úryvok z rozhovoru s markom kvetanom zo soboty 29.4.06 v a4 pocas zaverecnej party MTP v povodnom zneni bez vyraznejsich zasahov editorsko-dizajnerskych

---------------------

M To je ale fakt stupídny termín – mediálne umenie.

D Ty ho nepoužívaš?

M Nie.

D A pod čo hodíš trebárs digitálne printy?

M Robím si veci a je jedno či si to nafotím, print je print, je grafika proste.

D Takže nevnímaš nejaký výrazný zlom medzi tlačou a povedzme vizuálnymi realtime médiami.

M Či máš chuť použiť sústruh alebo dobrý softvér, to je to isté.

D Cez telku tam máš iných ľudí trebárs. V sústruhu ich síce máš tiež, ale len v jeho výrobe, ale nemáš ich prítomných, keď sústruhom niečo vyrábaš.

M Ale oni na tom robia, tam prídeš, im to zadáš, vidíš že ti to robia.

D Dobre tak ináč, zober si, že nemaľuješ.

M No nie, lebo nemám ateliér.

D Však doma si vyhradíš kútik.. potrebuješ veľa miesta na maľovanie?

M A čo budem maľovať? Mikro obrázky?

D To tiež som videl..

M Ale nebaví ma to zase. A čo ja viem. Chcel som maľovať, ale nedalo sa to. Dalo sa to vytlačiť na šikovnej tlačiarni, ale nie maľovať.

D To nie je potom nezvládnutá technika?

M Technologicky sa to nedalo. Technologicky sa to dalo tlačiť. Alebo dalo by sa to, ale bolo by to tak nákladné a pracné, že je to blbosť, a preto bolo treba použiť lacné a dostupné médium tlačiarne.

D Takže vychádzaš z toho, že máš predstavu, ktorú chceš potom vizualizovať. Takže rýchlejšie je si to odfotiť a vytlačiť.

M Keď potrebuješ poznámky a ideš na prednášku, nikto si to nepíše ručne.

D Zase máš ale kopec ľudí, celé prúdy, ktoré sa vracajú späť k maľbe a berú to inak ako pragmaticky.

M Každý nech si tým prejde. Keď v rámci nejakého problému potrebuješ využiť nejaké služby a softvéry a neviem čo, tak fajn, použijem ich. Bola to dostupná technológia na urobenie určitých vecí, ktoré som práve robil. Použitie správneho nástroja. Nebudeš šróbovať šrób lopatou.

D Predtým si robil iné veci.

M Robil som inštalácie, performance.

D Takže to došlapalo a nejako preskočilo.

M To je taká línia, ono tie veci nejako išli a tam ako spôsobom normálne plynule prešlo do niečoho, prešlo to cez fotky, ktoré boli upravované, až potom sa to zbavilo popisného obrazu a prešlo to do čistých iba farieb digitálnych, ale teraz to zase vlastne ide naspäť.. a fakt to nechávam plávať, idem po téme a nechám ju vyčerpať. V podstate vystrelíš doprava-doľava a čo sa ujme, tak to robíš, ako ti je to prirodzené, ako máš náladu a ako máš chuť.

D Pri ľuďoch čo tu teraz na námestí vystavujú, sme si uvedomili, že niekedy je ťažšie preniesť vec do iného kontextu alebo ju predať alebo zaujať človeka inde niečím čo je tak globálne, že už osobná výpoveď nebola možná niekedy.

M Tie veci vznikajú paralelne vždy na x miestach, relatívne podobné a tu je to v mnohom zložité, vonku ani tak nie. A ten trh vonku je omnoho flexibilnejší a vzdelanejší, ináč funguje, tu nemáš určité skúsenosti. Tu je to stále investícia do niečoho, čoho zatiaľ nemá návratnosť.. nové média alebo nejaký iný luxus, nové médiá je blbý termín.

D A aký je lepší?

M Čo sú nové médiá teraz ako?

D Keď ti niekto povie, že robí festival nových médií, tak tam máš čo?

M To je ako keď ti niekto povie, že robí súčasný tanec. To je už tiež taký stupídny termín. Súčasný tanec už niekto robí päťdesiat rokov a stále je to súčasný tanec.

D Dnes sa to volá pohybová performance. Ale fakt, festival nových médií, trebárs aj tu.

