|
|
Jubilujúci spisovateľ obdaroval českého premiéra Babiša. Keby chcel, mohol občianstvo získať oveľa skôr.
Asi nemá zmysel špekulovať nad tým, s akými pocitmi prijal pred niekoľkými dňami spisovateľ Milan Kundera vrátenie českého občianstva, ktoré mu v jeho parížskom byte odovzdal český veľvyslanec Petr Drulák. Ten sa vyjadril, že Kundera „mal úprimnú radosť“, čo diplomata vedie k nádeji, že slávny autor prehodnotí svoj postoj k publikovaniu vlastných kníh v češtine.
Kiežby, žiada sa povedať aj nám, veď tým by sa otvorila možnosť aj slovenským čitateľom poznať jeho posledné diela.
No zároveň sa nedá nespýtať, prečo teda o vrátenie občianstva nepožiadal Kundera sám, mal na to až tridsať rokov. Po páde totalitného režimu tomu nič nebránilo, bola by to len formalita, nehovoriac o tom, že v roku 1995 mu prezident Václav Havel udelil medailu Za zásluhy (ktorú za neho prevzala manželka Věra).
[ NOVINKA: Aktivujte si newsletter Svetový Newsfilter. V piatok vám vždy stručne vysvetlí najdôležitejšiu udalosť týždňa v každom regióne sveta. ]
Odpoveďou bol a je Kunderov vlažný vzťah k bývalej domovine, na ktorý však desaťročia doplácali v prvom rade čitatelia.
Zlaté šesťdesiate aj pre (a zásluhou) Kunderu
Tých Kundera navnadil v 60. rokoch poviedkovým súborom Směšné lásky a románom Žert, ktorý spolu s Vaculíkovou Sekyrou a Škvoreckého Zbabělcami tvorí románové trio, považované za prelomové diela českej povojnovej literatúry. Kunderovský boom patrične zvýšili aj filmy Žert a Já, truchlivý Bůh, nakrútený podľa jednej z poviedok cyklu Směšné lásky.
Kunderovo poblúznenie komunistickými ideálmi, ktorým po druhej svetovej vojne podľahli mnohí autori jeho generácie (napríklad Pavel Kohout či spomínaný Ludvík Vaculík, ale nie Josef Škvorecký), bolo tak odpustené a básnická zbierka Člověk, zahrada širá či poéma Poslední máj ostali v kolónke „hriechy mladosti“.
Okrem toho sa Kundera nezmazateľne zapísal do dejín československej literatúry aj svojím vystúpením na IV. celoštátnom spisovateľskom zjazde, ktorým sa de facto odštartoval reformný proces spoločnosti, neskôr pomenovaný Pražská jar.
Jej drastické ukončenie vpádom vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 znamenalo aj pre Kunderu, ktorý sa ocitol veľmi rýchlo na indexe, zásadný životný zlom. Dokončil ešte druhý román Život je jinde, ktorý sa podarilo dostať do cudziny, kde bol preložený do francúzštiny, a po vydaní v parížskom renomovanom vydavateľstve Gallimard (neskôr Kunderov exkluzívny vydavateľský dom) z neho definitívne urobil spisovateľa minimálne európskeho formátu.
Aj to nepochybne prispelo k tomu, že Kunderu pozvali prednášať na univerzity vo Francúzsku, kam vycestoval v roku 1974. O rok neskôr sa rozhodol v Paríži zostať natrvalo. Štatút zakázaného autora v Československu bol definitívne potvrdený a v roku 1979 prišiel aj o československé občianstvo.
Indexový autor
Nasledovali romány Valčík na rozloučenou, Kniha smíchu a zapomnění, Nesnesitelná lehkost bytí a Nesmrtelnost, ktoré v Paríži písal ešte po česky, no po nich sa jeho nielen občianskym, ale aj literárnym jazykom stala výlučne francúzština.
To však už v Československu padol komunizmus a jeho obyvatelia, ktorí dovtedy čítali Kunderu len v exilových edíciách alebo v samizdate, s nádejou očakávali jeho české vydania. Nič sa však nestalo nielen hneď, ale ani v nasledujúcich slobodných rokoch.
Kundera, čoraz viac sa izolujúci od verejnosti a hlavne od novinárov, zatiaľ usilovne písal, tentoraz už po francúzsky, romány La Lenteur (Pomalosť), L’Identité (Totožnosť), L’Ignorance (Nevedomosť) či La Fete de l’Insignifiance (Slávnosť bezvýznamnosti), ktoré vychádzali a vychádzajú v hojných prekladoch po celom svete, no české vydania boli a sú v nedohľadne.
