thesaurus Indogermanischer Text- und Sprachmaterialien) - kodexy Marianus, Zographensis, Assemanius a Savina kniha v unicode cyrilike aj hlaholike

Kievske listy (10.st., fragment misalu)
Codex Zographensis (11.st., V.Jagić 1879)
Euchologium Sinaiticum (200 stran hlaholiky z 11.st., R.Nahtigal 1941)
dalsie Euchologium, prepis do cyriliky (L.Geitler 1882)
este jedno vydanie Euchologia v cyrilike s francuzskym prekladom (J.Frcek 1933)
Glagolita Clozianus (11.st., F.Miklosić 1860)
Psalterium Sinaiticum (11.st., M.Altbauer 1971)
dalsie Psalterium, prvy moderny prepis do cyriliky (L.Geitler 1883)
Codex Suprasliensis a dalsie cyrilicke texty (11.st., J.Lindstedt 1986)
dalsi Suprasliensis s greckymi originalmi (ak boli!) s linkami na dalsie (D.Birnbaum 2013)
eninska epistola (stranka po bulharsky) a ine
LXX - predloha vacsiny OCS bibl.textov
Vulgata a KJV, Lutherbibel, Bible Kralická pre porovnanie
zbornik popa Punca z r.1796, prepis do anotovanej latinky
Duna - v resavskom pravopise

ⰃⰎⰀⰃⰑⰎⰊⰜⰀ

unicode table - http://en.wikipedia.org/wiki/Glagolitic_%28Unicode_block%29
mas uz hlaholiku v unicode?
omniglot - http://www.omniglot.com/writing/glagolitic.htm
online pisadlo s navodom - http://kyberia.sk/id/7542816
nove pisadlo - https://www.punco.uzh.ch/cyr
hi-tech - http://slovo-aso.cl.bas.bg/sinai.html
ucebnica - https://www.academia.edu/84607619/Colloquial_Church_Slavonic

0468448301495370024493140654535509029598

Нощь тиха, нощь свѧта!
Тъчïѭ тꙋ бъдита
обрѫчьника прѣсвѧтаа,
нежьнѣ поемъша чѧда.
Съпи же небесьнѣ,
съпи же небесьнѣ!

Нощь тиха, нощь свѧта!
Коа радость та
на оустꙋ Сынꙋ божïа зрима,
се бо съпасьна година,
Христꙋ родивъшꙋ сѧ,
Христꙋ родивъшꙋ сѧ.

Нощь тиха, нощь свѧта!
Пастыры прïѧта
вѣсть бы она анъгелъска
звънѧшти ꙗко приде дьньска
Христъ, съпаситель,
Христъ, съпаситель!

ⱀⱁⱎⱅⰻ ⱅⰻⱈⰰ · ⱀⱁⱎⱅⰻ ⱄⰲⱗ
ⱅⱏⱍⱙ ⰱⱏⰴⰻⱅⰰ
ⱁⰱⱃⱘⱍⱐⱀⰻⰽⰰ ⱂⱃⱑⱄⰲⱗⱅⰰⰰ
ⱀⰵⰶⱐⱀⱑ ⱂⱁⰵⰿⱏⱎⰰ ⱍⱗⰴⰰ
ⱄⱏⱂⰻ ⰶⰵ ⱀⰵⰱⰵⱄⱐⱀⱑ
ⱄⱏⱂⰻ ⰶⰵ ⱀⰵⰱⰵⱄⱐⱀⱑ

ⱀⱁⱎⱅⰻ ⱅⰻⱈⰰ · ⱀⱁⱎⱅⰻ ⱄⰲⱗ
ⰽⱁⰰ ⱃⰰⰴⱁⱄⱅⱐ ⱅⰰ
ⱀⰰ ⱆⱄⱅⱆ ⱄⱛⰻⱀⱆ ⰱⱁⰶⰹⰰ ⰸⱃⰻⰿⰰ
ⱄⰵ ⰱⱁ ⱄⱏⱂⰰⱄⱐⱀⰰ ⰳⱁⰴⰻⱀⰰ
ⱒⱃⰻⱄⱅⱆ ⱃⱁⰴⰻⰲⱏⱎⱆ ⱄⱗ
ⱒⱃⰻⱄⱅⱆ ⱃⱁⰴⰻⰲⱏⱎⱆ ⱄⱗ

ⱀⱁⱎⱅⰻ ⱅⰻⱈⰰ · ⱀⱁⱎⱅⰻ ⱄⰲⱗ
ⱂⰰⱄⱅⱛⰻⱃⱛⰻ ⱂⱃⰹⱗⱅⰰ
ⰲⱑⱄⱅⱐ ⰱⱛⰻ ⱁⱀⰰ ⰰⱀⱏⰳⰵⰾⱏⱄⰽⰰ
ⰸⰲⱏⱀⱗⱎⱅⰻ ⱑⰽⱁ ⱂⱃⰻⰴⰵ ⰴⱐⱀⱐⱄⰽⰰ
ⱒⱃⰻⱄⱅⱏ ⱄⱏⱂⰰⱄⰻⱅⰵⰾⱐ
ⱒⱃⰻⱄⱅⱏ ⱄⱏⱂⰰⱄⰻⱅⰵⰾⱐ

Noštь tixa, noštь svęta!
Tъčïjǫ tu bъdita
obrǫčьnika prěsvętaa,
nežьně poemъša čęda.
Sъpi že nebesьně,
sъpi že nebesьně!

Noštь tixa, noštь svęta!
Koa radostь ta
na ustu Synu božïa zrima,
se bo sъpasьna godina,
Xristu rodivъšu sę,
Xristu rodivъšu sę.

Noštь tixa, noštь svęta!
Pastyry prïęta
věstь by ona anъgelъska
zvъnęšti jako pride dьnьska
Xristъ, sъpasitelь,
Xristъ, sъpasitelь!

0468448301495370024493140654535509020320

Учително евнгелие, Синодална библиотека Москва № 262, XII в., 1а (Kuev 1974:188-189)
hlaholika podla a.c.

Ⰰ - Азъ словомь. симъ молю сѧ б-оу .:
Ⰱ - Б-е всеꙗ твари й зиждителю .:
Ⰲ - Видимъıимъ. й невидимъıймъ .:
Ⰳ - Г-а д-ха посъли живоущааго .:
Ⰴ - Да въдъхнеть въ срьдьце ми слово .:
Ⰵ - Ѥже боудеть на оуспѣхъ въсѣмъ .:
Ⰶ - Живоущиймъ. въ заповѣдьхъ ти .:.
Ⰷ - Ꙃѣло бо ѥсть. свѣтильникъ жизнии .:
Ⰸ - Законъ твой. и свѣтъ стьзамъ .:.
Ⰻ - Иже ищеть. ев-нгельска слова .:
Ⰺ - И просить даръı твоꙗ приꙗти .:
Ⰾ - Летить бо нынѣ. и словѣньско племѧ .:
Ⰽ - Къ крьщению. обратиша сѧ вьси .:
Ⰾ - Людиѥ твои. нарещи сѧ хотѧще .:
Ⰿ - Милости твоѥꙗ. б-е, просѧть зѣло .:
Ⱀ - Нъ мънѣ нъıнѣ. пространо слово даждь .:
Ⱁ - О-че с-не. и прѣстый д-ше .:
Ⱂ - Просѧщоуоумоу. помощи ѿ тебе .:
Ⱃ - Роуцѣ бо свой горѣ. въздѣю присно .:
Ⱄ - Силоу приꙗти. й моудрость оу тебе .:
Ⱅ - Ты бо даѥши. достойномъ силоу .:
Ⱛ - Ѵпостась же. вьсѧкоую цѣлиши .:
Ⱚ - Фараоша мѧ. зълобы избави .:
Ⱈ - Херовьскоу ми мꙑсль и оумъ даждь .:
Ⱉ - О, чьстьнаꙗ. прѣс-таꙗ троице .:
Ⱋ - Печаль мою на радость прѣложи .:
Ⱌ - Цѣломоудрьно. да начьноу пьсати .:
Ⱍ - Чюдеса твоꙗ. прѣдивьнаꙗ зѣло .:
Ⱎ - Шестькрилатъ. силоу въсприимъ .:
ⱏ - Шьствоую нынѣ. по слѣдоу оучителю .:
ⱐ - Имени ѥю. и дѣлоу послѣдоуꙗ .:
Ⱑ - Ꙗвѣ сътворю. еваньгельско слово .:
Ⱒ - Хвалоу въздаꙗ. тр-ци въ б-жьствѣ .:
Ⱖ - Юже поѥть вьсѧкъи въздрасть .:
Ⱓ - Юнъ и старъ. своимь разоумомь .:
Ⱔ - Ꙗзꙑкъ новъ. хвалоу въыдаꙗ присно .:

О-цоу с-ноу и прѣс-тоуоумоу д-хоу .:
Ѥмоуже чьсть и дрьжава и слава .:
Отъ всеꙗ твари и дꙑханиꙗ .:
Въ всѧ вѣкꙑ. и на вѣкꙑ аминъ .:

0468448301495370024493140654535509019594

Celkom oblubena tema medzi slavonistami je rekonstrukcia povodnej hlaholiky, ako ju vytvoril Konstantin-Cyril.
Podla Ciernorizca Chrabra vytvoril 38 pismen, ktore sa vsak v prepisoch trochu stracaju, kedze aj Chrabrova esej je dolozena len v cyrilike. Abecedaria a akrostichy (basne, kde zacina kazdy vers pismenom abecedy) sa tiez v tom rozchadzaju. Podla oblubeneho Trubeckeho (1954:17) vykladu bolo pismen samostatnych povodne 36, rozdelenych do styroch skupin po 9 (ennead). Kedze hlaholika pouzivala pismena podla greckeho (resp. fenickeho) vzoru aj ako cislice (napr. ·ⱍⱌ҃ⱁⰸ· pre 1989), abecedou sa tak dalo zapisat akekolvek cislo od 1-9999 (iny model vykladu ma napr. MacRobert). Dalsie dve "pismena" (ⱆ /u/ a ⱏⰻ /y/) sa zapisovali, tiez podla greckeho vzoru, ako digrafy (ⱆ < ⱁⱛ). No ktore pismena Cyril sam vytvoril, a ake ich bolo poradie, resp. ake ciselne hodnoty im pridelil? Cislice 5000-9000 este stale nie su dolozene, ako spomina Trunte. Podla kaukazskych paralel rekonstruuje Mathiesen hlaholske enneady nasledovne:

1. jednotky. Znaky pre fonemy spolocne tak starosloviencine (OCS), ako aj dobovej grectine (GR), plus dalsie znaky pre alofony greckych fonem, v OCS aj fonetizovanych - /b,ź,ž/. Zatial vsetko jasne, kedze ciselne hodnoty su dobre dolozene.

ⰰ azъ 1
ⰱ buky 2
ⰲ vědě 3
ⰳ glagoli 4
ⰴ dobro 5
ⰵ estъ 6
ⰶ živěte 7
ⰷ źělo 8
ⰸ zemlja 9

2. desiatky. Podobny princip, zacinajuci s 3 znakmi pre /i/ a /j/ (v Chorvatsku sa znak ⰼ pouziva ako /j/, v "kanonickej" OCS ako /g/), co sa dost miesaju. V tomto sa rozhodol Cyril v hlaholike zachovat komplikacie z GR abecedy - asi ako my mozeme dakovat Hattalovi za tvrde y! Podla Kievskych listov sa vsak zda, ze ⰺ bolo dlhe i (spojka) a ⰻ skor kratke /jь/ vo vztaznom zamene *jьže. ⰹ je zrejme pozdejsi variant znaku ⰺ (Kiev.l. ho vsak pouzivaju skor ako ⰻ).

ⰺ iže 10
ⰻ i 20
ⰼ ǵervъ 30
ⰽ kako 40
ⰾ ljudie 50
ⰿ myslite 60
ⱀ našь 70
ⱁ onъ 80
ⱂ pokojь 90

3. stovky. Znaky 400-800 su podla Mathiesena specificke pre GR, pouzivane najma pri prepisoch mien a toponymov. Toto je otazne najma v pripade ⱈ, hoci povodnym znakom mohlo byt ⱒ. Kiev.l. rozdiel medzi ⱚ a ⱇ nerobia (oba pre /f/). Chorvatska hlaholika pouziva ⱇ ako "hranaty" variant ⱚ. Pre hodnotu 800 je navyse dolozeny aj znak ⱋ. S ⱌ zacina novy set znakov pre fonemy specificke pre OCS, co sa vyjadrit GR pismom nedaju.

ⱃ rьci 100
ⱄ slovo 200
ⱅ tvrьdo 300
ⱛ ukъ 400
ⱇ frьtъ 500
ⱈ xěrъ 600
ⱉ otъ 700
ⱚ thi 800
ⱌ ci 900

4. tisicky. Vsetko zrejme znaky specificke pre OCS. Dolozene su vsak hodnoty len pre 1000 (ⱍ) a 2000 (ⱎ). Trunte dalej predpoklada hodnotu 3000 pre ⱐ, 4000 pre ⱑ a 5000 pre ⱓ; na hodnote znaku pre nosovku ⱔ (9000), ako poslednom samostatnom pismene hlaholiky, sa s Mathiesenom zhoduju. Znak ⱖ dolozeny sam bez neho nieje - podla Trunte slo o povodny znak pre zadnu resp. zaokruhlenu nosovku (neskor ⱘ alebo ⱙ podla jotizacie). Znak ⱖ mohlo byt tiez /ö/, zadny protipol ⱓ /ü/ a ⱑ /ä/, co bola vyslovnost typicka pre Slovanov okolo Soluna. Trunte a Mathiesen sa zhoduju, ze rozdiel medzi jermi (ⱏ a ⱐ) bol druhotny, co vsak trochu odporuje ich fonetickemu vyvoju.

ⱍ črьvъ 1000
ⱎ ša 2000
ⱋ ća (?) 3000
ⱐ jerь 4000
ⱑ jatъ 5000
ⱒ xlъmъ (?) 6000
ⱖ jǫsъ (?) 7000
ⱓ ju 8000
ⱔ ję (?) 9000

Znak ⱒ pre /x/ (nase ch), dolozeny v jedinom slove (xlьmъ 'kopec') to zamotava - co robi medzi "cisto slovanskymi" fonemami? Mohlo ist o tvrdy variant ⱈ (v podobnom vztahu ako ⰼ a ⰳ), kedze nazov xěrъ odraza makku vyslovnost, blizsie k /ś/. ⱒ bolo zrejme akesi "svate" /x/ pre oznacenie Krista (Xrьstъ; podobne ako magicka skratka ⰻⰺⱄ pre jis 'Jezis'), a predtym snad boha slnka Chrъsa (Chorsa), ako to vyklada tiez Kempgen - takmer na konci abecedy, akesi "power-ⱈ". Znak ⱋ Kempgen inde povazuje za /p/, adaptaciu GR ѱ, az neskor reinterpretovany ako /št/ (ci /ć/) pod vplyvom cyriliky. Preto ho aj viaceri (Trubeckoj, Trunte, Veder) kladu namiesto ⱚ pod hodnotu 800. Ak vezmeme do uvahy, ze znak ⱇ mohol byt do hlah. prevzaty neskor z GR (rozdiel oproti ⱚ sa v Kiev.f. a Zogr. nerobi, inde sa pouziva len jeden z oboch znakov), a Cyril rozlisoval oba jery, predklada sa nam zhruba taketo rozlozenie ennead:

ⰰ ⰱ ⰲ ⰳ ⰴ ⰵ ⰶ ⰷ ⰸ
ⰺ ⰻ ⰼ ⰽ ⰾ ⰿ ⱀ ⱁ ⱂ
ⱃ ⱄ ⱅ ⱛ ⱚ ⱈ ⱉ ⱋ ⱌ
ⱍ ⱎ ⱏ ⱐ ⱑ ⱒ ⱓ ⱖ ⱔ

A keby si chcel niekto vytvorit vlastny model - https://www.punco.uzh.ch/gla

0468448301495370024493140654535508963570

Nazdar,

minule som mal s jednou osobou celkom príjemnú dišputu na tému zdrobnelina slova "škrečok", či je to škrečíček, škrečiatko atď...

Osoba tvrdila že prípona "čok" sama o sebe generuje zdrobneliny a už slovo "škrečok" je zdrobnelinou, zdrobniť to slovo by teda znamenalo vytvárať zdrobneliny druhého stupňa.

Keďže naozaj platí napr. smrek -> smrečok, vak -> vačok atd., zdá sa že vskutku existuje pravidlo pre mužské podstatné mená končiace sa na k:

...k -> ...čok

naskýta sa otázka ako tomu je, do akej miery je vyššie uvedené pravidlo všeobecné a ak áno, či z neho vyplýva že pôvodnou zabudnutou nezdrobnelou formou škrečka... škrek ?

Za každý feedback či voľnú asociáciou predom vďaka.

046844830149537002449314065453550896357008963588

pripona zdrobneliny je v podstate -ьk: ten jer sa meni rozne podla narecia a prozodiky, no je tam skryty aj v novych slovach (napada ma napr. aktualne tank - tančík), a tak zmakcuje kazde -k (alebo -ch, -h) na konci korena; ako pripona derivacna, -ьk je tiez v podstate len rozsirenie korena

koncovka -čok (alebo -ček podla zap./vych. nareci) teda casto z etym. hladiska skryva dvojitu zdrobnelinu, a napr. v kôš - košík - košíček (alebo aj koščík?) su vsetky tri formy stale bezne

o "škrečkoch" moc neviem (Rejzek pise o slove křeček ze je proste "onom. puvodu"), asi to ma nieco so slovesom škriekať, resp. spodstatnelym škrek; vyznamovo to nemusi byt zdrobnelina, trebars v slove starec je historicky ta ista pripona v akcii (< psl. *stāˀr-iku), no oznacuje skor "starnuceho jedinca"; tak aj škrečok moze byt "skriekajuci jedinec"

ale to len tak volne, jedna Bulharka sa zdrobnelinami zaobera dost aktivnejsie - https://homepage.univie.ac.at/stela.manova/Manova_Winternitz_PL-BG_diminutives.pdf

04684483014953700244931406545355089635700896358808963613

Super, vdaka, hlavne ten "kos - kosik - kosicek" je super priklad.

Ale s tym starcom som si neni uplne isty, ak Ti spravne rozumiem tak intepretujes "starec" ako variantu "starik" ? Zatialco ten druhy v sebe istotne nesie prvky zdrobneliny, mam pocit ze ta -ec pripona v "starec" (alebo vedec, mudrec, nemec atd.) je uplne inou samostatnou priponou, ci ?

0468448301495370024493140654535508963570089635880896361308963682

ono je to skor tak, ze dnes sa -ec pouziva produktivne pre "individua" ci nomina agentis, zatial co -ьk je zdrobnelina; ide vsak o novsie rozdelenie, kedze obe (-ec je proste novsia) vychadzaju z rovnakeho korena, psl. pripony *-iku, ktora mohla mat oba vyznamy

rozdielne znenie vzniklo foneticky, asi kvoli prozodii resp. dlzkam a prizvukom (preto aj dnes mame košík, ale vačok), funkcie sa tomu pridelovali druhotne

046844830149537002449314065453550896357008963588089636130896368208963692

Dik za objasnenia.

