login::  password::




cwbe coordinatez:
21
1322457

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

total descendants::
total children::6
10 K

show[ 2 | 3] flat


edna soledadova0
Ursula K. Le Guin

So zvukmi vyzváňajúcich zvonov, ktoré nad pestrofarebnými vežami vyplašili kŕdeľ lastovičiek, vstúpil do prímorského mesta Omelas Festival leta. V uliciach, medzi domami s červenými strechami a farebnými múrmi, okolo starých záhrad obrastených machom, v alejach vysokých stromov, popri rozľahlých parkoch a hostincoch sa ?ahajú dlhé prúdy sprievodu. Niektoré vyzerajú triezvo“ kráčajú v nich starí ľudia v dlhých naškrobených róbach sivej a svetlofialovej farby, vážni majstri a predáci, ženy, ktoré sa s de?mi v náručí veselo rozprávajú. V iných uliciach má hudba rýchlejší rytmus, lesknú sa gongy a tamburíny a ľudia tancujú, sprievod sa premenil na všeobecný tanec Deti šantia, pobehujú sem a tam a ich tenké hlásky a výšok sa vznášajú nad hudbou a spevom ako krúžiace lastovičky. Všetky časti sprievodu sa stáčajú jedným smerom a mieria k severnej časti mesta, kde na veľkej pažiti pri rieke nazývanej Zelené polia mládenci a devy, polonahí v žiarivom slnku, so zablatenými členkami a dlhými štíhlymi rukami trénujú bujné kone a pripravujú ich na závod. Kone, okrem ohlávky bez zubadla, nemajú nijaké postroje. V hrivách majú vpletené strieborné, zlaté a zelené stužky. Fŕkajú a vzpínajú sa na zadných nohách, pretože kôň ako jediný spomedzi zvierat prijal ľudské slávnosti za svoje. Na severe a západe sa v diaľke dvíhajú pohoria, ktoré v polkruhu uzavierajú mesto Omelas v jeho morskom zálive. Ranné povetrie bolo také priezračné, že aj na vzdialenos? dlhých míľ slnkom prežiareného vzduchu je vidie?, ako snehové čiapky na Osemnástich štítoch iskrivo horia bielozlatým plameňom na pozadí tmavomodrej oblohy. Vánok povieva len natoľko, aby sa vlajky lemujúce jazdeckú dráhu občas mierne zatrepotali. Do ticha rozľahlých zelených lúk z času načas zaveje útržky hudby, ktorá sa vinie ulicami mesta a blíži sa čoraz bližšie a bližšie, sladký pocit radosti napĺňa povetrie, ktoré sa z času načas zachveje, zmeravie a prepukne do hlasného, radostného hlaholu zvonov.
Radostný hlahol. Ako sa dá opísa? rados?? Ako opísa? obyvateľov Omelas?
Boli š?astní, to však neznamená, že to bol národ prostoduchých ľudí. Slová radosti sa už dávno prestali používa?. Všetky úsmevy sa stali archaizmom. Takýto opis mimovoľne vzbudzuje v človeku určité predstavy. Po takomto opise očakáva, že uvidí kráľa nesúceho sa v sedle nádherného žrebca, obklopeného družinou vznešených rytierov, alebo sediaceho v zlatých nosidlách, ktoré nesú svalnatí otroci. V Omelas však nemali kráľa. V ich krajine nepoznali ani meče, ani otrokov. Nebol to národ barbarov. Neviem, akými zákonmi sa ich spoločnos? riadila, ale predpokladám, že ich bolo neobyčajne málo. Rovnako ako sa zaobišli bez kráľovlády a otroctva, tak sa zaobišli aj bez burzy, reklamy, tajnej polície a bez bomby. A napriek tomu opakujem, že to nebol národ prostého ducha, selankovitých pastierov, barbarov s modrou krvou, zaliečavých utopistov. Neboli o nič menej dokonalí ako my. Máme totiž zlý zvyk, vypestovaný estétmi a vzdelancami, poklada? š?astie za niečo takmer až hlúpe. Iba boles? je prejavom intelektu, iba zlo môže by? zaujímavé. Tu však umelec zrádza svoje poslanie, keď odmieta prizna? banálnos? zla a nesmiernu nudu bolesti. Kto chce s vlkmi ži?, musí s nimi vy?. Bolí to? Dobre, tak ešte pritlačíme. Lenže, vzývaním zúfalstva odvrhujeme rados?, koketovaním s násilím strácame všetko ostatné. Takmer sme to už stratili, už takmer nedokážeme opísa? š?astného človeka, nie sme schopní oslavova? rados?. Ako vám môžem priblíži? ľudí z Omelas? Neboli to naivné deti – hoci ich deti š?astné skutočne