Kundera ich zablokoval s odôvodnením, že preklady do češtiny nemieni zveriť niekomu inému, pričom však sám na ne nemá čas a postupne už ani silu.
Vo svojej bývalej vlasti tak paradoxne zostal aj po revolúcii do istej miery nečítaným autorom. Ľudia sa k viacerým jeho dielam dostávajú len cez vydania v iných jazykoch alebo siahnu po pirátskom preklade, čo bola svojho času veľmi medializovaná kauza takto „sprístupneného“ románu Totožnosť.
Vernosť prekladu je umenie
Nekompromisné nároky na preklady svojich románov do češtiny zdôvodňuje („vernosť prekladu je umenie“) vo svojich brilantných esejach, ktoré z času na čas preložil a premyslene dávkoval v malých porciách českému čitateľovi. No nedostupnosť po francúzsky písaných románov zákonite vedie aj k špekuláciám o tom, že dlhoročná odlúčenosť od živej češtiny môže byť pre neho ako prekladateľa hendikepom.
Razantnejšie názory potom hovoria, že posledné diela sú na autora Kunderovho formátu už relatívne slabšie, a tak si nimi nechce kaziť kredit u českej odbornej i čitateľskej verejnosti.
Aj keby čitateľ nakoniec nejako akceptoval jeho blokovanie prekladov, už s úplným nepochopením prijímal fakt, že Kundera nechcel po roku 1989 vydať vo svojej bývalej vlasti ani romány napísané ešte po česky.
Absurdný stav trval dlhé roky po revolúcii a až pomerne nedávno sme sa konečne dočkali ich vydania, ako aj vydania jeho divadelných hier.
Pritom Kundera, vo svete a najmä vo Francúzsku oceňovaný vysokými poctami, velebený a neustále figurujúci medzi adeptmi na Nobelovu cenu, na druhej strane počúval zo svojej rodnej krajiny aj tvrdé výhrady časti literárnej kritiky.
A čitatelia nekonečne dlhé roky museli, bez nemožnosti kompletne poznať jeho dielo, veriť jedným či druhým.
Permanentný spor s disentom
Tí informovanejší navyše ešte registrovali latentný spor medzi Kunderom a disidentmi, ktorý mal korene možno už tesne po okupácii Československa v polemike Kunderu s Havlom (formulovanej v ich esejach Český úděl resp. Český úděl?) v názore na reformný proces, postoj obyvateľstva k invázii a z neho vychádzajúce perspektívy krajiny.
Vývoj nasledujúcich rokov dal jasne za pravdu Havlovi, kým proskribovaný Kundera nakoniec emigroval a opustil národ, ktorý tak pateticky v spomínanej polemike ospevoval.
Do tejto komplikovanej situácie ako blesk zasiahla v roku 2008 správa, že na začiatku 50. rokov mal študent Milan Kundera udať západného agenta Miroslava Dvořáčka, ktorý si potom odsedel štrnásť rokov v komunistickom väzení.
Mnohí špičkoví svetoví spisovatelia vyjadrili Kunderovi, ktorý obvinenie odmietol, plnú podporu. A doma sa rozhorela diskusia o tom, či sa po takejto informácii musí javiť dielo autora v inom svetle, alebo platí – čo tvrdí Kundera – dôsledné oddeľovanie autora od jeho diela.
Kundera, ktorý oslávil v apríli deväťdesiatku, sa teda po štyridsiatich rokoch stal znovu českým občanom. Paradoxy pokračujú, zásluhu na tom má premiér Andrej Babiš, ktorý spisovateľa s touto ponukou oslovil už vlani, a zjavne si to užíva.
Až sa s trochou zlomyseľnosti môže zdať, že Kundera prijatím občianstva, ktoré mohol získať kedykoľvek, vlastne obdaroval českého premiéra. Ťažko však predpokladať, že by sa týmto krokom zmenilo niečo zásadné v živote slávneho spisovateľa.
Nakoniec, ani úplne čerstvý rozhovor Věry Kunderovej pre mesačník Host nedáva v tomto smere veľa nádejí, keď spisovateľova manželka okrem iného povedala, že do svojej bývalej vlasti sa po revolúcii nevrátili aj pre odpor disidentov. Tí sa podľa nej báli toho, že Kundera by ohrozil dominantné postavenie Václava Havla.
A čitateľ? Tomu zostáva naďalej len dúfať a čakať. Koniec-koncov, už si zvykol.
src: https://dennikn.sk/1674669/kundera-ziskal-spat-ceske-obcianstvo-citatelia-dufaju-ze-teraz-prehodnoti-svoj-postoj-k-prekladom-do-cestiny/?ref=tit
|
|