04684483014953700244931406545355089635700896358808963613089636820896369208963967

dik za moznost pomachrovat :)

0468448301495370024493140654535508858624

Егда день онь придеть, въпрось въздадемь:
где можемь въ тьмѣ сей бескрайной свѣтла найти?
Загꙋбы носими,
море, еже прѣйти
Продраахомь сѧ срьдцемь sвѣра
Познаахомь, че въ тисѣ нѣсть вынꙋ мира
Закони же и чрьты
о истинѣ
Не сꙋть вынꙋ - въ истинꙋ
А зорıа наша есть
прѣжде намь знаѧщимь
Нѣкако сице творѧщимь
Нѣкако прѣжившимь и съвидѧщимь
народь, иже нѣсть разбить
а тьчïю не съврьшень
Наслѣдившïи землѧ и врѣмени
Идеже дѣва чрьмна, несилна
рода рабска, матерью самою възпытана
можеть мьчтати, прѣдсѣдѧщимь стати
а зде едномꙋ козлогласовати
И да, чистотою неблѣстıаемь
нѣсмы всечисти
А се не значить ıако
не ищемь, единства съврьшена съдѣлати
Ищемь бо единства съковати зьвь имꙋща
Съградить землю ѿтворенꙋ всѣкомꙋ истѧжанïю, цвѣтꙋ, образꙋ и
оусловïю жизни
Възглѧдаемь же оубо не къ междꙋ нами стоѧщомꙋ
а емꙋже прѣдстоѧщомꙋ
Затварıаемь расколь знаѧще, прѣдпоставити грѧдꙋюще
раздѣли намь достойть ѿложити
Раменꙋ свою низлагаемь
да ею можемь напрѧгнꙋти
единь къ дрꙋгомꙋ
Не ищемь рань, а равенïа всемь
Да крꙋгь, аще ничьто дрꙋго, кажеть истинꙋ:
Iако даже страстꙋющи, растѣахомь
Iако даже напаждаеми, сѧ надеждаахомь
Iако даже оустати, сѧ оустрѣмлıаахомь
Iако хощемь всегда съврьзани быти въкꙋпѣ, побѣждаѧщи
Не, понеже нехощемь пакы побѣденïа познати
а, понеже нехощемь пакы раздѣленïа сѣıати
Книга кажеть намь видѣти
ıако всѣкый подь лозою и смоковницею своею починеть
И оустрашающаго того не бꙋдеть
Аще ли въсхотимь, съ врѣменемь грѧсти
Побѣда нехощеть быти в мьча острïй
А въ мостѣхь всехь, иже съградимь
Се садь, имьже еси наградимь
Хльмь онь, наньже въсхождаемь
Аще ли въсхотимь
Понеже американцемь быти паче есть пыхы наслѣденыѧ
се мимошьдшее, вънеже хощемь вънити
и како тое съправити
Есмы стихïи видѣли, хотѣвши народь нашь раздрꙋшити
въмѣсто его съобщити
Хотѣвши землю нашꙋ оуничиживати, волю народа остати
А оустрѣмь сïй почти оуспѣ
Обаче волıа народа, и нѣкогда оутолима сꙋщи
неможеть въ вѣкы побѣдима быти
Въ истинꙋ сïю
въ надеждꙋ сïю вѣрꙋемь
Понеже намь въ грѧдꙋющее глѧдѧщимь
повѣсть на нась глѧдаеть
Се врѣмѧ праведнаго спасенïа
Боıаахомь сѧ его рожденïа
Не мыслѣахомь, ıако есмы готови наслѣдникы быти
за тако страшный чась
нь есмы въ немь найшли власть
начѧти главꙋ новꙋ разь
подати надеждꙋ и радость за нась
Аще и единою пытаахомь,
како можемь бѣдꙋ прѣминꙋти?
Нынѣ ѿвѣщаемь
Како нась можеть бѣда подманꙋти?
Къ томꙋ, еже бѣ, не бꙋдемь ревнꙋвати
а пойдемь къ томꙋ, еже бꙋдеть
Къ земли, ıаже бита есть, а цѣла
благодатна, а смѣла,
люта и свободна
Нехощемь се обврьнꙋти възадь
или да ны оставить страхь
зане недѣйствïа и продльжанïа своıа знаемь
хотѧща быти наслѣдствомь нашихь чѧдахь
Грѣси наши станꙋт игомь тѣхь
Нь едно нейзбежно есть:
Аще съмѣсимь милосрьдïе съ власть,
власть же съ правомь,
тогда любве наслѣдѧть
и промѣнить се, въ еже чѧдамь сѧ дасть
Да оставимь за собою землю
ıаже бꙋдеть намь оставшей лꙋча
Дыхомь всѣкымь въ медномь моемь грьдѣ,
да въздвигнемь свѣть сïй ранеть въ радость
да въздвигнемь сѧ ѿ хльмь златыхь на западѣ,
да въздвигнемь сѧ ѿ севѣро йзтока обвѣıанаго
где прѣдтечи наши зачѧшѧ прѣврать
да въздвигнемь сѧ ѿ градь езерныхь дрьжавь стрѣдо запада
да въздвигнемь сѧ ѿ сльнцемь печема юга
Хощемь прѣстройти, съмѣрити, исцѣлити
и всѣкый край народа нашего
всѣкый же кꙋть землью нашею нарицаемь,
народь нашь възродить сѧ, многоцвѣтень и красень
бить и прѣкрасень
Егда день онь придеть, изъ тьмы сеѧ исшьдшимь
въспалени и бесстрашни
зорıа новаа расцвѣтне, освобождаема
Понеже вынꙋ есть свѣтла,
ıако дрьзновенïа дости имамы, еже видѣти
ıако дрьзновенïа дости имамы, нимьже быти

Amanda Gormanь - Chlьmь nanьže vъschoždaemь

Egda denь onь pridetь, vъprosь vъzdademь:
gde možemь vъ tьmě seĭ beskraĭnoĭ světla naĭti?
Zaguby nosimi,
more, eže prěĭti
Prodraachomь sę srьdcemь svěra
Poznaachomь, če vъ tisě něstь vynu mira
Zakoni že i črьty
o istině
Ne sutь vynu - vъ istinu
A zorja naša estь
prěžde namь znaęštimь
Někako sice tvoręštimь
Někako prěživšimь i sъvidęštimь
narodь, iže něstь razbitь
a tьčïju ne sъvrьšenь
Naslědivšïi zemlę i vrěmeni
Ideže děva črьmna, nesilna
roda rabska, materьju samoju vъzpytana
možetь mьčtati, prědsědęštimь stati
a zde ednomu kozloglasovati
I da, čistotoju neblěstjaemь
něsmy vsečisti
A se ne značitь jako
ne ištemь, edinstva sъvrьšena sъdělati
Ištemь bo edinstva sъkovati zьvь imušta
Sъgraditь zemlju ottvorenu vsěkomu istęžanïju, cvětu, obrazu i
ouslovïju žizni
Vъzględaemь že oubo ne kъ meždu nami stoęštomu
a emuže prědstoęštomu
Zatvarjaemь raskolь znaęšte, prědpostaviti grędujušte
razděli namь dostoĭtь otložiti
Ramenu svoju nizlagaemь
da eju možemь napręgnuti
edinь kъ drugomu
Ne ištemь ranь, a ravenïa vsemь
Da krugь, ašte ničьto drugo, kažetь istinu:
Jako daže strastujušti, rastěachomь
Jako daže napaždaemi, sę nadeždaachomь
Jako daže oustati, sę oustrěmljaachomь
Jako choštemь vsegda sъvrьzani byti vъkupě, poběždaęšti
Ne, poneže nechoštemь paky pobědenïa poznati
a, poneže nechoštemь paky razdělenïa sějati
Kniga kažetь namь viděti
jako vsěkyĭ podь lozoju i smokovniceju svoeju počinetь
I oustrašajuštago togo ne budetь
Ašte li vъschotimь, sъ vrěmenemь gręsti
Poběda nechoštetь byti v mьča ostrïĭ
A vъ mostěchь vsechь, iže sъgradimь
Se sadь, imьže esi nagradimь
CHlьmь onь, nanьže vъschoždaemь
Ašte li vъschotimь
Poneže amerikancemь byti pače estь pychy naslědenyę
se mimošьdšee, vъneže choštemь vъniti
i kako toe sъpraviti
Esmy stichïi viděli, chotěvši narodь našь razdrušiti
vъměsto ego sъobštiti
CHotěvši zemlju našu ouničiživati, volju naroda ostati
A oustrěmь sïĭ počti ouspě
Obače volja naroda, i někogda outolima sušti
nemožetь vъ věky pobědima byti
Vъ istinu sïju
vъ nadeždu sïju věruemь
Poneže namь vъ grędujuštee ględęštimь
pověstь na nasь ględaetь
Se vrěmę pravednago spasenïa
Bojaachomь sę ego roždenïa
Ne myslěachomь, jako esmy gotovi naslědniky byti
za tako strašnyĭ časь
nь esmy vъ nemь naĭšli vlastь
načęti glavu novu razь
podati nadeždu i radostь za nasь
Ašte i edinoju pytaachomь,
kako možemь bědu prěminuti?
Nyně otvěštaemь
Kako nasь možetь běda podmanuti?
Kъ tomu, eže bě, ne budemь revnuvati
a poĭdemь kъ tomu, eže budetь
Kъ zemli, jaže bita estь, a cěla
blagodatna, a směla,
ljuta i svobodna
Nechoštemь se obvrьnuti vъzadь
ili da ny ostavitь strachь
zane neděĭstvïa i prodlьžanïa svoja znaemь
chotęšta byti naslědstvomь našichь čędachь
Grěsi naši stanut igomь těchь
Nь edno neĭzbežno estь:
Ašte sъměsimь milosrьdïe sъ vlastь,
vlastь že sъ pravomь,
togda ljubve naslědętь
i proměnitь se, vъ eže čędamь sę dastь
Da ostavimь za soboju zemlju
jaže budetь namь ostavšeĭ luča
Dychomь vsěkymь vъ mednomь moemь grьdě,
da vъzdvignemь světь sïĭ ranetь vъ radostь
da vъzdvignemь sę ot chlьmь zlatychь na zapadě,
da vъzdvignemь sę ot sevěro ĭztoka obvějanago
gde prědteči naši začęšę prěvratь
da vъzdvignemь sę ot gradь ezernychь drьžavь strědo zapada
da vъzdvignemь sę ot slьncemь pečema juga
CHoštemь prěstroĭti, sъměriti, iscěliti
i vsěkyĭ kraĭ naroda našego
vsěkyĭ že kutь zemlьju našeju naricaemь,
narodь našь vъzroditь sę, mnogocvětenь i krasenь
bitь i prěkrasenь
Egda denь onь pridetь, izъ tьmy seę isšьdšimь
vъspaleni i besstrašni
zorja novaa rascvětne, osvoboždaema
Poneže vynu estь světla,
jako drьznovenïa dosti imamy, eže viděti
jako drьznovenïa dosti imamy, nimьže byti

0468448301495370024493140654535508828708

046844830149537002449314065453550882870808829812

Kokos odpálilo ma, Лиху Слѧхъ okamžitá srdcovka

0468448301495370024493140654535508784991

Начѧло есть врѣмѧ, въ немже въниманïа найтьнчѣйша и точности потрѣбно есть. Се всѣкой
сестрѣ бене-џесеритсцѣй вѣдомо есть. Аще бо оусрьдствꙋеши о жизни Мꙋад'Дибꙋ оучити, прьвѣ
да опознаеши врѣмѧ емꙋ собствьнно: рождень бѣ въ лѣтѣ *нз*-емь Шадаамꙋ цѣсарю-падишаахꙋ
властвꙋющемꙋ, того имене *д*-аго. Такожде да вънимаеши съ тьщанïемь мѣсто собствьнное
житïа его: планитꙋ Аракись. Непрѣльщай сѧ знаемымь о ражденïи его на планитѣ Каладань,
идеже ть бѣ *еı* лѣть прожиль. Аракись, планита такожде Дꙋною нарицаема, всегда хощеть
свѣтомь его быти.

046844830149537002449314065453550878499109019592

съврьшено быстъ мс҃ца ноемврïа *зı* дн҃ь лѣта ·҂акв·

link na dalsie updaty - https://gitlab.uzh.ch/ivan.simko/dune_cs

046844830149537002449314065453550878499108809530

Слана дыма помню, изъ брѣга си тлюща
сѣнь же, иже ищꙋ, чиста вь борища
А на носѣ чаекь ıата гнездють многы
птичей бѣли капкы въ зеленѣ мори
Егда извънь борищ вѣтрь издꙋеть сѧ
сѣны иже сꙋще, потрѧсити всѣ
Чайкы же распрѣстрють крыла свои бѣла
скрѣжꙋщïе небесь вса въспльнила
А азь слышꙋ вѣтрь тьчïю на бреsѣ
вльнь же, и огнь нашь, испаливь трьстïе.

046844830149537002449314065453550878499108786391

Načęlo estь vrěmę, vь nemь že vnimanïa vsa delikatněĭšego točnosti nastroenïĭ potrěbno estь. Se vseĭ sestrě benedžeseritsceĭ vědomoe estь. Ašte bo ustrěmljaeši sę životь Muad'Dibu poznati, vnimavaĭ vь prьvě, da položiši ego vь vremeni emu: poroždenь bě vь lětě *nz*-emь caru-padišaachu Šadaamu vlastvujuštemu, sego imena *d*-ago. Takožde, ustrěmleno vnimavaę, da položiši ego na městě emu: na planitu Arakisь. Neprělьštaĭ sę znaemimь o raždenïi ego na planitě Kaladanь, ideže *ej* lětь proživě. Arakisь, planita takožde Dunoju naricaemaa, vьsegda choštetь světomь ego byti. - 'Pravilo Muad'Dibu' knęgyni Irulanь

