|
|
Milosť nemáme na všetko, Boh nie je Mastercard
Reformácia nebola iba náboženská vzbura proti Rímu, ale nový projekt spoločnosti.
https://komentare.sme.sk/c/20685802/500-vyrocie-reformacia-martin-luther.html
Jeden papier, rozdelená Európa, státisíce mŕtvych, pohádané rodiny, vypálené kostoly, popravy, prenasledovania, krížové výpravy, ukrývanie obradných predmetov a jazyk, nové jazyky, iné ako stará latinčina, Boh sa prihovoril Európanom v barbarských nárečiach.
Pretože ak je v niečom reformácia kultúrne výnimočná, tak je to tým, že je po dlhom časom, od dôb neolitu, prvým pôvodným európskym náboženstvom.
Vznikla síce zo starších prúdov a dodnes si nárokuje na apoštolskú tradíciu, no teologické príčiny jej vzniku nemajú nič spoločné ani s latinským chápaním posvätného, ani s mezopotámskym náboženstvom pastierov, alebo s gréckou špekuláciou.
Nový začiatok
Luther a Kalvín uspeli, pretože boli mužmi svojho sveta. Času, keď sa u Európanov začína prejavovať túžba po novej intimite vo vzťahu k Bohu, takej, ktorá umožňuje žiť náboženské presvedčenie aj mimo kostolov a sviatkov, mimo liturgického kalendára a menín svätcov.
Príchodom Reformácie sa ľudia stávajú spoluvlastníkmi tých posolstiev, ktorými dovtedy disponovali iba cirkevné elity. Aj napriek tomu ostáva v prvých rokoch Reformácia usadená v aristokratickej kultúre.
Stáva sa nástrojom politického boja veľkých voliteľov a princov, spôsobom, ako demonštrovať svoj nesúhlas s vtedajšou autoritou Ríma bez toho, aby neprišli v heretických pogromoch o životy podobne, ako pred nimi Valdenskí alebo Katari.
A severná Európa, nespoľahlivá, krvilačná, plná démonických kultov a obradného kanibalizmu Vikingov a Slovanov, neschopná v minulosti, rovnako ako v renesancii byť stabilnou súčasťou Rímskeho impéria, postaví vďaka Reformácii svoje alternatívne kráľovstvo, od Severného mora po Alpy.
Umenie bude pod jej vplyvom menej manieristické a desivejšie, pretože koniec reformátorov fascinoval zo všetkého najviac. Sami sa považovali za hypotézu nového začiatku, trvali na obrátení židov tam, kde katolícka inkvizícia rezignovala, prenasledovali ženy obvinené z čarodejníctva, od Frankfurtu po Krupinu.
Ženám pripravili v novej cirkvi miesto kazateliek, ich osobná náboženská skúsenosť sa nemala orientovať na diabolské pikniky pri splne mesiaca, ale mali byť imitáciou života Ježišovej rodiny. Tak ako mala byť reformovaná architektúra odrazom špekulácii o Novom Jeruzaleme, od drevených kostolov na severe a v strede Európy, po utopické prístavy reformovaných pirátov v Karibiku.
Najdôležitejšia je milosť
Reformácia nebola iba náboženská vzbura proti Rímu, ale nový projekt spoločnosti, dotkla sa všetkých ľudských činností a všetkých vtedajších obyvateľov Európy.
Zabránila vzniku remaku Rímskej ríše o ktorú sa pokúšali veľké katolícke domy v Španielsku a Francúzsku, a dostala krajiny z okraja európskeho diana do jeho centra.
Integrácia strednej a severnej Európy do európskeho mainstreamu nezačala katolíckym univerzalizmom prvých írsko-keltských misií, ale naštartovaním reformačnej vzbury v prístavných, banských a obchodných mestách.
Odrazu chcel každý hovoriť s Bohom, bez mimoriadnej liturgie a poverčivosti, hocikedy a hocikde, aj keď dnes sú, na rozdiel od katolíckych, reformované kostoly väčšinu času pozatvárané.
