login::  password::




cwbe coordinatez:
548
64919
2335146

ABSOLUT
KYBERIA
permissions
you: r,
system: public
net: yes

neurons

stats|by_visit|by_K
source
tiamat
K|my_K|given_K
last
commanders
polls

node viewed 2656 times
total descendants::
total children::5
7 K

show[ 2 | 3] flat


hemish0
jesua0
jebeMIstatocne0
edna soledadova0
freak0
Refresh0
Blat1
Steppen Wolf2
Predtým ako môj pohľad spočinul na stránkach Základov metafyziky mravov som o jej autorovi Immanuelovi Kantovi mal isté informácie, no boli to vpravde informácie hmlisté. Moje poznanie sa začínalo u faktu že bol filozofom na plný úväzok ktorý sa deň čo deň oddával prechádzkam v jeho milovanom meste, pokračovalo poznatkom o tom že jeho rozum uskutočnil pre filozofiu zásadný "kopernikovský obrat" od empirična afikujúceho naše zmysly k apriórnym pojmom rozumu a ukončovalo sa citátom "hviezdne nebo nado mnou a morálny zákon vo mne" . O akom morálnom zákone je reč, čo je myslené oným slávnym kategorickým imperatívom (KI) ktorého praktické použitie sa týmto textom pokúsim vyjasniť, som však pred prečítaním spomenutej útlej knížočky netušil - a pravdupovediac som po tom veľmi nepátral, veď načo by dnes ešte mladý muž v plnosti síl hĺbal nad morálkou ? A tak som pri pohľade na ako rozum čisté mongolské nebo tieto slová: "jediná povinnosť ktorú máš je prežiť šťastný život" vyslovoval a za dostatočné pravidlo pre riadenie konania ich považoval.

Immanuel K. by môj výrok nazval maximou. Maxima je subjektívnym pravidlom na základe ktorého sa rozhodujem, vnútorným hlasom ktorý sa v tej či onej dileme zas a znovu vynára a prihovára sa: "riaď sa mnou , zrealizuj ma". Maxima je mojim , tj. subjektívnym, princípom ktorý takpovediac túži po čo najširšom uplatnení v dilemách môjho života. Predmetom tohto článku je vyjasniť, čo asi by s touto maximou urobil Immanuel K.? Zavrhol by ju alebo by ju prijal za svoju ?

Nieje samozrejme v možnostiach ani moci mňa ako naivného adepta filozofie pozrieť sa na svet skrze pojmovú mriežku Immanuela K. , predsa si však dovolím tvrdiť s istotou takmer čírou, že by moju maximu v prvom rade podrobil kritike. Kritiku chápal ako skúmanie predpokladov možnosti skúsenosti. V momente keď však začíname operovať s "predpokladmi možnosti", akoby sme začínali opúšťať svet ktorý na nás dolieha skrze zmysly a začali sa vnárať do ríše pojmov. Niektoré pojmy sú akoby utrieďujúce schránky pre naše zmyslové skúsenosti - sféra v ktorej sa tvoria nazýva Kant umom a ja ju nazývam mysľou. Za -či pred? nad? pod? - umom sa však nachádza ešte pôvodca pojmov a priori - jeho veličenstvo rozum ktorý je zvrchovaný ako nad umom tak nad zmyslovosťou - veď vytyčuje ich hranice.

K našej "mongolskej maxime" možno pristúpiť analyticky. To v prvom rade znamená že ju rozložíme na jednotlivé pojmy, tj. "povinnosť", "šťastie" , "život". Tie následne začneme bližšie určovať - rozvíjať, spoznávať predpoklady, tj. rozkladať jednotlivé pojmy ako také. Možno pri tejto našej analýze zistíme že pre to, aby sme mohli zmysluplne hovoriť o povinnosti, je nutné aby subjektom povinnosti bol človek, zatiaľčo o šťastí možno hovoriť len v prípade psov. Ak by tak bolo, a my by sme sa nachádzali v univerze v ktorom nieje možné aby bol subjekt zároveň človekom i psom, je zmysluplné užitie pojmov "povinnosť" a "šťastie" v rámci jedného výroku značne problematické, ak nie nemožné. Tak by nám už samotné užitie analytickej metódy rozvíjania pojmov ukázalo že s našou maximou nieje niečo v poriadku.

Rozsúdiť či je šťastie možné len v prípade psov presahuje možnosti tohto textu. Ostatne nás to ani nemusí zaujímať - zaujíma nás čo si o dotyčných pojmoch myslel Immanuel K. Zdá sa že pojem "šťastia" je v priestore jeho mysle uložený v blízkosti pojmu blaženosť. Smerovanie k blahu zdá sa byť najprirodzenejšou z tendencií zmyslovej zložky človeka. Je povedané "náklonnosť k blaženosti je súhrnom všetkých náklonností, ktoré sa v nej zjednocujú". Ak by bola kantovská náklonnosť blízka platónovej žiadostivosti , bolo by možno na mieste nazvať tento súhrn náklonností Faidrovým čiernym koňom.

Immanuel K., zdá sa, istotne blaženosť nepovažuje za zlú. No odmieta prípad v ktorom by blaženosť skrze náklonnosti ovládala konanie subjektu. V takom prípade sa totiž môže veľmi ľahko stať že naše konanie nebude viesť k blaženosti -ktorá je večná- ale bude opantané objektom náklonnosti. Akákoľvek náklonnosť je náklonnosť k empirickému objektu ktorý nás afikuje skrze zmysly. Taký objekt je viacmenej náhodný a v premenlivej hre prírody je isté že bude nahradený zase niečím iným. Môže poskytnúť dočasné uspokojenie či dočasnú odpoveď no rovnako tak môže poskytnúť i pravý opak.

Otázka morality znie: "Existuje morálny zákon na základe ktorého by mohla akákoľvek rozumná bytosť posúdiť vhodnosť maximy pre svoje konanie? ". Tu je dôležité dať dôraz na kvantifikátor "akákoľvek" ktorý je vlastne len iným vyjadrením všeobecnosti . Hľadá sa vlastne zákon ktorý bude platiť pre všetky rozumné bytosti . Je potrebné si uvedomiť ako veľmi by v prípade objavu tohto zákona došlo k spojeniu pojmu morálneho zákona a pojmu rozumnej bytosti. Bolo by možné napísať: Vxy(Ax konj. Bxy). A je jednomiestny predikát určujúci rozumnú bytosť, B je dvojmiestny predikát "bytosť x dodržiava morálny zákon y". Bolo by možné nielen definovať všeobecný morálny zákon ako spoločný princíp prítomný v konaní všetkých rozumných bytostí ale uskutočniť i definíciu opačnú, tj. definovať bytosť ako rozumnú na základe užitia tohto zákona. Táto opačná definícia by nebola nevyhnutná ak by v uvedenej formuli bolo namiesto znamienka konjunkcie znamienko implikácie.

Všeobecno presahuje všetko empirické. Všeobecnosť sa de facto v prírode nevyskytuje , no i napriek tomu však môže rozum s týmto pojmom pracovať a ako nám naznačujú mnohé matematické objavy podložené užitím všeobecného kvantifikátoru v logike, môže viesť užitie tejto ideje k prakticky aplikovateľným dôsledkom. To je to podstatné. Pri hľadaní všeobecného morálneho zákona sa musíme odpútať od všetkých empirických - a teda náhodných - vplyvov. Takto náhodnými sú práve objekty našich nákonností a tie vlastne niesú ničím iným ako možnými účinkami nášho konania.

Ak sa odprostíme od všetkých empirických vplyvov, ostane nám už iba ríša rozumu v ktorej je možné nájsť všeobecný morálny zákon na základe ktorého budeme konať. Ríša rozumu nieje svetom faktov, ale svetom a priori pojmov, svetom foriem, svetom pred-stáv. Immanuel K. hľadá takú predstavu zákona, taký pojem ktorý by sám o sebe mohol určovať konanie a nesmierne elegantnými cestami logického postupu dospieva ku "kategorickému imperatívu".

Kategorický imperatív je meta-zákon. Aby mohol byť platný v každej situácii jednania, aby mohol byť úplne nezávislý ako od účinku tak od podmienok, nemôže byť konkrétnym pravidlom, je nutné aby bol formulou do ktorej sa tá či oná maxima vloží. Aplikácia tejto formule či operátoru na maximu by nám následne mala podať odpoveď na otázku či je naše konanie konaním mravným.