boli. Boli to inteligentní, vášniví, zrelí ľudia, ktorí nežili zvráteným životom. Ó zázrak! Lenže ako ich opísa?? Ako vás presvedči?? Z mojich slov Omelas zatiaľ vyzerá ako mesto z rozprávky, odniekiaľ veľmi zďaleka, z dávnej minulosti, kde bolo, tam bolo. Hádam bude najlepšie, keď sa pokúsite predstavi? si ho podľa vlastnej fantázie, pretože sa mi sotva podarí vyhovie? každému. Napríklad ako by to malo by? s technikou. Myslím, že tam nebudú autá ani helikoptéry, či už v uliciach, alebo nad nimi. Vyplýva to zo skutočnosti, že obyvatelia Omelas sú š?astní. Š?astie je založené na schopnosti správne rozlíši?, čo je nevyhnutné, čo nie je nevyhnutné, ale nie je ani škodlivé, a čo je škodlivé. V rámci strednej kategórie – tej, ktorá zahŕňa veci síce nie nevyhnutné, ale nie ani škodlivé, ktorá znamená pohodlie, luxus hojnos? atď. – tak v tej by mohli ma? ústredné kúrenie, podzemnú dráhu, práčky a potom ešte všelijaké iné báječné vynálezy, ktoré sú tu zatiaľ neznáme, vzdušné svetelné zdroje, čistá energia, liek na obyčajnú nádchu. Alebo by z toho všetkého nemuseli ma? vôbec nič: to nie je podstatné. Ako chcete. Ja dávam prednos? predstave, že v posledných dňoch pred festivalom prúdili do Omelas ľudia z blízkeho i ďalekého okolia, privážali sa na malých, veľmi rýchlych vlakoch a na dvojposchodových električkách, a Hlavnú stanicu vidím ako najkrajšiu budovu v meste, hoci zase o niečo skromnejšiu než je veľkolepá Tržnica. Obávam sa však, že aj napriek vlakom môže Omelas niekomu pripada? príliš cukríkovo. Samé úsmevy, zvony, sprievody, kone. Ak je tak, pridajte si k tomu teda orgie. Ak vám chýbajú len orgie, vôbec neváhajte. Radšej však z toho vynechajme chrámy, z ktorých vychádzajú krásne nahé kňažky a kňazi, napoly v extáze, pripravení kopulova? s kýmkoľvek, mužom či ženou, milencom či neznámym, spojenie túžob temným božstvom krvi, hoci moja pôvodná predstava bola práve takáto. Bude lepšie, keď v Omelas nebudú nijaké chrámy – aspoň nie chrámy s ľudským osadenstvom. Viera áno, duchovenstvo nie. Isteže nahé krásavice sa tam môžu voľne prechádza?, ponúkajúc sa ako božské soufflé hladu núdznym a extáze tela. Môžu sa pripoji? k sprievodu. Nech nad milujúcimi sa dvojicami znejú tamburíny a gongy nech oznamujú oslavu túžby, a (na to netreba zabudnú?) nech deti splodené z týchto rituálov rozkoše milujú všetci a nech sa ne tiež starajú spoločne. Jedna vec, o ktorej s istotou viem, že Omelas nepozná pocit viny. Čo by tam ešte mohlo by?? Najprv mi napadlo, že by tam nemali by? drogy, ale to by bol puritanizmus. Pre tých, ktorým to robí dobre, nech ulice mesta napĺňa omamná, lahodná aróma droozu, ktorý mysli a údom spočiatku vlieva ľahkos? a jasnos? a potom, po niekoľkých hodinách ospalú malátnos? a nakoniec čarovné vidiny arkán a najhlbšie tajomstvá vesmíru a zároveň vybičuje slasti sexu do najkrajnejších hraníc, a ktorý, samozrejme, nespôsobuje návyk. Pre tých so skromnejšími chu?mi by tam hádam malo by? pivo. Čo ďalej, čo ešte patrí do mesta radosti? Vedomie ví?azstva, to určite, oslava odvahy. Ale tak ako sme sa obišli bez duchovenstva, zaobídeme sa aj bez vojakov. Rados? postavená na ví?azných jatkách a krviprelievaní nie je tou pravou rados?ou, to by nebolo ono, také š?astie je hrozivé a triviálne. Bezhraničná a šľachetná spokojnos?, veľkodušný pocit ví?azstva, nie však nad nejakým vonkajším nepriateľom, ale zdieľaný spoločne v dušiach tých najskvelejších a najčestnejších ľudí kdekoľvek a všade, toto napĺňa srdcia Omelas a ví?azstvo, ktoré oslavujú, je ví?azstvom života. Naozaj si nemyslím, že mnohí z nich musia bra? drooz.