Luther a jeho spolupútnici odmietli istý model spoločnosti, hierarchizovanú metafyziku trblietavého zázraku a monopol Ríma na distribúciu milosti. Milosť bola najdrahšou komoditou európskeho stredoveku a obchodníci s ňou vystupovali v úlohách nebeských Bašternákov, od nej záviselo uznanie a prosperita rodín, ich nedotknuteľnosť a postavenie, z milosti sa mohol brať nehodným život, alebo krajiny.
A odmietali symbolický poriadok vecí. Niektoré Lutherove spisy sú z psychologického hľadiska zaujímavejšie ako Proust. Ako vnímali človeka a ako sa ľudia videli už nie v perspektíve spásy, ale v spáse každodennosťou, ako sa pomaly začal zo sveta vytrácať starý symbolizmus.
A hrôza z pocitu opustenosti Bohom, neschopnosti plniť jeho požiadavky napriek tomu, že o jeho úmysloch nevieme nič, a strach zo zabudnutia v deň posledného súdu, obavy už nie z počarovania kráv starou susedou, ale z nemožnosti zaslúžiť si skutkami jeho pozornosť, pretože nič iné okrem milosti vo svete reformovaných neexistuje.
Sme predavači Strážnej veže?
Ako sme s týmto dedičstvom naložili? Politicky a ekonomicky výrazne úspešnejšie ako teologicky.
Reformovaná kultúra a myslenie dali nášmu svetu istý druh pragmatizmu a potlačili v ňom paralyzujúci mysticizmus. Vo vedách sa objavil nový druh myslenia, ktorý už nebol zamktnuý v bipolárnej poruche scholastiky, nikto si nemusel vyberať medzi Aristotelom, Platónom a Akvinským, reformácia ich z teológie dokonale vytlačila.
A kto bol úspešný, ten bol požehnaný, a kto bol požehnaný, ten sa páčil Bohu a kto sa páči Bohu, toho si Boh povolá, ale nie v dvatsiatke na rakovinu, alebo po havárii na motorke, ale po plnom živote, tak ako ho vymysleli reformátori a dnes ho poznajú už iba Amišovia. Dvadsať detí, čepček, hrôza z elektriny a z guacamole, z prekážok na ceste spásy.
Priblížili sme sa k nemu za ostatných päťsto rokov, alebo sa vzďaľujeme? Aký svet modeluje reformačné myslenie po tom, ako ponúklo Európe alternatívu k ceremoniálnemu chápaniu kultu Ríma? Čo by sme mali o sebe vravieť, aby sme boli ako reformovaní presvedčiví, a zároveň nepôsobili ako predčasne prepustení učitelia na dôchodkoch, ktorí dnes ponúkajú Strážnu vežu na Obchodnej?
Kým sme sa stali, akú vzburu a zásadnú zmenu pripravujeme dnes, na akom projekte robíme z tých, ktoré nám zanechali generácie protestantov? U nás? Tu, kde vyhadzujeme farárov rímskym štýlom, kde sa modlíme prázdne slová a najviac sa k 500. výročiu tešíme na rautík, možno prídu do SND aj ministri?
Čím sú dnes protestanti v slovenskej a v európskej spoločnosti, čím takým sme sa stali, aby sme si takým rímskym spôsobom pripomínali výročie, ktoré nás všetkých zaskočilo?
Boh nie je Mastercard, v spoločnosti neplatí, že na všetko ostatné máme milosť.
Súkromná viera reformovaných sa stala dedičnou súčasťou identity desiatok miliónov Európanov.
Nepodarilo sa síce obrátiť na reformáciu aj Rím, tak sme sa odvrátili bez toho, aby sme si určili nové mýtické hlavné mesto spásy, kde nás raz bude čakať. No spoločensky stagnujeme, alebo zlyhávame a stále nevieme, či sa blížime, alebo vzďaľujeme.
|
|