Ednu sedmicu prědь kь prěselenïju ugotovęštomu sę domu, vь mętežь že simь podgotovlenïamь prěobrazujuštimь sę, někoa pridetь starica prisětiti materь junoši onogo, Paѵla.
Bě topla noštь. Kupa kamenïa staraa, jako domь rodu Atreĭdь dvadesętь-šestь pokolěnïi služęštaa, vьzdavaaše čuvstvïe chladnopotęštee, eže prědь prěměnoju vrěmeni polučaetь sę.
Prïęta že črěsь vrata postrannaa dolu, vь prěšьstvïi ky kelïĭ Paѵla sušti, pozvolišę toĭ vьnutrě nazrěti na nego, na odrě ego spljuštego.
Sьbudivь že sę junoša, možaaše vь polusvětlě sebespirajuštyę lampy, potemneĭšyę, nizu nadь zemloju vьznašajuštyę, u vratь veličaĭšyę, ednu kračku pri materi svoeę stoęštyę, ženskyę postavy viděti. Starica ona mněaše sę emu sěnomь něcěĭ veštici byti: vlasy toę jako někoa pavučina vьzьglęždajušte, tvary že toę vь tьmině oblěčeny sušte, oči že toę jako biserь blьstjaęšta.
"Něstь li tь tvrьdě malymь dělma lětь svoĭchь?" starica ona popyta. Glasь toę jako baliseta neizladena skrьžьtaaše i režaaše.
Mati že Paѵlu nežnymь si kontrealtomь otvěti: "Atreĭdy rastenïĭmь pozděĭšimь znakomye sutь, Prěpodobnaa."
"Da, da, sice esmь slyšala," iskrьžьta starica ona, "nь emu uže pętnadesętь."
"Tako estь, Prěpodobnaa."
"Sьbudivь sę, slušaetь ny," reče starica ona. "Pakostničę edno drьzko!" Zasměja sę. "Obače drьzkosti rodu knęžeskomu potrěbno estь. I esli tь vь istinu kьvisacь aderachь... ami..."
Vь sěně odra svoego, Paѵlь oči svoja mьněĭšimь prězoromь otvori, dvu ptičosvětlu kruga - oči starici - jako rastuštu, vь oči že emu ględęštu nabljudę.
"Spi dobrě, pakostničę drьzko," glagola starica ona, "kь utrinju bo vsichь silь tebě nuždnychь budetь, egda moĭ gomь džabarь srětiši."
I isčeznu, materь emu vysunuvše, vrata že sь udarenïemь tupimь zatvorivše.
Budьnь sy, Paѵlь ležeše, čudę sę: čьto estь gomь džabarь?
OT vsěgo metęža prěměnajuštichь sichь vrěmenь, starica ona bě vsichь čudiměĭšaa.
Prěpodobnaa.
I činь glagolanïa sь matereĭ emu Eschoĭ - jako by někoju služęštuju byla děvkoju?! Ona, gospožda bene-džeseritskaa, suložnica knęžьskaa i mati naslědniku emu?
Paѵlь mněaše: Estь li gomь džabarь něčto na Arakisě, iže potrěbno estь mně onde prišьdšemu znati?
Povtorěaše strannyę toę dumy: gomь džabarь, kьvisacь aderachь...
Mnogaa bo běachu věšti, ęže iměaše naučiti. Arakisь iměaše na mnoźě različnymь ot Kaladana městomь byti, da mislь Paѵlu novymь znanïemь zavaljaetь. Arakisь - Duna - planita pustinnaa...
THufirь CHavatь, madžisterь asasinomь otca ego, izjasnilь emu estь: CHarkoneni, vraźi sьmrьtnïi emu, na Arakisě osemdesętь lětь živěachu, planitu jako by udělom drьžęšte, da dobyvajutь sь koncesïeju ot KCHNT-y melanži, korenïa gerïatričьskago. Nyně že planitu ostavišę, izměsteni rodomь Atreĭdь sušte, iže eju udělomь cělokupnymь polučavšimь - sice že jako knęsь Leto poběždajuštimь těchь mněaše sę byti. Obače, CHavatь glagolaaše, mněnïe sïe sponu sьkryvaaše opasněĭšuju, bo knęsь ljubimimь pomeždu veličeĭšichь rodь Sьbora zemskago bě.
"Mužь ljubimïĭ revnosti vlastelinь vьzbuždaetь." CHavatь glagolaaše.
Zaspavь, Paѵlu mněaše sę na sьně vь pešteri Arakeĭnscěĭ byti, vь neĭže tichago množestva, okolo nego vь světlě plavomь vьznosisfěrь chodęštichь, ljudeĭ vidě. Pokoĭně bě sьde jako v někomь chramě, slyšimo že tьčïju vody kvapanïa ticha sy. Daže i vь sьně sy, Paѵlь znaaše, jako se vь pamęti emu ostanetь. Vsegda zapomnilь bě sьništь, jaže prědiskazuemy běachu.
Sьnь že isčeznu.
Paѵlь vьzbudi sę vь toplomь odrě svoemь, myslę... myslę. Sïĭ světь dvora kaladanskago, bezь igrь ili prïateleĭ vь vьzrastě emu, proštavanïa pečalnago nezaslužaaše. Doktorь Juech, učitelь emu, naznačilь bě, jako na Arakisě fofreluš-klasovago nedrьžitь sę razdělenïa na stroźě. Planita zakriljavaaše ljudeĭ, na kraju pustinь živuštichь, bezь ęže nadzirajuštego kaĭda ili bašaara: samovilь pustinnychь, Fremeny že naricaemychь, carskymь poljudïemь ešte nikogda neizbroeny.
Arakisь-Duna-pustinnyĭ světь.
Svoę napraženïa čuę, Paѵlь reši da edno upražnenïe povtoritь duševno-tělesnoe, ęže estь ot materi svoeĭ naučilь. Trïe skora vьzdychanïa vьzbudišę otvěty tělesi emu: padь že vь vьznosimo vnimanïe... ustražę sьvěstïe si... razreždę aortь... otteštę ot neustražennychь děĭstvïi sьvěstïju... sьvěstnymь po volïi svoeę sy... obogaštaę krьvь, isplьnïaę že prětęžennychь zonь... ne samymь bo instinktomь polučaetь sę jastïe, bezopastïe že, i svoboda... sьvěstïe živuštego neissęgaetь ni nadь dannogo mignovenïa, niže vь mislь, jako žrьtva emu izmrïaema estь... živuštee razrušaetь, nь netvoritь... udovolstvïa živuštichь ostavljajutь blizь čutelnyę zony, nezasęgajušte zonu vnimanïa... čelověku mrěži ružnyę potrěbno estь, da črěsь neju kosmosь nabljudaetь... sьvěstvïe opręzano izboromь da sdělaetь tvoju mrěžu... zdravïe tělesnoe toku nervь i krьvi poslěduvaetь, vьzprïemljaę klětočnychь nuždь... vsę věšti, klětky že i sьštestvïa neustaleni sutь... ustrěmljaĭ sę, vьnutrě tьčïju ustalenoe iměti...
Eže upražnenïe povtorjaaše sę vь vьznesenomь vnimanïi Paѵlu pače i pače...
Kosnuštomu že žlьtymь světlomь izь okna Paѵlu sьmnuvanïju, čuvstvavь ego črěsь oči zatvorena, otvori ja, slyšę pakь metęžь po dvorě, vidę že tvarь znakomychь stropnychь ukrašenïju kelïi spalněĭ emu.
Vrata kelïi emu otvorišę sę, i mati emu vьlěze, sь vlasi bronzovy na temene stugomь črьnymь sьvęzany, sь licemь kruglymь jako bezь čuvstva suštimь, ględęšta ego tišě očima si zelenyma.
"Ty esi budьnь." glagola. "Eda esi dobrě spalь?"
"Da."
Nabljuę vysokych toę tvarь, Paѵlь napręženïe vь pleču toę zaznamena, egda oděždь emu izь kovčežka izvaždaaše. Sicevo napręženïe by inomu nezrěmymь ostalo, nь ja ego vь stęźi bene-džeseritsceĭ naučila estь - da vnimaetь mьnšěĭšichь věštь. Obvrьnuvši sę, dastь emu jake srědnoformalnoe. Nadь mošnoju grьdnoju jaketa sego stojaše sokolь rudyĭ, iže znamenьmь roda Atreĭdь estь.
"Vь skorě da oblečeši sę," glagola emu mati, "Prepofobnaa mati čakaetь."
"Prividělo mi sę ednoju o neĭ estь," reče Paѵlь, "kьto estь ja?"
"IA běaše učitelka moja vь bene-džeseritsceĭ školě. A nyně, ja estь carskaa pravdomluvęštïa. A Paѵle..." Mněaše sę nerešimoju byti. "Tebě nuždno estь, o sьněchь tvoĭchь toĭ raskazati."
"Az choštu. Eda estь ja povodь onь, počьto my Arakisь polučili esmy?"
"My něsmy polučili Arakisь." Isprašivše edny gašti, Escha ichь složi na vesilcę pri odrě emu.
"Ne ostavi Prěpodobnuju čakati."
"Paѵlь sědna, obchvaštaę kolenь svoĭchь. "Čьto estь gomь džabarь?"
Paky pravilo, eže polučilь estь ot neę emu nerešimosti nezrěměĭ izjavi: prědanïe nervnoe, eže strachomь čuvstvaaše sę byti.
Prěšьdše kelïeju kь oknu, Escha razgrьnu zaslony, ględęšte za ramena reky kь vrьchu Sjubi. "Vь kratcě chošteši o... gomь džabarě znati," glagola.
I uslyšavь že strachь vь glasě toĭ, čuděaše sę tomu.
Escha glagolaaše bezь obraštenïa. "Prěpodobnaa mati vь istьbě utrьnnoĭ čakaetь. Molju tě, vь skorě prïidi."
Na obvitomь sědęšti prestolci, prěpodobnaa Gajusь Elena Mochjamь prichodęštuju mati sь synomь toę ględaše. Okna na obu stranu ot neę kь južnomu zavoju reky ględaachu, kь zelenymь poljamь roda Atreĭdь. Nь Prěpodobnuju materь ględь sïĭ nevьpečętljaaše, svoego vьzrastu jutra togo vь malcě draznęšteĭšago čuvstvovęštu. Se toĭ mežduźvězdnogo putešestvïa, druženïa že sь Gildoju kosmičeskoju i taĭnь toę věštь radi sę mněaše. Obače sьde potrěbnogo Zrějušteĭ sestry bene-džeseritsceĭ nezastupimago suděĭstvïa běaše. Zadlьžena sušte, ni carskaa pravdomluvęštïa nemožaaše sicevychь trěbь izběgati.
Prokletaa Escha! Prěpodobnaa mati myslěaše. Ašte by namь děvicu porodila, jako narędena běaše!
Ostavše tri kraka ot prěstola, Escha kratko pozdravlěnïe lěvoju rukoju po skutě si sьtvori. Paѵlь že vь skorě sebe vь poklonь "egda neznaeši čina drugomu" vьdastь, jako učitelemь tanca svoĭmь naučenь běaše.
Značenïe častьmь poklona togo Prěpodobnoĭ znaemi běachu, i ja vьzglagola: "Prědpazlivь estь i, Escho."
Escha rukoju ramene Paѵlu posęgnu, tisnušte e. Za udarь srьdca, strachь poteče dlanьju eju. Po semь že obvladna sę. "Sice že učaaše sę, Prěpodobnaa."
Česogo boĭtь sę? Paѵlь čuděaše sę.
Starica ona Paѵla vь ednom mignovenïi po estestvě emu prěględa: lice kruglo, jako u Eschy, nь kosti krěpky... vlasy - tьmnočrьni, a vęždy ot děda svoego izь strany materi, egože ljuběĭ neimenovati, i tьnьkyĭ tь, neudobnyĭ nosь; zelenyma že, ravno ględęštoma očama tvarь: jako u starago knęsa, iže umrělь estь.
Se mužь, iže silu doblesti obcěnaaše - daže do sьmrьti, Prěpodobnaa mati pomysli.
"Učenïe edno estь," glagola, "čęstь osnovnaa - drugo. CHoštemь viděti." Stara oči zrenïe tvrьdoe na Eschu metnuste. "Ostavlьši nasь, zaemi sę molboju sьmiravęšteju."
Escha ruku svoju ot ramene Paѵlu issęga.
"Prěpodobnaa, azь..."
"Znaeši, Escho, eže potrěbno sьdělati."
Čudę sę, Paѵlь na materь svoju vьzględnu."
Ispravivše sę, Escha vьzglagola: "Da, razuměetь sę..."
Paѵlь obvrьnu sę paky kь Prěpodobněĭ materi. Poslušanïe i vidima kь starici onoĭ baznь materi emu prědpazlenïa nalagaaše. Obače bljudenïe isšьdšego izь neĭ stracha vь nem gněva razžegaaše.
"Paѵle..." Escha glьbocě vьzduchnu, "ispytanïe, eže nyně prïemleši... se mně važno estь."
"Ispytanïe?" Vьzględnu na neju.
"Ne zaby, jako esi synь knęžeskïĭ." reče Escha. Obrativše sę, sь vejuštimь skutomь izь istьby izide, vrata že zatvorišę sę tupě zadь neju.
Paѵlь starici protivostojaaše, drьžę gněvь si krěpcě. "Eda tako gospožda Escha issilaetь sę? IAko někoa děvka služęšta sušte?"
Usměšenïe kuty starychь toę ustь vьzkrivě. "Gospožda Escha běaše mně děvkoju služęšteju četirьnadesętь lětь, otroče, vь školě." Glavoju zavrьti vь suglasïi. "A na mnoźě dobroju. Obače nyně - ty, idi sьde!"
Narędь onь ego jako bičь udari. Nemogy inače pomysliti, Paѵlь bezь sьznanïa posluša. IA Glasa polzuetь, myslěaše. Žesta že toę vьzprïemavь, u kolenь toĭ izьstavi sę.
"Eda se vidiši?" popyta ego. Izь rucha svoego kovanoju, zelenoju, do petьnadesętь santimetra na straně dlьgoju vьzętь kutïju. Obvrьnuvši neju, pokaza Paѵlu edno otvorenïe vь neĭ - črьnoe i čudno ustrašimoe, izь negože světla nikakogo neizžarěaše.
"Vьdadi desnuju svoeju vь kutïju." glagola ja.
Strachomь obętь sy, Paѵlь chotěaše otstupiti. "Takožde li materь svoju poslušaeši?"
Vьzględnu že toĭ vь oči, světlěĭ.
Mьdlě, čuvstvovę nuždь, nemogy že e spirati, Paѵlь ruku svoju vь kutïju vьdastь. Prьvě čuvstvovaaše studь, jakože črьnь sïa ruku emu obętь, a vь poslědstvïi - kovь tьnьkïĭ, protivь prьstomь emu, bodanïe že, jako by ruka emu spěaše.
Poględь chištьnь tvary starici isplьni. Vьzdvignuvši desnuju svoju ot kutïę, priloži neju blizь grьla Paѵlu. Zrěę i onde někoĭ kovь blьštę, načьna kь nemu sebe obvrьštati.
"Spri!" vьzglasi ja.
Paky Glasa polzęšte! A paky vnimanïe kь licu toĭ obvrьnu.
"Drьžu gomь džabarь pri grьlě tvoemь," glagola. "Gomь džabarь - vragь sь nadvižavęšteju rukoju. Se igla sь kvapceju otrovy na kraě. A, ne! Neottegljaĭ sę, bo počuvstueši otrovu toę."
Paѵlь opyta sę na sucho grьlo prěglьtnuti. Nemožaaše otvrьnuti sę ot lica sego vьzvraštena, ot blьstęštu že oču, ni ot blědychь že ustь, zadь nichь že strěbrьstïi zubi pri glagolanïi toę zrěĭmi stavaachu.
"Potrěbno estь synu knęžьskomu otrovь znati. Mьsky, za otrovu piva. Omasь, za otrovu jastïi. Skoryę, mьdlyę, i eteryę meždu nichь. A se edna novaa za tebe: gomь džabarь. Ubyvaetь tьčïju živuštyę."
Grьdostь že istisnu strachь Paѵlu. "Drьzaeši polagati, syna knęžьska někymь živuštimь naričati?" poiska i.
"Da polagamь, jako čelověkь esi." glagola, "Tvrьdě! Da nemrьdaeši, uprěždaju tę. Stara esmь, nь ruka mi vь skorě iglu sïju vьnesetь, egda běgu imeši sę."
"Kьto ty?" vьzšьpta i. "Kako materь moju prělьsti, da mene samago sь toboju ostavljaetь? Eda ot CHarkonenь esi?"
"OT CHarkonenь? Blagoslovi ny, ne! A nyně, mlьči." Suchïĭ že prьstь grьla emu kusna, i že nesьvěstnago otskočiti želanïa potisnu.
"Dobrě," glagola. "Prošьlь esi prьvymь ispytanïemь. A nyně, se pravilo ostavljajuštego: ašte li ruku izь kutïi izemeši, umrěši. Se pravilo edinymь estь. Ostavlь ruku vьně - proživěeši. Izemь eju - umrěši."
Paѵlь glьbocě vьzduchnu, da treperenïa svoego ukori. "Ašte li vьzglašu, slugy vь mignovenïju prïidutь, a togda ty umrěši."
"Slugy nemogutь proĭti vraty, eže mati tvoja strěžaetь. Pomysli. Mati tvoja uspě, ispytanïimь simь proživěti. Nyně doba tvoja estь. Se estь čьstь za tebe, vь redcě bo sicemь junoši provoždaemь."
Ljubopytïe Paѵlu strachь na upravljaemu měru umali. Istiny bo neotricaemeĭ vь glasě starici uslyša. Ašte mati emu tamo strěžaaše... ašte by se vь istinu ispytanïimь někymь bylo... Nь da si budetь sicěmь ili tacěmь, uže bě rukoĭ onoĭ na grьlě svoemь zalovenь - gomomь džabaromь. I pomina litanïi protivь strachu, eže mati ego bě izь liturgïi bene-džeseritsceę naučila:
"Ne dostoĭtь mi bojati se. Strachь ducha ubivaetь. Strachь estь malaa sьmrьtь, jaže sьkrušenïa cělostna prinašaetь. Postavlju sę prěmo strachu svoemu. Ostavlju ego, črěsь mene proĭti. Mimošьdšemu že oko svoe obvrьnu, da viždu putïa ego. I ničesogo tamožde nebudetь. Tьčïju azь ostanu."
Pokoja že vrьštęštego čuvstvovę, vьzglagola: "Sьdělaĭ si, jako chočeši, starico."
"Starico!" vzglasi ja. "Doblesti imaši, vь istinu. Ami, choštemь viděti, gospodine mlade!" Prikloni se kь nemu, svoego glasa tьkmo kь šьpotu nizlagęšte. "CHošteši bolěznь čuvstvovati vь rucě svoeĭ, jaže vь kutïi. Bolěznь. Nь! Ašte li ruku svoju izь kutïę izьmeši, posęgnu grьlo tvoe gomь džabaromь - sьmrьtь skoruju prinosęšte, jako by tę sěkyroju posěčali. Izьmeši ruku a gomь džabarь vьzętь tę. Razuměeši?"
"Čьto estь vь kutïi?"
"Bolěznь."
Počuvstvovę svrьbь slabь vь rucě svoeĭ, Paѵlь usty krěpcě stisnu. Kako možetь se ispytanïemь byti? čuděaše sę. Svrьbь stana bodanïemь.
Starica reče: "Eda esi slyšalь o živuštichь, eže svoja noźě otkušajutь, da něcěĭ spony ottečajutь? Se kьznь živuštimь priličajušta. Edinь čelověkь vь sponě ostanetь, čakaę, bolězni že trьpěę, sьmrьtь daže pritvarjaę, da ubïetь sponu onu položivšego, sьkrušaę sice napastь dělma roda svoja."
Bodanïe že vь žarь prěminu. "Vьskuju mi se dělaeši?" vьstęza i.
"Da obsuždu, ašte li čelověkь esi. Mlьči."
Žarь vse silnejuštïĭ vь desnici svoeĭ čuvstvovę, Paѵlь sьtisnu druguju ruku vь pęstь. Nabiraeše mьdlenno na silě: žarь kь žaru prilagaęšte, paky... i paky. Nokty emu že vь pęsti ruky volnyę vь dlanь vьpečatlošę. Paѵlь ustrěmi sę, prьsty desnice svoeę napręšti, nь nevьzmogь ęže podvizti.
"To palitь," zašьpta.
"Mlьči!"
"Bolěznь vь ramene emu boděaše, potь že na čelě emu stojaaše. Vsa žila ego molěaše, da ruku svoju izь goręštyę onyę dupiny izьmetь... obače... gomь džabarь tь. Nemrьdę glavoju, ustrěmi sę vьzględnuti na strašnuju sïju iglu, u grьla emu stoęštuju. Čuvstvovę, jako vь skorych vьzdysěchь dychaetь, vьschotě dychanïe svoe umaliti, no nevьzmože.
Bolěznь!
Světь emu isprazni sę, tьčïju ruku vь tuženïi udovlěnuju ostavleę, lice že prastaroe, na nego ględęštee.
Ustny emu toliko issušiste, jako uže vьznemože ichь otdeliti.
Žarь! Žarь!
Mněaše mu sę, jako koža na rucě onoĭ počrьnjavaaše i izvivěaše sę, otpadęšti, kostь že opalenuju ostavlęšti.
I skonči se!
Bolěznь izčeznu, jako někymь kolcemь isključena sušti.
Cělostno ispotenь sy, Paѵlь desnuju treperęštu čuvstvaaše.
"Dovolno," starica ona vьzmьnka. "Kulь vachadь! Nikoa děvica toliko neizdrьžala estь. Eda mi sę chotěaše, da neuspěeši." OTkloni že sę nazadь, vьzęvši gomь džabarь ot grьla emu.
"Izvadi ruku svoju izь kutïę, poględni že na neju, čelověče june."
Borę sę sь treperenïemь bolěznymь, Paѵlь poziraaše vь tьmninu krьmečnuju, vь neĭže ruka emu jako po volě svoeĭ ostavlaaše. Pomęnь bolězni vse dviženïe vьzdražaaše. Razumь že mu glagolaaše, jako chotěaše izь kutïę črьno otь rukyę krupo ostanavše izvlěšti.
"Dělaĭ!" vьzglasi ja.
Abïe izmrьknavь ruku svoju izь kutïę, Paѵlь eju nabljudaaše, učudenь sy. Ni ednago bělega. Ni znamenïa tuženïa onogo na koži. Vьzdvignu ruku sïju, obvrьštaę eju, napręgaę že prьsty.
"Bolěznь ta vь nervochь vьzyvaetь sę," glagola, "Nemožemь bo mnogomoštnychь čelověkь nakrupvati. Nь mnogo estь tacěchь, iže taĭnь kutïi seĭ na mnoźě vьždělajutь." Vьmьknu že eju vь zavoĭ rucha svoego.
"Nь bolěznь sïa -" vьzglagola i.
"Bolěznь," ja posměchnu sę emu. "Edinь čelověkь možetь vьsь nervь vь tělese svoemь ustroĭti."
Paѵla lěvaa ruka bolěaše. Istvorę pęstь, četyri bělezi ot krьve uvidi, ideže nokty vь dlanь sę vьrezošę. Ispusti ruku kь boku svoemu, vьzględaę na staricu onu. "Eda esi takožde i materi moeĭ sьdělala?"
"Eda esi pěsьkь črěsь někoe rešeto cědilь?" popyta ja.
Obminuvaemostь pytanïa onogo udari myslenïe emu, izvaždęšte ducha emu vь sьvěstïe vьzvyšenoe. Pěsьkь črěsь někoe rešeto. Ukloni že glavu vь suglasě.
"My, Bene DŽeseritь, cědimь ljudïe, da naĭdemь čelověkь."
Paѵlь desnuju svoju vьzdvignu, ustrěmljaę bolěznь tuju zapomniti. "I se vsě, eže cědenïe ono prědstavlaetь - bolěznь?"
"Azь tebe vь bolězni nabljudaachь, junošo. Bolěznь toliko osь ispytanïa togo estь. Mati tvoja estь tebe o našichь nabljudanïa načiněchь isskazala. Viždu vь tebe učenïa toĭ běleźi. Rešenïe i nabljudanïe - se estь ispytanïe naše."
Poslyšavь potvrьždenïa vь glasě toĭ, Paѵlь vьzglagola: "Se pravda estь!"
Gledaaše na nego. Čuvstvuetь istinu! Možetь li i Těmь byti? Možetь li vь istinu Těmь byti? Nь abïe vьztrьženïe svoe izgasi: ibo "Naděžda nabljudanïe vьzmьglaetь."
"Ty znaeši, egda ljudïe věrujutь vь toe, eže glagolajutь."
"Da, znaju."
Vь glasě emu pokazvaaše sę lětïe, vь ispytanïachь potvrьždaemoe. Čuęšti ladnosti lětïa onogo, ja glagola: "Možno ty esi kьvisacь aderachь. Sědni kь mně, bratce."
"Prědpočitaju stojati."
"I mati tvoja razь u moĭchь nogь sěděaše."
"Něsmь mati moja."
"Eda nenavidiši ny vь malu, a?" Obvrьnęšti sę kь vratamь, vьzglasi: "Escho!"
Vrata rastvorišę sę, i Escha tamo stojaaše, ględęšti ustrěmleno vь istьbu. Tvrьdostь poględa toę isčeznu kogda Paѵla uvidě. Uspě daže vь malu usmějati sę.
"Escho, eda esi edinoju ostavila, mene nenaviděti?"
"Azь ljublju i nenaviždu tę," Escha reče. "Nenaviždu tę bolězni radi, juže nemogu zabyti. A ljublju tę... radi..."
"Prosto estestvïa radi," starica ona glasomь krotkymь vьzglagola. "Nyně možeši vьlěsti, nь mlьči. Zatvori vratę, vnimavaę, da nikьto ny neprěsěčitь."
Escha vьlěze, zatrovi že vratę, opiraęšti sę grьbomь kь nimь. Synь moĭ živeetь, myslěaše, synь moĭ živeetь i estь... čelověkь. Znaju, jako běaše... nь... i živeetь. Nyně mogu vь žizni prodlьžati. Vrata tvrьdymi, istinnymi že čuvstvaachu sę. Vse vь istьbě neposrědstvennymь i vnimanïę toĭ natiskajuštimь běaše.
Synь moĭ živeetь.
Paѵlь vьzględnu na materь svoju. Isskaza pravdu! CHotěaše izběgati i vь samotě proživenïe onoe promysliti, nь znaaše, jako nemožaaše bezь pozvolěnïa izlěsti. Starica ona vlastь nadь nimь uže iměaše. Pravdu glagolaachu.
Mati emu bě takožde sicevym ispytanïemь prěminala. Toe vьsęko sьvěta strašnogo iměaše... bolěznь ta i strachь tь strašny běachu. Razuměaše sьvětomь strašnymь: prěmo vsěmu ustrěmljajutь sę, tьčïju sebe sama nuždajušte. Paѵlь čuvstvaaše, jako by tacěmь sьvětomь posmradenь bylь. A neznaaše, čьto sьvětь onь běaše.
"Edinoju, junošo," starica glagola, "tebě takožde možetь potrěbno byti, zadь taci vraty čakati. Se truda ne mala trěbuetь."
Paѵlь vьzględnu na ruku, jaže bolěznь toju poznala estь, poslěžde na Prěpodobnuju materь. Zvukь glasa toę razlišavaaše sę ot vsěchь drugychь, iže emu poznatychь suštichь. Slovesa toę prělьstno proĭzglasvaachu sę, někyę ostrosti imějušte. Čuvstvaaše, jako vьsь vьprosь, iže by toju popytalь, možaaše ego izь veštestvenago světa vь něčьto bolěe vьznesti.
"Vьskuju ispytaeši čelověčestva?" popyta i.
"Da tę svobodnymь sdělaju."
"Svobodnymь?"
"Edinoju běachu ljudïe myslenïę svoe vitlomь prědali, nadeždajušte sę, jako se ę chotěaše osvoboditi. Nь vь istinu, sice sutь tьčïju čelověkomь inymь pozvolili, ęže vitly ony porobiti."
" 'Ne sьdělaeši vitlь rozumu čelověku priličajuštego,' " Paѵlь povьtori.
"Pravo, jako izь DŽichada slugь i O.K.-Biblïę," glagola ja, "Nь čьto O.K.-Biblïa nekazuetь, estь: 'Ne sьdělaeši vitlь rozumu čelovečěskomu priličajuštego.' Eda esi něčьto o mentatě služęštomь vamь naučilь sę?"
"Azь esmь ot CHavata učilь sę."
"Velikoe vьsstanïe estь palicu pomoštnuju vьzęlo," reče ja. "Prinudilo estь rozumь čelověčeskyĭ, da sebe razvyvaetь. Školy běachu osnovany byli, da upražnjajutь čelověčeskyę darby."
"Bene-džeseritskyę školy?"
IA glavu vь suglasě ukloni. "Dvě este izь školь sichь drevnychь ostala: Bene DŽeseritь i Gilda kosmičeskaa. Gilda, myslju, tьčïju maѳimatiku upražnjaetь. Bene DŽeseritь služby inoĭ utęgaetь."
"Politiku tvorjutь," glagola i.
"Kulь vachadь!" vьzglagola starica, na Eschu na strosě vьzględnęšti.
"Azь něsmь emu kazala, Prěpodobnaa," Escha reče.
Prěpodobnaa mati paky kь Paѵlu obvrьnu sę. "Ty uspě toe sь zaběležitelnymь malomь porazuměti," glagola ja. "Politiku tvorjutь, věrno. Školu Bene DŽeseritь, jako vь prьvoobrazïi sušte, ljudïe vodišę, iže nuždu prisnobytïę dělь čelověčeskychь viděachu. Razuměachu, jako nemožetь sicevago prisnobytïa iměti, bezь porodь čelověčeskychь otdělenya ot porodь živuštichь - razvěštanïa radi."
Slovesa starici onoĭ naprasno ostrosti svoeę osobenyę pogybošę. Paѵlь bo počuvstvova obidy togo, eže mati emu "instinktь pravdy radi" naričaaše. Ne, Prěpodobnaa nelьžaaše. IA skazanomu javě věruvaaše. Se mněaše sę emu něčesimь glьběĭšimь byti, sь sьvětomь tymь strašnymь sьvęzenymь suštimь.
Reče i: "Nь mati moja kazuetь, jako mnogye vь bene-džeseritskychь školachь roda svoego neznajutь."
"Pričьtenïa rodь sutь u nasь vsegda upazeni," reče ja. "Mati tvoja znaetь, eda izь bene-džeseritskago roda estь, ili izь porody, jaže bystь prïemliva jako sama."
"Togda vьskuju nemožaaše poznati, kьto toĭ roditelemь estь?"
"Něci znajutь... A mnogyę ne. IAko priměrь: ašte li chotěachomь eju sь bližěĭšimь sьrodnymь razvěštevati, da někoa genetičeskago javlenïa usilimь. Mnoźěchь sьvětь radi rabotaemь."
Paѵlь paky protivь pravdě ubidy počue. "Toliko mnogo na ramę svoe vьzimaete," reče i.
Prěpodobnaa mati na nego ględaaše, čudęšti sę: Estь li osuždenïemь, eže vь glasě emu slyšu? "Tęžkago brěmena nesemь," glagola.
Paѵlь čuvstvaaše, jako cělymь izь udara ispytanïemь naloženago bystь. Poględnu eju, jako uže izměriti chotę, glagolaę: "Kažeši, jako esmь sïĭ... kьvisacь aderachь. Čьto se estь? Eda něčьto jako gomь džabarь čelověčeskïĭ?"
"Paѵle," Escha vьzglagola, "Něstь dostoĭno, sice sь-"
"Se sьpravlju, Escho," reče starica ona. "Nyně, junošo, česo znaeši o lěcě pravdomluvštimь?"
"Vьzimaete ego, da vy pomagaetь, pravdy ot lьži različavati," glagola i. "Mati moja estь mi kazala."
"A eda esi uže pravdovьztrьga vidělь?"
Paѵlь glavoju zavrьti. "Ne."
"Lěkь onь opasnymь estь," reče ja, "nь sětu veliku naveždaetь. Vьzemše ego, pravdomluvęštïa možetь mnoźěchь městь pamęti svoeę nabljusti - vь pamęti telesi eę. Toliko mnoźichь putïi možemь viděti... obače tьčïju putïi ženskychь."
Znamencę pečali vь glasě toę začuetь sę. "A estь městь, vь ęže nemožetь nikoa pravdomluvęštïa vьzględnuti. Opiraetь namь sę, zastrašavaetь že ny. Kazuetь sę, jako edinoju někyĭ mužь pridetь, vьnutrešnago očese lěkom onymь nachoždaę. I choštetь tamo ględati, doĭdeže my nevidimь - vь mimošьdšee ženskoe i mužeskoe."
"Eda estь sïĭ vašь kьvisacь aderachь?"
"Da, iže možetь na mnoźěchь městachь ednokupno byti: kьvisacь aderachь tь. Mnoźyę muži lěka onogo opytali sutь... toliko mnoźyę, a bezь dobyti."
"Opytali sutь, neuspěęšte li?"
"O, ne," zavrьti ja glavoju. "Opytavše, umrěšę."