Väčšina prúdov sprievodu už dorazila na Zelené polia. Z červeno-modrých stanov sa šíria omamná vôňa jedál. Deti majú tváre zábavne zababrané, staršiemu mužovi sa v jeho dobrotivej brade zachytilo zopár omrviniek sladkého koláča. Mládenci a dievčatá nasadli na kone a začínajuú sa zhromažďova? okolo štartovacej čiary jazdeckej dráhy. Postaršia rozosmiata žena, malá a okrúhla, rozdáva z košíka kvety a urastení mládenci si ich vkladajú do lesklých vlasov. Na okraji davu osamelo sedí die?a, môže ma? tak devä? či desa? rokov, a hrá na flaute. Ľudia sa pri ňom pristavujú a počúvajú, na tvárach majú úsmevy, nikto neprehovorí ani slovo, pretože die?a neustále len hrá a hrá, vôbec nikoho nevníma, jeho tmavé oči sú úplne pohrúžené v sladkom, prchavom čare melódie.
Prestáva hra? a pomaly púš?a ruky s drevenou flautou.
Akoby tá krátka intímna prestávka bola signálom, z pavilónu vedľa štartoviska sa náhle ozvala trúbka: znela majestátne, melancholicky, prenikavo. Kone sa začali vzpína? na štíhlych nohách a niektoré odpovedali erdžaním. Mladí jazdci s pokojným výrazom na tvári hladili kone po hrivách a šeptom ich tíšili. Začali sa zoraďova? vedľa seba na štartovacej čiare. Zástupy pozdĺž jazdeckej dráhy sa vlnili ako kvetinová lúka vo vetre. Festival leta sa začal.
Už veríte? Príjmate už Festival, mesto, rados?? Nie? Tak vám teda ešte niečo poviem.
V suteréne jednej z honosných verejných omelaských mestských budov, či hádam v pivnici jedného z ich priestranných súkromných domov je miestnos?. Má jedny dvere, ktoré sú zamknuté a nie je tam ani jedno okno. Cez škáru v prepážkach vniká dnu iba tenký prašný lúč svetla, prediera sa tam, akoby z druhej ruky, z okna zatiahnutého pavučinou kdesi na druhej strane pivnice. V jednom kúte tejto malej miestnosti stojí zhrdzavené vedro a vedľa neho dve zapáchajúce, od používania stvrdnuté a zodraté metly. Podlaha je špinavá a vlhká, ako to v pivnici býva. Miestnos? je asi tri kroky dlhá a dva kroky široká: obyčajný kumbál na metly alebo bývalá náraďovňa. V miestnosti sedí die?a. Vyzerá na šes? rokov, ale vskutočnosti má takmer desa?. Je slabomyseľné. Možno sa už také narodilo a možno ho o rozum pripravil strach, podvýživa a nedostatok lásky. Zhrbené sedí v rohu čo najďalej od metiel a vedra, špára sa v nose a občas sa neprítomne hrá so svojimi prstami a genitáliami. Metly mu naháňajú strach. Pripadajú mu hrôzostrašné. Zaviera pred nimi oči, ale dobre vie, že stoja stále na svojom mieste, a dvere sú zamknuté, a nikto neprichádza. Dvere sú zamknuté a nikto nikdy neprichádza, iba občas – die?a stratilo pojem času – občas dvere desivo zaškrípu, otvoria sa a zjaví sa v nich človek alebo viac ľudí. Jeden z nich vojde dnu a kopnutím die?a prinúti vsta?. Ostatní dnu nikdy nevchádzajú, zostanú stá? vo dverách a odtiaľ naň zazerajú pohľadmi plnými strachu a odporu. V chvate mu doplnia misku s jedlom a vodou, dvere sa opä? zamykajú, pohľady miznú. Ľudia vo dverách nikdy neprehovoria ani slovo, ale die?a, ktoré nežilo vždy v komore na náradie a pamätá si slnečné svetlo a hlas svojej matky, sa občas ozve. – Už sa polepším, - vraví. – Prosím pustite ma von, Už sa polepším! – Nikdy nijaká odpoveď. Die?a spočiatku v noci kričalo o pomoc a často plakalo, ale teraz už len bezmocne vzlyká, a rozpráva čoraz menej a menej. Je také vychudnuté, že už nemá takmer nijaké lýtka, má vypuklé brucho, denne dostáva pol misky omastenej obilnej kaše. Je nahé. Stehná má samú vyrážku, od sedenia vo vlastných výkaloch.
Všetci vedia že je tam, všetci obyvatelia mesta Omelas. Niektorí z nich sa naň prišli pozrie?, iným stačí vedomie, že je tam. Všetci vedia, že tam musí by?. Niektorí nechápu, prečo to tak musí by?, iní nie, ale všetci vedia, že ich š?astie, nádhera ich mesta, nežnos? ich priateľstiev, zdravie ich detí, múdros? ich učencov, zručnos? ich remeselníkov, ba i hojnos? ich úrody a priaznivé počasie, to všetko závisí od ohavného utrpenia tohto die?a?a.