Táto formula podľa Immanuela K. znie: konaj iba podľa tej maximy, o ktorej zároveň môžeš chcieť aby sa stala všeobecným zákonom.

Naším cieľom v tomto krátkom texte nieje objasniť ako je kategorický imperatív možný, 'ba dokonca si tu nenárokujeme ani to aby sme dokázali že je pravdivý. To sa ostatne nedarí s plnou platnosťou ani Immanuelovi K. ktorý v záverečnej kapitole priznáva neschopnosť vysvetliť nevyhnutnosť tohto zákona špekulatívnym rozumom. Možno povedať: analytično je nekonečné, syntetično je obmedzené jednotou, a práve k tejto nepomenovateľnej jednote logickej formy a priori sa Kant limitne približuje keď rozjíma nad zdrojom kategorického imperatívu. *

V ďalších častiach tohto článku už budem a priori predpokladať že kategorický imperatív je pravdivý , to že ho možno použiť ako kompas ukazujúci cestu ctnosti kladiem ako postulát. Čo nás od tohto momentu zaujíma je, názorne predviesť ako ho prakticky uplatniť vo vzťahu k uvedenej maxime "jediná povinnosť ktorú máš, je prežiť šťastný život" a či je konanie riadené touto maximou konaním morálnym v Kantovom zmysle, alebo nie.




00000548000649190233514602346928
hromisko
 hromisko      04.05.2006 - 13:01:25 (modif: 04.05.2006 - 13:54:05) [6K] , level: 1, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Skúsme si teda predstaviť, ako by vyzeral svet v ktorom by sa všetky rozumné bytosti rozhodli že jediná povinnosť ktorú majú je prežiť šťastný život. Pýtajme sa za akých podmienok je táto predstava logicky sporná a za akých podmienok by bolo naopak možné vytvoriť konzistentný model takéhoto sveta - spočiatku iba v našich predstavách a neskôr možno skrze slovo a čin aj v hmotnej skutočnosti. Podmienky o ktorých tu hovoríme niesú ničím iným ako analytickými obsahmi jednotlivých častí, tj. pojmov, z ktorých sa celok našej predstavy skladá.

Ako štartovací bod nám môže poslúžiť výklad štyroch Kantom uvedených ukážok povinností:

Človek v situácii hmotnej núdze ktorý zvažuje či si požičať peniaze pomocou sľubu o ktorom už teraz vie že ho nedokáže splniť. Maxima teda môže znieť "núdza ma oprávňuje k lživým sľubom". Teraz si predstavme že by tak konali všetci. Podľa Kanta by to viedlo k tomu že by sľub ako taký stratil svoj účel, v takom svete by totiž nikto sľubom neveril a už predom by sa im vysmial sa ako predstieraniam. Takáto maxima chápaná ako všeobecný zákon tak vedie k logickému sporu a nieje teda morálna a je povinnosťou človeka ako inštancie rozumnej bytosti nedávať sľuby o ktorých vie že ich nedokáže splniť.

Človek zvažujúci či sa má utrpenia svojho života zbaviť samovraždou. Kant ukazuje amorálnosť takéhoto činu poukázaním na prvý praktický imperatív odhaľujúci nám kategorický imperatív z hľadiska prírodných zákonov, o ktorom sa zmienim neskôr. Avšak aj použitie KI v jeho najčistejšej forme ako bola uvedená vyššie vrhá isté svetlo na, povedané Camusovými slovami "jednu z najpodstatnejších tém filosofie" - na legitimitu a moralitu samovraždy. Tvrdím: Ak by sa všetky rozumné bytosti rozhodli že ich isté utrpenie, či možné utrpenie, oprávňuje k spáchaniu samovraždy, mohlo by to v prípade výskytu istej rozsiahlej traumatickej udalosti viesť až k rozhodnutiu všetkých zúčastnených spáchať samovraždu. Potom by však už nezostal nik kto by túto maximu mohol chcieť a tá by tak poprela samú seba. Takáto maxima chápaná ako všeobecný zákon teda vedie k popreniu svojej vlastnej všeobecnej platnosti a nieje teda morálna. Je povinnosťou človeka ako inštancie rozumnej bytosti žiť svoj život aj napriek prítomnému či možnému budúcemu utrpeniu.

Človek disponujúci talentom ktorý však namiesto zveľadovania svojich schopností dáva prednosť záhaľke a pôžitkom. Kant tvrdí že nieje možné aby všetky rozumné bytosti chceli niečo také - rozumná bytosť predsa vie že rozvíjanie jej talentu je všemožne prospešné všakovakým jej zámerom.Dodám len - keby sa záhaľka a radovánky stali zákonom všeobecne platným, neboli by možné ani pôžitky, ani záhaľka. Všetko čo nám vychutnanie si týchto radostných momentov umožňuje je výsledkom vedomej snahy či zveľadovania talentu istých minulých či prítomných rozumných bytostí. Nieje teda možné chcieť aby sa uprednostnenie lenivosti pred rozvíjaním vlastných schopností stalo všeobecným prírodným zákonom. Je povinnosťou človeka ako inštancie rozumnej bytosti cibriť všetky schopnosti ktoré v sebe objaví.

Človek žijúci si svoj život, ignorujúc však útrapy druhých. Kant tvrdí že je síce možné aby takýto princíp platil ako všeobecný zákon, a dodáva dokonca že by mu to bolo milšie ako svet v ktorom ľudia o pomoci blížnému svojmu tliachajú, zatiaľčo mu v skutočnosti škodia. No nieje možné chcieť, aby takýto egoistický prístup "ja sám" platil vždy a všade ako zákon. Taká všeobecne platná vôľa by totiž úplne vylúčila zo sveta všetky prípady účasti, kooperácie a lásky viacerých bytostí na jednom pláne a tým by si nielen ubližovala - veď ktože sa dokáže vyliečiť sám bez opory druhého? - ale i ochudobnila o mnohé krásno ktoré z takejto vzájomnej účasti plynie. Rozumná bytosť tak nemôže chcieť,bez toho aby si odporovala, aby si každý a za každých okolností pomohol sám . Je povinnosťou človeka ako inštancie rozumnej bytosti zaujať nápomocný postoj keď je upovedomený o útrape blížneho svojho.

Vďaka týmto príkladom už snáď máme istú predstavu povinnosti ako Immanuel K. používa svoj meta-zákon. Vidíme že kritériom na dokázanie morálnosti či nemorálnosti určitej maximy nieje len to, či jej všeobecné použitie vedie k vnútornému logickému sporu, ale i to, či je možné chcieť , aby bola uvedená maxima povýšená na všeobecný zákon. Ako hovorí samotný Majster: "Musíme mať možnosť chcieť, aby sa maxima nášho konania stala všeobecným zákonom: toto je kánon jej morálneho posudzovania" (51).

Skúsme teraz použiť znalosti ktoré sme získali z uvedených ilustrácií na "našu" maximu. Poučenie z týchto ilustrácií teraz aplikujme na našu mongolskú maximu "jediná povinnosť ktorú máš je prežiť šťastný život". To aby všetky naše uvedené povinnosti nestratili na svojej platnosti, a zároveň bola naša maxima platná keď hovoríme o "jedinej povinnosti" môžeme docieliť jedine tak že všetky uvedené povinnosti ,a aj všetky povinnosti na ktoré v budúcnosti nazrieme, pochopíme iba istými variáciami na túto "jedinú povinnosť" ktorá ich zastrešuje. Ak sa nám nepodarí všetky tieto povinnosti touto "jedinou povinosťou" zastrešiť, môžeme upraviť našu maximu tak, že prestaneme hovoriť o "jedinej povinnosti" a budeme hovoriť iba o "povinnosti". Pre skrátenie výkladu tak učiňme a redefinujme našu maximu na: "povinnosť ktorú máš je prežiť šťastný život". V oboch prípadoch je však najpodstatnejšie to, aby pridanie novej maximy do nášho vybudovaného morálneho systému nespôsobilo nekonzistentnosť celku.