Muad'Diba znati, bezь da vragovь emu nesmirimichь CHarkonenь porazuměti - se estь, jako Istinu viděnïa chotěti, bezь da Lьži znaeši. Se estь, jako Svetla videnïa chotěti, bezь da Tьmninu znaeši. Se prosto něstь vьzmožno. - 'Pravilo Muad'Dibu' knegynïi Irulanь

Krugovatica ta povrьšïe někoa světa vidotvoraaše, vrьtęšti sę podь rukoju debeloju, blěstęšteju prьsteny. Položena bě na stojale bestvarnomь blizu zьdi istьby bezь okьnь, eęže drugyę zьdi sьměsicu mnogocvětnychь svoĭčьcь, knigь prjannychь, rogozь že i bьdynь pokazaachu. Světь izjasnjaaše istьbu izь kandilь zlatychь krugovatychь, visęštichь na poljachь sebespiranïa, eže prenosimi běachu.
Trapeza kruglastaa sь povrьšïemь izь jadeĭtovo-rozova drьvese elačeĭska po srědě istьby onyę stojaaše. Prestoly sebespiraštïe sь tvary jasny okolo neę razměsteni běachu, dva ot nichь někogo nosęšta. Na ednomь ot nichь někyĭ junoša tьmnovlasitь do šestnadesętь lětь věka sěděaše, sь licemь kruglymь i oču unylu sušte. Drugïĭ že muža nosěaše nizka, tьnka, sь licemь vьždenenymь.
Izzadь krugovatici bě posměchь čuti. Izь posměcha že grochotь glasu basovu vьprašti: "Se, Pitere - spona vsěchь veličaĭša čelověka radi vь jstorïi. A knęsь tь pravo vь gubu onyę naglitь sę. Eda něstь se dělo velikoe, eže azь, županь Vladimirь CHarkonenь, tvorju?"
"Vь istinu, o župane," reče mužь onь. Glasь emu pozvę, jako tenorь sladcě gudę.
Ruka debelaa na kruglovaticu pade, vrьtenïa toę spręšti. Nyně, vsi očesa vь istьbě možaachu na povrьšïa nedvižima vьzględnuti, zręšta, jako ja sьbiratelь bogatychь i vlastelinь planitь radi sьdělana bě. CHudožьstvo carskoe bě vь neę vьpečateno. Črьty širiny i dlьžiny izь brьnьj svrьchьtьnьkyę platinnyę sьdělany běachu, krai že poljarnye izь diamantь mlečnobělь.
Ruka debelaa po dělcechь povrьšïa podvignu sę. "Pozyvaju va, da po malu pobljudimь," glasь basovyĭ vьprašti. "Bljudi izь blizu, Pitere; i ty, Faĭdь-Rauѳo mile: sьde, ot stepene šestьdesęta severno do sedmьdesęta južno - nežnye sïe rovy štaplennye. Cvětove že ichь: eda nenapomnitь va karamela sladka? A nigde brunatu ezerь, niže rěkь. A sïa nežnya kraĭšta poljarnaa - toliko mala! Kьto že možetь o městě onomь pochybitь? Sïĭ Arakisь vь istinu edinovidьnь estь! Město edinovidьnoe dělma edinovidnyę pobědy."
Usměšenïe na ustnu Piteru izrazitь sę. "I da pomyslimь, župane: carь-padišachь veruetь, jako planitu ti korennuju knezu dadetь. Koliko bodęšte."
"Se isskazanïe bessmyslьno estь." županь onь vьprašti. "Glagolaeši tacě, da mladago Faĭdь-Rauѳu potьštiši, a něstь potrěbno ego tьštiti."
JUnoša unilolicïĭ na prestolě svoemь pomrьdnu sę, izravnjaę zavoĭ gaštь svoĭch. Ravno že sěděštomu, zadь vraty izzvę někyĭ zvukь diskretьnь.
Vьstanavь ot prěstola si, Piterь kь vratamь prěĭdetь, otvarjaę ę toliko, da možetь tьčïju valca priĭměti mala, sьobštenïa nesuštego. Zatvorivь že vrata, sьobštenïe onoe vь skorě razvi i pročite. Posměšenïe ot nego zazvę. Pročee že vь kratcě poslěžde.
"I?" županь onь popyta.
"Glupьcь tь otveštaetь, župane!"
"Eda Atreĭdь estь ednyę ostavilь vьzmožnosti, egda někyĭ možetь žestь sьtvoriti?" županь popyta. "Ami, česo pišetь?"
"I na mnosě neprivětьnь estь, župane. Naričaetь tę prosto 'CHarkonene' - bezь 'Gospodarju' ili 'Brate mnogouvažaeme', bezь čina, ničesogo."
"Se imę dobroe estь," županь onь vьsšęta sę, glasь emu netrьpěnïa prědavaę. "Nь česo moĭ uvažaemiĭ Lěto kažetь?"
"Kažetь: 'Prědloženïe tvoe neprïemljaetь sę. Množiceju kraty esmь prědatelstva tvoego posrětilь, jako mnosïe znajutь.'"
"A?" županь onь paky opyta.
"Kazuetь: 'CHudožьstvïe mьsty kanly ešte ne mala ljudeĭ dostočudimь vь Carstvïĭ imaetь.' Podpisa se: 'Knęsь Lěto Atreĭdь Arakisskyĭ.'" Piterь že načьnu směeti sę. "Arakisskyĭ! Eda ne! Se počti tvrьdě blagolěpo estь!"
"Mlьči, Pitere," županь onь reče, směcha emu jako někymь kolcemь spręšte. "Eda li kanly kažetь? " popyta i. "Mьsta pokrьvnaa, cha? Slovese stara, krasna, dlьgo že prědavana polzuetь, da razuměemь budetь, jako sego pritęžьno myslitь."
"Znamene mirna sьtvori," vьzglagola Piterь, "Žestь uvaženïa bě isplьnenь."
"Na mnosě glagolaeši, jako ubo mentatomь sušte." županь onь reče, mysly: Potrěbno estь vь skorě sь simь se ukončati. I uže polzy svoeę počti izživě. Županь črěsь istьbu na mentata-ubiĭcu si naziraaše, bljudę sameę zabeležitelnyę črty na lici emu, jaže mnosi vь prьvě na neĭ rassmotraachu: oči, prozorě brunatna vь brunatě, oči bezь ničesogo bělago vьnutrě.
Uchylenïe na lici Piteru vьzrazi sę, podražajušte někoju masku, jaže na oču sïju jako vьzložena bystь. "Nь, župane! Mьsta nikogda krasněĭše ne bystь. Sьde prědloženïa vsěchь chytrěĭša nabljudaemь: da Lěto Kaladanь Duny radi izměnitь - a bezь izbora sušte, ibo samyĭ carь eže poveljaetь. Toliko šutlivo ot tebe!"
Županь onь glasomь studenymь vьzglagola: "Guba ti uběgaetь někako, Pitere."
"Nь azь raduju sę, župane, a tę - revnostь posęgaetь."
"Pitere!"
"Ach, župane! Eda něstь pečalno, jako ty samь nevьzmogь plana onogo delikatnago sьmysliti?"
"Edinoju chošteši udavlenь byti."
"Se bezь sьmnenïi, o župane, okončatelno! Nь vsegda estь vьzmožno milosti sьtvoriti, ach?"
"Ty semuty ili věritь vьzętь, Pitere?"
"Pravda bezь stracha župana desitь," glagola Piterь. Lice emu vь karikaturu prěměni pomračenïa preminu. "Ach! Nь vidiši, župane, jako mentatь poznaju, egda na mene sečьcu vьšleši. Počakaeši, doĭdeže ot mene polьzu polučaeši. Polьzu že ot mene ešte polučavaę, skorěĭšě by ti nizletïe bylo. Se, eže esi na Duně miloĭ naučilь sę - nizletïa netvoriti, eda li?"
Županь tь prodlьžaaše Pitera pozirati
Faĭdь-Rauѳa na prěstolě svoemь pomrьdnu sę. Glupьci tyę! pomysli i. Stryĭ moĭ nemožetь sь mentatom si bezь karmoly govoriti. Eda myslętь, jako druga ne imamь dělati, otsvěnь prïi imь slušati?
"Faĭde," županь onь reče. "Vьchoždęštemu, esmь ti skazalь, da na slušaeši i učiši sę ot naju. Eda ot naju učiši sę?"
"Da, strye." reče i, starostьno glasь uslužnymь dělaę.
"Někogda čudeju sę Piteru," glagola županь onь. "Azь sьtvorjaju bolěznь tьčïju ašte něstь drugь vьzmožnostïi. Nь i... věruju, jako i radosti istinnyę vьzpriemljaetь. Azь samyĭ pristrastïa kь knęsu Lětu milomu čuvstvuju. Doktorь Juechь choštetь vь skorě protivь nemu konati, i se koncemь roda Atreĭdь budetь. Obače Lěto raspoznaetь, kьto že ruku baliïa prědajuštego voditь... znanïe ono že emu strašnymь budetь."
"Togda vьskuju doktoru onomu nepoveliši, prosto kindžalemь, tiše i spěšno, srьdce emu probiti?" popyta Piterь. "Glagolaši o pristrastïĭ, obače -"
"Knęsu tomu potrěbno estь, o mene jako uročište emu prigotovljavšemu znati," županь onь reče. "A drugyi rody velikyi takožde. Znanïe ono ę na kratcě kь pokoju privoditь. Sice bo tvoritь se bolěe města zavoĭ radi. Potrěba mi jasna mnětь sę, ubo mi ja neračitь se."
"Města zavoĭ radi..." Piterь že pomrači se. "Nь oči carju tę uže nabljudajutь, župane. Sь drьznovenïemь ne malymь postupaeši. Edinoju carь edinь ili dva pošletь legeonь Sardjukarь svoĭchь semo, na Gïedi Prьvuju, a se že koncemь županstva roda CHarkonenь budetь."
"A tebe by eže vь istinu poračilo sę, eda ne, Pitere?" reče županь. "Ty by sь radostьju velikoju Sardjukarь ględalь, moĭchь gradovь plěnjuštichь, sïju že krěpostь razvaljajuštichь? Se by tę vь istinu na mnosě vьzraduvalo."
"Eda li estь županu potrěbno se pytati?" šepnu Piterь.
"Dobryĭ by esi bašaarь voĭskь sichь bylь," glagola županь onь. "Tebe toliko krьvь i bolěznь zanimajutь. Vьzmožno estь, jako esmь tebe tvrьdě skoro dělь koristi arakiskyę obvěštalь."
Piterь pętь kračьkь uklonnychь po istьbe postupi, spiraę ravno zadь Faĭdь-Rauѳoju. Vь vьzdusě istьby napręženïe čuvstvovaaše sę, junoša že ona na Pitera pomračeno vьzględnu.
"Da ne si igraeši sь mnoju, župane," reče Piterь. "Obvěšta mi gospoždu Eschu. Ty esi mi eju obvěštalь."
"A počto radi, Pitere?" popyta županь onь. "Bolězni?"
Piterь že na nego zrěaše, ticho ono sice natęgaę.
Faĭdь-Rauѳa prěstola svoego sebespiręštego na stranu podvignu, glagolaę: "Strye, eda li mně potrěbno estь, sьde stati? Esi mi kazalь, jako va-"
"Faĭdь-Rauѳa moĭ milyĭ uže trьpělstvïa gubitь," županь onь reče, vь sěnь kruglovatici onyę preminušte. "Trьpělstvïe, Faĭde." Obvrьnu že sę kь mentatu svoemu. "A česo sь knęsętemь temь, Pavlomь junymь, Pitere moĭ mile?"
"Spona ona ego kь tebě prinesetь, župane," vьzmьnči Piterь.
"Sego něsmь pytalь," glagola županь onь. "Eda pomniši, če ty bě prědpolagalь, jako vlьchva ona bene-džeseritskaa chotěaše knęsu tomu dьšterku roditi. Se prosto pogrěšenïimь malymь bystь, cha?"
"Negrěšaju čęsto, župane," reče Piterь, prьvěnь strachь vь glasě svoemь imušte. "Priznaĭ že: vь istinu čęsto negrěšaju. A samь znaeši, bene-džeseritky po obyčaju svoemu čęstěe dьšterь raždajutь. Carica ta daže tьčïju ženskychь vьzdadetь."
"Strye," vьzglagola Faĭdь-Rauѳa, "esi mi kazalь, jako sьde o nečemь važnemь-"
"Poslyši plemennika moego," županь onь reče. "Ustrěmlaetь sę, županstva moego obvladati, neuspěę obače niže samago obvladati sebe." Županь onь zadь krugovaticeju sebe pomrьdnu, jako sěnomь meždu sěnь sy. "Dobrě, Faĭdь-Rauѳa CHarkonenь, izviknuchь tebe sь nadeždoju, da mudrosti ne mnosěe naučiši. Eda li mentata naša dobra nabljudaaše? Ty chotěaše izь besedy seę něčesogo naučiti."
"Nь, strye-"
"Sïĭ Piterь jako mentatь sělo spěšnyĭ estь, eda li nemysliši, Faĭde?"
"Da, obače-"
"Točno: spěšnyĭ, da, obače! Obače sělo na mnosě korenïa vьzimaetь. IAko někoa kolačeta ę jadetь. Nabljudi oči emu: jako u někoa izь rabotnikь arakeĭnskychь sušta. Spěšьnь estь, da, nь takožde čuvstvitelьnь i na legcě jarosti podlagaemь. Spěšьnь, nь mogy grěšati vinu."
Piterь že vьzglagola glasomь dlьbokymь, unilymь: "Eda esi mene pozvalь, da spěšnostь moju osuždenïemь uchudiši?"
"Da spěšnostь tvoju uchuždu? Ty mene lepěe znaeši, Pitere. Tьčïju ištu, da plemennikь moĭ granь edna mentata poznaetь."
"Eda li uže podsьstavlenïa moego podgotvjaeši?" poĭšte že Piterь.
"Podsьstavlenïa? Vьskuju, Pitere? Kьde mogu druga mentata sь chytrostьju tvoeju, drьznovenïemь že naĭti?"
"Ideže esi mene našьlь, župane?"
"Sice ubo možetь byti potrěbno sьtvoriti," pogudi županь onь. "Nejaviši mi sę na poslědno sělo stanovьnь. A korenïe, ęže potrěbueši...!"
"Eda li raskoši moi sělo dragy sutь? Eda li ę poricaeši?"
"Pitere mile, raskoši ti tę kь mně privrьzajutь. Vьskuju mi estь se potrebno poricati? Tьčïju ištu, da tę plemennikь moĭ nabljudaetь."
"Se budetь potomь prědstavlenïe moe," reče Piterь. "Da sę vьzigraju? Da prědstavlju spešnostïi svoę različněĭšïę gospodinu zabeležimu Faĭdь-Rau-"
"Da, tako estь," reče županь onь. "Ty na prědstavlenïe tvoriši. A nyně, mlьči." Vьzględnu na Faĭdь-Rauѳu, ustьnu emu vnimavaę plьnu i prědstavnu, iže znakomь genetičnymь CHarkonenomь estь, nyně ot obvěselenïa po malu osklablenu. "Se estь mentatь, Faĭde. Učitь sę i uslovjaetь sę, da děla oprědělena isvrьšaetь. Da ne ti obače ottečetь istina ta, jako se vь telese čelověčescěmь sьloženo estь. Sice že nedugь težkyĭ estь. Daže něgda mislju, eda li prědteči sь vitly myslęšty prava ne iměachu."
"Sьravnęšte ę sь mnoju, jaže igračky prosty běachu," pomrači sę Piterь. "Ty samь že, župane, by esi vitly ony prěborilь."
"Vьzmožno estь," reče županь onь. "Nь, da..." Izduchnu dlьbocě, otrygaę. "Nyně, Pitere, načrьtni plemenniku moemu čęsti izrazimy rata našego sь rodomь Atreĭdь. Pospěši nama jako edinь mentatь, molju tę."
"Župane, esmь tę opomenilь, da nevьzdavaeši znanïa sego někomu toliko mladu. Nabljudaechь, jako-"
"Azь choštu se rešiti," vьzglagola županь onь. "Naręždamь tę, mentate. Prědstavi ednu ot spěšnostïi svoĭchь različněĭšichь."
"Da budetь volja tvoja," reče Piterь. Sьravni sę, dostoĭnstva vьzraždaę, jako by se paky někoa maska byla, nь nyně telese mu vse pokryęšta. "Poslě několika dnïi zakonnychь, vьsь dvorь knęsu Lětu vь svězdolětь Gildy kosmičeskyę dělma Arakisa nastupitь. Gilda že ę vь Arakeĭně gradě izložitь, a ne vь Karѳasě, gradě našěmь. Mentatь knęsu tomu, Ѳufirь CHavatь, choštetь sьmatrati Arakeĭnь po pravdě jako lepěe obranimь."
"Slušaĭ sьumnivě, Faĭde," glagola županь onь. "Nabljudaĭ sьvěty vь sьvětěchь vь sьvětěchь."
Uklonjaę glavu vь suglasě, Faĭdь-Rauѳa pomysli: Se mi bolěe račitь sę. Konečno, čudovište staroe mę vь taĭny svoę vьpuskaetь, jako chotěaše vь istinu mene naslědnikomь svoĭmь sьdělati.
"Estь i drugychь vьzmožnostïi," glagola Piterь. "Prědpolagaju, jako rodь Atreĭdь na Arakisь poĭdetь. Obače vьzmožnostь, jako knęsь Lěto Gildu naelь estь, da ego vь mesto bezopastnoe prěnesetь, vьnь Sѵstemy. Vь položenïĭ podobně, i drugy rody bezzakonny stanaachu, atomnychь oružïi i štitь vьzęvše rodovych, utěkavše že vьnь Carstvïa."
"Knęsь tь tvrьdě grьdьlivь, da by tako sьtvorilь," reče županь onь.
"Se estь vьzmožnostь," reče Piterь. "Vь koncě obače, poslědstvïe nasь radi nelišitь sę."
"A, lišitь sę sělo!" vьzgrochoti županь onь. "Ištu, da tь mrьtьvь estь, pokolenïe že emu da sьkončitь sę."
"Se estь sělo prědpolagaemo," reče Piterь. "Egda edinь rodь choštetь vь bezzakonïe prěĭti, prigotovaetь sę konanïemь izvěstnymь. Mněaše mi sę, jako knęsь tь ničeso netvoritь podobno."
"Togda," vьzduchnu županь onь. "CHaĭdě."
"Vь Arakeĭně," glagola Piterь, "knęsь tь vьselitь sę sь rodomь svoĭmь vь polatě, jaže domovь vladyky i gospoždi Fanringovь běaše."
"Posla prěkupcomь," zasměe sę županь onь.
"Posla že komu?" popyta Faĭdь-Rauѳa.
"Otьcь tvoĭ šutitь," glagola Piterь. "Naričaetь vladyku Fanringa poslomь prěkupcomь, zanimanïi načrьtaę carscěchь vь dělachь prěkupničestva na Arakisě."
Faĭdь-Rauѳa poględa nedorazumęšta kь stryju svoemu obvrnu. "Počьto radi?"
"Nebudi skotьnь, Faĭde," županь onь vьzglagola. "Doĭdeže Gilda izvьnь vlasti carscěĭ stoĭtь, kako se možetь inače byti? Kako by zvědy i ubïĭci naręždali sę?"
Ustny Faĭdь-Rauѳě sьtvorista ticha "Ach-cha-a-a."
"Prigotvichomь někychь uskokь vь polatě onoĭ," reče Piterь. "Sьtvoritь sę opytь, života naslědniku Atreĭdь vьzęti - opytь, iže možetь uspěti."
"Pitere," vьzgrochoti županь onь, "ty prědpoloži, če-"
"Prědpolagaju, če neštastïa sьlučajutь sę," glagola Piterь. "Opytu že onomu dostoĭtь javiti sę pravymь."
"Ach, nь junoša onь telese toliko mlada i sladka imatь," glagola županь onь. "Da, i možetь daže opastněĭšimь otca svoego stanuti... sь těmь, jako vlьchva ta mati ego naučila estь. Ženište ono proklęto! Nь, dobrě, molju tę da prodlьžiši, Pitere."
"CHavatь vьzvěšti, če esmy emu čeloveka naša vьsadili," glagola Piterь. "Doktorь Juechь po estestvïju podozrimь budetь, vь istinu konatelь našь sy. Nь issledvaęštemu CHavatu pokažetь sę, jako balïĭ našь na školě Sukovoĭ sьvrьšilь estь, uręždanïa carskago polučavь - javě bezopastьnь daže dělma samago carïa sy. Uręždanïe carskoe uvaženïe poddrьžaetь veličěĭšee. Prědpolagaetь sę, če ureždanïa vsechь višněĭša ne sutь bezь ubitïa izrušimi. Obače, jako edinoju někьto nabljuda, paku istinnuju imušte možeši daže planitoju dvignuti. My že esmy paku našli, jaže balïemь onymь podvignu."
"Kako?" popyta Faĭdь-Rauѳa. Mněaše mu sę sělo privlěštaęštimь vьprošenïe onoe. Vьsěkyĭ bo znaaše, jako uręždanïe carskoe nepodvratimo estь!
"Inogda," reče županь onь. "Prodlьži, Pitere."
"Vьměsto Juecha," glagola Piterь, "lica podozrima vsěchь privleštaęštego vь obzorь CHavatu vьzložimь. Drьznovenïe že lica onogo podozrima choštetь vnimanïe CHavatu kь toĭ ustrěmljati."
"Toĭ?" popyta Faĭdь-Rauѳa.
"Gospožda Escha samaa," reče županь onь.
"Eda něstь se blagolěpo?" pyta Piterь. "Mysli CHavatu budutь vьzmožnosteju sïeju toliko isplьneni, jako nechoštętь bolee spěšno mentatstvuvati. Vьzmožno daže estь, jako onь choštetь eju ubiti." Pomrači že sę i. "Nь nemyslju, jako by onь posměelь tako sьtvoriti."
"Neĭšteši da posměetь, eda ne?" popyta županь onь.
"Nerazvlěštaĭ mę," reče Piterь. "Zaętomu že sь gospoždoju Eschoju CHavatu, vьnimanïe emu kramoly vь někychь graděchь oplьčenychь i drugy děĭstvïa otklonimь. Sïe budutь nizlagany. Knęsь tь imatь věrovati, če bezopastva polučaetь. A egda vrěmę dozrěetь, JUechu davьši znamenïe, naĭdemь sь siloju glavnoju...ach..."
"CHaĭdě, raskaži emu vse," reče županь onь.
"CHoštemь nachoždati dvama legeonama okrěpleny Sardjukarь, vь okroechь charkonenscěchь prěmenenïchь."
"Sardjukarь!" izduchnu Faĭdь-Rauѳa. Mysli emu ustrěmišę sę kь simь voĭskamь carskamь vseustrašavęštimь, ubiĭcemь bezmilostnymь, voĭnamь revnivymь caru-padišaachu.
"Se vidiši, Faĭde, koliko na tebe vьspьvaju," reče županь onь. "Ni slovese ednago o tomь ne imatь drugago veličěĭšago roda dostignuti, inače možetь Sьborь zemskyĭ protivь dvoru carskomu sьediniti sę, beznarędïe vьzraždaę."
"Vsego važněĭše estь," glagola Piterь, "ibo rodь CHarkonenь děla smradna cara radi tvoritь, i estь udobu veliku polučilь. Udobu že opastnu, nь rodu našemu eju sь vnimanïemь upražnjajuštemu, veličěĭša bogatstva vsěchь drusěchь rodь prinesetь."
"Ne možeši si prědstaviti, koliko bogatstva vključeno estь, Faĭde," reče županь onь. "Ni vь snochь divočěĭšichь. Vь prьvě, upravitelstvïa neotricaema vь KCHNT-ě."
Faĭdь-Rauѳa pokloni glavu vь suglasě. Sice že běaše bogatstva radi. KCHNT-ь ključь kь bogatstvu sušte, vьsь rodь boljarskyĭ si izь skrivalištь sьputstva onogo izlivaaše, eže možaaše, upravitelstvïi polzę. Sïe upravitelstvïa vь KCHNT-ě prědstavljaachu vlastь istinnuju vь Carstvě suštu, kupno sь glasy Sьborě zemscěmь postupęštu, sice bo carïa sь posobniky emu zatęgotivšu.
"Knęsь Lěto," glagola Piterь, "možetь ottečenïa iskusiti kь pakostnikamь onymь nověĭšimь Fremenamь, eže na kraě pustiny sutь. Ili i možetь čeljadь svoju vь tožde bezopastvo zrěĭmoe poslati. Putïe onoe obače ednymь izь dělatelnikь Veličěĭstva carskago zagraždeno estь - sьmotritelemь světa onogo. Vьzmožno estь, jako pomniši ego - Kѵnь."
"Faĭdь pomnitь ego," reče županь onь. "Dovrьši se."
"Nepěniši na mnosě prěkrasno, župane," glagola Piterь.
"Dovrьši se, naręždaju tę!" vьzgrochoti županь onь.
Piterь že rameni pokrьči. "Ašte li sьvěty isplьnitь sę," glagola i, "rodь CHarkonenь uděla čęstьčna do ednago lěta zakonna polučitь. Stryĭ tvoĭ ustroĭnikomь uděla onogo budetь, dělatelnika svoego na Arakisě upravljajuštego imušte."
"Bolěe polzy," reče Faĭdь-Rauѳa.
"Vь istinu," glagola županь onь. A myslěaše: Se prosto estь pravedno. My esmy Arakisь ukrotili... otsvěnь němnosěchь Fremenь, vь kraěchь pustinnychь ukryvajuštichь sę... někychь že prěkupьcь že krotkychь, eže sь planitoju vęzany sutь počti jako rabotnici domašnyi.
"Drugyi že rody poznajutь, jako županь tь estь Atreĭdь izgladil," glagola Piterь. "CHoštętь znati."
"Budutь znati," vьzduchnu županь onь.
"Vsego utěšitelněĭše estь," glagola Piterь, "jako knęsь tь choštetь takožde znati. I uže znaetь. I uže sponu tu čuvstvuetь."
"Vь istinu knęsь tь znaetь," glagola županь onь, vь glasě znamenca pečali imušte. "Ne možetь ničeso sьtvoriti, otsvěnь da znaetь... těmь se bolěe pečalno estь."
Županь onь že izzadь krugovaticę Arakisa onyę podvignu sę. Ischodivь izь sěnь, tvarь emu razměrь poluči: velicě i nesьměrno debelь. Někyę že kruglosti podь ruchomь emu tьmnymь otkryvaachu, jako vьsь tukь onь sebespiraštimь orudïemь vь męsě emu poddrьžvanь estь. Možaaše daže četyrechь setь litrь zakonnychь tęžiti, nь nosaaše ne bolěe sta.
"Gladenь esmь," vьzgrochoti žуpanь onь, ustna svoja prědstavna rukoju oprьstennoju potrěvь, ględę nizь na Faĭdь-Rauѳu očama tуkomь obrastenama. "Narędi da jastïa prinesutь, mile moĭ. Pojademь prědь spanïemь."