Takto sa to vysvetľuje de?om vo veku medzi ôsmym a dvanástym rokom, keď začínajú chápa? určité veci, preto väčšina tých, čo sa na die?a prídu pozrie? sú mladí ľudia, hoci často sa sem vracajú aj dospelí. Nech sa im tá záležitos? vysvetľuje akokoľvek šikovne, mladí diváci sú pri tom pohľade vždy šokovaní a zhnusení. Cítia znechutenie, pocit, o ktorom sa domnievali, že sú nadeň povznesení. Cítia hnev, pobúrenie, bezmocnos?, napriek všetkému vysvetľovaniu. Radi by pre die?a niečo urobili. Ale nemôžu preň urobi? nič. Keby die?a mohlo vyjs? von na slnečné svetlo, von z toho ohavného miesta, keby ho mohli umy? a nakŕmi? a da? mu lásku, to by bola skutočne dobrá vec, keby sa tak však stalo, v ten istý deň v tú istú hodinu by všetok rozkvet, celá nádhera a všetka rados? mesta Omelas začala chradnú?, až by nakoniec zanikla. Taká je cena. Vymeni? všetku nádheru a pôvab života v celom Omelas za to jedno jediné, nepatrné zlepšenie: zavrhnú? š?astie tisícov za poskytnutie šance na š?astie jedinej bytosti“ to by znamenalo vpusti? pocit viny za mestské hradby.
Cena je jednoznačná a bezpodmienečná. S die?a?om nesmie nikto prehovori? jediné vľúdne slovo.
Mladí ľudia často odchádzajú do svojich domovov so slzami v očiach, alebo sa im v nich zračí hnev, keď sa vracajú od die?a?a, kde stáli zoči-voči tomuto hroznému paradoxu. Možno ich to bude trápi? týždne, možno roky. Po čase si však uvedomia, že i keby sa die?a dostalo na slobodu, príliš veľa by tým nezískalo: bezpochyby trochu neurčitého, príjemného pocitu z tepla a láskavosti a jedla, ale oveľa viac už nie. Je príliš zúbožené a slabomyseľné, aby mohlo pocíti? nejakú skutočnú rados?. Príliš dlho trpelo strachom, aby sa ho mohlo ešte zbavi?. Jeho správanie už príliš zhrublo, aby sa mohlo pohybova? medzi ostatnými ľuďmi. Po takom dlhom čase medzi štyrmi stenami by sa bez nich určite cítilo stiesnene, bez tmy, ktorá ho obklopovala, bez špiny, v ktorej sedelo. Slzy nad touto krutou nespravodlivos?ou im pomaly usychajú, keď si začínajú uvedomova? hroznú spravodlivos? reality a keď sa s ňou zmierujú. A práve tieto ich slzy a hnev, táto skúška ich šľachetnosti a zmierenia sa so svojou bezmocnos?ou sú hádam pravým zdrojom lesku ich života. Ich š?astie nie je lacné, nie je to š?astie bez zodpovednosti. Vedia, že rovnako ako die?a ani oni nie sú slobodní. Poznajú súcit. Je to existencia die?a?a, ich vedomie o jeho existencii, čo dáva ušľachtilos? ich architektúre, dojímavos? ich hudbe, hĺbku ich vede. Die?a je dôvodom ich nežnosti k vlastným de?om. Dobre vedia, že keby to jedno úbožiatok nefňukalo v tme, iné, napríklad flautista, by nemohlo hra? hudbu nasýtenú rados?ou, zatiaľ čo sa skvelí mladí jazdci zoraďujú na preteky v prvé letné ráno zaliate slnkom.
Teraz v nich už veríte? Nie sú už vierohodnejší? Je tu však ešte jedna vec, o ktorej vám musím poveda?, a je to skutočne niečo neuveriteľné.
Z času načas sa dospievajúce dievča, či mládenec, ktorí sa boli na die?a pozrie?, nevracajú domov, aby vzlykali či sa zlostili, vlastne sa už domov vôbec nevracajú. I dospelý muž či žena občas na deň, na dva, zmĺkne a potom odíde z domu. Títo ľudia vychádzajú do ulíc a osamelo nimi kráčajú. Kráčajú nimi a opúš?ajú mesto cez nádhernú mestskú bránu. Kráčajú ďalej a ďalej cez polia za mestom. Každý kráča sám, mládenci či devy, muži či ženy. Spúš?a sa noc, pútnici musia prejs? po hradských vidieka, pomedzi domy so žltými rozsvietenými oknami a ďalej do tmy polí. Každý ide sám, všetci mieria na sever, v ústrety horám. Kráčajú a nezastavujú sa. Odchádzajú z Omelas, kráčajú do tmy pred sebou a už sa nevracajú. Miesto, kam kráčajú, si väčšina z nás vie ešte ?ažšie predstavi? ako mesto š?astia. Nedokážem ho vôbec opísa?. Možno vôbec neexistuje. Ale zdá sa, že oni vedia, kam kráčajú, tí čo odchádzajú z mesta Omelas.