Aby bola naša maxima konzistentná s povinnosťou nedávať lživé sľuby, musíme predpokladať že "prežitie šťastného života" nevyžaduje dávanie lživých sľubov. Keďže je kľudne možné prežiť život bez nutnosti dávať klamlivý sľub , zdá sa nám, že prvý prípad problematický nieje, vyžaduje od nás iba istú redefiníciu, isté bližšie určenie výrazu "prežitie šťastného života" od ktorého už sa v našom následnom odvodzovaní nesmieme odkloniť.

Aby však bola naša maxima konzistentná s povinnosťou "žiť svoj život aj napriek prítomnému či možnému budúcemu utrpeniu", musíme predpokladať že "prežitie šťastného života" nieje v rozpore s "utrpením" ktoré je v mnohých častiach tohto života obsiahnuté. Ak by takýto spor existoval, mohli by sme našu maximu odhodiť dokonca ešte pred tým ako ju podrobíme vrcholnému testu - vloženiu do formulky kategorického imperatívu-, len na tom základe že vytvára nekonzistentný systém s vetami ktoré už týmto vrcholným testom prešli.

Je teraz vhodné upovedomiť čitateľa s faktom že Kant problematiku amorality samovraždy čitateľovi nepribližuje priamo pomocou KI, ale pomocou variácie na KI na ktorú jeho génius nahliadol po uvedomení si analógie medzi všeobecnou platnosťou prírodných zákonov ktoré sa prejavujú v jestvovaní vecí a všeobecnou platnosťou morálnych zákonov ktoré usmerňujú konanie rozumnej bytosti. Táto variácia na KI ktorú v slovníčku nazývam Prvým praktickým princípom znie:

Konaj tak, akoby sa maxima tvojho konania mala prostredníctvom tvojej vôle stať všeobecným prírodným zákonom.

Keď je teraz pred nás predložená otázka morality samovraždy, je nahliadnutie na odpoveď ešte o niečo jasnejšie . Človek ktorý sa chce smrťou zbaviť či vyhnúť utrpeniu tak istotne koná na základe pocitu sebelásky. Z výkladu Immanuela K. možno vyčítať že tento pocit je prírodou ustanovený tak, aby život podporoval a utvrdzoval a prípad ktorý by tento pocit používal na ničenie života by uvádzal prírodu do sporu so sebou samou.

Zarytý darwinista či nihilista by sa možno len cynicky pousmial a podotkol že samovražda je prípadom selekcie ktorej dôsledkom je utvrdenie sily života. Svoju teóriu by podložil empiricky zistiteľnými faktami čo by preň bolo dostatočným dôkazom. Pokračujúc v Kantových stopách je však momentálne našou metódou oprostenie sa čo najväčšmi od empírie a logické rozvíjanie vlastností pojmov rozumu a osvetľovanie štruktúry ich vzájomných vzťahov.

Pýtame sa teda či je šťastný život v rozpore s utrpením. Ak chápeme tieto pojmy ako vzájomné negácie, ak utrpenie v istej fázi života znamená, že onen život už bude ne-šťastný, tak by ne-vykonanie samovraždy v prípad výskytu možného utrpenia viedlo k ne-šťastnému životu. V takom prípade nemôžme hovoriť o "povinnosti prežiť šťastný život" s zároveň o povinnosti žiť svoj život aj napriek prítomnému a možnému budúcemu utrpeniu bez toho aby sme sa dostali do sporu a musíme našu maximu zahodiť.

Pre záchranu našej maximy môžeme urobiť toto - tvrdiť že utrpenie nieje v rozpore so šťastným životom. Môžeme dokonca oba pojmy dostať do súladu, napríklad pomocou už uvedeného pojmu sebelásky a definovať utrpenie ako stav ktorý predchádza šťastiu a ktorého účelom je skrze aktivovanie mechanizmu našej sebelásky toto šťastie novým spôsobom dosiahnuť. Alebo môžeme ísť ešte ďalej a tvrdiť že "šťastný život", prípadne "život naplnený" je pre nás pojem a priori a teda doň akékoľvek utrpenie ktoré je pojmom zo skúsenosti prevzatým nemá ľudovopovedané "čo kecať". Takto by sa nám podarilo uviesť našu mongolskú maximu do súladu s povinnosťou žiť svoj život aj napriek prítomnému či možnému budúcemu utrpeniu.

Aby bola naša maxima konzistentná s povinnosťou rozumnej bytosti cibriť všetky schopnosti ktoré v sebe objaví, musíme ukázať že takéto cibrenie všetkých schopností nieje v rozpore so šťastným životom. Zdá sa nám , že tu rozporu niet pretože sa nám zdá že nielenže platí že človek sa najlepšie zdokonaluje práve v tom čo ho robí šťastným ale platí i výrok obrátený - a totiž že šťastný človek najlepšie svoje schopnosti zdokonaluje. Vskutku je náš pocit správny keď o uvedenej zákonistosti tvrdíme že je samotným výstavbovým princípom prírody.

Aby bola naša mongolská maxima konzistentná s povinnosťou rozumnej bytosti zaujať nápomocný postoj keď je upovedomená o útrapách blížneho svojho musíme ukázať že takáto nápomocnosť nieje v rozpore so šťastným životom alebo to, že nezaujatie takéhoto nápomocného postoja naopak so šťastným životom v rozpore je. Tu by bolo istotne nesmierne jednoduché ukázať na mnohé zo skúsenosti známe prípady ľudí ktorí, ikeď sami majúc málo, predsa je ich nepretržitý úsmev sýtený oddanou službou druhým, či naopak prípady tých ktorí, ajkeď im u nôh ležia kráľovstvá, predsa je ich srdce zvierané úzkosťou pred tvárou večnosti. Uberajúc sa však dlhšie touto cestou, hrozilo by nám že by sme začali dokazovať pravdivosť našich tvrdení na základe príkladov prevzatých zo skúsenosti, čím by sme sa začali vzdaľovať od cesty rozumu ktorého použitie sa teraz snažíme predstaviť vo vzťahu k mravom.

Doposiaľ sme pri rozvažovaní nad našou mongolskou maximou nepoužili onen všeobecný kvantifikátor a obmedzili sme sa na tématizáciu konzistencie množiny viet ktorú utvoríme pridaním našej maximy do množiny maxím ktorých morálnosť sme už predtým pomocou užitia KI dokázali, pretože takéto dokazovanie je oveľa menej náročné ako práca so všeobecnými kvantifikátormi. Zatiaľčo maxima o povinnosti žiť svoj život napriek utrpeniu a maxima o zveľaďovaní svojich schopností hovorila iba o vzťahu subjektu k sebe samému, hovorí maxima o nápomocnosti blížnemu svojmu o vzťahu subjektu k všetkým ľuďom a je v nej už isté všeobecno prítomné.

Preto ukázať za akých podmienok - tj. za akých definícií pojmov - je alebo nieje "prežitie šťastného života" v rozpore s "nápomocnosťou blížnemu svojmu" je úlohou o niečo náročnejšou, no o to plodnejšou. Je teraz vhodné si v tento moment čitateľovi predložiť druhú variáciu na KI, ktorá z KI priamo vyplýva - resp. nám ho predstavuje v inom svetle - a ktorú v slovníčkom nazývam Druhý praktický princíp vôle :

Konaj tak, aby si ľudstvo tak vo svojej osobe, ako aj v osobe každého druhého, používal vždy zároveň ako účel a nikdy nie iba ako prostriedok

Základom tohto princípu je: rozumná prirodzenosť existuje ako účel sám osebe. Človek si ako účel sám osebe predstavuje samého seba a tak keď sa jeho maxima stáva všeobecným zákonom, musí rovnako predpokladať že aj každá iná rozumná bytosť je účelom sama osebe. Kant túto "najvyššiu obmedzujúcu podmienku nášho konania" aplikuje na všetky uvedené príklady povinností a ukazuje ako samovrah nevníma sám seba ako účel sám osebe, ale iba ako prostriedok; ako klamár taktiež vníma druhého iba ako prostriedok na získanie pôžičky čo nikdy nesplatí; ako hedonistova lenivosť nieje síce možno v rozpore s ľudstvom ako účelom samým osebe no neobstojí pri podpore tohto účelu; a napokon ako egoistova nezainteresovanosť na účeloch iných ľudí je iba negatívnym súhlasom s ľudstvom ako účelom samým osebe.