Sice ubo Alïa Nožonositelica glagolaetь: "Prěpodobnoĭ materi dostoĭtь, da prělestь bludnici sь veličestvïemь bogyni devstvennoĭ sьvkuplaetь, drьžęšti kačestvïi sichь vь napręženïĭ, doĭdeže silь mladosti imatь. Ibo egda sila ona isčeznutь, ta istočnikь naĭdetь spešnosti vь srěde onomь, iže napręženïemь onymь drьžano běaše."
- izь knigy "Muad'Dibь: Prikazy o čelędi" knęgyni Irulanь

"Nь, Escho, čьto kažeši o sebě?" popyta Prěpodobnaa mati.
Slьncu vь časь večerьnь dnja ispytanïa Paѵlu zapadęštu, dvě tě ženě vь istьbě rannoĭ polaty kaladanskyę sěděašete, Paѵlь že vь komorě molenïa priležęšteĭ i ot zvukь utlьmenoĭ čakaaše.
Escha prědь oknomь južnymь stojaaše, ględęšti, nь nevidęšti cvětь večernychь, nadь lukoju i rěkoju potьmnevęštichь sę. Pytanïe Prěpodobnoĭ slušaaše, nь neuslyša.
Edinoju bylo ešte ednago takago ispytanïa - toliko lětь nazadь! Edna devoĭka slabaa sь vlasy medeny, tělo bito vetry junosti imušti, vьšьdь vь istьbu Prěpodobnoĭ materi Gaja Eleny Mochïamy, igumeny starěĭšee školy bene-džeseritscee na Vlasě *th*. Escha na desnicu svoju vьzględnu, napręžešti prьsty, vьzpomenęšti že bolězni toę, stracha že, i jarosti.
"Bednyĭ Paѵlь," vьzšьpnu ta.
"Azь tę pytachь nečeso, Escho!" Glasь starici bě kusimь, vьzištuštimь.
"Čьto? Achь..." Escha vьnimanïe svoe ot prědšьdšego otvrati, ględęšti kь Prěpodobnoĭ materi, sěděšteĭ meždu oknama zapadnyma chrьbtomь kь zdi kamennoĭ. "Česo chošteši ot mene slušati?"
"Česo choštu ot tebe slušati? Česo choštu azь ot tebe slušati?" glasь staryĭ upriličavanïemь žestocěmь zvučaaše.
"Prosto ednago syna porodichь!" vьzplanu Escha, znaęšti, jako vь jadь umyšleno natiskana estь.
"Narędena bystь, da Atreĭdomь tьčïju dьšterь rodiši."
"Tь tomu tolika značenïa prilagaaše," moljaaše Escha.
"A ty grьdelivo myslěaše, jako možeši kvisaca chaderacha sьdělati!"
Escha svoju bradu vьzdvignu. "Čuvstvachь, яko vьzmožnostь sьštestvуetь."
"Tьčïju o želanïĭ knęsovomь myslěaše" glagola starica ona. "A želanïa emu sьde ničeso neznačjutь. Dьšti Atreĭdь možaaše nevěstoju nasledniku CHarkonenь stanuti, razděla onogo vьsplьnęšti. A ty esi se beznaděždno zatrudnila. Nyně možemь oběchь plemenь zagubiti."
"Ty něstь negrěšima," reče Escha, poględa ustrěmnago očïju staraju otbranjašti.
Nь nyně, starica ona zamunka: "Čьto sьtvori sę, sьtvoreno estь."
"Esmь sę zaklela, da rešenïa svoego radi nikogda nepokaju sę." glagola Escha.
"Vь istinu blagorodno," posměe sę toĭ Prěpodobnaa mati. "Nikogda nipokaeši sę! CHoštemь viděti, egda uběgaeši, mьzdu dělma glavy tvoeę imušti, vьsь že rukь protivь života tvoego i synu tvoĭmu nasęgęšte."
Escha vьzblednu. "Eda drugoe něstь vьzmožno?"
"Druga vьzmožnostь? Eda potrěbno estь sestrě bene-džeseritsceĭ eže pytati?"
"Tьčïju ištu pytati, česo spešnostmi svoimi vysšimi vь prichodęštemь vidiši."
"Vь prichodęštemь viždu, eže esmь vь prěšьdšemь viděla. Znaeši dobrě dělь našichь, Escho. Plemę o sьmrьtnosti svoeĭ znaetь, boĭtь že sę zastavlenïa nasledničestva svoego. Se vь krьvi estь - želanïe veštь genetičnychь bessьvětno měšati. Carstvo to, KCHNT-ь, vsïe že rodi veličěĭšee, vse tože tьčïju tręsky vь tečenïĭ potopy sutь."
"KCHNT-ь," vьzmunknu Escha. "Prědpolagaju, če sutь uže rešili, kako choštetь koristь arakiskuju razděliti."
"Čьto estь KCHNT-ь otsvěnь poryvь vrěmeni našego," reče starica ona. "Carь tь sь prïjately svoimi pętь-desętь cělo šestь-desętь i pętь stotychь častïi glasь upravljajuštichь vь KCHNT-ě naręždajutь. Razuměetь sę, ašte čuvstvuetь polzu, togda i drugye choštetь polzu čuvstvovati, i sila ego ešte porastetь. Se rędь pověstnïĭ, devoĭko."
"Tьčïju se mi nyně potrěbno estь," glagola Escha. "Pověsti učiti."
"Da ne skomraeši, devoĭko! Znaeši ravno mene o silachь, ęže ny obstojajutь. Mirь našь trïe pola imatь: dvorь carskyĭ, protivostojaę sьjuzu rodь veličěĭšichь Sьbora zemleĭ, a meždu tama Gilda, sь monopolomь onymь proklętymь dělma putuvanïi meždusvězdnychь. Izь tělesь že političnychь troĭka vsechь goršěe stoĭtь. Nastojaštee goršimь stanetь daže bezь prěpleštenïi trьgovstva boljarskago, eže ot nauky otvraštaetь sę."
"Ostatci vь puti potopy - i sьde edinь ostatьkь, se knęsь Leto, a sьde drugyĭ, iže syn emu, a sьde..."
"Achь, mlьči prosto, devoĭko. Ty vlěze znanïja plьnago o choždenïi na graně tacěĭ delikatnoĭ imuvši."
"'Azь esmь Bene DŽeseritь. Sьštestvuju tьčïju služby radi,'" povtori Escha.
"Vь istinu." reče starica ona. "A vse, vь eže možemь nyně upьvati, zabavlenïe razgorenïja vseobštego estь, spasujušte, eže izь plemenь ključevychь ostavlšee."
Escha oči svoja zatvori, slьzь protivь resnicь eę tišuštichь čuvstvuęšti. Borjaaše sę sь tręskomь vnutrešnymь, sь vьnšnymь, sь dyšanïemь bezrędnymь, tlьčenimь že srьdca divokymь, potomь na dlanïju. Nyně, glagola: "CHoštu platiti dělma svoich grěchь."
"A synь tvoĭ choštetь eže sь toboju isplatiti."
"Zaštištu ego, eliko vьzmogu!"
"Zaštitiši!" starica ona vьzglasi. "Znaeši, jako eže slabostь sьtvorjaetь. IAko sělo ego zaštitaeši, egda tь vьzrasten suše, ne budetь dosti silnymь, da někoego uděla sьvrьšitь."
Escha otvrati sę, zrěęšti črěsь okno vь tьmninu sьbirajuštu sę vьně. "Eda estь onde toliko strašno, na planitě toě, Arakisě?"
"Dosti strašno, nь ne vsě. Apostole zaštitnyу tamo běachu, uslovïi po malu ulegčaęšte." Prěpodobnaa že mati vьsstana, sьravnęšti zavoi rucha svoego. "Prizovi sьde junošu svoego. Mně dostoĭtь skoro otchoditi."
"Skoro li?"
Glasь staricę onyę nežněĭšimь stanу. "Escho, devoĭko, vьždělaju na tvoemь městě byti, tvoa že stradanïa prěvzęti. Obače vsěkimu ot nasь dostoĭtь, putь po svoemu tvoriti."
"Znaju."
"Ty mi draga jako vsěka izь dьšterь moichь vlaštichь esi. Nь azь ne mogu se dlьgu moemu prědložiti."
"Razuměju... čьto nuždno estь."
"Znaevě obě, čto ty sьděla - i počьto radi. A milosti radi ti iskažu, če něstь velikyę vьzmožnosti, jako tvoĭ junoša prьvoobrazïa bene-džeseritskago postignetь. Ne dostoĭtь tebě sělo bolěĭša pozvoliti si nadějanïa."
Escha slьzu izь kuta očïju istręsi. Se znakь běaše jarosti. "Tvoriši sь mnoju da čuvstvuju sę, jako devoĭka menšaa sušti, prьvoe čtenïe povtoręšti." Prinuždi že sę, slovesa ony istisnuti: 'Čelověkь ne imatь nikogda živuštee poslušati.'" Otręse se vьzchlipanïemь suchymь, glasomь tichymь rekušte: "Běachь toliko inočna."
"Se trěbuetь ednymь izь ispytanïi stati." starica ona reče. "Člověci počti vinu sutь inočni. A nyně, prizvi otroče ono. Tь iměaše denь trudnyĭ i strašnyĭ. Nь takožde estь imalь vrěmę, da jaže promyslitь i zapomnitь, mně že dostoĭtь o sněchь těchь ego popytati."
Zavrьtivši glavoju vь suglasě, Escha poĭdetь kь vratamь, otvaręšti. "Vlězi, Paѵle, molju tę."
Paѵlь vlěze, uporno zabavljaę sę. Zrěaše na materь svoju, jako by mu čužda byla. Prědpazlivostь oči ego kryjaaše, egda na Prěpodobnuju materь vьzględnu, nь nyně tь glavu ukloni kь toĭ, sice kь sebě ravnu uklonjaetь sę. Uslyša že, jako mati ego vraty zatvori.
"Mužu mlade," starica ona reče, "da vьzvratimь sę kь dělu sь sny tvoimi."
"Česo chošteši?"
"Eda imaši viděnïa vь sně vsěkuju noštь?"
"Ne taci, imže dostoĭtь zapomniti. Mogu vsechь zapomniti, někoimь že dostoĭtь sę, a inymь ne."
"Kako že ichь različavaši?"
"Tьčïju znaju."
Starica ona na Eschu vьzględnu, a potomь paky na Paѵla. "Česo vidě prošьdšuju noštь? Eda dostojaaše eže zapomniti?"
"Da." Paѵlь oči svoja zatvori. "Viděachь pešteru... i vodu... i někaja devoĭka tamo běaše - na mnosě slaba, velika oči imušti. Oči eę vse brunatnya běasta. Besěduju sь nьju i iskažu eĭ o tebě, o srětenïĭ sь Prěpodobnoju materьju na Kaladaně." Paѵlь že oči otvori.
"A eže iskazanoe devoĭke onoĭ čudnoĭ estь, eda dnesь slučivše estь?" Paѵlь vь kratcě pomysli, a potomь: "Da. Azь onoĭ reku jako ty esi prišla, sьloživše znamenïe čudesnosti na mene."
"Znamenïe čudesnosti," starica ona vьzdyša, vь kratcě kь Essě paky i nazadь kь Paѵlu vьzględnušti. "Kaži mi istinu, Paѵle, imaši li čęsto viděnïi, jaže poslě točno isplьnjajutь se, eliko esi ichь vidělь?"
"Da. I prěžde esmь devoĭku onu vь sně vidělь." "Ach? Eda ty znaeši eju?" "Azь budu eju znati." "Rasskaži mi že o neĭ." Paky Paѵlь oči zatvori. "Esmy na něcěmь městě malom, jaže kryto skalami estь. Estь uže počti noštь, nь toplo estь, azь že mogu črěsь skaly pěsьkь pustini viděti. My... čakaemy něčeso... sь nimže iti, něcěchь ljudïi srěteti. Ona strachuetь sę, a opytaetь sę, eže sьkryti. Esmь vьzbuždenь, ona že glagolaetь: 'Raskaži mi o vodachь na světě tvoemь, Usulě." Něstь li se divno? Světь moĭ domovskïĭ Kaladanь estь. Něsmь ešte slyšalь o planitě, jaže zovetь sę Usulь."
"Eda vь viděnïĭ onom bolěe estь?" Escha popyta.
"Da. Nь estь vьzmožno, jako ona Usulïomь mene nazyvaetь," reče Paѵlь. "Segda mi se prïĭde na pamętь." Tь paky oči zatvori. "Pytaetь mę o vodachь. Poęmь že ruku eĭ, reku da eĭ někoju pěsnь iskažu. I pěju pesnь onu, nь trěbuetь sę eĭ někoi slovesa objasniti - jako brěgь, vlьna, trьstïe ili čaĭky."
"Koju pěsnь?" Prěpodobnaa popyta. Paѵlь oči svoja otvori. "Se tьčïju edna izь Gjurnago CHaleka pěsnь gudobnychь estь, dělma vrěmeni pečalna." Zadь Paѵlomь načętь Escha povtarjati:
"Slana dyma pomnju, izь brěga si tljušta
sěnь že, iže ištu, čista vь borišta
A na nosě čaekь jata gnezdjutь mnogy
ptičeĭ běli kapky vь zeleně mori
Egda izvьnь borišt větrь izduetь sę
sěny iže sušte, potręsiti vsě
Čaĭky že rasprěstrjutь kryla svoi běla
skrěžuštïe nebesь vsa vьsplьnila
A azь slyšu větrь tьčïju na bresě
vlьnь že, i ognь našь, ispalivь trьstïe."
"Se ta," Paѵlь reče.
Zrěęšte na nego starica ona reče: "JUnošo, jakože igumena bene-džeseritskaa sušti, azь ištu, eže zovemь kvizacь chaderachь, muža, iže možetь vь istinu tacěmь, jako my stati. Mati tvoja vьzmožnostь sïju vь tebě vidětь, nь ta očima maternama zritь. Azь takožde viždu vьzmožnostь onu, obače - tьčïju vьzmožnostь, ničeso bolěe."
Ta mlьčaaše. Vidě, jako čakaetь ego glagolati, nь Paѵlь ostavi eju počakati.
Napokonь, ta reče: "Kako chošteši. Nь estь u tebe dlьbokosti, se potvrьždaju."
"Mogu nyně otchoditi?" tь pyta.
"Ne chošteši znati, eže možetь tebě Prěpodobnaa o kvizacě chaderasě raskazati?" Escha pyta.
"Kažetь, яko opytavšïi umrěšę.
"Obače azь mogu pomognuti, sočešti o grěsěchь, imiže pogubišę sę," Prěpodobnaa mati reče.
Govoręšte o sočenïĭ, mněše sę Paѵlu, ta vь istinu ničeso ne znaetь. Tь reče: "Posoči togda."
"I da esmь proklęta, tako li?" Ta krivo usměe sę, razigrajušte vrasьkь na lici staromь. "Dobrě: 'Eže poslušaetь, vladěetь.'"
Paѵlь žasnu: ta glagolaaše o věštachь obyčnychь, jako napręženïa imuštichь vь značenïĭ. Eda myslěaše, jako mati něstь ego ničeso ne naučila?
"Se posoka?" tь popyta.
"Něsmy sьde, da si sь slovescętami igraemy, ili da o značenïĭ besěduemy," starica ona reče. "Vrьba větru poslušaetь i pečelitь, a edinoju stanetь vrьbami mnogymi - zdьju protivь větru. Se estь sьvětь vrьby."
Paѵlь na nju ględaaše. IAko ta sьvětь iskaza, tь počuvstvova slovo ono udarjušte, osaždajušte že ego sьvětomь strašnymь. IArostь že kь neĭ vьzprïetь naprasnu: veštica stara i glupa, eęže sutь usta pošlostmi isplьnena.
"Mysliši, jako mogu kvisacь chaderachь sïĭ byti," tь reče. "Glagolaeši o mně, nь něsi ni slovese iskazala, kako da otcu moemu pomožemy. Esmь slušalь, kako sь materьju moju besědujaaše. Glagolaeši, jako by tь mrьtьvь bylь. Ami, tь něstь!"
"Ašte bychomь nečeso mogli ego radi sьtvoriti, choštechomь eže sьtvoreno iměti," starica ona vьsšęta. "Naděždaju sę, jako možemь počti tebe spasiti. Sьmnitetlno, no vьzmožno estь. Nь otca tvoego radi? Ničeso. Egda naučiši, eže jako dadeno prïeti, togda bo imaši vь istinu ednago čtenïa bene-džeseritskago naučeno."
Nabljudę, jako slovesa toa materьju ego vьztręsoše, Paѵlь mračno na stariicu onu ględaaše. Kako sebě pozvoljaetь, taka slovesa o otcě ego iskazati? Vьskuju se toĭ mněše sę, toliko resno byti? Pamętь ego negodovanïemь vrěaše.
Prěpodobnaa mati na Eschu vьzględnu. "Ty učaaše ego vь Putě našemь - esmь znamenïi togo viděla. Tvorila bychь takožde, na městě tvoemь sušti, a črьtь da vьzimaetь pravila."
Escha glavu vь suglasě ukloni.
"Nyně obače tę varuju," starica ona reče, "prědь neučьstvom ręda pravilnago, egda ego proučaeši. Bezopasïa ego radi trěbuetь sę Glasa. Tь dobre načinaetь, nь obě znaevě, koliko bolěe nuždaetь sę... otčajanno že." Pristupivši že kь Paѵlu, nizględnu na nego. "Do srešti pročěĭšeĭ, čeloveče mlade. Naděždaju sę, če uspěeši. Nь ašte ne - my že choštemь ošte uspěati."
Paky edinoju na Eschu vьzględnu. Znamenïe kratkoe o razumenïĭ si prědaste. Togda starica ona kelïju prěminu, ruchomь šumivši, nazadь že bolěe neględavši, istьbu tu i eže vь neĭ suštichь uže izь myslь svoichь isključivši.
Nь Escha uspě, ešte edinь vrьgnuti poględь vь lici Prepodpbnoĭ, egda ta otvrati sę. Na lici vrasčitomь slьzy tečaachu. Slьzy ony užasiměĭši běachu vsechь slovesь, eže si dnja togo iskazošę.