M Je to o chlebíčkoch.

D Čo ešte tu chýba?

M To sám vidíš, odozva vonku žiadna. Je to nezvládnuté kampaňou, alebo ľudia tu nemajú záujem alebo ľudia chcú krajšie, efektnejšie klipy na MTV, alebo prečo sem nejdú? Alebo im stačí, že príde Massive Attack za pár týždňov a je to lepšie ako tlieskanie tu?

D Nemáme rýchly feedback, feedback trvá niekoľko rokov. Tu je dosť veľa podujatí k dispozícii, sú tu koncerty, workshop technológií v spojení s jedlom, varením, výstavy v menších neziskových galériách, kolaboratívne výstavy medzi galériami v rôznych mestách..

M To je v pohode, ale je to akcia robená pre 100 ľudí z Bratislavy. Je to celé kamarátšaft, tých ľudí poznáš, nemáš tu žiadneho človeka, ktorý zrazu príde z ulice a spýta sa, čo sa tu deje.

D Jednak máme predstavu o festivalovej činnosti, že priťahuje pozornosť širšej spoločnosti a jednak ideál niektorých západných festivalov, ktoré si dokázali vytvoriť v priebehu rokov buď hviezdy, alebo potom hviezdne témy, ktoré dobre znejú a ktoré sú predmetom debaty účastníkov festivalu.

M Ale je to aj o tej spoločnosti. Kde sa tu niečo odráža? Keď spoločnosť nereaguje, tak je asi zlý marketing festivalu. Vždy sa to musí nejakým spôsobom dať predať a keď to začne byť zacyklené iba vovnútri, je to stále pre tých istých piatich ľudí a už to je piaty ročník a na šiestom ročníku sa tu zase zídeme my a budeme len o rok starší.

D Nie je to možno o tom, že festival nedokáže svojimi formami reflektovať situáciu čo tu je?

M Akú situáciu?

D Možno už len tá neschopnosť si definovať situáciu, v ktorej tu žijeme. Bola tu debata o Creative Commons a zistilo sa, že prvá vec je pochopiť ako funguje copyright, potom sa môžeme začať baviť o copylefte a potom o tom ako fungujú zákony, dostaneme sa k tomu, že potrebujeme lobbying, ktorý je možný, keď sme súčasťou vyšších štruktúr, ktoré majú moc. No a toto je už spoločenská téma, ktorá sa importovovala od Lessiga z Kalifornie a došlo sto ľudí a bavilo sa. Boli tu akademici, študenti, umelci, galeristky, programátori.

M To nie je problém nových médií. Nové médiá sú veľmi okrajová téma stále na Slovensku. To, čo teoreticky a prakticky hádzať do tých nových médií, je problém celkovej kultúry. Chýba tu reforma kultúry ako takej, financovania, vnímania, dovzdelávania, prezentácie, archivácie. Tu je nejaký systém, ktorý sa rozbehol a financií je menej a menej a tá podpora pol percenta hrubého produktu je o ničom.

D Niektorí ľudia pohybujúci sa v kultúre berú tieto podmienky ako tému. Trebárs divadlo Skrat nedávno zdramatizovalo „vystúpenie“ mediálnej rady.

M No vidíš, ani by som o tom nevedel, kebyže mi o tom nepovieš, takže asi veľký dosah to nemalo.

D Ako na tým rozmýšľam, mne to príde na jednej strane ako sebastredné, teda je tam motív individuálneho vývoja účastníkov, organizátorov, ktorí si robia akciu pre seba..

M To mi príde ako keď narkomani majú terapeutické stretnutia.

D Nie, nie, to je o niečom inom.

M To už mám pocit, že na týchto festivaloch sa začínajú všetci ľutovať: tento rok to bolo zlé, budúci rok to bude lepšie.

D Nie, nie, tu je to iné oproti narkomanom v tom, že sa učíme ovládať nové formy.

M Oni sa tiež učia ovládať, znova zvládať svoje telo, vnímať niečo iné.

D Ale formy, ktoré možno nie sú v lokálnej kultúre zvládnuté, hej? Lebo nie je to minorita, ktorá má dobehnúť majoritu, ale skôr minorita, ktorá väčšine ukáže na nové cesty.