Tvrdí: "Ak je totiž subjekt účelom samým osebe, tak jeho účely, ak má byť oná predstava vo mne naplno účinná, musia byť tak, ako je len možné, i mojimi účelmi" (59). Pokúsme sa teraz porozmýšľať čo sa stane ak k takto opísanému predpokladu povinnosti byť nápomocný druhým synteticky priložíme našu "povinnosť prežiť šťastný život". Zistíme, že aby sme oboje vety dostali do súladu, je nevyhnutné aby pojem "prežitie šťastného života" obsahoval v sebe účasť na účeloch druhých. Taktiež je však nutné to, aby tieto účely druhých na ktorých sa podielam neboli v rozpore s účelmi mojej vôle, pretože takou, možno na prvý pohľad altruistickou činnosťou, by moja vôľa odporovala sama sebe možno až do takej miery že by sama seba zničila, čo by okrem iného malo aj ten dôsledok že by sa moja vôľa už nemohla podielať na účeloch mojich blížnych . **

Immanuel K. dáva v svojom diele veľký dôraz na pojem "ríše účelov" ktorý je taktiež možné nazvať kráľovstvom nebeským. V takejto ríši ktorá je ustanovená rozumnými bytosťami nieje účel každej jednej takejto bytosti v rozpore s účelom iných. Je to svet v ktorom konanie nevedie k zisku na jednej strane a strate na strane druhej, ale k zisku - vyplneniu účelu - všetkých zúčastnených strán. Posledné pokroky rozumu naznačujú že niečo také je uskutočniteľné aj v našom svete. ***

Aby bola teda naša mongolská maxima v súlade s povinnosťou byť nápomocný druhým, je nevyhnutné aby samotný pojem šťastného života v sebe obsahoval účastenstvo na účeloch iných bytostí. Život ktorý by v sebe toto účastenstvo neobsahoval je síce možný, a istotne nieje ani najhorším z možných životov, ale istotne nieje životom šťastným či naplneným pretože mu neúčasť znemožnila podielať sa na najvyššom krásne spočívajúcom v uskutočnení sveta ako účelu samého osebe.

Takto sme ukázali za akých podmienok - tj. za akých definícií pojmov - by naša mongolská maxima nebola v rozpore s štyrmi ukážkami povinností ktoré pred nás predložil Immanuel K a môžeme teda pristúpiť k vrcholnému testu použitia KI na túto maximu. Predtým ako sa o to pokúsime, musíme ešte na chvíľu upriamiť pozornosť na tretí aspekt KI, pretože je to práve on ktorý udeľuje KI právo nárokovať si miesto zvrchovaného morálneho zákona, tj. princípu ktorý určuje vôľu rozumnej bytosti.

Rozumná bytosť je v chápaní sveta Immanuela K. účelom samým osebe preto, že narozdiel od vecí má istú nezmerateľnú dôstojnosť ktorá je jej udelená práve tým že jej vôľa je nielen zákonom podriadená, ale je aj všeobecne zákonodarná . Všeobecná zákonodárnosť vôle rozumnej bytosti - tj. ten aspekt maxím rozumných bytostí ktoré ich oprávňujú stať sa všeobecnými (prírodnými) zákonmi - je bližšie určená v Treťom praktickom princípe vôle ktorý znie:

Rob všetko z maximy svojej vôle ako takej, ktorá by ako všeobecne zákonodarná mohla mať za predmet seba samú.

To čo je tu vlastne učinené je artikulácia istej rekurzívnej vety, tj. vety ktorá sa vzťahuje k sebe samej, a iba k sebe samej. Dobrá vôľa je vlastne takýmto sebavzťahovaním k sebe samej - je nezávislá od všetkých záujmov a náklonností a je presne určená povinnosťami ktoré plynú zo zákona ktorého je táto dobrá vôľa formálnou stránkou. Maxima má v sebe obsiahnuté podmienky bez určenia ktorých by sa nemohla stať všeobecným zákonom a skrze vôľu rozumnej bytosti ktorá je rozumná práve preto že sa podriaďuje všeobecným zákonom táto maxima stáva všeobecným zákonom ktorý určuje formu maxím ktoré si môžu nárokovať stať sa všeobecným zákonom. Na prvý pohľad bludný kruh rozumu bez akejkoľvek referencie mimo samého seba, na pohľad druhý logická forma a výstavbový princíp sveta.

Keď sme teraz poukázali na tri praktické princípy, tri zložky KI:

1. Formu. Forma KI spočíva vo všeobecnosti - maximy sa volia tak, akoby mali platiť ako prírodné zákony.

2. Maximu, totiž účel. Rozumná prirodzenosť ako účel sám osebe musí slúžiť ako obmedzujúca podmienka všetkých iba relatívnych účelov.

3. Úplné určenie. Všetky maximy sa majú z vlastného zákonodarstva zhodovať s možnou ríšou účelov ako s ríšou prírody.

môžeme pristúpiť k vloženiu našej maximy "prežijem šťastný život" do KI...

0000054800064919023351460234692802390424
hromisko
 hromisko      22.05.2006 - 07:35:16 (modif: 22.05.2006 - 07:38:24) [4K] , level: 2, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
Pýtajme sa: "Môže sa stať maxima prežijem šťastný život všeobecným prírodným zákonom?" Už naše predchádzajúce analýzy ukázali že sa takýmto zákonom nemôže stať v prípade ak by pojem šťastného života vyžadoval lživé sľuby, ak by bol v rozpore s akýmkoľvek utrpením ktoré môže nastať, ak by nevyžadoval cibrenie našich schopností a nápomocnosť blížnemu. Toto sú jedny z mnohých počiatočných podmienok ktoré nám vágne vymedzujú to, ako máme našu maximu chápať keď si ju teraz budeme predstavovať ako všeobecný prírodný zákon.

Je možné - logicky možné - aby bezrozporne existoval svet v ktorom by sa všetky rozumné bytosti rozhodli naplniť svoj život šťastím ?
Odpoveď znie: je to možné iba vtedy keď prežitie šťastného života jednej bytosti nevedie k prežitiu nešťastného života druhej bytosti.

Je možné - logicky možné - chcieť svet v ktorom sa všetky rozumné bytosti rozhodnú naplniť svoj život šťastím ?
Odpoveď znie: nemožno chcieť opak.

Je možné - logicky možné - aby sa chcenie takéhoto sveta stalo prírodným zákonom ?
Odpoveď znie: Iba ak by takéto chcenie bolo v súlade už s prítomnými prírodnými zákonmi, napr. pravidlom zachovania energie či zákonom termodynamickým.****

Je možné - logicky možné - aby rozhodnutie prežiť šťastný život neviedlo k tomu že by som akúkoľvek inú rozumnú bytosť používal iba ako prostriedok ?
Odpoveď znie: Iba vtedy keď Ťa bude pri každom konaní ako anjel strážny sprevádzať znanie toho že nielen Ty, ale aj akákoľvek iná rozumná bytosť je účelom samým osebe. Iba vtedy keď uznáš nárok na šťastný život nielen pre "My" ale i "Oni". Z toho prirodzene vyplynie nárast konania činnosti v ktorých nik netratí a všetci získavajú .

Je možné - logicky možné - aby som sa podriadil tomu čo odo mňa vyžaduje maxima "preži šťastný život" ?
Odpoveď znie: Je to možné, ak to, čo vyžaduje maxima preži šťastný život nieje v rozpore s prežívaním šťastného života.

A čo od nás teda vlastne vyžaduje, čomu je treba sa podriadiť ak chceme morálne konať podľa tejto maximy ? Čo sú "podmienky morality" tejto maximy ? Sú to upravené definície pojmov s ktorými táto maxima pracuje. Ak chceme aby naše konanie na základe tejto maximy bolo morálne, musíme si napr. poupraviť pojem "šťastného života" tak aby obsahoval všetky zložky ku ktorým sme našou úvahou dospeli či v budúcnosti dospejeme a iba s takto fixovanou definíciou následne vždy a všade - tj. všeobecne - pracovať v prípade aplikácie tejto maximy napr. v situácii rozhodovania morálnej dilemy.