04684483014953700244931406545355087849910878639108798782

"Čto est v kutïi?"
"Bolězn."

Strach ducha ubivaet

0468448301495370024493140654535508776707

Како псѧнцѧ съ котѧнцѧтемь *ки* ѡктомврïа ослависте

Котѧнце и псѧнцѧ сѣдꙋща въ кꙋпѣ въ домцѣ своıемь бесѣдaaшете.
"Послыши, котѧнце," рече псѧ, "*ки* ѡктомврïа скоро приближаеть сѧ, а вѣ знамене никакого немавѣ. А лѣта сего се паче же славнымь бꙋдеть. Аще оубо на вьсимь хорꙋгвы бꙋдꙋть домꙋ, а ничесого на нашемь, въ истинꙋ великого бы нам было стꙋда."
"Да не," сказа котѧнце, "знамене, азь въждѣлаю знаменемь,"
"Нъ да," рече псѧнце, "егда вѣтремь знамене вïють сѧ, се много краснымь бываеть; како вьсе небо ними напльнившимь."
"Да ıеще ѡт горѣ, се бысь, члвече бжïй, не позрѣль," котѧнце сказꙋıеше, "что бо ино любьзнѣйше быти, паче по покрывѣ ити, егда знамене вïють сѧ. Разхожденïе се здравымь и обвѣселꙋющимь есть. Изъ покрыва выглеждаеть, аще бы пакь землıа знамень тѣхь изпльнѣною была."
"Обаче не каждомꙋ възможно есть, по покрывѣ ıако тебѣ разхождати сѧ," отвѣти псѧнцѧ, "длѣ примѣра, мене на покрывь лѣзꙋщаго страхь бы мѧ обьıель, бо паднꙋти, даже себѣ оубити могꙋщимь быхь быль. Нъ нѣкоего знамене нама трѣба възложити, понеже славный тъ *ки* ѡктомврïй бꙋдеть."
"Се послыши, псѧнцѧ," рече котѧнцѧ, "нъ что есть сïй *ки* ѡктомврïй?"
"Ей-ей," котѧнцѧти посмеıа сѧ псѧнцѧ, "ты даже не вѣси, какымь же славнымь день онь есть? Вѣдѣ, ты ничесого не знаеши, ıако малыми онѣми детѧнцѧты сꙋще! Они тожде пытати бꙋдꙋть, вьсѣхь знамень онѣхь и славы оныѧ зрѣще, вьскꙋю вьсѣ то людïе дѣлають."
"Ами да," рече котѧнцѧ, "симь обаче пытающимь то отець или мати ихь скажеть. Нъ кьто оубо се менѣ да речеть?"
"Вѣси," сказꙋıет псѧнцѧ, "азь тожде о семь подобно не знаю. Можемь пытать онѣхь детей, егда нама о семь опознавше се расскажꙋть. Азь толико знаю, че древнѣıе горѣıе въ свѣтѣ бѣше, ѡтъ еже днесь. Въ войнѣ же велицѣй и гладѣ живꙋщимь, лꙋкаваго же цѣсарѣ и господарѣ имꙋщимь, людïе смꙋтаахꙋ и скрьбаахꙋ сѧ тврьдѣ. Обаче днесь въ свѣтѣ болѣıе лѣпѣıе есть, понеже война она скончала есть, и людïемь добрый господарь есть президенть, емꙋже Масарыкь прозванïе. Се же слꙋчило сѧ прѣжде множицей годинь паче *ки* ѡктомврïа, егда людïе, войны оныѧ, съ царѣмь же тымь трьпѣти не могꙋще, вьсѣмꙋ конца сдѣлашѧ, войнꙋ ѡставивше, лꙋкавого же изгонивше царѣ, послѣ же лѣпѣıе живꙋще. Се же помѧнꙋюще, людïе вьсегда *ки* ѡктомврïа мноsѣ знамень вешають, вѣселыми сꙋще."
"Въждѣлаю, егда людïе щастливыми и вѣселыми сꙋть." рече котѧнцѧ; "и азь, людей покойныхь и вѣселыхь видѣща, мнѣю себѣ ѡт себѣ вѣселствꙋвати."
"Азь же се тожде въждѣлаю," рече псѧнцѧ, "о людехь, въ лѣпомь настроıенïй сꙋщимь, се скоро чꙋю; а ѡт мразꙋющихь мнѣю того ради сто крачей далѣıе ити. Члци бо, вѣселы и покойны сꙋще, съ другы члцы, sвѣрцѧты же добрѣ общꙋвають."
"Нъ, егда людïе *ки* ѡктомврïа вѣселы и добры бꙋдꙋть, оубо трѣба нама тожде знамене вѣсити," свѣдетелствуеть котѧнцѧ. "Се трѣба нама ѡславити, даже двѣма, оубо трѣма или ıеще велицѣй знаменама нама вѣсеныма. Обаче," мыслеше котѧнцѧ, "где можемь нѣкоего взѧти знамене, никоего имꙋще?"
"Азь се юже продумахь," рече псѧнцѧ, "чакающей ти нѣчесого исскажꙋ: таможде в оулици трьговника есть, иже вьсемь, оу него нѣчесого кꙋпꙋющимь, матерю или татцемь сꙋщимь и отрочѧте или дьщеркы съ собою несꙋщимь, знаменцѧ за чѧдо оно подаваıеть. Азь же такожде се оумыслихь: въ рꙋно тѧ, ıако детѧнцѧ сꙋщꙋ, завинꙋвь, въ рꙋкꙋ тѧ несы, кꙋпити тамо нѣчесого пойдꙋ. Ибо спсныхь пенѧsь имавѣ. А трьговникь онь нама знаменцѧте придадеть, нама знамене имѣти бꙋдꙋщома - а, молю - не плащающома!"
"Да, да!" радꙋваше сѧ котѧ, "ıединако менѣ несеней, се бꙋдеть sѣло любьзно!"
Сице оубо се сдѣласте. Псѧнцѧ в рꙋно котѧнцѧ завинꙋвь, въ детѧнцѧ тою престроıѧвь, къ трьговникꙋ кꙋпꙋвати пошьдь. Заслонь кꙋпивше, заплащавше же, ѡт трьговника знаменцѧ за детѧнцѧ прïѧть. Котѧ же оупражнıаıеше, ıако детѧнцѧ сꙋще, знаменцѧ в тлапчѧнцѧти дрьжаще, тѣмьже веюще, "нюнюнюнюню" рекꙋще, псѧнцѧтемь же въ домь несено сꙋще.
Въ домꙋ своıемь, извитою псѧнцѧтемь изъ рꙋна сꙋщей, котѧнцѧ гордѣеше сѧ: "Виждь, ничесого не плащающаа, колико любьзнаго знамене полꙋчихь!"
"Се быхь такожде могль сдѣлати," рече псѧнцѧ. "И азь възхощꙋ знамене полꙋчити! Нынѣ, ты пакы менѣ въ рꙋно завинꙋвша, въ детѧнцѧ же менѣ престроïѧвша, съ мною нѣчесого къ трьговникꙋ кꙋпити пойди. И тогда и азь знамене полꙋчꙋ."
Такожде се сдѣласте. Котѧнцѧ псѧнцѧ, оупражнıаıеще, ıако детѧнцѧ сꙋще, въ рꙋнцѧ завине. Котѧнцѧ с нимь къ трьговникꙋ пошьдше, оу того кïлïмь кꙋпи, псѧнцѧ же ѡт трьговника знаменцѧ полꙋчи, такожде "нюнюнюнюню" дѣлавше, знаменцѧмь же тѣмь вѣселе вѣıеше, въ домь шьдеще.
"Хичь," сказꙋıеше, "азь такожде, ничесого же не плащающïй, любьзного полꙋчихь знамене."
"Егда не плащаıеть сѧ," сказꙋıеше котѧ, "вѣ мноsѣй знамень оурѧдити моговѣ. Да тѣхь sѣло мноsѣй имавѣ, да тѣхь имавѣ мноsѣй вьсѣхь! Нынѣ пакы азь бꙋдꙋ детенцѧ дѣлати, тобою носима, и егда нѣчесого кꙋпиши, знаменцѧ полꙋчꙋ. Пакы по сѣм же ты детенцѧ бꙋдѣши дѣлати, и азь бꙋдꙋ кꙋпꙋвати. Такожде се бꙋдевѣ дѣлати непрѣстанно, дойдеже бꙋдевѣ безчета знамень имѣти. Пакь пенѧsь за кꙋпꙋванïе доволно имавѣ."
Такожде вьсь день дѣлаашете; ıеднымь пꙋтемь котѧ бѣше детѧнцѧтемь, дрꙋгимь же псѧнцѧ, непрѣстанно кꙋпꙋвати шьдеща, тьчию же пенѧsь ѡставлıаше, дойдеже доволно знамень имаашете, даже и балонцѧть нѣкыхь полꙋчивша, дѣлавше се, дойдеже вьсѣхь пенѣsь издадете, ничесого уже мноsѣй не имꙋща.

"Се левнѣ оурѧдиховѣ," по семь же наслаждаашете сѧ, знамень и балонцѧть вѣшати шьдша. Котѧнцѧ знамена на покрывѣ вѣшеше, псѧнцѧ же из прозорець, понеже на покрывь боıащимь ити сꙋще. Sѣло знамень и балонцѧть имаашете, по вьсѣмь домꙋ тѣхь имаашете, а вьси бо, иже ѡкрьсть на *ки* ѡктормврïа приходеще, sѣло се въждѣлаахꙋ. "Се нѣкакь любьзно и вѣсело выглеждаıеть," сказꙋваахꙋ вьси, ıеже ѡкрꙋсть ходещи, "они сꙋть си се нѣкак лѣпо на *ки*-того оукрасили." "А вьскꙋю быховѣ се не славили," сказꙋваашете псѧнцѧ съ котѧнцѧтемь, "егда людïе спокойны и вѣселы сꙋть." Тогда войни дойдошѧ, абïe красно начьнꙋщïе гꙋсти. "На здарь *ки*-томꙋ ѡктомврïю, слава!" зоваашете псѧнцѧ съ котѧнцѧтемь, и вьсѣ дѣти къ тѣмь пришьдше вѣсело зоваахꙋ: "Слава! На здарь! На здарь!"

0468448301495370024493140654535508745826

vrta mi v hlave, ci tato basen vo fore uz bola / poctena spomienkou, aka ved majstrom epiky patri - https://web.archive.org/web/20160304232718/http://vzjp.cz/JK/xiiigce.pdf

Νήπιος ἔσσ’, Οὐδείς, ἢ μαρξισμὸν δεδάηκας,
ὡς ὀΐεις τὸ ὄναρ τε ὕπαρ δίχα διαφέρεσθαι

Hloupý věru jsi, Nemo, či snad ses marxismu učil,
myslíš-li realita a sen že se od sebe různí. ч

...a aby to neposobilo prilis konvencne, skusil som par versov prelozit do staroslovienciny:

Звѣздоплавъбы испѣвь *҃гı*
ѡ различныхь сътворенныхь планить

Ѿсьдѣ по сѣмь же плаваахомь, въ милѣмь сѧ тщающе срьдци
къ Порногѵнитꙋ кралю лютою несꙋще злобꙋ,
Мандѵна ищꙋще овцꙋ же миранагледающꙋю,
в празднѣ забытымь сꙋще - планить же ближнь нигде,
нь тьма крьмьчнаıа сама звѣзды же сиїащѧ далыѧ.
Къ сльнци же чюдномꙋ, чꙋждꙋ же по вьсѣмь томь прїѣдомь,
чюдныѧ планиты чужды же ѡкрьсть сѧ врьтѣахꙋ сего.
Ѿсьдѣ видѣхомь сътворенїи мѣсть же многоразличныхь,
єже видѣти чюдно бѣ рѣщи же чюдно sѣло.
Прїѣдомь прьвѣнь на планитꙋ, еже осѣта бѣше
сꙋществы чюдны sѣло бо космата бѣахꙋ ıакꙿ sвѣры,
нь трїѧ ноsѣй, въ лицꙋ же хоботь имѣща,
ꙮчесы оубо совамь или подобны жабамь.
Скарѧдна sѣло бо сꙋщества ѻна бѣахꙋ таможде,
знающа бѣахꙋ нь ıакꙿ смрьтный людїе на Земли сꙋще,
общаго ѧзыка имꙋще, оума же своего тожде,
Франта же тльмачь намь възможе ѧзыка того превѣсти.
Съ ними же живѣахꙋ сꙋщества ıако ихь скоть домашный,
велика sѣло, мощна, подобна тюленꙋ нѣкакь,
обаче на земли живꙋща, съ четырми ногами тожде,
тожде былїе же жьрѧща ıакꙿ кравы, козы и овце.
Триножци ѻны имѣахꙋ сѧжде ıакꙿ скоть домашный,
доѣще млѣко, крьвь имь же пїюще тьмнꙋ,
мордами никнꙋще sвѣромь ѻнѣмь кожꙋ и мѧсо.
Сꙋщества ѻна чьстѣахꙋ, мьнѧща є б҃гами быти,
вѣчнѣй же подаващими нимь быти жизнѣ сꙋща.
Аще оубо крьвь млѣко же sвѣромь тѣмь пїющимь,
оумрьше, бꙋдуть жизнь вѣчнꙋю скоро по сьмрьти имѣли.
Триножци ѻны нꙋждаахꙋ ѿ нась крьвь тꙋю пити,
нехотѣвшимь намь же ѧшѧ скоро намь врагы быти,
силою хотѣще вѣчною начьнꙋти намь жизнь тожде
ѿсьдѣ на вѣкы вѣкомь, бо намь се лꙋчше бы было.
Ѧше же лꙋщѧ нѣкы, тѧже почьношѧ двигати.
Нѣколикꙿ изъ тѣхь оубивше таможде съ сьмрьтны фейзры,
въ звѣздолеть вьстꙋпивше, оулетомь къ н҃бси горѣ.
Ѿсьдѣ по сѣмь же плавꙋще въ празднѣ бездного мира,
триножцѣмь ѻнѣмь, чюднѣй же вѣрѣ имь сѧ чюдѣахомь.

0468448301495370024493140654535508738645

Вьсѣмь словѣньскаго наꙋчити ѧзыка оустремꙋющимь сѧ,
каѳолическо-грегорïанского возползовающимь календарѧ и Пасхꙋ празднꙋющимь,
"Христос воскресе!" поздравлѧѧ,
Цвѣтницꙋже православнымь празднꙋющимь нашимь братѣмь,
поганьскыхъже Iарилꙋ ритꙋаловь оупражнающимь,
вьсего добрааго пожелаваю

0468448301495370024493140654535508731758

prvy pokus o digitalnu ediciu starosl. Zitia sv.Petky - https://homepage.univie.ac.at/ivan.simko/petka/vukovic.html

Vьsà oúsrьdstvoujù dáti, vьsà líšiti se, da žélaemojè mně poloúčjù skróvište...

0468448301495370024493140654535508679376

Nestava sa, ze by som nasiel novy black ktory by ma nadchol. Je to tu, a kope to rit.

Myslim, ze nebolo

0468448301495370024493140654535508626121

maloktore pribehy si udrzuju popularitu od antiky tak, ako tie o Trojskej vojne a vybojoch Alexandra Velkeho; stredoveky clovek vsak mal malo casu na zabavu, a este menej na to, aby si pamatal kto je kto, co sa kde stalo, a podobne; a tak na miesto zzenstileho Parida nastupuje akcny Alexander, ktory si svoju Helenu-Igulidu neda, a namiesto toho, aby sa spoliehal na daku Klytaimnestru, posle na Juga-Agamemnona a jeho blizkovychodnych spojencov obavanych Saracenov...

zdrojom povesti je prepis od B.Coneva z Veleskeho zbornika (signatura 667 v narodnej kniznici v Sofii) zo 16.storocia, pricom ide o jeden z mala zachovanych textov z tohto obdobia, ktore su pisane v hovorovom jazyku

Aleѯa'rь raste vь domu wca svoego i bys ratnikь prěd vsemm ezikì i crь vsem ezikwm. I beše krasota ego velia zělo. I re(če) vlьxvwm svoim: "Ašte mi izьwbrěštet ženu lěpu i mudru, pače vsěx veliko_ti, azь vam dobro učinu." I vlьxvi že wbidoše vse zemlu i wbrětoša ženu vь More Siwna cra crcu imušti veliku krasotu zělo, ime eï běše Iuglida. I pridoše kь Alěѯandru i povědaše emu. Togda pakì' reč(e) vlьxvwm svoim i ljubiš(e)se za *k* lět toliko veliko kat(o) nošti eliko vь dni želaxu več(e)rou byt(i) da jako vь sně zgov(o)raxu se. Aleѯandrь sьtvori se jako edinь wt kupecь" i pride sь korabmì vь Palewpol kь Siwnu cru nosešti mnogo imènía. I darova Siwna cra po obïčajù bivajušte i Siwnь cr tog(da) darova. I sotvorista se brat(ja). Golida crca po običaju bivajušte" s Aleѯandrwm vь sně da egda gostesta se ona sěd(ě)še pri Alѯandrwm. Siwnu se mněše" jako Alèѯandrova žena jes(t), da egda wtxoždaše sì' vь dwm glaše kь crci: W, velie čjudo w sem. Sia žena u sego kupca veliku prilikou imat kь nemu. Togda Igulida gněvaš(e)se i glaše: Počto mene prilagaeši k tomu? Da' ašte takova esmь, da i ti priličen esi kь tomu kupcu. Onь paki zoveše Aleѯandra na gosti i wna tu beše i tako tvoresta *g* mscь. Kogda u t(o)go i wbrětaš(e)se Aleѯandrь vь ina ruxa prěmenajušt(e)se. Imeše bo Aleѯandrь vь koraby" mantiju sь zlatwm i bisrwm i kameniem ukrašenuju. Čjuvše bo Igulida jako prodav(a)tь Aleѯandrь mantiju (...) Siwn crь izvьnь grad izьšlь beše. Igulida crca vьstavši sь malo rabmi i prišьd v korabь i vide mantiju. Aleѯandrь povel i vьzdigoše větrila korabou i un(e)se Igulidu crcu i prived ju vь velki gradь Troanь. Togda gradь potresese zělo. Amor crь r(e)če wcь eg(o): Vь istinu sьbisь se snь moi iže videx glavnu wgnu.

Simwnь crь wsta vъ pečali i vьporugani velicěm. I pusti kь Jugu cru bratu svoemu vь Sanь grad i Jugь crь posla kь svoim šurevem vь Xanwnь i vь Mestopotameju i vь Persisь i vь Tarsisь Mespotamsic(ě) iže crie xaldeisci i tarsïsti i xanawnsti i sьbraš(e)se vsěx cri *dı* i pridoše kь Simwnou crou na velik gradь Troanь i wbsadoše ego i rьvaše za *zı* lět ne iměxu čto sьtvoriti emu sь množьstvom polema. I beše vь nix něky" moužь imenem Pamida pekrni Ijuga cra i sьtvori zarь igrati. Da egda vsi voe nauči i zarь igrati, toiže i tavliju sьtvori jako da wsebe su a ne wpolem. I paki Pamida sьkova kona medna velika zelo. I vlěze vь kona medn(o)go Siwnь crь i sь+nim *l* voe dobri i xrabri. A medni konь imat (...) sky xoždaše. I paki Pamida podkova vse koni nawpaku peldami i naredi vse voiski i sьtvori trista voevodi velikyx i vь pošty" wtidoše i sьkriše(se) za gradь. Nautria padoše nedaleč wt grad. A medni konь wsta na wkolь. I povel(e) Aleѯandrь vьvesti mednog(o) kona vь gradь, da egda približišiš(e)se kь vratwm gradu, togda izide izь kona medni Siwn crь i *l* voe xrabri i uetь grdou vrat doideže i Pamida prišьd sь mnogie voe i sь velikoju voiskoju i prěeše velik gradь Trojanь i razvališe ego gloušte: Istьštaite do wsnovanie zemli! Aleѯandrь že poe ženu svoju Gulidu izьšьdь noštiju izь grad i beža kь Sotanu c(r)ou zetu svoemu vь Sagrakïnь da jako beše gněvь bži na Siona cra. Eg(d)a vьzvratiš(e)se vь dwm svoi ni ednь wt nix ne wbrětaše ženi svoe nь tьkmo pusti domvi wbrětaxu. Pon(e)že bexu bežale sь rabmi svoimi. Aleѯandrь že vъzidže Sutana cra i pride porazi ego i razory" velik gradь Vasanь i tex zemu vьzet sarakinь vь dosanie sěbe takožde i na Siwna cra pride vь Moreju i porazi e"go Aleѯandrь. Sьmiri se sь rabmi siwnskim i bijaxu se raby sь gspodmi svoim. Aleѯandrь stoaše vь e"lewnsě a Sutan (crь) vь Palewpoli. I toliko bexu teškie rati za *k* msca na dnь po tisušta. A ubiše *di* crie i voe ix. I wsta Sutan crь i Aleѯandrь sь nim lixo po *r* junak. A to vsi izbieni biše. Togda bo i Erouslimь razoriše i gradvy inex *sl* voe ix izьbiše a xoru ix wpustiše. I vide Aleѯandrь crь čto se sьtvory" zla za ednu ženu, izь mčь svoi, wts(ě)čě glavu Igulidě crci a sam skoči vь more i udavi se tou.