M Ale iba technológie. To je rovnaká haluška ako keď som bol na jednom kolokviu, že socha je mŕtva, lebo je hrozne pomalé médium, takže nemôže byť tendenčná a adekvátne reagovať na súčasné umenie. To je taká istá blbosť, keď tí ľudia v soche nie sú natoľko kreatívni, zdatní a nevedia sa presadiť a odprezentovať niečo, to je bohužiaľ to isté ako že nemôžeš robiť high digitálne umenie, keď nebudeš mať myšlienku.

D Možno socha je mŕtva kvôli tomu, že mala veľa času a tým pádom možností na presadenie sa..

M To je rozdiel, keď to budeš robiť pät sekúnd alebo päť rokov. Predsa, keď to bude mať gule, tak to bude dobré, hej?

D Zase treba povedať, že sochy sa robia dobré aj dnes, len majú dlhú tradíciu.

M Dokonca je možné, že sochy sú percentuálne stále na tom lepšie ako nové médiá, lebo tam príde hocikto, kto si stiahne nejaký plug-in, nejaký editor obrázkov a si myslí, že je kde-aký umelec.

D Áno. Ja mám pocit, že práve tento moment je jednak nový v čomsi a jednak aj smeruje k tomu, že človek.. Toto vidím teraz na akciách Atrakt Artu, chalani robia koncerty už niekoľko rokov, začali celkom zvysoka pomerne avantgardnou hudbou a stále mali problém, že im chodí na akcie málo ľudí. Ale ako som na to začal postupne pozerať zdiaľky a potom aj zblízka, tak ľudia tam nechodia ani tak kvôli konzumovaniu, ako sa pozrieť ako ešte inak sa dá, a teda pozrieť sa na nové možnosti práce s tým, čo majú oni tiež doma. Je to skôr forma zdieľania skúseností, či prístupov k médiu, ktoré je neuveriteľné dostupné. Prečo sa nepozerať na človeka ako takého ako na kreatívnu bytosť? Nemusíme značkovať umelec-neumelec, ale skôr ako nakladám s voľným časom, keďže ho mám veľa.

M No ale dobre, keď si niekto robí doma a teraz niekoho ide obdivovať, že ten to robí lepšie, že fajn, sú to zaujímavé vecičky, ale keď si to zoberieš, ešte je niečo také že.. takto by som ešte povedal, je to prezentované pre tak málo ľudí, že tí ľudia aj tak vycestujú von a tie veci vidia lepšie v podstate vonku a tie informácie majú načítané. A nie je tu bohužiaľ dosah na tak širokú masu, ale to je možno o doučovaní ľudí. Ľudia nie sú k tomu vzdelaní, aby to vnímali ako niečo čo nie je súčasťou našej kultúry.

D Návštevníci alebo potencionálni návštevníci?

M Potencionálni. Lebo tu máš ľudí, ktorí sem bežne chodia, v podstate to je uzavretá skupina ľudí, ktorá sa vždy iba nejakým spôsobom preskupuje. Koľko ľudí už len čo končia dejiny umenia, kurátori, sa venujú súčasným technológiám? Za šesť rokov sledujem, skoro nikto. Naposledy Juraj Čarný, Mária Rišková, a to sú v podstate jediní ľudia, ktorí k tomu majú vysokoškolské vzdelanie. A už vôbec nie súčasnému umeniu. A nie ešte zátvorka nové médiá koniec zátvorky. To už je tiež podstate skoro nikto.

D Možno už tento pojem má rôzne lokálne významy.

M Súčasné umenie?

D Jednak môžem povedať, že súčasné umenie definuje vydavateľstvo Taschen, ktoré sústredí nejakých umelcov do svojej publikácie..

M To už je západný pohľad na globálnu kultúru.

D Tak isto si ale môžem zobrať súčasné umenie ako produkciu absolventov vysokých umeleckých škôl na Slovensku.

M Oni končia niekedy v júni doktorandi a sú tam magistri a z nich zostanú 1-2 percentá ľudí, ktoré sa tomu venujú. To znamená, že z niektorého ročníka nie je ani jeden človek.

D Vznikajú ale zdravé veci tak, že niektorí z nich vytvoria komunitu, ako Stanica v Žiline, IC Culture Train v Košiciach, Kubíci alebo A4ka v Bratislave.