000000210132245701325091
urza
 urza      12.01.2005 - 11:30:06 , level: 1, UP   NEW
Kdyz jsem od ni cetl, pred hodne rokama, carodeje zememori, tak se mi to fakt libilo. I druhy dil.. ale treti nejak nebyl a tak jsem ho cetl az nedavno a uz mi to prislo takove... i tato povidka je takova.. trochu natahovana, trochu divna, jakoby v takovem mlznem zavoji, snad i trochu nostalgie citim.. nevim, uz se mi ursula proste necte dobre

000000210132245701325021
Quietlife[Locked_OUT]
 Quietlife[Locked_OUT]      12.01.2005 - 11:15:07 , level: 1, UP   NEW
inak este par poviedok z tej nemenovanej sci-fi knihy odkial je aj tato..

http://www.booking.szm.sk/

000000210132245701324512
Wonderik
 Wonderik      11.01.2005 - 22:55:12 , level: 1, UP   NEW
jeej taq toto so tu chcel pastnut ..len mi na to nejako nevychadzal cas... velmo pekne... k! ...a patri to sem :o)

000000210132245701324328
cosomktosom
 cosomktosom      11.01.2005 - 21:43:22 , level: 1, UP   NEW
tato poviedka je dost nadherna... cital osm ju prvy krat davno a sa k nej vraciam dost casto(mozno preto ze je vo vela sci-fi zbernikoch), ale do blogov to nepatri asi...

00000021013224570132432801325376
steve_mcqueen
 steve_mcqueen      12.01.2005 - 12:33:18 , level: 2, UP   NEW
Hej, ja som to cital v starom zborniku 10xSci-fi tiez este dost davno, ale vedy som si akosi nevsimol kto to vlastne napisal...

000000210132245701324139
sabe
 sabe      11.01.2005 - 20:24:31 , level: 1, UP   NEW
toto som citala, mam aj vytlacene, velmi pekne to je:)

000000210132245701323363
__
 __      11.01.2005 - 16:10:20 , level: 1, UP   NEW
je to fajn poviedka, ale neviem ci je to dennik. urcite si si isty, ze si to napisal do spravnej rubriky?