Alexander rástol v dome svojho otca. Stal sa z neho obávaný bojovník, udatnosťou prevyšoval všetky národy aj ich kráľov, a bol prekrásny. Jedného dňa povedal svojim čarodejníkom: "Nájdite mi ženu, čo je najkrajšia a najmúdrejšia zo všetkých, a bohate vás odmením." A tak čarodejníci prešli celú zem a našli ju v Morei, prekrásnu manželku kráľa Siona, volala sa Igulida. Keď mu o nej povedali, zdôveril sa im, že sa mu zjavila vo sne a odvtedy už 20 rokov (?) túži, dňom i nocou, stráviť s ňou aspoň jeden večer. Alexander sa preobliekol za kupca a prišiel s korábmi do Paleopole ku kráľovi Sionovi, s množstvom tovaru. Podľa vtedajších zvykov sa navzájom obdarovali a pobratili. Igulida podľa zvyklostí spávala s Alexandrom a sedela pri ňom na hostinách. Sion si raz myslel, že je Alexandrova žena, keď sa vracal do paláca a povedal jej: "Žena toho kupca na neho veľmi podobá, je mi to až podivné." Vtedy sa Igulida nahnevala a povedala: "Ja že sa na neho podobám?? To potom aj ty!" On však naďalej pozýval Alexandra a tak to konal zhruba 4 mesiace. Vtedy sa Alexander obliekal do rozličných šiat. Mal na lodi aj odevy so zlatom, perlami či drahými kameňmi. Raz sa Igulida dopočula, že chce jeden taký odev predať (...) Kráľ Sion bol vtedy odišiel mimo mesto. Igulida sa však šla v doprovode niekoľkých sluhov pozrieť na tie šaty. Keď ich uvidela, Alexander zavelil napnúť plachty, a tak uniesol kráľovnú Igulidu, ktorú zaviedol do veľkého mesta Trojanu. Vtedy mestom otriaslo silné zemetrasenie. Jeho otec, kráľ Amor, mu vtedy povedal: "Synu môj, ty si sa naozaj zblázni, ako som to videl v ohni (?)."

Kráľ Sion ostal smutný a zahanbený. A tak poslal zvesť svojmu bratovi Jugovi, kráľovi v meste (Va)san, a Jug ju poslal ďalej svojim švagrom v Kanaáne, aj v Mezopotámii, i v Perzii a Tarzide Mezopotámskej. A zozbieralo sa až 14 kráľov, chaldejských, tarzijských i kanaánskych, prišli s kráľom Sionom k mestu Trojan a obľahli ho. No za 16 rokov, po mnohých bitkách, mu neurobili nič. No bol s nimi jeden chlap, čo sa volal Pamida, (pokrvný brat? kováč?) kráľa Juga, ktorý učil vojakov hrať kocky, a vymyslel tiež tablu, tak ako sa hráva o sebe, a nie o poli (?). Tento Pamida ukoval veľkého medeného koňa. Do neho vliezol kráľ Sion s 30 chrabrými bojovníkmi. Medený kôň mal (...) Vtedy Pamida podkul všetky kone naopak, zoradil vojská pod vedením tristo veľkých vojvodcov a ráno ich skryl za mestom. Medeného koňa nechal niekde pri meste. Keď ho Alexander uvidel, rozkázal ho voviesť do mesta. Keď sa s ním však priblížili ku bráne, vyšiel z neho kráľ Sion a jeho 30 chrabrých bojovníkov, tí sa zmocnili mestskej brány a držali ju, kým neprišiel Pamida s veľkým vojskom. Veľké mesto Trojan dobyli a rozbúrali, hovoriac: "Rúbajte do základov zeme!" Alexander však vzal svoju ženu Igulidu, v noci ušiel z mesta a odišiel k Sutanovi, svojmu zaťovi v Sagrakine (Saracénsku), aby vyvolal hnev boží na kráľa Siona. Keď sa (on a jeho bojovníci) vracali, nemohli si nájsť svoje ženy, nachádzali len pusté domy. Ich ženy boli totiž na úteku aj so služobníctvom. Alexander vtedy na nich vytiahol spoločne s kráľom Sutanom, porazil ich, rozvalil veľké mesto Vasan, a ich zem zaujali Saracéni. Následne vpadol Alexander do Moreje proti kráľovi Sionovi, a porazil ho. Dohodol sa vtedy so sionskými poddanými a poštval ich proti svojim pánom. Alexander vtedy zostal v Eleone a kráľ Sutan v Paleopoli. A prebiehali ťažké boje celých 20 mesiacov, tisíc dní kým pobili všetkých 14 kráľov aj s ich vojskami. Ostali len kráľ Sutan, Alexander a s nimi ledva 200 hrdinov, no aj to všetci dobití. Vtedy zničili aj Jeruzalem, zbúrali jeho hradby, zabili 320 vojakov a spustošili ich zem. Až napokon Alexander videl, koľko zla vykonal kvôli jednej žene. Vzal svoj meč a odťal Igulide hlavu, no sám skočil do mora a utopil sa.

0468448301495370024493140654535508610933

moderny mytus o Draculovi sa vdaka Stokerovi zvycajne spaja s nemrtvymi a hematofagiou, pricom obcas sa kritici mylne domnievaju, ze suvislosti s historickou postavou vojvodu Vlada III. (1431-1476) niet

napokon, zachovana korespondencia z jeho ruk nam dava obraz uplne iny, no aky hrozovladca a tyran by svoje listy koncil slovami ako i bogъ da vi veseli?

no korene mytu siahaju do doby nie tak nedavnej: historky o jeho ukrutnostiach sa sirili este za jeho zivota, a uz v r. 1462 ich isty Sas z Brasova spisal; v 16.storoci bolo zopar pribehov o jeho sadistickych excesoch spisanych aj v lubozvucnej cirkevnej slovancine, z coho vychadza aj nasledujuci preklad; podobnost postavy so vtedajsim, tiez nie prave ludomilnym carom Ivanom IV., bola nepochybne cisto nahodna...

Bol raz jeden vojvoda v Muntenskej zemi, kresťan gréckej viery, menom Drakula latinským jazykom, no našim, ruským - Diabol; taký zákerný, ako jeho meno.

Raz k nemu prišli vyslanci od tureckého cára. Keď vošli a poklonili sa, podľa svojho obyčaju si nesňali čiapku zo svojich hláv. Vtedy sa ich spýtal: "A to prečo tak činíte? Prišli ste k veľkému pánovi a takéto hanebnosti robíte!" No oni mu odpovedali: "V našej krajine držia páni tento obyčaj." On im povedal: "Potom chcem aj ja váš zákon presadzovať, nech hrdo stojíte." A rozkázal svojim, aby vzali železné klince a pribili im čiapky k hlavám. A púšťajúc ich povedal: "Odkážte vášmu pánovi, keď k nemu prídete, že ak aj on si na vaše hanebnosti zvykol, my sme si nezvykli. A teda nech nerozosiela svoj obyčaj nám a do iných zemí a k ich pánom; lebo iní nechcú mať jeho zvyky."

Turecký cár sa kvôli tým poslom rozzúril a vytiahol s vojskom na Drakulu, s veľkou silou. Ten vtedy zozbieral všetky vojská, čo mal, a pobil veľa Turkov, útočiac na nich v noci, lebo proti veľkému ľudu (vojsku) sa nemôže s malým ľudom biť a navrátiť (živý). Keď sa z tej bitky vrátil, začal tých, čo sa s ním vrátili, prezerať, že aké majú rany. U koho našiel rany spredu, tomu vzdal česť a slávu a pasoval ho za rytiera; no kto bol ranený zozadu, toho dal naraziť na kôl, hovoriac: "To je zbabelec, smrad." Lebo keď vytiahol na Turkov, vravel svomu vojsku: "Kto pomýšľa na smrť, nech nejde so mnou a ostane tu." Keď sa to dopočul (turecký) cár, odtiahol s veľkou hanbou a nedovolil si už na neho zaútočiť.

Turecký cár k nemu poslal vyslanca, aby mu (Drakula) odovdzal daň. Drakula vtedy prijal vyslanca s veľkými poctami, ukázal mu všetko svoje bohatstvo a povedal mu: "Nielenže cáru daň odovzdám, lež vstúpiť chcem do jeho služby s celým svojim vojskom a veliteľmi (? со всею казною); a ty povedz cárovi: keď pôjdem k nemu, nech rozkáže, aby nikto neublížil mne ani mojim ľuďom, keď pôjdeme po jeho zemi; a ja čoskoro pôjdem k tebe; prinesiem daň i sám k nemu prídem." Keď cár počul od svojho posla zvesť, že Drakula chce vstúpiť do jeho služieb, zaradoval sa; lebo v tých časoch viedol vojnu s cármi a krajinami Východu. A rozposlal po mestách celej svojej zeme, aby neublížili Drakulovi, keď bude tiahnuť ich zemou, a ešte nech mu česť vzdávajú. A Drakula zozbieral všetky svoje vojská a vyrazil, i cárski poslovia mu prišli vzdať veľkú česť. On pochodoval tureckou krajinou 5 dní, a zrazu sa obrátil a začal plieniť mestá aj vsi, a premnoho toho vyplienil i rozsekal, jednych na koly narazil, druhých na poliach posekal a popálil, ani kojencov neušetriac, i celú tú zem pustou učinil, mnoho kresťanov vo svoju zem odviedol, i veľkú korisť si vydobyl. Vtedy si predvolal poslov, čo mu mali vzdať česť a pustil ich so slovami: "Povedzte cárovi, čo ste videli: koľko som mohol, toľko som mu poslúžil; a ak sa mu moja služba páčila, aj nabudúce mu rád takto poslúžim." No cár, zarazený od hanby, mu nijak neublížil.

Taký hrozný bol Drakula vo svojej zemi, nemohúc sa nasýtiť zlom, čo by mohol popáchať, zbíjania či zlodejstva, lžou či nepravdou; nikto si od neho nemohol život vykúpiť, či už bol duchovným, bojarom alebo prostým človekom, nech už bol akokoľvek bohatý.

Bola raz jedna studňa na nejakom mieste, chladivá a sladká, a mnohí k tomu prameňu prichádzali z ďalekých krajín. A prichádzali mnohí ľudia k tomu prameňu, aby sa z neho napili. Drakula dal vyrobiť veľký, podivný a zlatý krčah (? чару), a položil ho na ten prameň. A keď sa niekto chcel napiť tým zlatým krčahom, potom ho položil nazad na rovnaké miesto, lebo nikto sa ho zo strachu neodvážil vziať...

Prišiel k nemu vyslanec od uhorského kráľa Mateja, Lech (Poliak; alebo Vlach?) rodom, nemalý človek. A rozkázal mu (Drakula) poobedovať s ním medzi mŕtvolami, a pred nimi ležal kôl, zlatý, veľký, hrubý a vysoký. A spýtal sa posla: "Povedz mi, na čo som sem ten kôl dal?" Vyslanec sa hrozne vyľakal a povedal: "Pane, mne sa zdá, že nejaký veľký človek voči tebe zhrešil, a takto mu chceš pripraviť počestnú smrť." Drakula na to povedal: "Pravdu si vyriekol: ty si veľkého pána kráľovský vyslanec: ten kôl je pripravený pre teba." On mu odpovedal: "Ak si, pane, zaslúžim smrť, urobím ako chceš: si spravodlivý sudca: nie ty, ja sám sa usmrtím." Drakula sa rozosmial a povedal: "Ak by si mi takto neodpovedal, naozaj by si na tom kole skončil." Vtedy mu vzdal veľké pocty, obdaroval ho, a prepustil ho hovoriac: "Ty buď mojim vyslancom, a iný nech sa neopováži, ak sa najprv nenaučí, ako sa s veľkými pánmi hovorí."

Raz Drakula obedoval pod trupmi mŕtvych ľudí narazených na koly, množstva okolo jeho stola. A posli prichádzali k nemu, jedli s ním chlieb, a on sedel v prostriedku. Jeho sluha stál pred ním, a nemohol vydržať onen smrad, a tak si zapchal nos a sklonil hlavu na stranu. Drakula sa ho spýtal: "Prečo to robíš?" - "Pane, nemôžem ten smrad vydržať." Drakula rozkázal naraziť ho na kôl a povedal: "Tam si vysoko: tam k tebe smrad nedojde."

Raz vydal nariadenie po svojej zemi, hovoriac: "Kto je starý alebo niečim postihnutý, alebo chorý, slepý alebo chromý, akýmkoľvek neduhom postihnutý, nech každý príde ku mne, a ja vás zbavím utrpenia." I zišlo sa nespočetné množstvo postihnutých, očakávajúc od neho veľkej milosti. On postavil veľký chrám, a keď ich tam zhromaždil, rozkázal im dať jesť a piť koľko len chcú. Oni jedli a veselili sa. Drakula k nim vtedy prišiel hovoriac: "Čo vám ešte odomňa treba?" Všetci mu vtedy odpovedali: "Nech Boh vie, pane, o tvojej výsosti, koľko ti dal rozumu." (?) On im povedal: "Chcete, aby som vás zbavil utrpenia na tomto svete, aby ste už nič nepotrebovali?" Oni ho vtedy úporne prosili, aby niečo veľké spravil, a všetci hovorili: "Chceme, pane." Vtedy rozkázal chrám uzamknúť (a podpáliť), a keď ich upálil, povedal svojim bojarom: "Vedzte, čo som spravil: po prvé, aby nezavadzali ľuďom (? да не стужають людямъ), aby nikto nebol chudobný v mojej zemi, lež všetci bohatí; po druhé, oslobodil som ich, aby nikto netrpel na tomto svete od chudoby a neduhov."

Raz prišli k nemu dvaja latinskí mnísi z Uhorskej zeme kvôli almužne. On rozkázal rozdeliť ich. Jedného zavolal k sebe, poukazoval mu veľké množstvo ľudí na koloch a kolesách, a spýtal sa ho: "Robím dobro?" Mních mu povedal: "Nie, pane! Činíš zlo, bez milosti trestáš. Pánu prislúša byť milostivým, a tí, čo sú na koloch, sú mučeníkmi." (Potom) si zavolal druhého mnícha a spýtal sa ho to isté. Ten mu odpovedal hovoriac: "Teba, pane, určil Boh, aby si zločincov trestal a dobrých chválil (жаловати): a tí, čo krivo jednali, dostali svoj údel." Vtedy si zavolal prvého mnícha a povedal mu: "Ty načo vyliezaš zo svojej cely a chodíš k veľkým pánom, keď nič nevieš? Keď teda sám hovoríš, že sú to mučeníci, tak urobím jedného aj z teba, aj ty sa s nimi pomuč." A rozkázal naraziť ho na kôl, pričom druhému rozkázal dať 50 dukátov zlata: "Ty si rozumný človek;" - a rozkázal ho vyprevadiť s poctami na vozoch do Uhorskej zeme.

Raz k nemu do mesta prišiel kupec z Uhorskej zeme, i rozkázali mu zanechať voz a ulici pred palácom aj s tovarom, pričom on sám spal v paláci. Vtedy niekto prišiel a ukradol mu z voza 160 dukátov zlata. Kupec išiel k Drakulovi a povedal mu o stratenom zlate. Drakula mu povedal: "Poď, túto noc dostaneš zlato (naspäť)." A nariadil po celom meste hľadať zlodeja, hovoriac: "Ak nevrátite ukradnuté (zlato), celé mesto vyhubím." A rozkázal, aby na voz dali v noci jeho zlato, a priložil ešte jednu zlatku. Keď kupec (ráno) vstal, spočítal vrátené zlato, a ešte druhý raz, aj tretí raz, a vždy mu vychádzala jedna zlatka navyše. Vtedy išiel k Drakulovi: "Pane! Prepočítal som svoje zlato a jedna zlatka bola navyše." Vtedy priviedli zlodeja aj so zlatom. Drakula kupcovi povedal: "Choď v pokoji! Ak by si mi o zlate navyše nepovedal, dal by som ťa naraziť na kôl spolu s tým zlodejom."

Keď raz Drakula cestoval, uvidel na nejakom úbožiakovi úbohú, zodranú košeľu (? срачицу худу, издрану), a spýtal sa ho: "Máš ženu?" On mu odpovedal hovoriac: "Mám, pane." Drakula mu povedal: "Vezmi ma k sebe domov." Keď k nemu prišiel, videl, že jeho žena je mladá a zdravá, a povedal mužovi: "Zasial si ľan?" On mu odpovedal: "Pane, mám ho veľa," - a ukázal mu ľan. A Drakula povedal žene: "Prečo si voči svojmu mužovi tak lenivá? Tvoj muž musí orať a siať a teba živiť; je tvoja povinnosť mu spraviť čistý a pekný odev, a ty, súc zdravá telom, ani košeľu mu poriadnu nespravíš. Ty si vinná, a nie tvoj muž: keby tvoj muž nenasial ľan, on by bol vinný." A rozkázal jej odťať ruky, a trup naraziť na kôl.

Majstri mu spravili železné sudy; nasypal do nich zlato a uložil ich do rieky, no tých majstrov dal posekať, aby nikto o ich diele (? содѣланнаго имъ окаянства) nevedel, len jeho diabolský menovec.

Raz proti Drakulovi vytiahol uhorský kráľ. On tiež vyrazil proti nemu. Stretli sa a udreli na seba v bitke; a Drakulu zajali živého: jeho vlastní ho vydali po vzbure; a keď ho doviedli ku kráľovi, ten ho prikázal uvrhnúť do temnice. A sedel 12 rokov vo Vyšehrade na Dunaji, štyri míle od Budína. Zatiaľ do Muntenskej zeme posadili iného vojvodu. No ani keď sedel v temnici, nezanechal svojich zlých obyčajov, a tak lovil myši a vtáky, čo (? mu) kúpil(i) na trhu, a trestal ich: narážal ich na koly a iným hlavy odtínal, iným trhal perie a tak ich púšťal. V temnici sa naučil šiť a tým sa živil.

Keď ho kráľ Matej vyviedol z temnice, priviedol ho do Budína a dal mu dom v Pešti oproti Budínu... Jedného dňa nejaký zlodej prišiel na jeho dvor a skryl sa tu; jeho prenasledovatelia ho (však) našli. Drakula zobral svoj meč, vyskočil z paláca a odťal hlavu drábovi, čo držal zlodeja, a zlodeja pustil. Ostatní bežali ku kráľovi a povedali mu, čo sa stalo. Kráľ vtedy poslal k nemu posla s otázkou: "Prečo si tak učinil?" On odpovedal: "Nevykonal som nič zlé, on sám seba zabil tým, že vošiel do domu veľkého pána... Ak by som vo svojom dome našiel toho zlodeja ja sám, ja by som ho vydal alebo oslobodil od smrti." Kráľ sa so všetkými udivil jeho srdcu.

Keď umrel ten vojvoda v Munténskej zemi, kráľ mu poslal do temnice (odkaz), že ho môže prepustiť, aby bude chcieť byť Munténskej zemi vojvodom ako predtým a prijme latinskú vieru; ak nebude chcieť, že umrie v temnici. Drakula si však vybral časné pred nekonečným, odpadol od pravoslávia a zanechal pravdy, opúšťajúc svetlo a prijímajúc tmu. Videl, že už nezvláda ťažobu temnice, a tak sa začal pripravovať na večné muky a zanechal pravoslávnu vieru, kresťanskú, grécku, prijímajúc latinský blud. Kráľ mu dal však dal vojvodstvo na Munténskej zemi, a tiež sestru svoju rodnú za ženu. Ona mu porodila 2 synov, pričom žil ešte 10 rokov a potom umrel v blude.

Jeho koniec bol takýto: keď žil v Munténskej zemi, vpadli do nej Turci a začali plieniť. On na nich udrel; a Turci ušli. Drakulovo vojsko ich bez milosti sekalo. Drakula od radosti vybehol na jednu horu, aby videl, ako sekajú Turkov. Keď sa však oddelil od svojho vojska, jeden (z jeho vojakov) ho považoval za Turka a udrel ho kopijou. Vidiac, že ho idú zabiť jeho vlastní, pobil 5 zo svojich vojakov. Jeho samého však viacerí prebodli kopijami, a tak bol zabitý.

podla Buslajeva (s.211-213) - http://gen.lib.rus.ec/book/index.php?md5=3DEA5F79A4C94190FABE631CA60A55C4

046844830149537002449314065453550861093308611322

Zu den zeiten künig Matthis von Ungern, ist Weiuoden inn diser Walachy gewesen der strêg ja tyrannisch man Dracula, den künig Mathis fieng und zehen jar in der gefencknuß hielt. Man lißt wunderbarliche ding vô seiner tyrannischen gerechtigkeit. Als auff ein zeit der Türck hett ein bottschafft verordnet zů disem Dracula, und sie vor im stůnden und nach gewonheit die Schlappen mit abzugen von dem haupt, bestetigt der inen iren brauch und ließ ihnen mit dreien negeln die schlappen uff den kopff neglen, domit sie ire hůtlin nim̂er dörfften abziehen. Zů einer anderen zeit als er vil Türckê hert in spiß gestöckt, ließ er und die spiß zůrichten ein wol bereiten disch, lebt wol mit seinen freünden und den armen sterbenden menschen. Zů einer anderen zeit versamlet er alle arbeitseligen bettler und ließ in zůrichten ein gůt mal, und als sie wol gessen und truncken hettê, zunde er ds hauß an und verbren̂t sie alle. Item wan̂ er Türcken gefangen hat, ließ er in die haut ab schinden under den füssen, und strich saltz darin, und ließ geissen härzů füren, die mit irer rwhen zungen das saltz ab leckten, meret also den arbeitseliget leüten ir marter.