Ak budeme takto dôsledný, môžeme povedať že povinnosťou rozumnej bytosti je prežiť šťastný život a rozhodnutie ktoré bude týmto poznatkom podložené bude rozhodnutím morálnym.

Záver:

To, čo sa v predchádzajúcich odstavcoch odohrávalo môžeme chápať aj takto: začali sme s istou vetou ktorá istým náhodným popudom oslovila naše srdce pri pohľade na hĺbku nebies. Na rozmlžený zmysel sme sa následne pozreli skrze optiku istej "logickej formy" KI. Táto logická forma bola vedome skonštruovaná tak,

aby bola všeobecná - čo znamená úplne odpojená od faktického sveta v ktorom sa všeobecno nevyskytuje

aby sa dala použiť ako nástroj cez ktorý môžeme nahliadnuť na vlastnosti akejkoľvek vety

aby obsahovala odkaz na samú seba


Spočiatku sme nevideli nič nové - iba mlhavý zmysel vety . Potom sme zistili že zmysel ktorý vidíme závisí od toho, akú perspektívu vo vzťahu k celému obrazu zaujímame. Perspektíva o ktorej tu hovoríme nieje ničím iným ako štrukturálnou mriežkou vzťahov medzi pojmami skrze ktoré na zmysel dotyčnej vety nahliadame. Keď sa nám nakoniec podarilo zaujať takú perspektívu z ktorej nás videný odraz nadchol, rozhodli sme sa opísať čo vidíme.

Celý čas sme boli v tom že opisujeme obraz ktorý sme získali dôkladným osvetlením zmyslu vety "povinnosť ktorú máš je prežiť šťastný život" svetlom KI. Domnievali sme sa že rozvíjame isté vnútorné vlastnosti tejto maximy ktoré by nás mali doviesť k definitívnemu rozsudku o jej morálnosti či amorálnosti. Napokon sme k takému rozsudku naozaj dospeli, no stalo sa tak z jediného dôvodu - pretože sme k nemu dospieť chceli.

Už od prvých riadkov textu bolo intenciou autora dokázať že maxima "prežiť šťastný život" je maximou mravnou. Existuje nekonečné množstvo spôsobov ako by zdatný rétor dokázal presvedčiť publikum že uvedené slová opisujú obraz diabolský a odhalujú ríšu ktorú zachvátila anarchia a rozpor, zámerom autora však bolo ukázať že uvedené slová vskutku môžu byť opisovať aj obraz anjelský.

To, čo malo byť odhalené je, že to čo vidíme je najtesnejším putom späté s tým skrze aké pojmy sa na svet pozeráme. Je nesmierne obtiažne učiniť istú maximu všeobecným zákonom, pretože na to aby sa ním mohla stať, musí byť všeobecne pochopená v identickom zmysle. Chápeme už teraz, že maxima nieje zhlukom slov, ale štruktúrou a priori logických vzťahov medzi pojmami a máme pocit ako keby suma týchto vzťahov nebola ničím iným ako určením významu slova.

K tomu všetkému nás doviedlo svetlo vrcholne elegantnej vety logiky menom kategorický imperatív.

Táto veta neodvodzuje svoj pôvod z faktického sveta. Avšak to, ako môžu byť takéto od faktov zmyslového sveta úplne odpútané logické vety - tautológie - po svojom rozpade na svoje zložky a štruktúru ich vzájomných vzťahov prakticky využiteľné v empirickom svete je jedno z najkrásnejších kúziel filozofie.


000005480006491902335146023469280239042402417608
co
 co      31.05.2006 - 11:38:09 (modif: 31.05.2006 - 11:54:18) [5K] , level: 3, UP   NEW !!CONTENT CHANGED!!
"Pokiaľ ide o blaženosť, nie je možný nijaký imperatív (ani hypotetický) ktorý by v prísnom zmysle prikazoval robiť to, čo vedie k šťastiu, lebo blaženosť NIEJE IDEÁLOM ROZUMU, ale obrazotvornosti, spočívajúcej iba na empirických základoch" (Immanuel Kant, Základy metafyziky mravov, str. 45) Maxima "prežiť šťastný život" je v skutočnosti bezobsažná, pretože nie je možné na základe rozumovej analýzy dospieť k tomu, čo by nás mohlo urobiť šťastnými. Na to by bolo potrebné aby náš rozum disponoval znalosťou takmer nekonečného sledu následkov nášho konania, ktoré považujeme za základ šťastného života. Pojem šťastného života je príliš obšírny a môže vlastne obsahovať čokoľvek, čo môže byť tak v súlade s morálnosťou ako jej aj protirečiť. práve preto Kant označuje ako morálnu jedine dobrú vôľu a pojmy ako šťasti a blaženosť úplne vypúšťa zo slovníka morálnych pojmov a to z toho dôvodu že sú čisto náhodné. Upozorňuje na to, že mravnosť si netreba zamieňať so šťastím. Šťastie je pocit a pocit sa nemôže nikdy stať zákonom a už vôbec nie všeobecne platným. Ak totiž urobíme zo šťastného života svoju maximu (a maxima je predsa subjektívny princíp chcenia) ani vlastne nevieme čo to máme chcieť. Bohatstvo? dlhovekosť? obľúbenosť? úspešnosť? A čo ak nám v dlhodobom merítku prinesú tieto stavy nešťastie? 4 povinnosti, na ktoré si túto maximu aplikoval aby si ju otestoval sú iba príkladmi jednotlivých povinností, a to dokonalej povinnosti voči druhým ( nedávať lživé sľuby) nedokonalej povinnosti voči druhým (pomôcť im v núdzi) dokonalej povinnosti voči sebe (zákaz spáchania samovraždy) a nedokonalej povinnosti voči sebe (povinnosť rozvíjať svoj talent) Tieto príklady nie sú zďaleka všetkými povinnosťami. sú skôr iba reprezentantmi a ich rozdelenie je postavené na tom, či sa v nich môžu robiť výnimky alebo sa musia dodržiavať nevyhnutne (preto dokonalé a nedokonalé) avšak aj dokonalé povinnosti sú podriadené kategorickému imperatívu a to znamená že napr. zákaz dávania lživých sľubov alebo neklamať, nemusí byť vždy dodržaný, a to v tom prípade ak nie je v súlade s niektorou z foriem kategorického imp. príklad: schová sa u teba v dome človek, ktorého chcú zlinčovať. ked jeho prenasledovatelia zaklopú u teba na dvere a spýtajú sa, či sa tu dotyčný nachádza, je morálne správne ak im budeš klamať. aj napriek tomu, že zákaz klamať je dokonalou povinnosťou voči druhým. avšak v situácii, kedy je také konanie v rozpore z kat. imp. "Pristupuj k druhým ľuďom vždy ako k účelom samým o sebe" by si konal nemravne, keby si ho vyzradil. "Aby bola naša maxima konzistentná s povinnosťou nedávať lživé sľuby, musíme predpokladať..... " Ak chceš niečo učiniť všeobecným zákonom, nemá zmysel skúmať či je to v súlade s dokonalými a nedokonalými povinnosťami voči sebe a voči druhým, ale či sú tieto povinnosti v súlade s tým, čo chceš učiniť všeobecným zákonom. Takéto skúmanie však nemá zmysel, keďže maxima "prežiť šťastný život" je viacznačná

00000548000649190233514602346928023904240241760802503639
hromisko
 hromisko      04.07.2006 - 00:49:24 , level: 4, UP   NEW
S tym co hovoris suhlasim, a pravdepodobne by s tym suhlasil aj samotny Kant.

Ja som sa v texte od povodnej Kantovej myslienky odchylil. Pokusil som sa tam pracovat s Kantovymi pravidlami mravnosti akoby sa jednalo axiomy formalneho systemu.

Som si plne vedomy ze uvedene povinnosti su len jednymi z mnohych, no tak ako ich Kant uzil na ilustrovanie niecoho, ja som pokracoval v jeho stopach a uzil som ich na ilustraciu metody hladania konzistentnej mnoziny viet ktore by mohli utvarat moralku

Je totiz nepochybne ze pre Kanta bola moralita niecim bezrozpornym.

000005480006491902335146023469280239042402414649
Darkness
 Darkness      30.05.2006 - 13:58:44 , level: 3, UP   NEW
osobne sa som sa trocha obtrel o F. NIEtszcheho. pointa je, v ramci celej komplikovanosti: co elitny problem/problem elity?


hehe... este ma napadla takato vec, realizaciou snov menime realitu, nedeformujeme ju takto?