M No počkaj, ale aby ja by som bol umelec, nie je mojím cieľom si urobiť vlastný priestor, kde chcem mať výstavu. To už mi príde dosť zvrátené. Tu je spoločnosť a aby ma tá spoločnosť vnímala, tak ja investujem do toho, aby som urobil nový priestor, v ktorom sa budem prezentovať? A aby som tej spoločnosti ešte zaplatil a ľuďom vysvetľoval, že spoločnosť má so mnou komunikovať?

D Takýto prístup je kóšer už dlhšie.

M Je kóšer, lebo štát ti dáva nejaké veci, ale je typ určitých ľudí, ktorí to robia programovo, lebo to robia akoby galeristi, určité centrá, či inštitúcie, ktoré majú lokálny, štátny alebo súkromný kapitál, ale ja ako umelec nebudem vytvárať inštitúciu, ktorá ma bude prezentovať. Ja ako umelec si mám akože teraz urobiť inštitúciu, v ktorej sa budem prezentovať a zároveň reprezentovať aj inštitúciu a ešte sa tam pôjdem sám pozrieť a zavolám tých dvoch kamošov.

D Napríklad avantgardnejšie veci v umení v minulom storočí častokrát vznikali práve v takýchto podmienkach, kedy si umelci sami vytvorili interface alebo kontext, v ktorom prezentovali svoje veci, častokrát medzi sebou, alebo ľuďom čo boli práve okolo. Či už dadaisti v kaviarňach alebo Warholova Factory uňho doma. Teoretici sa toho častokrát chytili s niekoľkoročným oneskorením a dokázali to dať do slov.

M Teraz je trh tak globálny a tok informácií tak rýchly.. Keď robíš nejakú aktivitu, tak sa ti neoplatí obmedziť sa na jedno miesto, ale vyhľadávať aj iné trhy ako Slovensko, kde sa ti vrátia aspoň vstupné náklady, lebo tu je to stále o tom, že spoločnosť si všíma nie to čo vytvoríš, ale to čo vynaložiš na to, aby si im to odprezentoval. A to ťa nejako prestane baviť. A keď niekto sa na to pozrie, spätná väzba tu neexistuje.. Tu je proste jeden človek čo niečo programuje, jeden čo robí vjing, a dvaja robia nejaký noise, a tým to skončilo. A potom sú všetci akože makači, alebo najlepší, lebo to vždy robí jeden človek alebo dvaja, hej? A bohužiaľ to sú celé slovenské nové médiá, heh.

D Ďalšia vec je ako sa dá pozerať na Západ v týchto veciach. Jednak je tam trend Transmediale, Ars Electroníc, Sónarov, tých elitnejších alebo populárnejších prístupov, a tie nepracujú s termínom media art, ale nejakým voľnejším a ešte viac sa rozvoľňujú. Transmediale tento rok už prijímalo veci, ktoré sa dali značkovať contemporary artom. Na druhej strane sú tam väčšie či menšie inštitúcie pohybujúce sa v súčasnom umení, ktoré sa otvárajú, počnúc videami, ktoré sú bezpečné formy a jeden čas sa snažili už aj netové veci vystavovať vo veľkých galériách. Otázka znie, kde sa ty cítiš viac doma.

M Ja neviem, momentálne mám pocit, že občas umeniu nerozumiem, ale čo si hovoril, že človek robí nejakú formu alebo sa ju snaží prezentovať, tak ten boom prebehol v 70-tych, 80-tych rokoch dá sa povedať, nejaké iné technológie ako bežne používame. Niekto vymyslel olej a prestalo sa robiť temperou, lebo to bola technológia, ktorá umožňovala dlhšie pracovať s obrazom. Ale už to je proste tak akademické klišé ako video je akademické klišé, ako už aj ten kód je akademické klišé, a už je to normálne artikel, ktorý sa dá oceniť, ohodnotiť a neviem čo. To, že niekto programuje, programuje sa bohužiaľ už 30 rokov. Niektorí aj pomreli, čo to začali robiť. To už môžu dať do siene slávy. Macintosh mal 30 rokov pred troma-štyrmi dňami. To fakt nie je o nových médiách, je to o tom, že chceš nejakú myšlienku, nejaké posolstvo dať.