Zů einer anderen zeit kam ein kauffman von Florentz in sein herzlichkeit, der hert vil gelts, und wůßt nit wem er es sölt vertrauwen, do geboth im Dracula das er es zelet, und legt es über nacht auff die gassen, fand es auch am morgen onuerseret. Do was kein wald so ongeheür, es mocht in jederman mit gelt und gůt durch wandlen. Als nun diser Dracula zehen jar in der gefencknus war gewesen, und wider ihn sein herzschafft gelassen, ward er netlichen in eim Türckischen krieg erschlagen, und sein haupt für ein schencke dem Türckischen keiser zůbracht.

podla Münstera (1550) - http://www.digitalis.uni-koeln.de/Muenster/muenster1038-1041.pdf
cele dielo - http://www.digitalis.uni-koeln.de/Muenster/muenster_index.html

046844830149537002449314065453550861093308611195

A Drakula povedal žene: "Prečo si voči svojmu mužovi tak lenivá? Tvoj muž musí orať a siať a teba živiť; je tvoja povinnosť mu spraviť čistý a pekný odev, a ty, súc zdravá telom, ani košeľu mu poriadnu nespravíš. Ty si vinná, a nie tvoj muž: keby tvoj muž nenasial ľan, on by bol vinný." A rozkázal jej odťať ruky, a trup naraziť na kôl.

- cez tohto ochrancu tradičnej rodiny by ziadny Istanbul nepresiel!

04684483014953700244931406545355086109330861119508611215

on apriorne bol proti akymkolvek dohovorom s Istanbulom

0468448301495370024493140654535508610933086111950861121508611217

inak citajuc tie "anekdoty" rozmyslam, co to muselo byt za kolektivnu psyche ze si vyformovala takyto role model ... to im z tych turkov tak svitorilo?

046844830149537002449314065453550861093308611195086112150861121708611229

"diabol" ako role model?

sice takto ucelene he to dochovane len na Rusi, tie historky sa sirili aj v Nemecku ci Taliansku, trebars to prve s klincovanim klobukov sa v Rakusku hovori o Ivanu Hroznom; zrejme sa zacali sirit prave v Uhrosku za Mateja Korvina, teda kym bol vo Visegrade; vtedy tiez vysli Janiciarske memoare od Konstantina z Ostrovice, ktore su podla mna scasti aj zdrojom (trebars o tom utoku v noci)

teda ide tu skor o othering, on bol skor exoticka kreatura nez narodny hrdina, tak ako u Stokera

04684483014953700244931406545355086109330861119508611215086112170861122908611275

no, mozno ho na zaciatku nazyvaju diablom, ale cely ten subor historiek okrem potlacovanej sadistickej uchylky rozpravaca obsahuje aj taky ten skryty obdiv typu ... n.j. bol to psycho, ale na Turkov to veru vedel a vedel si zjednat respekt (minimalne u vyslancov :))

trochu mi to pripomina jedneho priaznivca koltelbu, co mi vysvetloval, ako obdivuje harabina, lebo si vzdy suverenne urobil poriadok v diskusii ako v sudnej sieni a skolil moderatorov raz-dva-tri ako z velkej knihy (... a samozrejme, ten by to na imigrantov vedel)

0468448301495370024493140654535508610933086111950861121508611217086112290861127508611306

nj, vlastne aj na konci ide do pekla hlavne lebo zaprel vieru, prestal byt nasim son-of-a-bitchom... (Buslajev to v opise tiez spomina, ze toto "moralizovanie" pridal az nejaky Rusin)

tieto historky sa sirili vacsinou ustne, po trhoch a krcmach, vtedajsia popkultura; ake uchylky ukazuju trebars Game of Thrones alebo House of Cards? je to v podstate to iste

btw pozeram prave nemecku verziu (s.4), tak snad este nieco pribudne

0468448301495370024493140654535508598372

14. októbra

Žitie prepodobnej matere našej Petky Tъrnovskej
Otče požehnaj!

Nad slnko jasnejšie osvecuje svet pamäť prepodobnej Petky. Kto by mohol prerozprávať jej zázraky, a pôst, a všetky jej dobré skutky, čo vykonala na zemi? V krajinách Epibatov a Thrákie, a v Tъrnovsku, a v Mízii, a v Dalmácii, a nie len tam, ale aj po celom svete? Náš jazyk nedokáže popísať, ba ani rozum nemôže uchopiť všetky jej zázraky, a pôst, a slzy. Len to, čo uchopiť dokáže, a to som spísal ja, Euthymius patriarcha Tъrnovský, z toho, čo som vedel. A tak aj vy, požehnaní kresťania, počúvajte.

Svätá a prepodobná Petka bola z mesta Epibates [blízko mesta Kalikratia v krajine srbskej¹]. Jej rodičia boli dobrí a blahočestiví ľudia, a nasledovali božie príkazy, konali skutky milosrdenstva a mali mnoho iných dobrých vlastností. A im sa narodila tá čistá Kristova holubica. [Neboli bohatí, nemali ani zlato, ani striebro. A takto skromne si žili, až zo sv. Paraskevy vyrástla dospelá dievčina.²] A okrem nej mali ešte jedno dieťa, chlapca menom Euthymius, ktorý sa napokon stal vladykom [biskupom] v Madite. A dobre ich naučili bázni voči Bohu a zákonu, A potom sa predstavili [pred Boha]. A ostala sv. Petka so svojim bratom Euthymiom, čo sa stal maditským vladykom, a ten tam vykonal mnoho zázrakov, pretože sa posvätil pôstom a dobrými skutkami, a jeho relikvie spôsobujú aj dnes zázračné vyliečenia. A keď sv. Petka pochovala svojich rodičov, zobrala si od nich dobrý príklad. Vtedy sa začala aj postiť, aj klaňať sa [Bohu až po zem], aj bdieť [do noci pri modlitbe], a rozhodla sa žiť ako apoštoli, a na zemi spala bez postele. A potom sa jej naplnilo srdce božskou túžbou ísť do púšte, a aj odišla tam, kde prebývali anjeli. A svoj život viedla ako prorok Eliáš či Ján Krstiteľ: pôst a bdenie, a klaňanie sa a slzy, mráz aj horúčavu, všetko vydržala. A jedla trávu ako pokrm, a aj jej len málo k večeru. A bez prestania sa modlila, a na nič nemyslela v tomto svete. [Nemyslela na] dobré šaty, či na domy, na dobytok, či na bohatstvo. Len za Boha sa jej pri modlitbách oči plnili slzami. A všetky myšlienky sa jej upierali k nádeji voči Pánovi, a myslela na jeho druhý príchod, na posledný súd. [A myslela na to,] ako si okrášli dušu, aby [ako múdre nevesty] sa stretla s Kristom s pripravenou lampou. A aké dobro môže vykonať, aby vtedy začula krotký hlas Pánov, ako si naplní olejom lampu, aby s múdrymi nevestami vošla do raja, aby sa nasýtila jeho krásy, a svetla, a anjelských piesní. Len na to myslela a ťažilo ju srdce touto túžbou, ako len dosiahne ono dobro.

A takto si žila na onej púšti dlhý čas. No zákerný diabol ju neprestával plašiť. A mnohokrát sa premieňal na hrozného zvera, aby ju vypudil z púšte. Avšak sv. Petka mala Boha za pomocníka. A neprestajne sa jej liali slzy z očí, a všetka diabolská prefíkanosť sa kvôli jej modlitbám vytrácala. Takú silu získavala od Boha. A k tomuto sa odhodlávala, aj keď bola ženou; no bola naplnená Duchom Svätým, a diablova moc od nej utekala, a mizla ako dym. Kráľ Dávid prorokoval za takéto ženy, a [tak aj] hovorí: "Zaľúbi sa kráľ do tvojej krásy".

A takto prebývala na púšti veľa rokov. A v jednu noc, keď sa modlila a klaňala, a svoje ruky dvíhala k nebesám a plakala, a v tom uvidela božské zjavenie, v ktorom sa jej ukázal anjel v podobe mládenca. A svietil ako sviečka. A povedal jej: "Zanechaj púšť a choď nazad do svojej vlasti, lebo ti prislúša, aby si tam zanechala svoje telo, zatiaľ čo tvoja duša bude vzatá do krásneho a sladkého [nehmotného, beztelesného] raja. Keď sv. Petka uvidela toto zjavenie a začula tie slová, rozumela, že je od Boha, a pochopila, že sa čoskoro predstaví [pred Boha], a radovala sa z toho. A nechcelo sa jaj zanechať púšť, lebo nič nemôže očistiť dušu človeku než púšť. A keď sv. Petka začula onen hlas, aj keď sa jej nechcelo, z onej púšte odišla. A najprv odišla do Carihradu, a tu navštívila Kristov chrám sv. Sofie, a v ňom sa bez prestania modlila. Ako by len človek mohol opísať toľké poklony, všetky dni i noci bdelých modlitieb, jej plač a ťažobu za púšťou? A pochodila po všetkých chrámoch ako pracovitá včielka po jarných kvetinách. A vošla do chrámu presvätej Bohorodičky, čo sa nazýva Blachernae. A tu sa vrhla k ikone Bohorodičky a so slzami v očiach sa k nej modlila so slovami: "Na teba, ó vládkyňo celého sveta, a čo si rodila Pána, na teba kladiem celý svoj život. A k tebe skladám svoju nádej, že sa nadomnou zmiluješ. A nehnus sa odomňa, čo som tvoja slúžka, lebo veď od mladosti som nasledovala tvojho syna a modlila sa k nemu. Ty poznáš, ó Bohorodičko, moju ženskú prirodzenosť, moju slabosť, čo zaťažuje moju dušu. A tak ty, ó svätá Bohorodičko, buď mi pomocníčkou, lebo okrem teba nemám inde nádej. Ty ma veď k dobrej kajúcnosti, aby si ma ochránila od všetkého zla. Lebo keď som bola v púšti, teba som mala za pomocníčku, a teraz, keď som sa vrátila do sveta, aj teraz ma stráž a chráň, a aj tu mi buď pomocníčkou, a kry ma od všetkého zla."

A toto sa pomodlila, a plakala z celého srdca. A vyšla, a odišla do svojej vlasti. A došla do Epibatov, odkiaľ pochádzala. A tam prebývala nemálo času, a nikto ju nespoznával. A aj tu - kto by mohol popísať všetok jej pôst, a klaňanie sa a bdelú modlitbu? Prešiel nejaký čas a pochopila, že sa čoskoro predstaví [pred Boha]. A takto sa mu vtedy so slzami pomodlila: "Človekoľúbiteľu, vladyko, neopúšťaj ma, Tvoju služobnicu, čo som kvôli Tebe všetko zanechala, a prišla za Tebou. Prikáž, ó Pane, Bože môj, anjelu mierne, aby prijal moju dušu, aby mi nebolo zabránené vojsť do Tvojho kráľovstva špinavými a nečistými besmi. No prichystaj ma, aby som bez strachu mohla predstúpiť pred Tvoj strašný trón. Lebo Ty si blahorečený, ó Pane, vo veky vekov, amen." A takto sa pomodlila a odovzdala svoju dušu Bohu. A jej telo pochovali nejakí kresťania, a nikto ju nespoznával, ani nevedel, odkiaľ vlastne prišla.

***

Takto viedla svoj život na zemi, a tam našla veľký pokoj [a dobro]. No Pán nedopustil, aby bola navždy skrytá v zemi, aby jej čisté a sväté telo ostalo skryté a zabudnuté, no vykonal na jej ostatkoch podivný zázrak. Jeden mních žil na stĺpe a postil sa blízko onoho miesta, kde bol hrob sv. Petky. Jedného dňa [pristála v Epibatoch loď na ktorej] umrel jeden námorník, ktorého telo hodili k jeho stĺpu. Začal páchnuť tak hrozne, že sa k nemu nikto nemohol od smradu priblížiť. Aj onen stĺpnik nemohol ten pach strpieť, a tak zliezol a vyhľadal ľudí, aby vykopali veľkú jamu pre ono telo. Oni ho vypočuli a ako kopali, narazili na telo sv. Petky, vyzerajúce zdravo a krásne, pričom vychádzala z neho príjemná vôňa, pretláčajúca smrad [druhej mŕtvoly]. A keďže tí ľudia boli hlúpi a nerozumní, nepochopili, že ono telo je sväté. Nikto veď nevedel, že tam je pochovaná sv. Petka, keďže tam ležala už dlho. Dumali, čo urobia, až napokon si povedali medzi sebou: "Načo budeme kopať inde, veď táto jama je dosť široká aj hlboká, hoďme tam tú mŕtvolu, nech tu nesmrdí. Ak tamto telo bude nejaké sväté, Boh si ho vyberie." A tak zakopali onu mŕtvolu pri tom svätom tele a rozišli sa domov. Jeden z nich, dobrý kresťan menom Georgij, sa tiež pobral domov, a večer vstal, aby sa pomodlil ako vždy. Keď potom zaspal, [vo sne] uvidel nejakú ženu, akoby kráľovnú, sediacu na zlatom, svietiacom stolci. Okolo nej stálo mnoho krásnych, svetlých vojakov. [Georgij] sa zľakol, padol na zem a rozochvel sa, keď sa na tú krásu už nedokázal viac pozerať. Jeden z tých krásnych, svietiacich mladíkov k nemu pristúpil, vzal ho za ruku a povedal mu: "Vstávaj, Georgie. [Takže vy ste] nechali ono smradľavé telo pri tele sv. Petky? Teraz pôjdeš, rýchlo vyberieš jej ostatky, a uložíš ich do zlatej urny, lebo kráľ sa potešil jej dobrote. A Pán ju takto preslávi po celom svete." Potom aj ona sama mu povedala: "Rýchlo vyberte moje ostatky a uložte ich na pekné miesto, lebo nemôžem už ten smrad viac trpieť. Čo sa nebojíš Boha, že by vás ohňom spálil? Aj ja som [len] človek, narodená od otca a matky, a to miesto, kde ste, čo voláte Epibates, je moja vlasť." Tej noci sa podobný sen prisnil aj inej žene, dobrej kresťanke menom Eufémia. Aj ona počula podobné slová, a dostala príkaz, aby ich ešte ráno všetkým vyrozprávala, aby ich Boh ohňom nespálil. A tak ráno obaja vyšli a vyrozprávali svoj sen všetkým Epibaťanom. Tí sa rýchlo zíšli, a s radosťou vykopali tie ostatky ako drahý poklad, a veľmi ich udivilo, ako jej sväté telo bolo zdravé, krásne a voňavé. I vzali ono telo so sviecami, spolu s kadidlom, tymiánom, myrhou, a mnohými inými vonnými prípravkami, a uložili ho s radosťou do chrámu sv. apoštolov.³

Tam vykonala sv. Petka mnoho zázrakov. Posadnutí vyzdraveli, a tiež chorí, hluchí a slepí. Ktokoľvek došiel s čistou vierou a láskou voči sv. Petke, nech mal akúkoľvek chorobu, hneď vyzdravel. A tak sa stala známou po celej epibatskej krajine, a nielen tam. Čoskoro sa stala známou aj v Carihrade a po celej zemi. Prešla nejaká doba, grécke kráľovstvo sa oslabilo, na rozkaz boží [do krajiny] vpadli Rimania [Frankovia] a Carihrad dobyli. Ako vraví kráľ Dávid: "s palicou železnou ho vzali". Frankovia plienili všetko v Carihrade, pokradli zlato aj striebro, aj cirkevné rúcha a náčinie, čo si veľmi cenili, a napokon aj sväté relikvie. Všetko odnášali do Ríma. Toto museli trpieť Carihradčania aj ctihodný zbor kňazov, vzdychajúc a trápiac sa z veľkej ťažoby. A tak len sa ponevierali ako mŕtvi, modlili sa Bohu a vraveli si: "Vstávaj, ak spíš, ó Pane, lebo zabudol si na našu chudobu a trápenie". Aj inak sa vtedy modlili a rozmýšľali.

V tom čase ctihodný kráľ tъrnovský Ivan Asěn, syn starého bulharského kráľa Asěna, držal svoju ríšu mocnou rukou. Nijak sa nezľakol Frankov, keď dobyli Carihrad, ale naopak zhromaždil svoje vojská, aby porazil nečestných. Zabral mnoho krajín: na rozkaz boží hrdinsky vtrhol do zeme macedónskej a podmanil si ju; aj Svätú horu Athon, aj Solún s okolím, aj celú zem Thessálsku, aj Tripolsko a Dalmáciu, čo prináleží k zemi Albáncov, a dobyl ju až po Drač. A po všetkých krajinách, čo zabral, ustanovil metropolitov a biskupov, žiarivých a čestných, so svojimi svätými xristobulmi, čo sú teraz v slávnej lavre na Svätej hore. A nestačili mu tie zeme, čo bol dobyl, no vytiahol aj na Carihrad a dobyl ho. Frankovia, ktorých tam našiel, sa mu poklonili a podčinili, stali sa jeho poddanými a odovzdali mu daň.

Keď tam [kráľ Ivan Asěn] všetko dobyl, tiež sa dopočul o sláve sv. Petky, o tom, aká je svätá, o jej liečení a zázrakoch. Vážne sa nad ňou zamyslel a srdce mu zahorelo. A ako keď smädný jeleň túži za vodou, tak aj kráľ Ivan Asěn zatúžil po jej svätých relikviách. Veď jej zázraky boli známe po celom svete. A tak sa kráľ vrátil do Tъrnova, a tu vymyslel dobrú a vyrovnanú dohodu [o prímerí]. Vtedy vyslal rozkaz Frankom do Carihradu, hovoriac: "Nechcem ani vaše striebro, ani zlato, ani perly, ani drahé kamene. Len jedno od vás chcem. Vo vašom franskom panstve je jedno mesto, Epibates, v ktorom sú ostatky sv. Petky. To sväté telo aj s urnou mi dáte. To je všetko, čo od vás chcem." Keď to Frankovia v Carihrade pochopili, hneď sa pripravili, poslúchli kráľa celým srdcom, a poddali sa jeho rozkazu. Poslali mu list s poklonou, v ktorom vraveli: "Nech sa stane vôľa tvoja, kráľu na mnohé letá, čo si želáš, vezmi si. Ak aj naše duše by si chcel, skláňame sa pre tebou." Keď to počul kráľ, zaradoval sa, až sa cítil, akoby lietal po nebi. Z veľkej radosti nevedel čo robiť, pomyslel si: "Aj keby som mal dať všetko svoje zlato a striebro s polovicou svojho kráľovstva, sv. Petku prinesiem do svojej ríše." Vtedy vyslal presvätého Marka, metropolitu velikoprěslavského s veľkými poctami, aby priniesol telo prepodobnej Petky z mesta Epibates do slávneho mesta Tъrnova. A vladyka tam aj odišiel, a vykonal všetko, čo bolo potrebné, vzal ony relikvie, a ako šiel, chválil Boha i prepodobnú Petku. A keď prešiel hranice franského panstva a vošiel na územie bulharské, všetci z okolitých miest i dedín mu vyšli v ústrety so sviecami, i kňazi v kňazských rúchach, a spoločne odprevádzali sv. Petku s kadidlom, tymiánom, myrhou a inými príjemnými vôňami. Keď čestný kráľ Ivan Asěn rozumel, že mu nesú ostatky sv. Petky, vyšiel z mesta peši, [a s ním] aj jeho matka Elena, jeho kráľovná Anna, spolu so všetkými svojimi bojarmi. [S nimi šli aj] patriarcha kýros Vasilij, spolu so všetkými kňazmi a diakonmi, a všetkým ľudom z mesta. A všetci šli peši štyri poprištia, kým ju stretli s veľkými poctami. Aj kráľ sa poklonil až po zem, pobozkal jej ruky aj telo čestne. A všetci sa jej s pocťou poklonili a bozkávali ju. Zaniesli ju do mesta do kráľovského chrámu a uložili ju tam v roku 1202 od narodenia Kristovho. Dodnes spôsobuje zázračné vyliečenia každému, čo k jej urne prichádza s čistou vierou, [vďaka] milosti a láske k človeku nášho Pána, Ježiša Krista. Tomu buď sláva na veky vekov, amen!

*****

podla ranej novobulharskej redakcie z damaskinov Tixonravova, Berlinskeho, Ljubljanskeho, Popa Ioanna a Popa Punča, a tiez Nedelnych pouceni Sofronia biskupa Vracanskeho

v novsej verzii od Dmitrija Rostovskeho (Kniga žitii svętyxъ, t.1, s.582-586, tu) Zitie pokracuje: Tъrnovo je dobyte Turkami a sultan si neporusene telo svatice prenesie do haremu; tu vsak sposobuje zazracne uzdravenia jeho sluhom, kvoli comu mnohi z nich prestupuju na krestansku vieru, a tak ho venuje carihradskym krestanom; roku 1641 sultan posiela Petkine relikvie moldavskemu kniezatu Ivanu Vasilievmu; ten ich uklada v katedrale v Iaşi, kde lezia dodnes

¹ - podla Rostovskeho (Epibates bola vsak dedina pri Carihrade, daleko od Kalikratie aj Srbska)
² - podla popa Punca (tu, s.165 f.)
³ - tu sa verzia u popa Punca konci

login::		password::
	name:: id::