000005480006491902335146023469280239042402398804
chory nos
 chory nos      24.05.2006 - 19:03:45 , level: 3, UP   NEW
Čo myslíš pod tautológiou?

00000548000649190233514602346928023904240239880402400199
hromisko
 hromisko      25.05.2006 - 09:51:31 , level: 4, UP   NEW
http://kyberia.sk/id/967393

000005480006491902335146023469280239042402390428
hromisko
 hromisko      22.05.2006 - 07:42:01 [2K] , level: 3, UP   NEW
Ak chápeme prírodu ako to, čo je prejavené, môžeme usúdiť že súlad prírodných zákonov sa v prírode prejavuje ako harmónia prírodných javov. Je možné, že krásno, blaženosť a iné mechanizmy sú takýmito harmonickými výslednicami a ich výskyt naznačuje správnosť smeru naprieč chaotickým svetom predstáv. Vyvaruj sa však bezmyšlienkovitého prijatia tohto tvrdenia pretože je všeobecne známe ako nesmierne náklonnosti ku zmyslovej kráse zamlžujú svetlo rozumu. Krásno nieje to čo je dané skrze zmyslovú skúsenosť ale to k čomu smeruje používanie rozumu.

000005480006491902335146023469280239042402346928
SYNAPSE CREATOR
 hromisko      04.05.2006 - 13:01:25 (modif: 04.05.2006 - 13:54:05) [6K] , level: 3, UP   NEW  HARDLINK !!CONTENT CHANGED!!
Skúsme si teda predstaviť, ako by vyzeral svet v ktorom by sa všetky rozumné bytosti rozhodli že jediná povinnosť ktorú majú je prežiť šťastný život. Pýtajme sa za akých podmienok je táto predstava logicky sporná a za akých podmienok by bolo naopak možné vytvoriť konzistentný model takéhoto sveta - spočiatku iba v našich predstavách a neskôr možno skrze slovo a čin aj v hmotnej skutočnosti. Podmienky o ktorých tu hovoríme niesú ničím iným ako analytickými obsahmi jednotlivých častí, tj. pojmov, z ktorých sa celok našej predstavy skladá.

Ako štartovací bod nám môže poslúžiť výklad štyroch Kantom uvedených ukážok povinností:

Človek v situácii hmotnej núdze ktorý zvažuje či si požičať peniaze pomocou sľubu o ktorom už teraz vie že ho nedokáže splniť. Maxima teda môže znieť "núdza ma oprávňuje k lživým sľubom". Teraz si predstavme že by tak konali všetci. Podľa Kanta by to viedlo k tomu že by sľub ako taký stratil svoj účel, v takom svete by totiž nikto sľubom neveril a už predom by sa im vysmial sa ako predstieraniam. Takáto maxima chápaná ako všeobecný zákon tak vedie k logickému sporu a nieje teda morálna a je povinnosťou človeka ako inštancie rozumnej bytosti nedávať sľuby o ktorých vie že ich nedokáže splniť.

Človek zvažujúci či sa má utrpenia svojho života zbaviť samovraždou. Kant ukazuje amorálnosť takéhoto činu poukázaním na prvý praktický imperatív odhaľujúci nám kategorický imperatív z hľadiska prírodných zákonov, o ktorom sa zmienim neskôr. Avšak aj použitie KI v jeho najčistejšej forme ako bola uvedená vyššie vrhá isté svetlo na, povedané Camusovými slovami "jednu z najpodstatnejších tém filosofie" - na legitimitu a moralitu samovraždy. Tvrdím: Ak by sa všetky rozumné bytosti rozhodli že ich isté utrpenie, či možné utrpenie, oprávňuje k spáchaniu samovraždy, mohlo by to v prípade výskytu istej rozsiahlej traumatickej udalosti viesť až k rozhodnutiu všetkých zúčastnených spáchať samovraždu. Potom by však už nezostal nik kto by túto maximu mohol chcieť a tá by tak poprela samú seba. Takáto maxima chápaná ako všeobecný zákon teda vedie k popreniu svojej vlastnej všeobecnej platnosti a nieje teda morálna. Je povinnosťou človeka ako inštancie rozumnej bytosti žiť svoj život aj napriek prítomnému či možnému budúcemu utrpeniu.

Človek disponujúci talentom ktorý však namiesto zveľadovania svojich schopností dáva prednosť záhaľke a pôžitkom. Kant tvrdí že nieje možné aby všetky rozumné bytosti chceli niečo také - rozumná bytosť predsa vie že rozvíjanie jej talentu je všemožne prospešné všakovakým jej zámerom.Dodám len - keby sa záhaľka a radovánky stali zákonom všeobecne platným, neboli by možné ani pôžitky, ani záhaľka. Všetko čo nám vychutnanie si týchto radostných momentov umožňuje je výsledkom vedomej snahy či zveľadovania talentu istých minulých či prítomných rozumných bytostí. Nieje teda možné chcieť aby sa uprednostnenie lenivosti pred rozvíjaním vlastných schopností stalo všeobecným prírodným zákonom. Je povinnosťou človeka ako inštancie rozumnej bytosti cibriť všetky schopnosti ktoré v sebe objaví.

Človek žijúci si svoj život, ignorujúc však útrapy druhých. Kant tvrdí že je síce možné aby takýto princíp platil ako všeobecný zákon, a dodáva dokonca že by mu to bolo milšie ako svet v ktorom ľudia o pomoci blížnému svojmu tliachajú, zatiaľčo mu v skutočnosti škodia. No nieje možné chcieť, aby takýto egoistický prístup "ja sám" platil vždy a všade ako zákon. Taká všeobecne platná vôľa by totiž úplne vylúčila zo sveta všetky prípady účasti, kooperácie a lásky viacerých bytostí na jednom pláne a tým by si nielen ubližovala - veď ktože sa dokáže vyliečiť sám bez opory druhého? - ale i ochudobnila o mnohé krásno ktoré z takejto vzájomnej účasti plynie. Rozumná bytosť tak nemôže chcieť,bez toho aby si odporovala, aby si každý a za každých okolností pomohol sám . Je povinnosťou človeka ako inštancie rozumnej bytosti zaujať nápomocný postoj keď je upovedomený o útrape blížneho svojho.

Vďaka týmto príkladom už snáď máme istú predstavu povinnosti ako Immanuel K. používa svoj meta-zákon. Vidíme že kritériom na dokázanie morálnosti či nemorálnosti určitej maximy nieje len to, či jej všeobecné použitie vedie k vnútornému logickému sporu, ale i to, či je možné chcieť , aby bola uvedená maxima povýšená na všeobecný zákon. Ako hovorí samotný Majster: "Musíme mať možnosť chcieť, aby sa maxima nášho konania stala všeobecným zákonom: toto je kánon jej morálneho posudzovania" (51).

Skúsme teraz použiť znalosti ktoré sme získali z uvedených ilustrácií na "našu" maximu. Poučenie z týchto ilustrácií teraz aplikujme na našu mongolskú maximu "jediná povinnosť ktorú máš je prežiť šťastný život". To aby všetky naše uvedené povinnosti nestratili na svojej platnosti, a zároveň bola naša maxima platná keď hovoríme o "jedinej povinnosti" môžeme docieliť jedine tak že všetky uvedené povinnosti ,a aj všetky povinnosti na ktoré v budúcnosti nazrieme, pochopíme iba istými variáciami na túto "jedinú povinnosť" ktorá ich zastrešuje. Ak sa nám nepodarí všetky tieto povinnosti touto "jedinou povinosťou" zastrešiť, môžeme upraviť našu maximu tak, že prestaneme hovoriť o "jedinej povinnosti" a budeme hovoriť iba o "povinnosti". Pre skrátenie výkladu tak učiňme a redefinujme našu maximu na: "povinnosť ktorú máš je prežiť šťastný život". V oboch prípadoch je však najpodstatnejšie to, aby pridanie novej maximy do nášho vybudovaného morálneho systému nespôsobilo nekonzistentnosť celku.

Aby bola naša maxima konzistentná s povinnosťou nedávať lživé sľuby, musíme predpokladať že "prežitie šťastného života" nevyžaduje dávanie lživých sľubov. Keďže je kľudne možné prežiť život bez nutnosti dávať klamlivý sľub , zdá sa nám, že prvý prípad problematický nieje, vyžaduje od nás iba istú redefiníciu, isté bližšie určenie výrazu "prežitie šťastného života" od ktorého už sa v našom následnom odvodzovaní nesmieme odkloniť.

Aby však bola naša maxima konzistentná s povinnosťou "žiť svoj život aj napriek prítomnému či možnému budúcemu utrpeniu", musíme predpokladať že "prežitie šťastného života" nieje v rozpore s "utrpením" ktoré je v mnohých častiach tohto života obsiahnuté. Ak by takýto spor existoval, mohli by sme našu maximu odhodiť dokonca ešte pred tým ako ju podrobíme vrcholnému testu - vloženiu do formulky kategorického imperatívu-, len na tom základe že vytvára nekonzistentný systém s vetami ktoré už týmto vrcholným testom prešli.

Je teraz vhodné upovedomiť čitateľa s faktom že Kant problematiku amorality samovraždy čitateľovi nepribližuje priamo pomocou KI, ale pomocou variácie na KI na ktorú jeho génius nahliadol po uvedomení si analógie medzi všeobecnou platnosťou prírodných zákonov ktoré sa prejavujú v jestvovaní vecí a všeobecnou platnosťou morálnych zákonov ktoré usmerňujú konanie rozumnej bytosti. Táto variácia na KI ktorú v slovníčku nazývam Prvým praktickým princípom znie:

Konaj tak, akoby sa maxima tvojho konania mala prostredníctvom tvojej vôle stať všeobecným prírodným zákonom.

Keď je teraz pred nás predložená otázka morality samovraždy, je nahliadnutie na odpoveď ešte o niečo jasnejšie . Človek ktorý sa chce smrťou zbaviť či vyhnúť utrpeniu tak istotne koná na základe pocitu sebelásky. Z výkladu Immanuela K. možno vyčítať že tento pocit je prírodou ustanovený tak, aby život podporoval a utvrdzoval a prípad ktorý by tento pocit používal na ničenie života by uvádzal prírodu do sporu so sebou samou.

Zarytý darwinista či nihilista by sa možno len cynicky pousmial a podotkol že samovražda je prípadom selekcie ktorej dôsledkom je utvrdenie sily života. Svoju teóriu by podložil empiricky zistiteľnými faktami čo by preň bolo dostatočným dôkazom. Pokračujúc v Kantových stopách je však momentálne našou metódou oprostenie sa čo najväčšmi od empírie a logické rozvíjanie vlastností pojmov rozumu a osvetľovanie štruktúry ich vzájomných vzťahov.

Pýtame sa teda či je šťastný život v rozpore s utrpením. Ak chápeme tieto pojmy ako vzájomné negácie, ak utrpenie v istej fázi života znamená, že onen život už bude ne-šťastný, tak by ne-vykonanie samovraždy v prípad výskytu možného utrpenia viedlo k ne-šťastnému životu. V takom prípade nemôžme hovoriť o "povinnosti prežiť šťastný život" s zároveň o povinnosti žiť svoj život aj napriek prítomnému a možnému budúcemu utrpeniu bez toho aby sme sa dostali do sporu a musíme našu maximu zahodiť.

Pre záchranu našej maximy môžeme urobiť toto - tvrdiť že utrpenie nieje v rozpore so šťastným životom. Môžeme dokonca oba pojmy dostať do súladu, napríklad pomocou už uvedeného pojmu sebelásky a definovať utrpenie ako stav ktorý predchádza šťastiu a ktorého účelom je skrze aktivovanie mechanizmu našej sebelásky toto šťastie novým spôsobom dosiahnuť. Alebo môžeme ísť ešte ďalej a tvrdiť že "šťastný život", prípadne "život naplnený" je pre nás pojem a priori a teda doň akékoľvek utrpenie ktoré je pojmom zo skúsenosti prevzatým nemá ľudovopovedané "čo kecať". Takto by sa nám podarilo uviesť našu mongolskú maximu do súladu s povinnosťou žiť svoj život aj napriek prítomnému či možnému budúcemu utrpeniu.

Aby bola naša maxima konzistentná s povinnosťou rozumnej bytosti cibriť všetky schopnosti ktoré v sebe objaví, musíme ukázať že takéto cibrenie všetkých schopností nieje v rozpore so šťastným životom. Zdá sa nám , že tu rozporu niet pretože sa nám zdá že nielenže platí že človek sa najlepšie zdokonaluje práve v tom čo ho robí šťastným ale platí i výrok obrátený - a totiž že šťastný človek najlepšie svoje schopnosti zdokonaluje. Vskutku je náš pocit správny keď o uvedenej zákonistosti tvrdíme že je samotným výstavbovým princípom prírody.

Aby bola naša mongolská maxima konzistentná s povinnosťou rozumnej bytosti zaujať nápomocný postoj keď je upovedomená o útrapách blížneho svojho musíme ukázať že takáto nápomocnosť nieje v rozpore so šťastným životom alebo to, že nezaujatie takéhoto nápomocného postoja naopak so šťastným životom v rozpore je. Tu by bolo istotne nesmierne jednoduché ukázať na mnohé zo skúsenosti známe prípady ľudí ktorí, ikeď sami majúc málo, predsa je ich nepretržitý úsmev sýtený oddanou službou druhým, či naopak prípady tých ktorí, ajkeď im u nôh ležia kráľovstvá, predsa je ich srdce zvierané úzkosťou pred tvárou večnosti. Uberajúc sa však dlhšie touto cestou, hrozilo by nám že by sme začali dokazovať pravdivosť našich tvrdení na základe príkladov prevzatých zo skúsenosti, čím by sme sa začali vzdaľovať od cesty rozumu ktorého použitie sa teraz snažíme predstaviť vo vzťahu k mravom.

Doposiaľ sme pri rozvažovaní nad našou mongolskou maximou nepoužili onen všeobecný kvantifikátor a obmedzili sme sa na tématizáciu konzistencie množiny viet ktorú utvoríme pridaním našej maximy do množiny maxím ktorých morálnosť sme už predtým pomocou užitia KI dokázali, pretože takéto dokazovanie je oveľa menej náročné ako práca so všeobecnými kvantifikátormi. Zatiaľčo maxima o povinnosti žiť svoj život napriek utrpeniu a maxima o zveľaďovaní svojich schopností hovorila iba o vzťahu subjektu k sebe samému, hovorí maxima o nápomocnosti blížnemu svojmu o vzťahu subjektu k všetkým ľuďom a je v nej už isté všeobecno prítomné.

Preto ukázať za akých podmienok - tj. za akých definícií pojmov - je alebo nieje "prežitie šťastného života" v rozpore s "nápomocnosťou blížnemu svojmu" je úlohou o niečo náročnejšou, no o to plodnejšou. Je teraz vhodné si v tento moment čitateľovi predložiť druhú variáciu na KI, ktorá z KI priamo vyplýva - resp. nám ho predstavuje v inom svetle - a ktorú v slovníčkom nazývam Druhý praktický princíp vôle :

Konaj tak, aby si ľudstvo tak vo svojej osobe, ako aj v osobe každého druhého, používal vždy zároveň ako účel a nikdy nie iba ako prostriedok

Základom tohto princípu je: rozumná prirodzenosť existuje ako účel sám osebe. Človek si ako účel sám osebe predstavuje samého seba a tak keď sa jeho maxima stáva všeobecným zákonom, musí rovnako predpokladať že aj každá iná rozumná bytosť je účelom sama osebe. Kant túto "najvyššiu obmedzujúcu podmienku nášho konania" aplikuje na všetky uvedené príklady povinností a ukazuje ako samovrah nevníma sám seba ako účel sám osebe, ale iba ako prostriedok; ako klamár taktiež vníma druhého iba ako prostriedok na získanie pôžičky čo nikdy nesplatí; ako hedonistova lenivosť nieje síce možno v rozpore s ľudstvom ako účelom samým osebe no neobstojí pri podpore tohto účelu; a napokon ako egoistova nezainteresovanosť na účeloch iných ľudí je iba negatívnym súhlasom s ľudstvom ako účelom samým osebe.

Tvrdí: "Ak je totiž subjekt účelom samým osebe, tak jeho účely, ak má byť oná predstava vo mne naplno účinná, musia byť tak, ako je len možné, i mojimi účelmi" (59). Pokúsme sa teraz porozmýšľať čo sa stane ak k takto opísanému predpokladu povinnosti byť nápomocný druhým synteticky priložíme našu "povinnosť prežiť šťastný život". Zistíme, že aby sme oboje vety dostali do súladu, je nevyhnutné aby pojem "prežitie šťastného života" obsahoval v sebe účasť na účeloch druhých. Taktiež je však nutné to, aby tieto účely druhých na ktorých sa podielam neboli v rozpore s účelmi mojej vôle, pretože takou, možno na prvý pohľad altruistickou činnosťou, by moja vôľa odporovala sama sebe možno až do takej miery že by sama seba zničila, čo by okrem iného malo aj ten dôsledok že by sa moja vôľa už nemohla podielať na účeloch mojich blížnych . **

Immanuel K. dáva v svojom diele veľký dôraz na pojem "ríše účelov" ktorý je taktiež možné nazvať kráľovstvom nebeským. V takejto ríši ktorá je ustanovená rozumnými bytosťami nieje účel každej jednej takejto bytosti v rozpore s účelom iných. Je to svet v ktorom konanie nevedie k zisku na jednej strane a strate na strane druhej, ale k zisku - vyplneniu účelu - všetkých zúčastnených strán. Posledné pokroky rozumu naznačujú že niečo také je uskutočniteľné aj v našom svete. ***

Aby bola teda naša mongolská maxima v súlade s povinnosťou byť nápomocný druhým, je nevyhnutné aby samotný pojem šťastného života v sebe obsahoval účastenstvo na účeloch iných bytostí. Život ktorý by v sebe toto účastenstvo neobsahoval je síce možný, a istotne nieje ani najhorším z možných životov, ale istotne nieje životom šťastným či naplneným pretože mu neúčasť znemožnila podielať sa na najvyššom krásne spočívajúcom v uskutočnení sveta ako účelu samého osebe.

Takto sme ukázali za akých podmienok - tj. za akých definícií pojmov - by naša mongolská maxima nebola v rozpore s štyrmi ukážkami povinností ktoré pred nás predložil Immanuel K a môžeme teda pristúpiť k vrcholnému testu použitia KI na túto maximu. Predtým ako sa o to pokúsime, musíme ešte na chvíľu upriamiť pozornosť na tretí aspekt KI, pretože je to práve on ktorý udeľuje KI právo nárokovať si miesto zvrchovaného morálneho zákona, tj. princípu ktorý určuje vôľu rozumnej bytosti.

Rozumná bytosť je v chápaní sveta Immanuela K. účelom samým osebe preto, že narozdiel od vecí má istú nezmerateľnú dôstojnosť ktorá je jej udelená práve tým že jej vôľa je nielen zákonom podriadená, ale je aj všeobecne zákonodarná . Všeobecná zákonodárnosť vôle rozumnej bytosti - tj. ten aspekt maxím rozumných bytostí ktoré ich oprávňujú stať sa všeobecnými (prírodnými) zákonmi - je bližšie určená v Treťom praktickom princípe vôle ktorý znie:

Rob všetko z maximy svojej vôle ako takej, ktorá by ako všeobecne zákonodarná mohla mať za predmet seba samú.

To čo je tu vlastne učinené je artikulácia istej rekurzívnej vety, tj. vety ktorá sa vzťahuje k sebe samej, a iba k sebe samej. Dobrá vôľa je vlastne takýmto sebavzťahovaním k sebe samej - je nezávislá od všetkých záujmov a náklonností a je presne určená povinnosťami ktoré plynú zo zákona ktorého je táto dobrá vôľa formálnou stránkou. Maxima má v sebe obsiahnuté podmienky bez určenia ktorých by sa nemohla stať všeobecným zákonom a skrze vôľu rozumnej bytosti ktorá je rozumná práve preto že sa podriaďuje všeobecným zákonom táto maxima stáva všeobecným zákonom ktorý určuje formu maxím ktoré si môžu nárokovať stať sa všeobecným zákonom. Na prvý pohľad bludný kruh rozumu bez akejkoľvek referencie mimo samého seba, na pohľad druhý logická forma a výstavbový princíp sveta.

Keď sme teraz poukázali na tri praktické princípy, tri zložky KI:

1. Formu. Forma KI spočíva vo všeobecnosti - maximy sa volia tak, akoby mali platiť ako prírodné zákony.

2. Maximu, totiž účel. Rozumná prirodzenosť ako účel sám osebe musí slúžiť ako obmedzujúca podmienka všetkých iba relatívnych účelov.

3. Úplné určenie. Všetky maximy sa majú z vlastného zákonodarstva zhodovať s možnou ríšou účelov ako s ríšou prírody.

môžeme pristúpiť k vloženiu našej maximy "prežijem šťastný život" do KI...

0000054800064919023351460234692802362639
heyhola
 heyhola      11.05.2006 - 09:29:06 , level: 2, UP   NEW
mozem pouzit maximu?: CHCEM RAST
ehm, suhlasi to aj s tou tvojou maximou, lebo to ma robi stastnym, preto niekedy trpim, atd...

0000054800064919023351460234692802347049
hromisko
 hromisko      04.05.2006 - 13:44:26 [2K] , level: 2, UP   NEW
Hovoríme tu o modeloch (psychologických, ekonomických, politických) ktoré sú podložené poznatkami o "hrách s nenulovým súčtom". Hra s nenulovým súčtom je založená na kooperácii a je v protiklade s hrou s nulovým súčtom ktorá je založená na konkurencii. Príkladom myslenia vrámci hry s nulovým súčtom je výrok "Na to aby som mohol získať koláč , musím ho niekomu zobrať". Príkladom myslenia vrámci hry s nenulovým súčtom je "Keď niekomu poviem recept na koláč, nestratím ho. Dokonca ho s ním môžem vymeniť za iný recept a na konci budeme mať obaja dva recepty". Inými konkrétnymi príkladmi hry s nenulovým súčtom je vzťah učiteľ - žiak, chirurgický zákrok ktorý vedie k uzdraveniu pacienta a zároveň k zväčšeniu chirurgovej zručnosti , či zdravá sexualita ktorá prináša radosť obom zúčastneným.

0000054800064919023351460234692802347045
hromisko
 hromisko      04.05.2006 - 13:43:47 , level: 2, UP   NEW
**
Toto je asi to jediné čo možno vytknút zakladateľovi kresťanskej viery - a totiž že sa nechal zabiť.

000005480006491902335146023469280234704502362632
heyhola
 heyhola      11.05.2006 - 09:26:09 , level: 3, UP   NEW
nenechal, ved vedel fstat z mrtvych, ni? alebo nevydareny efekt?

00000548000649190233514602337636
truce_erizame
 truce_erizame      27.04.2006 - 15:23:58 , level: 1, UP   NEW
moralka, kategoricky imperativ, nietzche by ta hnal aj s kantom ;o)))

ale dobry text, fakt sa mi paci

00000548000649190233514602335729
chory nos
 chory nos      26.04.2006 - 20:21:56 , level: 1, UP   NEW
afikuje - akoze penetruje? :)

00000548000649190233514602335150
hromisko
 hromisko      26.04.2006 - 16:12:01 [2K] , level: 1, UP   NEW
Keď hovorím o syntetične v protiklade k analytičnu, mám tým na mysli to, že zatiaľčo sa pri analytickom prístupe z bodu (pojmu) v ktorom nachádzame uberáme mnohými možnými cestami - vetvami k ďalším bodom (pojmom), ktoré sa môžu ďalej vetviť ad infinitum a akoby rozvíjame "korunu stromu"; v syntetickom prístupe prikladáme k nášmu pojmu (bodu ktorý je možným začiatkom celej analytickej vetvy) ďalší takýto bod, o ktorom predpokladáme že sa taktiež nachádza na strome nášho myslenia, a tým smerujeme ku "kmeni stromu". Je však treba zdôrazniť že takáto metodika je aplikovateľná len v prípade štruktúr v ktorých panujú len prísne hierarchické vzťahy.